Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 189/2013
PDF · 181.54 KB
No categories available
III. ÚS 189/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. A., R., zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a
základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie, práva na obhajobu a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať
svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za
rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.
4 T 45/2012 z 12. júla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 78/2012
z 13. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. A. o d m i e t a pre neprípustnosť
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013
doručená sťažnosť M. A., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé
súdne konanie, práva na obhajobu a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe
a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako
svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra
2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 45/2012
z 12. júla 2012 bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 10 rokov a ochranný dohľad na dobu 1 roka.
Sťažovateľ uviedol, že proti prvostupňovému rozsudku podal odvolanie aj on. V odvolacom
konaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 tak, že
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výrokoch o trestoch a spôsobe ich výkonu.
Na základe odvolania podaného prokurátorom bol sťažovateľovi uložený trest odňatia
slobody vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov, pričom odvolanie sťažovateľa krajský súd
zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru. V tejto súvislosti tvrdil, že
on i jeho obhajca v priebehu konania navrhovali vykonanie dôkazu výsluchom svedka,
avšak okresný súd tento návrh zamietol s odôvodnením, že daný úkon bol vykonaný podľa
§ 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľ však namietal, že na prečítanie
zápisnice o výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní nebola splnená podmienka uvedená
v § 263 ods. 1 Trestného poriadku, a teda že na tento úkon nebol daný jeho súhlas. Aj
napriek tomu, že uvedenú skutočnosť namietal aj v odvolaní proti prvostupňovému
rozsudku, krajský súd túto „právnu vadu“ konania neodstránil.
Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namietal, že okresný súd a krajský súd „svojvoľne
aplikovali na zistený skutkový stav ustanovenie § 173 ods.3 písm. c) TZ, čím došlo
k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku ako obzvlášť závažného zločinu... je možné
konštatovať, že postupom súdu došlo k svojvoľnému posúdeniu rozsahu spáchaného
trestného činu a teda aj k svojvoľnej kvalifikácii skutku, nakoľko dohodnutá suma 13 500 €,
za ktorú bola droga predávaná nesvedčí naplneniu skutkovej podstaty obzvlášť závažného
zločinu v zmysle § 172 ods. 3 písm. c) TZ, ale skutok mal byť kvalifikovaný ako trestný čin
podľa § 172 ods. 2 písm. e) TZ... Cena predávanej drogy mala byť teda stanovená
maximálne na hodnotu 6 026,042 € a pri cene najnižšej len na sumu 3 990,217 €. Vzhľadom
na uvedené je rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nepreskúmateľný.“. Sťažovateľ
v tejto súvislosti dodal, že aj keď predmetné námietky predostrel v odvolaní, krajský súd
nezjednal nápravu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ ďalej namietal, že pokiaľ ide o otázku ukladania trestu, krajský súd sa
ňou náležite nezaoberal, a teda „žiadnym ďalším spôsobom neskúmal a nevyhodnocoval
pomery sťažovateľa a teda neodstránil vadu nepreskúmateľnosti prvostupňového
rozhodnutia... V tomto prípade ide o vážny zásah do práv sťažovateľa, keďže na základe
takéhoto nepreskúmateľného a arbitrárneho rozsudku došlo k navýšeniu trestu
pre sťažovateľa o 6 rokov a 8 mesiacov a teda bol celkovo odsúdený na trest odňatia
slobody vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že spoluobžalovaný sa viackrát
v priebehu konania domáhal ustanovenia tlmočníka v jeho materinskom jazyku, ktorým je
jazyk „paštu“. Sťažovateľ vyslovil názor, že tým, že spoluobžalovanému nebolo vyhovené
tejto požiadavke, došlo aj k porušeniu jeho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, pretože mu tým bolo znemožnené klásť
spoluobžalovanému otázky.
Sťažovateľ v sťažnosti taktiež uviedol: „Ako vyplýva zo zápisnice o verejnom
zasadnutí zo dňa 13. 11. 2012..., na ktorom bolo prejednané odvolanie obžalovaných
i okresného prokurátora, Krajskú prokuratúru K. na tomto verejnom zasadnutí zastupoval
prokurátor JUDr. B. B. Ako bolo neskôr zistené, uvedený prokurátor je zaradený na
Okresnej prokuratúre K., ale v danom období bol na stáži na Krajskej prokuratúre v K.
JUDr. B. B. je synom predsedu senátu JUDr. L. B., ktorý v tejto veci rozhodoval na súde
prvého stupňa. Zastávame názor, že v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 TP ide o osobu, ktorá
mala byť z tohto konania vylúčená pre jeho pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Uvedeným došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na súdnu a inú právnu ochranu,
ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé prerokovanie jeho veci
zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Okrem uvedeného sťažovateľ namietal aj porušenie základných zásad ukladania
sankcií, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa jeho názoru sa krajský súd
nedostatočne vysporiadal s jeho pomermi, že bez ďalšieho konštatoval nesplnenie
podmienok pre mimoriadne zníženie trestu a podľa neho sa nevysporiadal ani s otázkou
pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné právo M. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, základné právo M. A. na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu zakotvené v čl.
50 ods. 3 Ústavy SR, právo na obhajobu zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a právo
vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu
zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu
Košice, sp. zn. 7 To 78/2012-806 zo dňa 13. 11. 2012 v spojení s Rozsudkom Okresného
súdu Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa 12. 07. 2012 a postupom súdov, ktoré im
predchádzalo.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods.3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zrušuje
Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 7 To 78/2012-806 zo dňa 13. 11. 2012 a Rozsudok
Okresného súdu Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa 12. 07. 2012 a vec vracia Okresnému
súdu Košice I na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť M. A. trovy právneho zastúpenia v sume
165,56,- eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. T., K., do dvoch mesiacov od
doručenie tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv toho-ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal porušenie zásad
spravodlivého procesu a zároveň porušenie práva na obhajobu [čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru] rozsudkom okresného súdu sp. zn.
4 T 45/2012 z 12. júla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 To 78/2012
z 13. novembra 2012. Vo svojej sťažnosti argumentoval tým, že nesprávnym postupom
súdov nebolo vyhovené jeho návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, že došlo
k nesprávnemu určeniu rozsahu škody a k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, že
neustanovením tlmočníka spoluobžalovanému v jeho materinskom jazyku došlo aj
k porušeniu jeho práva na obhajobu, že pri ukladaní trestu krajský súd nedostatočne
vyhodnotil jeho pomery a že v rámci odvolacieho konania vznikol dôvod na postup podľa
§ 31 a násl. Trestného poriadku, pretože na verejnom zasadnutí krajského súdu o odvolaní
bol prítomný prokurátor, ktorý je synom predsedu senátu okresného súdu, ktorý v tejto veci
rozhodol v prvom stupni.
Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ 5. marca 2013 doručil okresnému súdu
dovolanie, ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Z obsahu dovolania
vyplýva, že sťažovateľ v ňom namietal totožné skutočnosti, ktoré predostrel aj v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu smerujúcej proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že o ochrane označených práv,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k rozsudku okresného súdu
a rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie
dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09, III. ÚS 227/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa situácia, keď najvyšší súd dovolanie odmietne. Pre tento prípad
ústavný súd majúc na zreteli účel práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, konštatuje, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania bude
sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom
súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013