Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 261/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného Kraus & Partners, s. r. o.,

Jasovská 23, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav Kraus, LL.M, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2016 doručená sťažnosť a 21. marca 2016 doplnenie sťažnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2 a (ďalej

len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté odvolacie konanie“)

a v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté dovolacie konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Slovenskej advokátskej komory č. P-10/2010:4306/2008 z 13. januára 2012. Krajský súd

rozhodol rozsudkom č. k. -79 z 29. októbra 2014 tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie „a to elektronickou

poštou dňa 23. 12. 2014 pod č. pod názvom _odvolanie.rtf.zep, č.

264377, potvrdenie odoslané 23. 12. 2014 21:52:23“. Najvyšší súd o odvolaní rozhodol

uznesením sp. zn. z 1. júla 2015 tak, že ho odmietol ako oneskorene podané.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. decembra 2015 tak, že dovolacie konanie

zastavil.

Sťažovateľ v sťažnosti spochybňuje právne závery najvyššieho súdu v napadnutom

odvolacom konaní, ako aj v napadnutom dovolacom konaní. V sťažnosti uvádza:

„... v poslednom odseku odôvodnenia tohto uznesenia je uvedené, že posledný deň

lehoty na odvolanie pripadol na deň 23. 12. 2014. Žalobca podal odvolanie

prostredníctvom portálu e-žaloby podpísané zaručeným elektronickým podpisom dňa

24. 12. 2014. To je ale v rozpore s elektronickými údajmi poskytnutými pri podaní

odvolania posledný deň lehoty a to dňa 23. 12. 2014.

Zastávame názor, že uvedeným postupom Najvyššieho súdu SR boli porušené

garantované práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Dávame na vedomie,

že žalobný návrh bol podaný už začiatkom roku 2012 a konanie bolo ukončené

nespravodlivým rozhodnutím z decembra 2015.

Sťažovateľ inú možnosť, než podať sťažnosť na Ústavný súd SR, aby sa domohol

svojho práva na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov nezávislým

a nestranným súdom, nemá.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... upravené v , 2,

Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a v konaní č. k. porušené

bolo.

2. Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov a vydať

meritórne rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €..., ktoré

je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia...

4. (Právnemu zástupcovi sťažovateľa, pozn.)... sa priznávajú trovy konania − trovy

právneho zastúpenia vo výške 669,43 €, ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ

takto:

„... postup Najvyššieho súdu SR, od kedy bol podaný návrh, cca 4 roky, a vydané

rozporuplné uznesenie neobsahujúce pravdivé skutočnosti, si vyžaduje vyššieho stupňa

ochrany ako je len deklarovanie porušenia ústavného práva sťažovateľa, a preto sťažovateľ

žiada finančné zadosťučinenie vo výške 10.000.- €. V uvedenom konaní vznikli zbytočné

prieťahy vytvárajúce stav právnej neistoty, a arogancia súdnej moci ukázala svoju moc

a konanie zastavila. Tým nedošlo k plnohodnotnému naplneniu zákonnosti a spravodlivosti,

čo má byť v podstate zmyslom na súdnej a inej právnej ochrany občanov. Dávame

do pozornosti Nález ÚS SR sp. zn. .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní a v napadnutom

dovolacom konaní

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) môže vyplývať aj z toho, že

porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej

podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou

tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, ).

Z odôvodnenia sťažnosti a jej petitu možno odvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní a v napadnutom

dovolacom konaní.

V napadnutom odvolacom konaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 1. júla 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorene

podané.

V napadnutom dovolacom konaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 3. decembra 2015 tak, že dovolacie konanie zastavil.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

podľa postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní

a v napadnutom dovolacom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. februára

2016, resp. 21. marca 2016, t. j. v čase, keď napadnuté konania boli právoplatne skončené.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušovaniu v sťažnosti

označenému základnému právu podľa v čase podania sťažnosti

postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní a v napadnutom dovolacom

konaní už nemohlo dochádzať, a preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní a v napadnutom

dovolacom konaní

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv postupom

najvyššieho súdu v napadnutom dovolacom konaní, je relevantné, že najvyšší súd

v uznesení z 3. decembra 2015 v súvislosti so zastavením dovolacieho konania vyslovil

právny názor o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve.

