Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 537/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom

v Trenčíne pod sp. zn. a Krajskou prokuratúrou v Trenčíne pod sp. zn.

Kc 127/13 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2013 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených

Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

a Krajskou prokuratúrou v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn.

Kc 127/13. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. septembra 2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -232

zo 17. decembra 2012 sa rozhodlo o návrhu sťažovateľa na zverenie detí do striedavej

osobnej starostlivosti. Keďže absentoval výrok o zmene pôvodného rozsudku č. k.

-148 z 10. decembra 2008, sťažovateľ v podanom odvolaní navrhol vydanie

doplňujúceho rozsudku, bez ktorého by rozsudok zo 17. decembra 2012 nebol vykonateľný.

Pre vykonateľnosť rozsudku je totiž potrebné rozhodnúť nielen o návrhu na zverenie detí

do striedavej osobnej starostlivosti, ale zároveň aj zmeniť rozsudok, ktorým boli tieto práva

predtým naposledy súdom upravené. Rozsudkom krajského súdu č. k. -253

z 10. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, a to bez toho, aby krajský súd

rozhodol o návrhu na doplnenie rozsudku okresného súdu. Uznesením ústavného súdu č. k.

-9 z 30. mája 2013 bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná

sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2013.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom, prichádzalo do úvahy podanie dovolania, ktorého prípustnosť

by sa opierala o ustanovenie . Keďže

sťažovateľ dovolanie nepodal, sťažnosť bolo treba považovať za neprípustnú pre

nevyčerpanie účinného prostriedku ochrany práv sťažovateľa v rámci všeobecných súdov.

Následne sťažovateľ podaním z 18. júla 2013 požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o podanie mimoriadneho dovolania proti

rozsudku krajského súdu. Postupoval takto z dôvodu, že zákonná jednomesačná lehota

na podanie dovolania už sťažovateľovi uplynula. Prípisom krajskej prokuratúry č. k.

Kc 127/13-8 zo 6. septembra 2013 bolo sťažovateľovi oznámené, že sa jeho podnet na

podanie mimoriadneho dovolania odkladá ako nedôvodný, keďže podľa § 243f ods. 2

písm. a) mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo vo veciach upravených

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“) s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv

a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Keďže problematiku výživného upravuje zákon o rodine, generálny prokurátor Slovenskej

republiky nie je oprávnený podať mimoriadne dovolanie proti rozsudku súdu, ktorý

upravuje problematiku výživného na maloleté deti.

Podľa názoru sťažovateľa vznikla paradoxná situácia, pretože na jednej strane

ústavný súd odmietol jeho sťažnosť z dôvodu nevyčerpania možnosti podať dovolanie proti

rozsudku krajského súdu, no na druhej strane krajská prokuratúra vychádzala z tézy, podľa

ktorej mimoriadne dovolanie nie je v danej veci vôbec prípustné.

Sťažovateľ považuje sťažnosť za včas podanú aj vo vzťahu voči konaniu vedenému

krajským súdom pod sp. zn. , pretože podľa judikatúry ústavného súdu

v prípade procesného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) o odmietnutí dovolania je zachovaná lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje konkrétne na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, ako aj na rozhodnutie ústavného

súdu vo veci sp. zn. . Analogicky je potrebné tieto stanoviská aplikovať

i v prípadoch mimoriadneho dovolania, a to i vtedy, keď podnet na mimoriadne dovolanie je

odložený.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.

a krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 127/13 s tým, aby bol rozsudok

krajského súdu z 10. apríla 2013 zrušený vo výroku I a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 291,56 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu nie je presne známe, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok

krajského súdu č. k. -253 z 10. apríla 2013 (sťažovateľ tento rozsudok

ústavnému súdu vôbec nepredložil). Podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho

dovolania proti rozsudku krajského súdu je datovaný dňa 18. júla 2013 a vyplýva z neho, že

právny zástupca sťažovateľa prevzal rozsudok krajského súdu 26. apríla 2013. Je preto

zrejmé, že v čase podania podnetu bol už rozsudok právoplatný. Vo svojich dôsledkoch to

znamená, že sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu

16. septembra 2013, bola podaná už po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, a preto je

oneskorená.

V danej súvislosti nemožno akceptovať právny názor sťažovateľa, ktorý je

presvedčený o tom, že zákonná lehota podľa sa

v danom prípade počíta od doručenia stanoviska krajskej prokuratúry o odložení podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania.

Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje, má na mysli tie situácie,

v ktorých neúspešný účastník konania napadne právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

dovolaním, ktoré je však najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné. V takýchto

prípadoch možno potom následne v dvojmesačnej lehote počítanej od doručenia uznesenia

najvyššieho súdu podať proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažnosť

ústavnému súdu podľa s tým, že v takejto procesnej situácii sa

sťažnosť považuje za včas podanú. Uvedená judikatúra vychádza z toho, že v zmysle

ustanovenia treba dovolanie považovať za účinný

prostriedok ochrany práva, ktorý musí byť účastníkom konania vyčerpaný predtým, ako sa

obráti s vecou na ústavný súd.

Na rozdiel od dovolania, ktoré treba považovať za účinný prostriedok ochrany práva,

keďže priamo neúspešný účastník konania je oprávnený ho použiť, mimoriadne dovolanie

za takýto opravný prostriedok považovať nemožno. Podstatné v tejto súvislosti je, že

účastník konania sám mimoriadne dovolanie podať nemôže. Na to je aktívne legitimovaný

iba generálny prokurátor Slovenskej republiky. Zároveň to znamená, že podanie podnetu na

mimoriadne dovolanie nemá žiaden vplyv na beh zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Z hľadiska dodržania tejto lehoty je nepodstatné aj to, kedy a ako bolo

o podnete na podanie mimoriadneho dovolania rozhodnuté.

Možno napokon uviesť, že sťažovateľ pochybil, keď sa nedomáhal ochrany svojich

práv podaním dovolania. Tým vyvolal situáciu, v ktorej sťažnosť ústavnému súdu sa stala

neprípustnou. Sťažovateľ pritom nevyužil ani prípadnú možnosť vyplývajúcu z ustanovenia

, keďže v sťažnosti podanej ústavnému súdu 3. mája

2013 (sp. zn. ) ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie

nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto v rámci svojho

uznesenia z 30. mája 2013 nemohol ani uvažovať o prípadnom postupe podľa § 53 ods. 2

.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného

krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 127/13. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za

neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho

podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Sťažovateľ namieta, že krajská prokuratúra nerozhodla správne, keď jeho podnet na

podanie mimoriadneho dovolania odmietla s poukazom na to, že mimoriadne dovolanie

v danej veci nie je vôbec prípustné. Nesprávnosť tohto stanoviska krajskej prokuratúry je

zrejmá podľa sťažovateľa aj z uznesenia ústavného súdu, ktorý považuje dovolanie v danej

veci za možné na základe ustanovenia .

Sťažovateľovi nič nebráni, aby podal vo veci opakovaný podnet, o ktorom rozhodne

príslušná nadriadená zložka. Sťažovateľ preto ešte nevyčerpal možnosť ochrany svojho

práva v rámci orgánov prokuratúry. Z toho pohľadu sa uvedená časť sťažnosti javí ako

predčasná.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013