Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 540/2020
PDF · 467.66 KB
No categories available
I. ÚS 540/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátskou
kanceláriou ALFA LEGAL, s. r. o., Šustekova 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka
a konateľka Mgr. Mária Kodajová, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 So 65/2016 z 12. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sdo 2/2018 z 28. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2019
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 So 65/2016 z 12. decembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 2/2018 z 28. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi
a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte
ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že sa ocitla v právnej situácii,
keď vyčerpala všetky opravné a iné právne prostriedky, a nemá inú možnosť ako podať
túto ústavnú sťažnosť, a to z dôvodu, že v jej prípade bol porušený zákon a jej základné
práva a slobody rozhodnutím Sociálnej poisťovne v Bratislave č. 725 216 6075 0 zo 4. júla
2014 o priznaní invalidného dôchodku od 18. júna 2014 v sume 305,80 € mesačne.
Sťažovateľka necháva na posúdení ústavného súdu možnosť podať dovolanie
vo výnimočných prípadoch, keď nesprávnym právnym výkladom právnych noriem
zo strany prvostupňového i druhostupňového súdu jej bola odňatá možnosť na spravodlivý
súdny proces. K porušeniu jej základných práv a slobôd malo dôjsť postupom Sociálnej
poisťovne pri stanovení rozhodujúceho obdobia na výpočet invalidného dôchodku,
pri stanovení osobného mzdového nároku v kalendárnych rokoch rozhodujúceho obdobia
počas štúdia 1986, 1993, 1996 a 1997.
4. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne preskúmal na základe návrhu sťažovateľky
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a keďže podľa jeho názoru Sociálna
poisťovňa pri výpočte invalidného dôchodku sťažovateľky, ako aj osobných mzdových
bodov za roky 1986 a 1993 postupovala správne podľa ustanovení zákona, jej rozhodnutie
potvrdil rozsudkom sp. zn. 5 Sd 182/2014 zo 16. marca 2016. Proti rozsudku krajského súdu
podala sťažovateľa odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak,
že ho potvrdil a sťažovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Napadnutý
rozsudok nadobudol právoplatnosť 26. januára 2018.
5. Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie.
Konanie o ňom bolo zastavené napadnutým uznesením z dôvodu nedostatku právomoci
najvyššieho súdu konať vo veci samej. Podľa názoru najvyššieho súdu je prípustnosť
dovolania v správnom súdnictve absolútne a nesporne vylúčená.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že odvolací (najvyšší) súd sa vôbec
nezaoberal všeobecnou zásadou v sociálnom zabezpečení, podľa ktorej sa doby
zamestnania, náhradné doby a osobné vymeriavacie základy (hrubé zárobky) hodnotia
podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, ktoré platili v čase, keď sa získali,
pričom nie je rozhodujúce, podľa akých právnych predpisov sociálneho zabezpečenia
vznikol nárok na dôchodok. Podľa sťažovateľky narušuje právne istoty občanov
v dôchodkovom zabezpečení tá skutočnosť, že pri stanovení priemerného osobného
mzdového bodu sa hrubé zárobky určujú podľa právnych predpisov účinných, keď vznikol
nárok na dôchodok. Čo je v rozpore s už uvedenou zásadou. Takýto účelový kombinovaný
postup pri stanovení dôchodku je podľa sťažovateľky porušením základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.
7. Sťažovateľka nesúhlasí ani so zúženým výkladom § 60 ods. 1 vyhlášky
Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonáva
zákon o sociálnom zabezpečení, a § 52 vyhlášky Federálneho ministerstva práce
a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení,
na základe ktorého prvostupňový aj druhostupňový súd dospeli k záveru, že fiktívny
zárobok počas doby štúdia, ak toto obdobie spadá do rozhodujúceho obdobia na výpočet
priemerného zárobku – osobného mzdového bodu, patrí iba žiakom odborných učilíšť,
a nie študentom stredných škôl.
8. Tak ako v napadnutých konaniach, aj v ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka domáha
toho, aby bol kalendárny rok 1986 vylúčený z rozhodujúceho obdobia na stanovenie
priemerného osobného mzdového bodu na výpočet sumy invalidného dôchodku.
