Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 540/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátskou

kanceláriou ALFA LEGAL, s. r. o., Šustekova 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka

a konateľka Mgr. Mária Kodajová, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie podľa ,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2019

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. decembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi

a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte

ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že sa ocitla v právnej situácii,

keď vyčerpala všetky opravné a iné právne prostriedky, a nemá inú možnosť ako podať

túto ústavnú sťažnosť, a to z dôvodu, že v jej prípade bol porušený zákon a jej základné

práva a slobody rozhodnutím Sociálnej poisťovne v Bratislave č. 725 216 6075 0 zo 4. júla

2014 o priznaní invalidného dôchodku od 18. júna 2014 v sume 305,80 € mesačne.

Sťažovateľka necháva na posúdení ústavného súdu možnosť podať dovolanie

vo výnimočných prípadoch, keď nesprávnym právnym výkladom právnych noriem

zo strany prvostupňového i druhostupňového súdu jej bola odňatá možnosť na spravodlivý

súdny proces. K porušeniu jej základných práv a slobôd malo dôjsť postupom Sociálnej

poisťovne pri stanovení rozhodujúceho obdobia na výpočet invalidného dôchodku,

pri stanovení osobného mzdového nároku v kalendárnych rokoch rozhodujúceho obdobia

počas štúdia 1986, 1993, 1996 a 1997.

4. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne preskúmal na základe návrhu sťažovateľky

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a keďže podľa jeho názoru Sociálna

poisťovňa pri výpočte invalidného dôchodku sťažovateľky, ako aj osobných mzdových

bodov za roky 1986 a 1993 postupovala správne podľa ustanovení zákona, jej rozhodnutie

potvrdil rozsudkom sp. zn. zo 16. marca 2016. Proti rozsudku krajského súdu

podala sťažovateľa odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak,

že ho potvrdil a sťažovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Napadnutý

rozsudok nadobudol právoplatnosť 26. januára 2018.

5. Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie.

Konanie o ňom bolo zastavené napadnutým uznesením z dôvodu nedostatku právomoci

najvyššieho súdu konať vo veci samej. Podľa názoru najvyššieho súdu je prípustnosť

dovolania v správnom súdnictve absolútne a nesporne vylúčená.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že odvolací (najvyšší) súd sa vôbec

nezaoberal všeobecnou zásadou v sociálnom zabezpečení, podľa ktorej sa doby

zamestnania, náhradné doby a osobné vymeriavacie základy (hrubé zárobky) hodnotia

podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, ktoré platili v čase, keď sa získali,

pričom nie je rozhodujúce, podľa akých právnych predpisov sociálneho zabezpečenia

vznikol nárok na dôchodok. Podľa sťažovateľky narušuje právne istoty občanov

v dôchodkovom zabezpečení tá skutočnosť, že pri stanovení priemerného osobného

mzdového bodu sa hrubé zárobky určujú podľa právnych predpisov účinných, keď vznikol

nárok na dôchodok. Čo je v rozpore s už uvedenou zásadou. Takýto účelový kombinovaný

postup pri stanovení dôchodku je podľa sťažovateľky porušením základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie podľa .

7. Sťažovateľka nesúhlasí ani so zúženým výkladom § 60 ods. 1 vyhlášky

Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. , ktorou sa vykonáva

zákon o sociálnom zabezpečení, a § 52 vyhlášky Federálneho ministerstva práce

a sociálnych vecí č. , ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení,

na základe ktorého prvostupňový aj druhostupňový súd dospeli k záveru, že fiktívny

zárobok počas doby štúdia, ak toto obdobie spadá do rozhodujúceho obdobia na výpočet

priemerného zárobku – osobného mzdového bodu, patrí iba žiakom odborných učilíšť,

a nie študentom stredných škôl.

8. Tak ako v napadnutých konaniach, aj v ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka domáha

toho, aby bol kalendárny rok 1986 vylúčený z rozhodujúceho obdobia na stanovenie

priemerného osobného mzdového bodu na výpočet sumy invalidného dôchodku.

