Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 370/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 31. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená

podaním doručeným ústavnému súdu 5. augusta 2010, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 a (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad B. rozhodnutím sp. zn.

651/230/25539/070 Mal., Hni., z 15. mája 2007 sťažovateľke (ktorá bola v tom čase

spolumajiteľkou patentu spolu so spoločnosťou V., s. r. o.), nepriznal nadmerný odpočet

dane z pridanej hodnoty v sume 973 650 Sk a určil jej daňovú povinnosť v sume 4 762 350

Sk. Dňa 30. decembra 2005 na základe zmluvy ( ) došlo

k odplatnému postupu práv na využívanie zdokonaleného technologického postupu úpravy

mastenca spoluvlastníkom na sťažovateľku a vo faktúre bol uvedený základ dane 30 mil. Sk

a daň z pridanej hodnoty v sume 5,7 mil. Sk, ktorú si sťažovateľka aj za IV. štvrťrok 2005

uplatnila v daňovom priznaní. Správca dane však neuznal odpočítanie dane z dôvodu, že

patent nebol evidovaný v patentovom registri Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky a že predávajúca spoločnosť nie je tiež zapísaná v patentovom registri ako

majiteľka patentu.

Správca dane preto upravil daňovú povinnosť za sledované zdaňovacie obdobie

a zvýšil vlastnú daňovú povinnosť. Sťažovateľka považovala postup správcu dane za

nesprávny a nezákonný, pretože správca dane nemal záujem prizvať do konania odborníkov

podľa o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Podľa

správcu dane sťažovateľka ako spoluvlastníčka nepotrebovala nadobúdať ďalšie práva od

predávajúcej spoločnosti, čím predmetnú faktúru z 30. decembra 2005 nepovažovala

„za daňovo uznateľný výdavok“.

Tieto tvrdenia správcu dane podľa sťažovateľky však nijako nepreukazujú konkrétne

porušenia zákona z jej strany, a preto v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane namietala,

„že dodávateľovi predmetných práv vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19, ods. 2, z.

č. v z. n. p., a to dňom dodania služby (zmluva o prevode práv zo dňa 30. 12.

2005)“, pričom o vzniku daňovej povinnosti dodávateľa svedčí aj „Platobný výmer“

správcu dane z 27. augusta 2007 „/právoplatnosť nadobudol dňa 2. 10. 2007/, ďalej, že

nebol porušený § 49, ods. 2, písm. a, cit. zákona, pretože sťažovateľ vyrobil upravený

mastenec s využitím prijatej služby už v IV. štvrťroku 2005 za túto výrobu príjem ako

platiteľ DPH a taktiež jeho následný vklad nadobudnutých práv do združenia podnikateľov

T. /na základe zmluvy o združení/ je dôkazom použitia prijatej služby na dodávky tovaru,

ako platiteľ, a dôkazom úmyslu realizovať v praxi projekt „Úpravy mastenca“ zo strany

sťažovateľa.“

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie, o ktorom rozhodlo

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, rozhodnutím

sp. zn. I/221/10414-80736/2007/991909-r z 5. novembra 2007 tak, že potvrdilo

prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Toto rozhodnutie považovala za nezákonné, preto

14. januára 2008 podala „Žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia“. Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) o nej rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky

zamietol rozhodnutím sp. zn. z 30. apríla 2008. Krajský súd podľa nej „Vec

posúdil bez zohľadnenia na stanoviská platnej judikatúre ESD a rozhodol vo veci bez toho,

aby konštatoval nesúlad stanovísk daňových orgánov s touto judikatúrou ESD /ktorá je

záväzná pre SR/ a teda rozhodol tak, akoby nepotreboval zodpovedať prejudiciálne otázky

vo veci“.

Dňa 21. júna 2008 sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku krajského súdu

a najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 22. septembra 2009 tak, že ho

potvrdil „... bez toho, aby videl potrebu obrátiť sa na ESD s prejudiciálnymi otázkami, tak,

ako to urobil NS SR vo veci pod sp. zn. , ktorá je svojim meritom veci

obdobná...“.

Dňa 3. decembra 2009 sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku najvyššieho

súdu, avšak najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2010 «konanie

o dovolaní zastavil z dôvodu jeho neprípustnosti...

Najvyšší súd SR zastavil konanie napriek tomu, že prvostupňový súd nesprávne

právne posúdil vec, čo sťažovateľ považuje za odvolací, resp. dovolací dôvod podľa

ustanovenia , ods. 2, písm. f, ohliadnuc od toho, že prvostupňový súd má iba

možnosť a nie povinnosť predkladať prejudiciálne otázky na ESD. Najvyšší súd SR, ako súd

proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je tento súd povinný predložiť vec „súdnemu dvoru“ prejudiciálne otázky a ktoré sú

významné pre vynesenie rozsudku /čl. 234, tretí pododsek ZES/.

Povinnosť dodržiavať komunitárne právo vyplýva Slovenským súdom z čl. 144,

ods. 1, SR na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj

medzinárodnou zmluvou podľa , ods. 2, SR, t. j. zmluvou o EÚ, ZES ako aj

ďalšími prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2, ods. 1 zákona

č. o úradnom vestníku EÚ ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku

znalosti právne záväzných aktov, ktoré bolí v tomto úradnom vestníku uverejnené - viď

v spojitosti s

Podľa , ods. 2 SR relevantné pramene práva ES majú prednosť

pred zákonmi SR. Podľa práva ES vnútroštátny súd musí predložiť prejudiciálnu otázku

ESD vždy keď sa splnia podmienky určené právom ES, čo je aj náš prípad. Súd však v tejto

veci konanie neprerušil /, ods. 1, písm. c/ /, ESD prejudiciálne otázky

nepredložil /hoci rozpor medzi rozhodnutím súdu a platnou judikatúrou ESD je evidentný/,

čím podľa nášho názoru porušil , ods. 1, SR...