Tým, že jej Sociálne poisťovňa za toto obdobie dosadila namiesto fiktívneho zárobku
pomernú časť osobného mzdového bodu 0,3 vo výške 0,1098, mala byť sťažovateľka
poškodená v jej dôchodkových nárokoch na primerané hmotné zabezpečenie. Ak by bol
kalendárny rok 1986 vylúčený z rozhodného obdobia, priemerný osobný bod na výpočet
invalidného dôchodku by bol vyšší a v dôsledku toho by bol vyšší aj dôchodok
sťažovateľky. Vylúčenie kalendárneho roku 1986 dôvodí sťažovateľka tým,
že v Slovenskej republike platí zákaz detskej práce, a ona ako vtedy 14-ročné dieťa nemohla
mať v roku 1986 žiaden hrubý ani fiktívny zárobok. V tejto súvislosti poukazuje na čl. 2
ods. 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o minimálnom veku na prijatie
do zamestnania č. 138. Aplikovaním nesprávnych ustanovení zákona a vyhlášok, resp.
ich nesprávnym právnym výkladom boli porušené sťažovateľkine základné práva
na primerané hmotné zabezpečenie a ochrana ľudských práv a základných slobôd.
9. Podľa sťažovateľky krajský ani najvyšší súd podrobnejšie neodôvodnili, z akého
dôvodu nebol rok 1986 napriek tomu, že v tomto roku mala sťažovateľka len 14 rokov,
vylúčený z rozhodného obdobia. Nesprávnym právnym posúdením veci došlo napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy.
10. Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 1Sdo/2/2018 zo dňa 28.3.2019
a rozsudkom č. k. 1So/65/2016-65 z 12.decembra 2017 porušil základné právo
, trvale
bytom , štátna príslušnosť SR na súdnu a inú právnu
ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sdo/2/2018
zo dňa 28.3.2019 a rozsudok č. k. 1So/65/2016-65 z 12.decembra 2017 a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
Eventuálne ak Ústavný súd SR nevyhovie sťažnosti sťažovateľky dovoľujeme
si Ústavnému súdu SR navrhnúť, aby konal vo veci nesprávnej aplikačnej praxi súdov, resp.
Sociálnej poisťovne týkajúcej sa doby zamestnania, stanovovania náhradných dôb
zamestnania a osobných vymeriavacích základov a vyslovil nasledovné:
Doby zamestnania, náhradné doby a osobné vymeriavacie základy (hrubé zárobky)
sa hodnotia podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení), ktoré platili
v čase kedy sa získali, pričom nie je rozhodujúce podľa akých právnych predpisov
sociálneho zabezpečenia (poistenia) vznikol nárok na dôchodok.“
II.
Relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
17. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke porušenia
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktorý aplikoval
nesprávne ustanovenia zákona a vyhlášok, resp. ich nesprávne vyložil, a v dôsledku
toho potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne o stanovení dôchodku účelovým
kombinovaným postupom, pri ktorom Sociálna poisťovňa pri stanovení priemerného
osobného mzdového bodu a doby zamestnania a im na roveň postavené doby hodnotila
na účely dôchodkového zabezpečenia podľa právnych predpisov, keď boli získané,
a zároveň hrubé (fiktívne) zárobky podľa právnych predpisov, keď vznikol nárok
na dôchodok.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
22. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť
podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok
ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,
III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto
lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej
[§ 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde].
23. Samotná sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že si je vedomá toho, že proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu mala podať sťažnosť na ústavnom súde, no podala
proti nemu dovolanie.
24. Vychádzajúc z dôvodov uvedených v časti III.2 tohto uznesenia, možno dospieť
k právnemu záveru, že dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu v správnom
súdnictve nie je opravným prostriedkom, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu
jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov v zmysle § 124 zákona o ústavnom súde.
25. Z týchto dôvodov relevantným momentom, odkedy začala plynúť sťažovateľke
lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu
z 12. decembra 2017, je deň nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Podľa zistení
ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 26. januára
2018. Sťažovateľka sťažnosť podala 10. júla 2019, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej
v § 124 zákona o ústavnom súde. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú
oneskorene.
26. Ústavný súd zároveň upozorňuje, že z predloženého plnomocenstva je zrejmé,
že bolo sťažovateľkou udelené na zastupovanie vo veci podania ústavnej sťažnosti proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 2/2018 z 28. marca 2019 až do právoplatného
skončenia veci.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
27. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
28. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
29. Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.