Tým, že jej Sociálne poisťovňa za toto obdobie dosadila namiesto fiktívneho zárobku

pomernú časť osobného mzdového bodu 0,3 vo výške 0,1098, mala byť sťažovateľka

poškodená v jej dôchodkových nárokoch na primerané hmotné zabezpečenie. Ak by bol

kalendárny rok 1986 vylúčený z rozhodného obdobia, priemerný osobný bod na výpočet

invalidného dôchodku by bol vyšší a v dôsledku toho by bol vyšší aj dôchodok

sťažovateľky. Vylúčenie kalendárneho roku 1986 dôvodí sťažovateľka tým,

že v Slovenskej republike platí zákaz detskej práce, a ona ako vtedy 14-ročné dieťa nemohla

mať v roku 1986 žiaden hrubý ani fiktívny zárobok. V tejto súvislosti poukazuje na čl. 2

ods. 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o minimálnom veku na prijatie

do zamestnania č. 138. Aplikovaním nesprávnych ustanovení zákona a vyhlášok, resp.

ich nesprávnym právnym výkladom boli porušené sťažovateľkine základné práva

na primerané hmotné zabezpečenie a ochrana ľudských práv a základných slobôd.

9. Podľa sťažovateľky krajský ani najvyšší súd podrobnejšie neodôvodnili, z akého

dôvodu nebol rok 1986 napriek tomu, že v tomto roku mala sťažovateľka len 14 rokov,

vylúčený z rozhodného obdobia. Nesprávnym právnym posúdením veci došlo napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa .

10. Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej ústavnú

sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28.3.2019

a rozsudkom č. k. -65 z 12.decembra 2017 porušil základné právo

, trvale

bytom , štátna príslušnosť SR na súdnu a inú právnu

ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa Slovenskej

republiky.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 28.3.2019 a rozsudok č. k. -65 z 12.decembra 2017 a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

Eventuálne ak Ústavný súd SR nevyhovie sťažnosti sťažovateľky dovoľujeme

si Ústavnému súdu SR navrhnúť, aby konal vo veci nesprávnej aplikačnej praxi súdov, resp.

Sociálnej poisťovne týkajúcej sa doby zamestnania, stanovovania náhradných dôb

zamestnania a osobných vymeriavacích základov a vyslovil nasledovné:

Doby zamestnania, náhradné doby a osobné vymeriavacie základy (hrubé zárobky)

sa hodnotia podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení), ktoré platili

v čase kedy sa získali, pričom nie je rozhodujúce podľa akých právnych predpisov

sociálneho zabezpečenia (poistenia) vznikol nárok na dôchodok.“

II.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

17. Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke porušenia

jej základných práv podľa a a dohovoru,

ako aj práva podľa rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktorý aplikoval

nesprávne ustanovenia zákona a vyhlášok, resp. ich nesprávne vyložil, a v dôsledku

toho potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne o stanovení dôchodku účelovým

kombinovaným postupom, pri ktorom Sociálna poisťovňa pri stanovení priemerného

osobného mzdového bodu a doby zamestnania a im na roveň postavené doby hodnotila

na účely dôchodkového zabezpečenia podľa právnych predpisov, keď boli získané,

a zároveň hrubé (fiktívne) zárobky podľa právnych predpisov, keď vznikol nárok

na dôchodok.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

22. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

). Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

je jej podanie v lehote ustanovenej v . Nedodržanie tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej

[ ].

23. Samotná sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že si je vedomá toho, že proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu mala podať sťažnosť na ústavnom súde, no podala

proti nemu dovolanie.

24. Vychádzajúc z dôvodov uvedených v časti III.2 tohto uznesenia, možno dospieť

k právnemu záveru, že dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu v správnom

súdnictve nie je opravným prostriedkom, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu

jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa

osobitných predpisov v zmysle .

25. Z týchto dôvodov relevantným momentom, odkedy začala plynúť sťažovateľke

lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

z 12. decembra 2017, je deň nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Podľa zistení

ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 26. januára

2018. Sťažovateľka sťažnosť podala 10. júla 2019, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej

v . Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

odmietol v tejto časti podľa ako podanú

oneskorene.

26. Ústavný súd zároveň upozorňuje, že z predloženého plnomocenstva je zrejmé,

že bolo sťažovateľkou udelené na zastupovanie vo veci podania ústavnej sťažnosti proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2019 až do právoplatného

skončenia veci.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

27. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

28. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

29. Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.

