Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 261/2017
PDF · 205.18 KB
No categories available
II. ÚS 261/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného Kraus & Partners, s. r. o.,
Jasovská 23, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav Kraus, LL.M, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Sžo 96/2015 a sp. zn. 2 Sdo 18/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2016 doručená sťažnosť a 21. marca 2016 doplnenie sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 96/2015 (ďalej aj „napadnuté odvolacie konanie“)
a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sdo 18/2015 (ďalej aj „napadnuté dovolacie konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Slovenskej advokátskej komory č. P-10/2010:4306/2008 z 13. januára 2012. Krajský súd
rozhodol rozsudkom č. k. 2 S 79/12-79 z 29. októbra 2014 tak, že žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie „a to elektronickou
poštou dňa 23. 12. 2014 pod č. pod názvom _odvolanie.rtf.zep, č.
264377, potvrdenie odoslané 23. 12. 2014 21:52:23“. Najvyšší súd o odvolaní rozhodol
uznesením sp. zn. 4 Sžo 96/2015 z 1. júla 2015 tak, že ho odmietol ako oneskorene podané.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sdo 18/2015 z 3. decembra 2015 tak, že dovolacie konanie
zastavil.
Sťažovateľ v sťažnosti spochybňuje právne závery najvyššieho súdu v napadnutom
odvolacom konaní, ako aj v napadnutom dovolacom konaní. V sťažnosti uvádza:
„... v poslednom odseku odôvodnenia tohto uznesenia je uvedené, že posledný deň
lehoty na odvolanie pripadol na deň 23. 12. 2014. Žalobca podal odvolanie
prostredníctvom portálu e-žaloby podpísané zaručeným elektronickým podpisom dňa
24. 12. 2014. To je ale v rozpore s elektronickými údajmi poskytnutými pri podaní
odvolania posledný deň lehoty a to dňa 23. 12. 2014.
Zastávame názor, že uvedeným postupom Najvyššieho súdu SR boli porušené
garantované práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Dávame na vedomie,
že žalobný návrh bol podaný už začiatkom roku 2012 a konanie bolo ukončené
nespravodlivým rozhodnutím z decembra 2015.
Sťažovateľ inú možnosť, než podať sťažnosť na Ústavný súd SR, aby sa domohol
svojho práva na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov nezávislým
a nestranným súdom, nemá.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... upravené v čl. 46 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Sžo/96/2015 a v konaní č. k. 2 Sdo/18/2015 porušené
bolo.
2. Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov a vydať
meritórne rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €..., ktoré
je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia...
4. (Právnemu zástupcovi sťažovateľa, pozn.)... sa priznávajú trovy konania − trovy
právneho zastúpenia vo výške 669,43 €, ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ
takto:
„... postup Najvyššieho súdu SR, od kedy bol podaný návrh, cca 4 roky, a vydané
rozporuplné uznesenie neobsahujúce pravdivé skutočnosti, si vyžaduje vyššieho stupňa
ochrany ako je len deklarovanie porušenia ústavného práva sťažovateľa, a preto sťažovateľ
žiada finančné zadosťučinenie vo výške 10.000.- €. V uvedenom konaní vznikli zbytočné
prieťahy vytvárajúce stav právnej neistoty, a arogancia súdnej moci ukázala svoju moc
a konanie zastavila. Tým nedošlo k plnohodnotnému naplneniu zákonnosti a spravodlivosti,
čo má byť v podstate zmyslom na súdnej a inej právnej ochrany občanov. Dávame
do pozornosti Nález ÚS SR sp. zn. II. US 62/1999.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.
ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní a v napadnutom
dovolacom konaní
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) môže vyplývať aj z toho, že
porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej
podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou
tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
Z odôvodnenia sťažnosti a jej petitu možno odvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní a v napadnutom
dovolacom konaní.
V napadnutom odvolacom konaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
4 Sžo 96/2015 z 1. júla 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorene
podané.
