Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 81/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., V., zastúpenej Mgr. O.

B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., V. (ďalej len ,,sťažovateľka“),

zastúpenej Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods.

1 a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010.

Sťažnosť sťažovateľky súvisí s rozhodnutím Daňového úradu V. (ďalej len „daňový

úrad“) č. 628/230/108-2046/09/Há z 1. apríla 2009 – dodatočného platobného výmeru,

ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február

2007 v sume 2 614,48 €, a rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.

I/224/10916-73511/2009/990268-r z 23. júla 2009, ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového

úradu.

Sťažovateľka podala proti predmetným rozhodnutiam správnych orgánov žalobu

o preskúmanie ich zákonnosti podľa piatej časti (ďalej aj

„OSP“), o ktorej rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-78 zo 16. februára 2010 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Proti

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 9. decembra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Predmetom konania vo veci vyššie uvedenej je odopretie oslobodenia od dane pri

vývoze tovaru a následné dorubenie dane na základe názoru žalovaného, že

(i) sťažovateľka nepredložením písomného colného vyhlásenia o prepustení tovaru

do colného režimu vývoz v zmysle o dani z pridanej

hodnoty, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), v ktorom je potvrdený

colným orgánom výstup tovaru z územia Európskych spoločenstiev (ďalej len „JCD“),

neopomenula len určitú formalitu, ale že z hľadiska DPH predstavuje nepredloženie JCD

zásadný nedostatok pri preukazovaní vývozu;

(ii) z hľadiska DPH nie je možné pri vývoze tovaru zohľadňovať aj tzv. alternatívne

dôkazy, pretože to zákon o DPH neumožňuje.».

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že predmetným rozsudkom najvyššieho súdu

z 9. decembra 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a právo podľa dohovoru z dôvodu nesprávnej aplikácie právnej normy,

nepreskúmateľnosti rozsudku najvyššieho súdu, odňatia práva na zákonného sudcu,

nejednotnosti rozhodovania najvyššieho súdu a z dôvodu denegatio iustitiae.

V súvislosti s námietkou nesprávnej aplikácie právnej normy sťažovateľka

«poukazuje na tú skutočnosť, že súd nevyhovel jej návrhu práve z dôvodu, že nepostupoval

v súlade s platnou právnou úpravou, t. j. neaplikoval správne ustanovenia, a to

predovšetkým tým, že nezohľadnil právnu úpravu Spoločenstva, ako aj príslušnú judikatúru

ESD. ...

Odvolací súd ďalej vo svojom rozsudku uvádza odkaz na čl. 147 ods. 2 druhý

pododsek Smernice, že „vývoz sa preukazuje faktúrou alebo iným dokladom slúžiacim ako

faktúra, ktorý potvrdí colný úrad, ktorým tovar opustil Spoločenstvo“. Čl. 147 Smernice sa

však vzťahuje na iný typ oslobodenia od dane, konkrétne na oslobodenie od dane pri vývoze

tovaru, ktorý sa má prevážať v osobnej batožine cestujúcich. ... Na oslobodenie od dane pri

vývoze tovaru, ktoré je predmetom sporu, sa vzťahuje čl. 131 Smernice, z ktorého vyplýva,

že Smernica umožňuje členským štátom stanoviť určité povinnosti pre účely uplatnenia

oslobodenia od dane, avšak nie bez obmedzení.».

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že predmetný rozsudok najvyššieho súdu je

nepreskúmateľný, pričom poukazuje na to, že „odvolací súd napriek tomu, že uznal možnosť

použitia alternatívnych dôkazov na preukázanie vývozu tovaru mimo priestor ES ako

hmotnoprávnej podmienky pre oslobodenie od dane a napriek tomu, že žalovaný

uskutočnenie tohto vývozu nespochybňuje, rozhodol tak, že potvrdil zamietajúci rozsudok

Krajského súdu.

Argumentom sťažovateľky, ktorými sa táto snažila poukázať na postup správneho

orgánu pri výklade právnych noriem v rozpore s právom Spoločenstva, nie je v odvolaní

venovaná akákoľvek pozornosť. Odvolací súd sa, rovnako ako Krajský súd v Nitre, plne

stotožnil s argumentáciou žalovaného, a to bez akéhokoľvek vysporiadania sa s argumentmi

žalobcu, čím spôsobil, že odvolací rozsudok je nepreskúmateľný.“.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že v predmetnej veci je potrebné aplikovať

právny poriadok Spoločenstva a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. V tomto

kontexte uviedla:

«Opierajúc sa o základné princípy Spoločenstva, tak ako ich Súdny dvor uviedol

vo vyššie uvedených základných rozsudkoch, považuje žalobca za nutné zdôrazniť, že súd je

pri aplikácii ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky z moci úradnej povinný

zohľadniť právo Spoločenstva, a v prípade kolízie ustanovenie právneho poriadku

Slovenskej republiky nepoužiť.