V odôvodnení citoval ustanovenia Správny súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“), ,

, a a v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). V odôvodnení poukázal na skutočnosť, že Správny

súdny poriadok sa v žiadnom zo svojich ustanovení nezmieňuje o dovolaní

ako o mimoriadnom opravnom prostriedku a neupravuje možnosť podať dovolanie proti

rozhodnutiu správneho súdu. V zmysle sú opravnými

prostriedkami v správnom súdnictve iba kasačná sťažnosť a žaloba o obnovu konania.

Žiadny iný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok

neupravuje. V je síce daný vzťah subsidiarity medzi Správnym súdnym

poriadkom a , avšak predmetná subsidiarita sa obmedzuje

len na prvú a druhú časť , zatiaľ čo dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok je upravený v štvrtej časti Civilného sporového

poriadku. Neprípustnosť dovolanie je tak podľa najvyššieho súdu prekážkou ďalšieho

konania vo veci. Vzhľadom na uvedené tak najvyšší súd konanie vo veci zastavil,

keďže nemal právomoc konať vo veci samej.

30. Vo svojom odôvodnení najvyšší súd odkázal aj na právny názor ústavného súdu

k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve vyjadrený v uznesení sp. zn.

zo 16. februára 2010, podľa ktorého niet žiadnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie

je v správnom súdnictve neprípustné. Spomenul aj nález ústavného súdu sp. zn.

, ktorým bol vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania.

31. Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor

o neprípustnosti dovolania v systéme správneho súdnictva. Z odôvodnenia je zrejmé,

že aplikoval príslušné ustanovenia a Civilného sporového

poriadku a vysporiadal sa aj s relevantnou judikatúrou ústavného súdu, osobitne

aj s nálezom sp. zn. . Ústavný súd dospel k záveru, že uvedený právny záver

najvyššieho súdu je primerane odôvodnený, nemožno ho považovať za zjavne

neodôvodnený. Rovnako tak tento právny názor nie je arbitrárny, preto je ústavne

udržateľný.

32. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej

doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa

V. časti (Správne súdnictvo) neprípustné (pozri

predovšetkým uznesenie sp. zn. zo 16. februára 2010, ako aj

, , , ). Tento právny

názor, plne aplikovateľný aj po zmene právnej úpravy novým Správnym súdnym

poriadkom, je známy najvyššiemu súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza

podstatnú časť citovaného uznesenia ústavného súdu, ako aj samotnej sťažovateľke, ktorá

v úvode svojej sťažnosti z neho tiež rozsiahlo cituje. Ústavný súd pripomína, že závery,

ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. zo 17. apríla 2008,

sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry ústavného súdu a boli vo viacerých

prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

, , , , ,

), preto v súčasnosti nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.

33. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd aj na povahu a špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,

ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 5 ods. 3

), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Treba vziať preto do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,

ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia a postup orgánov verejnej

správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že už správne súdnictvo

je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola

verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem

toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania,

pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto

funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo

boli do 30. júna 2016 (1. júla 2016 nadobudol účinnosť ) zhodou historických okolností

obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (m. m. , ).

34. Ústavný súd pripomína svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho

orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru (,

). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

porušenia základného práv sťažovateľky podľa a práva podľa ods.

1 dohovoru napadnutým uznesením. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných

ustanovení najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

35. Ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu pre porušenie práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

36. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti namietala aj porušenie práva pod čl. 48

ods. 2 . V texte ústavnej sťažnosti však v súvislosti s označeným právom nepredniesla

žiadne konkrétne dôvody, ktoré by tvrdené porušenie preukazovali a ktoré by mali

podliehať prieskumu ústavného súdu v konaní o jej ústavnej sťažnosti. Vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom právne zastúpená, ústavný

súd nie je povinný sám vyhľadávať skutočnosti nasvedčujúce prípadnému zásahu

do sťažovateľkou označeného práva. Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil

ako zjavne neopodstatnenú, keďže v okolnostiach prípadu nebola ani len tvrdená príčinná

súvislosť medzi namietaným porušením označených práv a napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, a preto ju odmietol podľa .

37. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa aplikovaním

nesprávnych ustanovení zákona a vyhlášky, resp. ich neprávnym právnym výkladom,

teda v príčinnej súvislosti s porušením jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie práva

sťažovateľky zaručeného a dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

základného práva podľa . Z tohto dôvodu ústavný súd aj v tejto časti

ústavnú sťažnosť odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu