Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 104/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti TTB, s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, zastúpenej advokátkou

JUDr. Andreou Stupárovou, L. Novomeského 1266/25, Veľká Lúka, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TTB, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. januára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TTB, s. r. o., Skuteckého 17,

Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa a 2 (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „[u]znesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. z 25.10.2016 došlo k zastavanie dovolacieho konania

vedeného na základe dovolania voči rozsudku (odvolacieho súdu) Najvyššieho súdu SR č. k.

z 29.02.2016, ktorým bol zmenený rozsudok (súdu I. stupňa), Krajského súdu

v Bratislave č. k. -22 z 04.12.2013.

Sťažovateľ má zato, že predmetné rozhodnutie porušilo základné práva a slobody

a to najmä právo na spravodlivý proces a právo vlastniť majetok garantované

Slovenskej republiky, keď odopreli ochranu týmto subjektívnym právam sťažovateľa svojou

rozhodovacou činnosťou. Zastavenie dovolacieho konania v prieskumnej veci sťažovateľa

podanej v správnom súdnictve na ochranu subjektívnych práv jednotlivcov je potrebné

vnímať v súvislostiach daného prípadu, kedy sťažovateľ využil všetky dostupné právne

prostriedky, aby zvrátili výsledkom správneho konania tak, že právny stav bude zodpovedať

stavu skutkovému.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta že „súd I. stupňa svojim vyššie uvedeným

rozhodnutím žalobe vyhovel, na odvolanie žalovaného odvolací súd zmenil rozhodnutie

I. stupňa tak, že žalobu žalobcu zamietol. To založilo prípustnosť dovolanie podľa § 238

ods. 1 voči rozsudku odvolacieho súdu. Zastavenie dovolacieho konania je tak

protiústavné.

Dôvody pre zastavenie konania nejestvujú, pretože dovolanie bolo podľa ustanovení

prípustné, preto nemožno právo sťažovateľa na dovolacie

konanie odmietnuť, čo možno považovať za odmietnutie práva na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľka uvádza, že napadnuté uznesenie „Najvyššieho súdu SR o zastavení

dovolacieho konania považujem za neústavné a v rozpore s ústavnými princípmi

a základnými právami.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak,

že „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 25.10.2016

(doručené 21.11.2016), ktorým bolo zastavené dovolacie konanie, došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podlá , 2

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Zároveň sťažovateľka žiada ústavný súd, aby „uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č.k. z 25.10.2016 zrušil a prikázal vo veci ďalej konať“.

Ďalej ústavnému súdu navrhuje, aby porušovateľa „zaviazal nahradiť sťažovateľovi

trovy právneho zastúpenia spočívajúce v zastupovaní pred ústavným súdom vo výške 340,90

Eur. (Trovy právneho zastúpenia vyčísľujem podľa vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov nasledovne: 1 úkon právneho zastúpenia pred Ústavným súdom

134,00 €. Účtujem 2 úkony právnej pomoci: 1/ prevzatie a príprava, 2/ písomné podanie:

ústavná sťažnosť á 134 €, t. j. 268 €; 2x režijný paušál á 8,04 €; t. j. 16,08 €, 20 % DPH

z 284,08 € = 56,82 €; trovy právneho zastúpenia celkom 340,90 €).“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.

V odôvodnení poukázal na dovtedajší priebeh konania pred všeobecnými súdmi

a na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Následne citoval ustanovenia § 491 ods. 1

(ďalej aj „“), ,

písm. b), a a a Civilný sporový

poriadok a v tejto súvislosti uviedol:

«Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa štvrtej časti tretej

hlavy .

Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je koncipovaná tak,

že dovolania je možné podať len v prípadoch, keď to zákon pripúšťa. Nový procesný

predpis. , ktorý upravuje správne súdnictvo, sa v žiadnom zo svojich

ustanovení nezmieňuje o dovolaní ako o mimoriadnom opravnom prostriedku a taktiež

neupravuje možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu správneho súdu. V zmysle sú

opravnými prostriedkami v správnom súdnictve iba kasačná sťažnosť a žaloba na obnovu

konania. Žiadny iný riadny či mimoriadny opravný prostriedok neupravuje. V

je síce daný vzťah subsidiarity medzi a , avšak predmetná subsidiarita sa

obmedzuje len na prvú a druhú časť , zatiaľ čo dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok je upravený v štvrtej časti . Aj na základe uvedeného je podľa názoru

najvyššieho súdu absolútne a nesporne vylúčená prípustnosť dovolania v správnom

súdnictve.

S poukazom na uvedené dôvody neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho

konania v danej veci pred najvyšším súdom.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle b/

v spojení s konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci

samej.

Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 16. februára 2010, číslo k prípustnosti dovolania

v správnom súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky

akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti

neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu.

V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor

na prípustnosť dovolania.

Ústavný súd nálezom sp. zn. zrušil uznesenie najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na

súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti . Argumentácia

IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte záhlavia ustanovenia , podľa

ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené

zmätočné dôvody.

Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen

konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp. zn. , že jeho sťažnosť bola úspešná, ale

zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom,

že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho

súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým

aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych

veciach.

Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo , ale uviedol, že

otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania

o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, že

citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým, v inak konštantnej judikatúre ústavného súdu

akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné využiť

procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený

právny názor v náleze sp. zn. a v uznesení sp. zn. .

Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver, podľa

ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom

súdnictve neprípustné“ (, ).»

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením. Sťažovateľka

spochybňuje právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2016 vydanému v konaní

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky č. 2011/2930/V-57-3 z 8. apríla 2011 vydaného podľa druhej

hlavy piatej časti .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor o neprípustnosti

dovolania v systéme správneho súdnictva a vysporiadal sa aj s relevantnou judikatúrou

ústavného súdu, osobitne aj s nálezom sp. zn. . Ústavný súd dospel k záveru,

že uvedený právny záver najvyššieho súdu je primerane odôvodnený, nemožno

ho považovať za zjavne neodôvodnený. Rovnako tak tento právny názor nie je arbitrárny,

preto je ústavne udržateľný.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva,

ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať

zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ), teda preskúmať

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať preto do

úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako

súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy,

zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte

kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí

byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie

najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť

mätúce, že správne a civilné súdnictvo boli do 30. júna 2016 (1. júla 2016 nadobudol

účinnosť ) zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom

procesnom kódexe (m. m. , ). Vzhľadom na uvedené je tiež

vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe dovolacích

dôvodov podľa platného a účinného v čase podania

dovolania (do 30. júna 2016).

Ústavný súd už uviedol, že závery, ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry

ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného

súdu (napr. , , , ,

, , ), preto v súčasnosti nemožno tieto

závery aplikovať v prerokúvanej veci.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2017