V prípade nejasnosti výkladu práva Spoločenstva ustanovuje čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie možnosť, resp. za určitých okolností povinnosť, súdov obrátiť sa

na Súdny dvor s otázkou výkladu príslušného nejasného ustanovenia Zmluvy. Tento výklad

je v následnom konaní pre vnútroštátny súd záväzný. ...

V rámci predmetného konania bolo sťažovateľkou uvedených niekoľko rozsudkov

Súdneho dvora, ako aj podporných argumentov k nesúladu interpretácie správneho orgánu,

ako aj samotných súdov s právom Spoločenstva, no žiadnym z nich nebola venovaná

pozornosť. V rámci časti odopretia oslobodenia od dane pri vývoze tovaru a následného

dorubenia dane sa odvolací súd plne stotožnil s názorom žalovaného a nezohľadnil

argumenty sťažovateľky - predovšetkým nesúlad uplatňovania formálnych kritérií § 47

ods. 3 Zákona o DPH s výkladom práva Spoločenstva, najmä Smernice rady 2006/112/ES,

ktorý sťažovateľka podporila rovnako aj citáciami rozsudku Súdneho dvoru vo veci „Albert

Colleé“.».

V súvislosti s namietaným porušením jej základného práva na zákonného sudcu

podľa sťažovateľka «zastáva názor, že:

(i) rešpektujúc právne mantinely pre položenie predbežnej otázky, tak ako ich Súdny

dvor stanovil v rozhodnutiach „CILFIT" a „Intermodal“;

(ii) vychádzajúc z nejasnosti výkladu práva Spoločenstva nevyhnutne potrebného pre

rozhodnutie súdu vo veci;

(iii) berúc na vedomie skutočnosť, že Najvyšší súd je súdom, proti ktorého

rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok

bol Najvyšší súd povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor.

Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľka za to, že nepoloženie predbežnej

otázky v predmetnom konaní viedlo k odňatiu jej základného práva na zákonného sudcu

zaručené v SR. Tento názor vyslovil aj Ústavný súd SR v uznesení

-50...».

V sťažnosti sťažovateľka poukazuje na nejednotnosť rozhodovania najvyššieho súdu,

«kedy v konaniach týkajúcich sa obdobnej veci s rovnakým právnym základom iný senát

Najvyššieho súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, čím došlo k porušeniu princípu

právnej istoty...

... v obdobnom konaní sp. zn.: vedenom sťažovateľkou proti

žalovanému vo veci dodania tovaru do tretej krajiny a nepreukázania oslobodenia od dane

prostredníctvom JCD a nepriznania dane zo služieb dodaných zahraničnou osobou z iného

členského štátu rozhodol iný senát Najvyššieho súdu v prospech sťažovateľky tým, že

Najvyšší súd zmenil rozsudok príslušného Krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného

zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení predmetného rozsudku konštatoval Najvyšší súd niekoľko významných

poznatkov a skutočností, na ktoré je podľa názoru sťažovateľky v zmysle zásady jednotnej

rozhodovacej praxe súdov nutné prihliadať aj v tomto prípade. ...

Na rozdiel od rozhodovania vo veci napadnutého rozsudku sa v konaní sp. zn.:

Najvyšší súd zaoberal správnou aplikáciou smernice, jej účelom

a predovšetkým, opierajúc sa o základné princípy Spoločenstva, preskúmal súlad

slovenských právnych noriem s právom Spoločenstva. V zmysle eurokonformného výkladu

(vrátane výkladu v súlade so smernicou), tak ako ho ESD judikoval v prípade „von Colson

und Kamann“, je správny orgán a rovnako aj súd pri aplikácii ustanovení právneho

poriadku Slovenskej republiky z moci úradnej povinný zohľadniť právo Spoločenstva,

a v prípade kolízie ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky nepoužiť. Práve

interpretáciou v zmysle smernice a zohľadnením jej cieľov a účelov dospel Najvyšší súd

v konaní sp. zn.: k vyššie uvedeným záverom. ...

