Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 104/2017
PDF · 299.06 KB
No categories available
II. ÚS 104/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti TTB, s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, zastúpenej advokátkou
JUDr. Andreou Stupárovou, L. Novomeského 1266/25, Veľká Lúka, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sdo 13/2016 z 25. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TTB, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. januára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TTB, s. r. o., Skuteckého 17,
Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Sdo 13/2016 z 25. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „[u]znesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 3 Sdo/13/2016 z 25.10.2016 došlo k zastavanie dovolacieho konania
vedeného na základe dovolania voči rozsudku (odvolacieho súdu) Najvyššieho súdu SR č. k.
5 Sžo/38/2014 z 29.02.2016, ktorým bol zmenený rozsudok (súdu I. stupňa), Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 S/88/11-22 z 04.12.2013.
Sťažovateľ má zato, že predmetné rozhodnutie porušilo základné práva a slobody
a to najmä právo na spravodlivý proces a právo vlastniť majetok garantované Ústavou
Slovenskej republiky, keď odopreli ochranu týmto subjektívnym právam sťažovateľa svojou
rozhodovacou činnosťou. Zastavenie dovolacieho konania v prieskumnej veci sťažovateľa
podanej v správnom súdnictve na ochranu subjektívnych práv jednotlivcov je potrebné
vnímať v súvislostiach daného prípadu, kedy sťažovateľ využil všetky dostupné právne
prostriedky, aby zvrátili výsledkom správneho konania tak, že právny stav bude zodpovedať
stavu skutkovému.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta že „súd I. stupňa svojim vyššie uvedeným
rozhodnutím žalobe vyhovel, na odvolanie žalovaného odvolací súd zmenil rozhodnutie
I. stupňa tak, že žalobu žalobcu zamietol. To založilo prípustnosť dovolanie podľa § 238
ods. 1 O. s. p. voči rozsudku odvolacieho súdu. Zastavenie dovolacieho konania je tak
protiústavné.
Dôvody pre zastavenie konania nejestvujú, pretože dovolanie bolo podľa ustanovení
zákona č. 99/1963 Zb. O. s. p. prípustné, preto nemožno právo sťažovateľa na dovolacie
konanie odmietnuť, čo možno považovať za odmietnutie práva na spravodlivý proces.“.
Sťažovateľka uvádza, že napadnuté uznesenie „Najvyššieho súdu SR o zastavení
dovolacieho konania považujem za neústavné a v rozpore s ústavnými princípmi
a základnými právami.“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom
domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak,
že „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Sdo/13/2016 z 25.10.2016
(doručené 21.11.2016), ktorým bolo zastavené dovolacie konanie, došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podlá čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Zároveň sťažovateľka žiada ústavný súd, aby „uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č.k. 2Sdo/13/2016 z 25.10.2016 zrušil a prikázal vo veci ďalej konať“.
Ďalej ústavnému súdu navrhuje, aby porušovateľa „zaviazal nahradiť sťažovateľovi
trovy právneho zastúpenia spočívajúce v zastupovaní pred ústavným súdom vo výške 340,90
Eur. (Trovy právneho zastúpenia vyčísľujem podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov nasledovne: 1 úkon právneho zastúpenia pred Ústavným súdom
134,00 €. Účtujem 2 úkony právnej pomoci: 1/ prevzatie a príprava, 2/ písomné podanie:
ústavná sťažnosť á 134 €, t. j. 268 €; 2x režijný paušál á 8,04 €; t. j. 16,08 €, 20 % DPH
z 284,08 € = 56,82 €; trovy právneho zastúpenia celkom 340,90 €).“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.
V odôvodnení poukázal na dovtedajší priebeh konania pred všeobecnými súdmi
a na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Následne citoval ustanovenia § 491 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), § 452 ods. 1, § 99
písm. b), § 151 ods. 1 a § 25 SSP a § 35 a § 419 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok a v tejto súvislosti uviedol:
«Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa štvrtej časti tretej
hlavy CSP.
Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je koncipovaná tak,
že dovolania je možné podať len v prípadoch, keď to zákon pripúšťa. Nový procesný
predpis. Správny súdny poriadok, ktorý upravuje správne súdnictvo, sa v žiadnom zo svojich
ustanovení nezmieňuje o dovolaní ako o mimoriadnom opravnom prostriedku a taktiež
neupravuje možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu správneho súdu. V zmysle SSP sú
opravnými prostriedkami v správnom súdnictve iba kasačná sťažnosť a žaloba na obnovu
konania. Žiadny iný riadny či mimoriadny opravný prostriedok SSP neupravuje. V § 25 SSP
je síce daný vzťah subsidiarity medzi SSP a CSP, avšak predmetná subsidiarita sa
obmedzuje len na prvú a druhú časť CSP, zatiaľ čo dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok je upravený v štvrtej časti CSP. Aj na základe uvedeného je podľa názoru
najvyššieho súdu absolútne a nesporne vylúčená prípustnosť dovolania v správnom
súdnictve.
S poukazom na uvedené dôvody neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho
konania v danej veci pred najvyšším súdom.
Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 99 b/ SSP
v spojení s § 452 ods. 1 SSP konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci
samej.
Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania
v správnom súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky
akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku
neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu.
V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor
na prípustnosť dovolania.
Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu
o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na
súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia
IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237 O. s. p., podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené
zmätočné dôvody.
Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen
konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná, ale
zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom,
že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho
súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým
aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych
veciach.
Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010, ale uviedol, že
otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania
o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, že
citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým, v inak konštantnej judikatúre ústavného súdu
akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné využiť
procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený
právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.
Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver, podľa
ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom
súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08).»
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením. Sťažovateľka
spochybňuje právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 38/2014 z 29. februára 2016 vydanému v konaní
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky č. 2011/2930/V-57-3 z 8. apríla 2011 vydaného podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor o neprípustnosti
dovolania v systéme správneho súdnictva a vysporiadal sa aj s relevantnou judikatúrou
ústavného súdu, osobitne aj s nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07. Ústavný súd dospel k záveru,
že uvedený právny záver najvyššieho súdu je primerane odôvodnený, nemožno
ho považovať za zjavne neodôvodnený. Rovnako tak tento právny názor nie je arbitrárny,
preto je ústavne udržateľný.
V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva,
ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 5 ods. 3 SSP), teda preskúmať
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať preto do
úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako
súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy,
zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte
kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí
byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie
najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť
mätúce, že správne a civilné súdnictvo boli do 30. júna 2016 (1. júla 2016 nadobudol
účinnosť Správny súdny poriadok) zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom
procesnom kódexe (m. m. IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 596/2012). Vzhľadom na uvedené je tiež
vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe dovolacích
dôvodov podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase podania
dovolania (do 30. júna 2016).
Ústavný súd už uviedol, že závery, ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry
ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného
súdu (napr. II. ÚS 125/2011, IV. ÚS 81/2012, IV. ÚS 82/2012, IV. ÚS 83/2012,
IV. ÚS 127/2012, IV. ÚS 596/2012, II. ÚS 657/2013), preto v súčasnosti nemožno tieto
závery aplikovať v prerokúvanej veci.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by
naznačovali možnosť porušenia základného práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2017