V napadnutom dovolacom konaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
2 Sdo 18/2015 z 3. decembra 2015 tak, že dovolacie konanie zastavil.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní
a v napadnutom dovolacom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. februára
2016, resp. 21. marca 2016, t. j. v čase, keď napadnuté konania boli právoplatne skončené.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušovaniu v sťažnosti
označenému základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase podania sťažnosti
postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní a v napadnutom dovolacom
konaní už nemohlo dochádzať, a preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní a v napadnutom
dovolacom konaní
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv postupom
najvyššieho súdu v napadnutom dovolacom konaní, je relevantné, že najvyšší súd
v uznesení z 3. decembra 2015 v súvislosti so zastavením dovolacieho konania vyslovil
právny názor o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve.
V správnom súdnictve vytváral Občiansky súdny poriadok účinný a platný v čase
rozhodovania najvyššieho súdu (ďalej aj „OSP“) osobitný systém opravných prostriedkov,
ktorý bol v Občianskom súdnom poriadku vymedzený odchylne od všeobecných
predpokladov prípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej
časti Občianskeho súdneho poriadku predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutia
z prieskumu opravným súdom (IV. ÚS 596/2012).
V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva
podľa piatej časti OSP, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,
ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy
(v čase rozhodovania najvyššieho súdu platného a účinného § 244 ods. 1 OSP), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať
do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej
ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy,
zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte
kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí
byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie
najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť
mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté
v jednom procesnom kódexe (m. m. IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 596/2012). Vzhľadom na
uvedené je tiež vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe
dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej doterajšej judikatúre sa už
opakovane vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor najvyššieho súdu, podľa
ktorého bolo dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho
súdneho poriadku (Správne súdnictvo) neprípustné (pozri predovšetkým uznesenie sp. zn.
II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010), a záver vyslovený v náleze ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008 označil za ojedinelé vybočenie z inak štandardnej
judikatúry ústavného súdu a bol vo viacerých prípadoch prekonaný novšou judikatúrou
ústavného súdu (napr. II. ÚS 125/2011, IV. ÚS 81/2012, IV. ÚS 82/2012, IV. ÚS 83/2012,
IV. ÚS 127/2012, IV. ÚS 596/2012, II. ÚS 657/2013), z tohto dôvodu preto v súčasnosti
nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.
Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namieta porušenie označených základných práv postupom najvyššieho súdu
v napadnutom dovolacom konaní, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených
základných práv postupom najvyššieho súdu v napadnutom odvolacom konaní, mohol
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako oneskorene podanú, keďže
podanie dovolania proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu vydanému v systéme správneho
súdnictva nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy. Z uvedeného dôvodu
nemožno počítať plynutie lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu
v odvolacom konaní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu
v dovolacom konaní z 3. decembra 2015, ale od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia
najvyššieho súdu vydaného v odvolacom konaní 1. júla 2015.
Z odôvodnenia sťažnosti možno dospieť k záveru, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym
záverom najvyššieho súdu v uznesení z 1. júla 2015, podľa ktorého jeho odvolanie proti
rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 79/12-79 z 29. októbra 2014 bolo podané oneskorene.
Poukazuje na to, že odvolanie podal elektronicky včas, o čom svedčia údaje z potvrdenia,
ktoré mu bolo doručené po podaní odvolania. Sťažovateľ tiež nesúhlasí s právnym názorom
najvyššieho súdu v uznesení z 3. decembra 2015, ktorým tento zastavil dovolacie konanie.
Bližšie svoju sťažnosť v tomto smere neodôvodňuje. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada
vysloviť porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy „v konaní sp. zn.
4 Sžo/96/2015 a v konaní č. k. 2 Sdo/18/2015“ a zároveň žiada, aby ústavný súd prikázal
najvyššiemu súdu „konať bez zbytočných prieťahov a vydať meritórne rozhodnutie“.
Sťažovateľ takto v petite sťažnosti nijako nereflektuje na procesné rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktorými sa napadnuté odvolacie konanie, resp. napadnuté dovolacie konanie končia.
Sťažovateľ nežiada tieto uznesenia najvyššieho súdu zrušiť a zároveň žiada, aby najvyšší
súd rozhodol meritórne.
Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k napadnutému dovolaciemu konaniu
a rozpor petitu sťažnosti a jeho odôvodnenia predstavujú nedostatky sťažnosti sťažovateľa
takej intenzity, ktoré bránia jej vecnému prerokovaniu.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom
predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Vychádzajúc z uvedeného, bol dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017