Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 189/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., R., zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a

základného práva na obhajobu podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie, práva na obhajobu a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať

svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za

rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 12. júla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 13. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a pre neprípustnosť

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013

doručená sťažnosť M. A., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na obhajobu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie, práva na obhajobu a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako

svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. júla 2012 a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. novembra

2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. júla 2012 bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného

zákona formou spolupáchateľstva podľa , za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 10 rokov a ochranný dohľad na dobu 1 roka.

Sťažovateľ uviedol, že proti prvostupňovému rozsudku podal odvolanie aj on. V odvolacom

konaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. novembra 2012 tak, že

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výrokoch o trestoch a spôsobe ich výkonu.

Na základe odvolania podaného prokurátorom bol sťažovateľovi uložený trest odňatia

slobody vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov, pričom odvolanie sťažovateľa krajský súd

zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu

podľa a podľa dohovoru. V tejto súvislosti tvrdil, že

on i jeho obhajca v priebehu konania navrhovali vykonanie dôkazu výsluchom svedka,

avšak okresný súd tento návrh zamietol s odôvodnením, že daný úkon bol vykonaný podľa

. Sťažovateľ však namietal, že na prečítanie

zápisnice o výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní nebola splnená podmienka uvedená

v , a teda že na tento úkon nebol daný jeho súhlas. Aj

napriek tomu, že uvedenú skutočnosť namietal aj v odvolaní proti prvostupňovému

rozsudku, krajský súd túto „právnu vadu“ konania neodstránil.

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namietal, že okresný súd a krajský súd „svojvoľne

aplikovali na zistený skutkový stav ustanovenie , čím došlo

k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku ako obzvlášť závažného zločinu... je možné

konštatovať, že postupom súdu došlo k svojvoľnému posúdeniu rozsahu spáchaného

trestného činu a teda aj k svojvoľnej kvalifikácii skutku, nakoľko dohodnutá suma 13 500 €,

za ktorú bola droga predávaná nesvedčí naplneniu skutkovej podstaty obzvlášť závažného

zločinu v zmysle , ale skutok mal byť kvalifikovaný ako trestný čin

podľa ... Cena predávanej drogy mala byť teda stanovená

maximálne na hodnotu 6 026,042 € a pri cene najnižšej len na sumu 3 990,217 €. Vzhľadom

na uvedené je rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nepreskúmateľný.“. Sťažovateľ

v tejto súvislosti dodal, že aj keď predmetné námietky predostrel v odvolaní, krajský súd

nezjednal nápravu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal, že pokiaľ ide o otázku ukladania trestu, krajský súd sa

ňou náležite nezaoberal, a teda „žiadnym ďalším spôsobom neskúmal a nevyhodnocoval

pomery sťažovateľa a teda neodstránil vadu nepreskúmateľnosti prvostupňového

rozhodnutia... V tomto prípade ide o vážny zásah do práv sťažovateľa, keďže na základe

takéhoto nepreskúmateľného a arbitrárneho rozsudku došlo k navýšeniu trestu

pre sťažovateľa o 6 rokov a 8 mesiacov a teda bol celkovo odsúdený na trest odňatia

slobody vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že spoluobžalovaný sa viackrát

v priebehu konania domáhal ustanovenia tlmočníka v jeho materinskom jazyku, ktorým je

jazyk „paštu“. Sťažovateľ vyslovil názor, že tým, že spoluobžalovanému nebolo vyhovené

tejto požiadavke, došlo aj k porušeniu jeho práva na obhajobu podľa

a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, pretože mu tým bolo znemožnené klásť

spoluobžalovanému otázky.

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež uviedol: „Ako vyplýva zo zápisnice o verejnom

zasadnutí zo dňa 13. 11. 2012..., na ktorom bolo prejednané odvolanie obžalovaných

i okresného prokurátora, Krajskú prokuratúru K. na tomto verejnom zasadnutí zastupoval

prokurátor JUDr. B. B. Ako bolo neskôr zistené, uvedený prokurátor je zaradený na

Okresnej prokuratúre K., ale v danom období bol na stáži na Krajskej prokuratúre v K.

JUDr. B. B. je synom predsedu senátu JUDr. L. B., ktorý v tejto veci rozhodoval na súde

prvého stupňa. Zastávame názor, že v zmysle ustanovenia ide o osobu, ktorá

mala byť z tohto konania vylúčená pre jeho pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Uvedeným došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na súdnu a inú právnu ochranu,

ktoré mu vyplýva z SR a právo na spravodlivé prerokovanie jeho veci

zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Okrem uvedeného sťažovateľ namietal aj porušenie základných zásad ukladania

sankcií, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa jeho názoru sa krajský súd

nedostatočne vysporiadal s jeho pomermi, že bez ďalšieho konštatoval nesplnenie

podmienok pre mimoriadne zníženie trestu a podľa neho sa nevysporiadal ani s otázkou

pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo M. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR, základné právo M. A. na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu zakotvené v čl.

50 ods. 3 SR, právo na obhajobu zakotvené v Dohovoru a právo

vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu

zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu

Košice, sp. zn. -806 zo dňa 13. 11. 2012 v spojení s Rozsudkom Okresného

súdu Košice I, sp. zn. zo dňa 12. 07. 2012 a postupom súdov, ktoré im

predchádzalo.

2. Ústavný súd SR v zmysle , zrušuje

Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. -806 zo dňa 13. 11. 2012 a Rozsudok

Okresného súdu Košice I, sp. zn. zo dňa 12. 07. 2012 a vec vracia Okresnému

súdu Košice I na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť M. A. trovy právneho zastúpenia v sume

165,56,- eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. T., K., do dvoch mesiacov od

doručenie tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv toho-ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal porušenie zásad

spravodlivého procesu a zároveň porušenie práva na obhajobu [čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

, a 3 písm. c) a d) dohovoru] rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. júla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. novembra 2012. Vo svojej sťažnosti argumentoval tým, že nesprávnym postupom

súdov nebolo vyhovené jeho návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, že došlo

k nesprávnemu určeniu rozsahu škody a k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, že

neustanovením tlmočníka spoluobžalovanému v jeho materinskom jazyku došlo aj

k porušeniu jeho práva na obhajobu, že pri ukladaní trestu krajský súd nedostatočne

vyhodnotil jeho pomery a že v rámci odvolacieho konania vznikol dôvod na postup podľa

a násl. , pretože na verejnom zasadnutí krajského súdu o odvolaní

bol prítomný prokurátor, ktorý je synom predsedu senátu okresného súdu, ktorý v tejto veci

rozhodol v prvom stupni.

Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ 5. marca 2013 doručil okresnému súdu

dovolanie, ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Z obsahu dovolania

vyplýva, že sťažovateľ v ňom namietal totožné skutočnosti, ktoré predostrel aj v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu smerujúcej proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že o ochrane označených práv,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

a rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa situácia, keď najvyšší súd dovolanie odmietne. Pre tento prípad

ústavný súd majúc na zreteli účel práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, konštatuje, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania bude

sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom

súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013