Z uvedeného vyplýva, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu princípu právnej

istoty a tým aj práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, teda jeho práva konať pred súdom, nakoľko rovnakú skutkovú podstatu posúdili

rôzne senáty Najvyššieho súdu rozdielnym spôsobom, pričom tento postup súdov nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť. ...

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v rozhodovaní o uvedenom prípade sa tak

na prvostupňovom súde, ale najmä na súde odvolacom, prejavila ľubovôľa súdu. Akákoľvek

ľubovôľa pri postupe alebo rozhodovaní súdu je však neprípustná, je v priamom rozpore

so zákonom (najmä ), ale i s SR.».

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom a rozhodnutím v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú

právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 , na zákonného

sudcu zaručené v článku 48 ods. 1 , ako aj jej právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 09. 12. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a

vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke... primerané finančné zadosťučinenie v sume

1.500,- EUR (slovom: jedentisíc päťsto eur), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke... trovy

právneho zastúpenia v sume 311,56 EUR... na účet jej právneho zástupcu... do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila

takto:

„Výšku primeraného zadosťučinenia, ktorá by dokázala aspoň trochu zmierniť

náklady na vynaložené úsilie a prostriedky na domáhanie sa práva alebo frustráciu

sťažovateľky z nezákonného rozhodovania súdov Slovenskej republiky, je ťažké stanoviť.

S prihliadnutím na okolnosti prípadu sťažovateľka navrhuje, aby jej bolo priznané

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Z obsahu sťažnosti a zo znenia jej petitu je zrejmé, že sťažovateľka namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť podľa možno

podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že v záujme „vyčerpania všetkých

možných opravných prostriedkov, podala sťažovateľka voči rozsudku Najvyššieho súdu,

sp. zn.: rovnako dovolanie. Predmetné konanie však bolo uznesením

Najvyššieho súdu sp. zn.: zo dňa 23. 03. 2011 zastavené.“.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

V správnom súdnictve vytvára osobitný systém

opravných prostriedkov, ktorý je vymedzený odchylne od všeobecných predpokladov

prípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej časti

predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutia

z prieskumu opravným súdom a zásadným vylúčením možnosti napadnúť rozhodnutie

najvyššieho súdu ako súdu v správnom súdnictve akýmkoľvek opravným prostriedkom.

Proti rozsudkom, ktorými sa zamietli žaloby proti postupu a rozhodnutiu správneho

orgánu (okrem rozsudkov najvyššieho súdu), je prípustné odvolanie ( ).

Dovolanie nie je prípustné, pretože jeho prípustnosť v nie je ustanovená.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva

podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia

a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to,

že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné

a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu

dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom

dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už

túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú

zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (m. m.

). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom

súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti odvodzuje plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie

sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 9. decembra 2010 od

doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 23. marca 2011, ktorým bolo

konanie o dovolaní zastavené, t. j. od 18. apríla 2011.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že s uvedeným právnym názorom

sťažovateľky o plynutí lehoty na podanie sťažnosti nemožno súhlasiť.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť proti namietanému rozsudku

elektronickým podaním 20. júna 2011, t. j. podala ju zjavne po uplynutí lehoty uvedenej

v .

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti () vyslovil, že sa

nemožno stotožniť s názorom, podľa ktorého plynutie zákonnej lehoty sa odvíja iba od

doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým zastavil dovolacie konanie pre

neprípustnosť, pretože týmto rozhodnutím už najvyšší súd nemohol spôsobiť porušenie

označených práv, keď správne v súlade s a judikatúrou

ústavného súdu odmietol sťažovateľkou podané dovolanie (resp. konanie o dovolaní

zastavil) z dôvodu, že v správnom súdnictve je vylúčené.

Keďže sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ) a ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53

ods. 3 vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu (ktorý

vyplýval z odôvodnenia sťažnosti) v označenom konaní nepovažoval za zachovanú,

odmietol ju v tejto časti ako podanú oneskorene.

Takýto záver je v súlade aj s judikatúrou ústavného súdu z ostatného obdobia (napr.

m. m. , , , ), podľa ktorej lehota

na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, avšak

s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Takouto výnimkou

je práve rozhodnutie o zastavení dovolacieho konania v prípade správneho súdnictva,

v ktorom je dovolacie konanie vylúčené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012