V správnom súdnictve vytváral účinný a platný v čase

rozhodovania najvyššieho súdu (ďalej aj „OSP“) osobitný systém opravných prostriedkov,

ktorý bol v vymedzený odchylne od všeobecných

predpokladov prípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej

časti predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutia

z prieskumu opravným súdom ().

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva

podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,

ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy

(v čase rozhodovania najvyššieho súdu platného a účinného ), teda

preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať

do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej

ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy,

zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte

kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí

byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie

najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť

mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté

v jednom procesnom kódexe (m. m. , ). Vzhľadom na

uvedené je tiež vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe

dovolacích dôvodov podľa .

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej doterajšej judikatúre sa už

opakovane vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor najvyššieho súdu, podľa

ktorého bolo dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku (Správne súdnictvo) neprípustné (pozri predovšetkým uznesenie sp. zn.

zo 16. februára 2010), a záver vyslovený v náleze ústavného súdu

sp. zn. zo 17. apríla 2008 označil za ojedinelé vybočenie z inak štandardnej

judikatúry ústavného súdu a bol vo viacerých prípadoch prekonaný novšou judikatúrou

ústavného súdu (napr. , , , ,

, , ), z tohto dôvodu preto v súčasnosti

nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.

Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namieta porušenie označených základných práv postupom najvyššieho súdu

v napadnutom dovolacom konaní, podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených

základných práv postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní, mohol

odmietnuť podľa aj ako oneskorene podanú, keďže

podanie dovolania proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu vydanému v systéme správneho

súdnictva nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy. Z uvedeného dôvodu

nemožno počítať plynutie lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu

v odvolacom konaní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu

v dovolacom konaní z 3. decembra 2015, ale od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia

najvyššieho súdu vydaného v odvolacom konaní 1. júla 2015.

Z odôvodnenia sťažnosti možno dospieť k záveru, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym

záverom najvyššieho súdu v uznesení z 1. júla 2015, podľa ktorého jeho odvolanie proti

rozsudku krajského súdu č. k. -79 z 29. októbra 2014 bolo podané oneskorene.

Poukazuje na to, že odvolanie podal elektronicky včas, o čom svedčia údaje z potvrdenia,

ktoré mu bolo doručené po podaní odvolania. Sťažovateľ tiež nesúhlasí s právnym názorom

najvyššieho súdu v uznesení z 3. decembra 2015, ktorým tento zastavil dovolacie konanie.

Bližšie svoju sťažnosť v tomto smere neodôvodňuje. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada

vysloviť porušenie základných práv podľa a 2 „v konaní sp. zn.

a v konaní č. k. “ a zároveň žiada, aby ústavný súd prikázal

najvyššiemu súdu „konať bez zbytočných prieťahov a vydať meritórne rozhodnutie“.

Sťažovateľ takto v petite sťažnosti nijako nereflektuje na procesné rozhodnutia najvyššieho

súdu, ktorými sa napadnuté odvolacie konanie, resp. napadnuté dovolacie konanie končia.

Sťažovateľ nežiada tieto uznesenia najvyššieho súdu zrušiť a zároveň žiada, aby najvyšší

súd rozhodol meritórne.

Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k napadnutému dovolaciemu konaniu

a rozpor petitu sťažnosti a jeho odôvodnenia predstavujú nedostatky sťažnosti sťažovateľa

takej intenzity, ktoré bránia jej vecnému prerokovaniu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom

predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,

dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to

splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

, , ).

Vychádzajúc z uvedeného, bol dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2

v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017