Keďže NS SR nepredložil prejudiciálne otázky na ESD, porušil tak právo sťažovateľa

/účastníka konania/ na prístup k súdu... Súd porušil aj právo sťažovateľa na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadených zákonom /čl. 6, ods. 1 Dohovoru/.»

Nepriznanie nároku sťažovateľke „na odpočítanie dane z faktúry z 30. decembra

2005 od spoločnosti V. s. r. o. za odplatný prevod užívacích práv nemá oporu v Smernici

Rady 2006/112/ES a zákone o dani z pridanej hodnoty...“ a výklad týchto hmotno-právnych

predpisov je ústavne neakceptovateľný, pričom skutkové a právne závery najvyššieho súdu

„sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2

SR...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR Uznesením č. z 31. 3. 2010 porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 48, ods. 1

SR.

2. Najvyšší súd SR uznesením z 31. 3. 2010 došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. z 31. 3. 2010 sa zrušuje a vec vracia

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných

súdov rozhodujúcich v správnom súdnictve, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, a ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1. Vychádzajúc z petitu sťažnosti sťažovateľka namieta rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. marca 2010, ktorým najvyšší súd zastavil konanie

o dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. septembra 2009.

Týmto rozhodnutím najvyšší súd opierajúc sa i o judikatúru ústavného súdu

(napr. a ) okrem iného konštatoval, že „niet žiadnych právnych

pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“. Od tohto

rozhodnutia sťažovateľka odvíja aj dodržanie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti,

pretože jej bolo doručené 5. mája 2010.

V tomto prípade ústavný súd nezistil, že by odmietnutie dovolania sťažovateľky bolo

nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Najvyšší súd

aplikoval príslušné ustanovenia upravujúce podmienky

dovolacieho konania a zastavenie tohto konania ústavne konformným spôsobom, pri ich

aplikácii nepoprel ich účel a zmysel, svoje rozhodnutie (poukazujúc aj na rozhodnutia

ústavného súdu) náležite a zrozumiteľne odôvodnil a najmä jednoznačným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, ale z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúci

a akceptovateľný.

Ústavný súd sumarizujúc svoje závery k dosiaľ uvedenému ešte dodáva,

že v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania

na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je

v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu

je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda

orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak

zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte

kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí

byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie

najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť

mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté

v jednom procesnom kódexe. Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by

napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

i práva podľa dohovoru, preto sťažnosť odmietol v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

2. Na druhej strane ústavný súd z odôvodnenia sťažnosti zistil, a je to nepochybné

z argumentácie sťažovateľky, že jej námietky smerujú predovšetkým k nezákonnosti, resp.

arbitrárnosti rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. septembra 2009,

ktorým zamietol jej odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2008 pri preskúmavaní rozhodnutí daňových orgánov. Porušenie svojich práv

vidí najmä v tom, že neuznanie jej nároku na odpočítanie dane nemá žiadnu oporu

v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty a ani v o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov a tiež v tom, že výklad týchto hmotno-právnych predpisov v jej prípade bol

ústavne neakceptovateľný, resp. bol v rozpore s judikatúrou „ESD“, pretože najvyšší súd

mal konanie prerušiť a predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie „ESD“.

Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť ešte 6. novembra 2009

(doručené bolo jej právnemu zástupcovi) a sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému

súdu až 8. júla 2010.

Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už

nepochybne uplynula zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na tento druh konania pred

ústavným súdom.

V nijakom prípade sa teda nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, ktorá plynutie

zákonnej lehoty odvíja iba od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 (5. máj 2010), ktorým zastavil dovolacie konanie pre neprípustnosť,

pretože týmto rozhodnutím už najvyšší súd nemohol spôsobiť porušenie označených práv,

keďže iba správne a jasne v súlade s a judikatúrou

ústavného súdu odmietol sťažovateľkou podané dovolanie, ktoré je v správnom súdnictve

vylúčené.

Keďže sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ) a ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53

ods. 3 vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu (ktorý

vyplýval z odôvodnenia sťažnosti) v označenom konaní nepovažoval za zachovanú,

odmietol ju v tejto časti ako podanú oneskorene.

3. Obdobne ústavný súd odmietol z tohto dôvodu aj tú časť sťažnosti, v ktorej

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“. Sťažovateľka

tvrdí, že najvyšší súd mal predložiť Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku, a ak tak

neurobil, porušil okrem iného aj jej základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48

ods. 1 .

Okrem toho, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu v tejto časti

oneskorene, bližšie ani neodôvodnila, v čom vidí porušenie tohto práva. Z príloh

pripojených k sťažnosti a predloženého namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. septembra 2009 tiež nevyplýva, či sťažovateľka podala takýto

návrh v odvolacom konaní, a takýto dôkaz o týchto skutočnostiach ústavnému súdu ani

nepredložila. Ak tak neurobila, nemôže sa potom ani úspešne domáhať ochrany svojich práv

na ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci tým stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010