V odôvodnení citoval ustanovenia § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“), § 452 ods. 1 SSP, § 99 písm. b)
SSP, § 25 SSP a § 35 a § 419 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). V odôvodnení poukázal na skutočnosť, že Správny
súdny poriadok sa v žiadnom zo svojich ustanovení nezmieňuje o dovolaní
ako o mimoriadnom opravnom prostriedku a neupravuje možnosť podať dovolanie proti
rozhodnutiu správneho súdu. V zmysle Správneho súdneho poriadku sú opravnými
prostriedkami v správnom súdnictve iba kasačná sťažnosť a žaloba o obnovu konania.
Žiadny iný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok Správny súdny poriadok
neupravuje. V § 25 SSP je síce daný vzťah subsidiarity medzi Správnym súdnym
poriadkom a Civilným sporovým poriadkom, avšak predmetná subsidiarita sa obmedzuje
len na prvú a druhú časť Civilného sporového poriadku, zatiaľ čo dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok je upravený v štvrtej časti Civilného sporového
poriadku. Neprípustnosť dovolanie je tak podľa najvyššieho súdu prekážkou ďalšieho
konania vo veci. Vzhľadom na uvedené tak najvyšší súd konanie vo veci zastavil,
keďže nemal právomoc konať vo veci samej.
30. Vo svojom odôvodnení najvyšší súd odkázal aj na právny názor ústavného súdu
k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve vyjadrený v uznesení sp. zn. II. ÚS 65/2010
zo 16. februára 2010, podľa ktorého niet žiadnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie
je v správnom súdnictve neprípustné. Spomenul aj nález ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 283/07, ktorým bol vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania.
31. Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor
o neprípustnosti dovolania v systéme správneho súdnictva. Z odôvodnenia je zrejmé,
že aplikoval príslušné ustanovenia Správneho súdneho poriadku a Civilného sporového
poriadku a vysporiadal sa aj s relevantnou judikatúrou ústavného súdu, osobitne
aj s nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07. Ústavný súd dospel k záveru, že uvedený právny záver
najvyššieho súdu je primerane odôvodnený, nemožno ho považovať za zjavne
neodôvodnený. Rovnako tak tento právny názor nie je arbitrárny, preto je ústavne
udržateľný.
32. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej
doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor
najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa
V. časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo) neprípustné (pozri
predovšetkým uznesenie sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, ako aj
II. ÚS 104/2017, III. ÚS 631/2016, III. ÚS 674/2014, IV. ÚS 169/2018). Tento právny
názor, plne aplikovateľný aj po zmene právnej úpravy novým Správnym súdnym
poriadkom, je známy najvyššiemu súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza
podstatnú časť citovaného uznesenia ústavného súdu, ako aj samotnej sťažovateľke, ktorá
v úvode svojej sťažnosti z neho tiež rozsiahlo cituje. Ústavný súd pripomína, že závery,
ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008,
sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry ústavného súdu a boli vo viacerých
prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného súdu (napr. II. ÚS 125/2011,
IV. ÚS 81/2012, IV. ÚS 82/2012, IV. ÚS 83/2012, IV. ÚS 127/2012, IV. ÚS 596/2012,
II. ÚS 657/2013), preto v súčasnosti nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.
33. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd aj na povahu a špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,
ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 5 ods. 3
SSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Treba vziať preto do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,
ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia a postup orgánov verejnej
správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že už správne súdnictvo
je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola
verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem
toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania,
pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto
funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo
boli do 30. júna 2016 (1. júla 2016 nadobudol účinnosť SSP) zhodou historických okolností
obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (m. m. IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 596/2012).
34. Ústavný súd pripomína svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho
orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť
porušenia základného práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru napadnutým uznesením. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných
ustanovení Správneho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
35. Ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu pre porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
36. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti namietala aj porušenie práva pod čl. 48
ods. 2 ústavy. V texte ústavnej sťažnosti však v súvislosti s označeným právom nepredniesla
žiadne konkrétne dôvody, ktoré by tvrdené porušenie preukazovali a ktoré by mali
podliehať prieskumu ústavného súdu v konaní o jej ústavnej sťažnosti. Vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom právne zastúpená, ústavný
súd nie je povinný sám vyhľadávať skutočnosti nasvedčujúce prípadnému zásahu
do sťažovateľkou označeného práva. Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil
ako zjavne neopodstatnenú, keďže v okolnostiach prípadu nebola ani len tvrdená príčinná
súvislosť medzi namietaným porušením označených práv a napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, a preto ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
37. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy aplikovaním
nesprávnych ustanovení zákona a vyhlášky, resp. ich neprávnym právnym výkladom,
teda v príčinnej súvislosti s porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd aj v tejto časti
ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu