Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 537/2013
PDF · 122.08 KB
No categories available
II. ÚS 537/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom
v Trenčíne pod sp. zn. 17 CoP 26/2013 a Krajskou prokuratúrou v Trenčíne pod sp. zn.
Kc 127/13 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2013 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených
Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 CoP 26/2013
a Krajskou prokuratúrou v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn.
Kc 127/13. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. septembra 2013.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 P 218/2010-232
zo 17. decembra 2012 sa rozhodlo o návrhu sťažovateľa na zverenie detí do striedavej
osobnej starostlivosti. Keďže absentoval výrok o zmene pôvodného rozsudku č. k.
7 C 164/2008-148 z 10. decembra 2008, sťažovateľ v podanom odvolaní navrhol vydanie
doplňujúceho rozsudku, bez ktorého by rozsudok zo 17. decembra 2012 nebol vykonateľný.
Pre vykonateľnosť rozsudku je totiž potrebné rozhodnúť nielen o návrhu na zverenie detí
do striedavej osobnej starostlivosti, ale zároveň aj zmeniť rozsudok, ktorým boli tieto práva
predtým naposledy súdom upravené. Rozsudkom krajského súdu č. k. 17 CoP 26/2013-253
z 10. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, a to bez toho, aby krajský súd
rozhodol o návrhu na doplnenie rozsudku okresného súdu. Uznesením ústavného súdu č. k.
IV. ÚS 281/2013-9 z 30. mája 2013 bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná
sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 CoP 26/2013 z 10. apríla 2013.
Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, prichádzalo do úvahy podanie dovolania, ktorého prípustnosť
by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Keďže
sťažovateľ dovolanie nepodal, sťažnosť bolo treba považovať za neprípustnú pre
nevyčerpanie účinného prostriedku ochrany práv sťažovateľa v rámci všeobecných súdov.
Následne sťažovateľ podaním z 18. júla 2013 požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o podanie mimoriadneho dovolania proti
rozsudku krajského súdu. Postupoval takto z dôvodu, že zákonná jednomesačná lehota
na podanie dovolania už sťažovateľovi uplynula. Prípisom krajskej prokuratúry č. k.
Kc 127/13-8 zo 6. septembra 2013 bolo sťažovateľovi oznámené, že sa jeho podnet na
podanie mimoriadneho dovolania odkladá ako nedôvodný, keďže podľa § 243f ods. 2
písm. a) Občianskeho súdneho poriadku mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo vo veciach upravených zákonom č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“) s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv
a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
Keďže problematiku výživného upravuje zákon o rodine, generálny prokurátor Slovenskej
republiky nie je oprávnený podať mimoriadne dovolanie proti rozsudku súdu, ktorý
upravuje problematiku výživného na maloleté deti.
Podľa názoru sťažovateľa vznikla paradoxná situácia, pretože na jednej strane
ústavný súd odmietol jeho sťažnosť z dôvodu nevyčerpania možnosti podať dovolanie proti
rozsudku krajského súdu, no na druhej strane krajská prokuratúra vychádzala z tézy, podľa
ktorej mimoriadne dovolanie nie je v danej veci vôbec prípustné.
Sťažovateľ považuje sťažnosť za včas podanú aj vo vzťahu voči konaniu vedenému
krajským súdom pod sp. zn. 17 CoP 26/2013, pretože podľa judikatúry ústavného súdu
v prípade procesného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) o odmietnutí dovolania je zachovaná lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje konkrétne na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, ako aj na rozhodnutie ústavného
súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 189/2013. Analogicky je potrebné tieto stanoviská aplikovať
i v prípadoch mimoriadneho dovolania, a to i vtedy, keď podnet na mimoriadne dovolanie je
odložený.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.
17 CoP 26/2013 a krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 127/13 s tým, aby bol rozsudok
krajského súdu z 10. apríla 2013 zrušený vo výroku I a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 291,56 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.
17 CoP 26/2013 treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavnému súdu nie je presne známe, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok
krajského súdu č. k. 17 CoP 26/2013-253 z 10. apríla 2013 (sťažovateľ tento rozsudok
ústavnému súdu vôbec nepredložil). Podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho
dovolania proti rozsudku krajského súdu je datovaný dňa 18. júla 2013 a vyplýva z neho, že
právny zástupca sťažovateľa prevzal rozsudok krajského súdu 26. apríla 2013. Je preto
zrejmé, že v čase podania podnetu bol už rozsudok právoplatný. Vo svojich dôsledkoch to
znamená, že sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu
16. septembra 2013, bola podaná už po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, a preto je
oneskorená.
V danej súvislosti nemožno akceptovať právny názor sťažovateľa, ktorý je
presvedčený o tom, že zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa
v danom prípade počíta od doručenia stanoviska krajskej prokuratúry o odložení podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania.
Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje, má na mysli tie situácie,
v ktorých neúspešný účastník konania napadne právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu
dovolaním, ktoré je však najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné. V takýchto
prípadoch možno potom následne v dvojmesačnej lehote počítanej od doručenia uznesenia
najvyššieho súdu podať proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažnosť
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy s tým, že v takejto procesnej situácii sa
sťažnosť považuje za včas podanú. Uvedená judikatúra vychádza z toho, že v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde treba dovolanie považovať za účinný
prostriedok ochrany práva, ktorý musí byť účastníkom konania vyčerpaný predtým, ako sa
obráti s vecou na ústavný súd.
Na rozdiel od dovolania, ktoré treba považovať za účinný prostriedok ochrany práva,
keďže priamo neúspešný účastník konania je oprávnený ho použiť, mimoriadne dovolanie
za takýto opravný prostriedok považovať nemožno. Podstatné v tejto súvislosti je, že
účastník konania sám mimoriadne dovolanie podať nemôže. Na to je aktívne legitimovaný
iba generálny prokurátor Slovenskej republiky. Zároveň to znamená, že podanie podnetu na
mimoriadne dovolanie nemá žiaden vplyv na beh zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Z hľadiska dodržania tejto lehoty je nepodstatné aj to, kedy a ako bolo
o podnete na podanie mimoriadneho dovolania rozhodnuté.
Možno napokon uviesť, že sťažovateľ pochybil, keď sa nedomáhal ochrany svojich
práv podaním dovolania. Tým vyvolal situáciu, v ktorej sťažnosť ústavnému súdu sa stala
neprípustnou. Sťažovateľ pritom nevyužil ani prípadnú možnosť vyplývajúcu z ustanovenia
§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže v sťažnosti podanej ústavnému súdu 3. mája
2013 (sp. zn. IV. ÚS 281/2013) ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie
nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto v rámci svojho
uznesenia z 30. mája 2013 nemohol ani uvažovať o prípadnom postupe podľa § 53 ods. 2
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného
krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 127/13. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za
neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho
podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Sťažovateľ namieta, že krajská prokuratúra nerozhodla správne, keď jeho podnet na
podanie mimoriadneho dovolania odmietla s poukazom na to, že mimoriadne dovolanie
v danej veci nie je vôbec prípustné. Nesprávnosť tohto stanoviska krajskej prokuratúry je
zrejmá podľa sťažovateľa aj z uznesenia ústavného súdu, ktorý považuje dovolanie v danej
veci za možné na základe ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľovi nič nebráni, aby podal vo veci opakovaný podnet, o ktorom rozhodne
príslušná nadriadená zložka. Sťažovateľ preto ešte nevyčerpal možnosť ochrany svojho
práva v rámci orgánov prokuratúry. Z toho pohľadu sa uvedená časť sťažnosti javí ako
predčasná.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2013