Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 577/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., toho času vo výkone trestu odňatia

slobody, zastúpeného advokátom JUDr. M. O., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17, na listové tajomstvo, tajomstvo

prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 a na

súdnu ochranu podľa v spojení s , práv na

slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

a na ochranu rodinného a súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -799 z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. augusta 2013 (po doplnení 30. septembra 2013) doručená sťažnosť P. D., toho času vo

výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17, na listové tajomstvo, tajomstvo

prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 a na

súdnu ochranu podľa v spojení s (ďalej len

„ústava“), práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4, na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 a na ochranu rodinného a súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -799 z 26. júna

2013.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že rozsudkom Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. mája 2013 bol uznaný

vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných látok

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a , za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody nepodmienečne v trvaní 11 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody

do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ uviedol, že proti prvostupňovému

rozsudku podal odvolanie. V odvolacom konaní rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 26. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil

vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ho na trest odňatia slobody

nepodmienečne v trvaní 10 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

s maximálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na obhajobu v súvislosti

s tým, že ešte pred orgánom činným v trestnom konaní podal do zápisnice o svojom

výsluchu sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ale príslušný prokurátor ju

zamietol ešte predtým, ako uplynula lehota 3 dní na odôvodnenie sťažnosti.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na obhajobu tým, že pred podaním

obžaloby nebol upozornený na zmenu právnej kvalifikácie skutku, hoci táto povinnosť

vyplýva prokurátorovi z .

Okrem toho sťažovateľ namietal, že krajský súd nevyhodnotil „dostatočne

adekvátne“ výpoveď svedkyne, a to hlavne vo vzťahu k záverom znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ súčasne namietal, že opoznanie jeho osoby na hlavnom pojednávaní

2. februára 2012 zo strany svedka nebolo vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného

poriadku o rekognícii. Podľa vyjadrenia sťažovateľa z výpovede svedka vyplynulo, že pred

hlavným pojednávaním mu svedkyňa ukázala na sociálnej sieti fotku sťažovateľa.

Sťažovateľ je toho názoru, že takto získaný dôkaz je v trestnom konaní nepoužiteľný.

Sťažovateľ tvrdil, že na hlavnom pojednávaní jeho spoluobžalovaný odmietol

vypovedať, a preto okresný súd čítal jeho zápisnicu o výsluchu podozrivého. Sťažovateľ

prejavil nespokojnosť s tým, že výpoveď spoluobžalovaného, ktorá bola v jeho neprospech,

okresný súd prečítal na hlavnom pojednávaní, ale výpoveď spoluobžalovaného, ktorá bola

učinená po zmene jeho procesného postavenia a ktorá vyznela v jeho prospech, už

na hlavnom pojednávaní čítaná nebola. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu

jeho „práva na riadne dokazovanie“.

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel aj argument o tom, že v konaní na okresnom súde

došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, pretože aj po dvojnásobnom vrátení veci

odvolacím súdom na okresnom súde rozhodoval senát v totožnom zložení, ktorý sa ho

podľa jeho názoru snažil „stoj čo stoj odsúdiť“. Sťažovateľ dodal, že námietku zaujatosti

predniesol na hlavnom pojednávaní 2. mája 2013, ale okresný súd sa s ňou nijakým

spôsobom nevysporiadal.

Okrem toho sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na súkromie tým, že hoci

okresný súd vyhlásil príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

za nezákonné, nezničil ich predpísaným spôsobom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa v spojení

s , právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na súkromie podľa čl. 22

a dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa

na osobnú slobodu podľa a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Košiciach č. k. -799 zo dňa 26. júna 2013 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -799 zo dňa 26. júna 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv postupom

a rozsudkom krajského súdu

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv toho-ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal porušenie práva na obhajobu postupom

orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu

o vznesení obvinenia a neupozornením na zmenu právnej kvalifikácie skutku pred podaním

obžaloby. Zároveň namietal porušenie zásad spravodlivého procesu pri dokazovaní

na hlavnom pojednávaní (výpoveď svedkyne, rekognícia svedkom, čítanie výpovede

spoluobžalovaného na hlavnom pojednávaní). Sťažovateľ namietal aj právo na nestranný

súd, čo odôvodnil tým, že v jeho trestnej veci rozhodoval senát okresného súdu v totožnom

zložení trikrát, teda vždy po vrátení veci odvolacím súdom.

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu

24. októbra 2013 doručil okresnému súdu dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského

súdu č. k. -799 z 26. júna 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 2. mája 2013.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že o ochrane označených práv,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (a teda aj

rozsudku okresného súdu) rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa situácia, keď najvyšší súd dovolanie odmietne. Pre tento prípad

ústavný súd majúc na zreteli účel práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, konštatuje, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania bude

sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom

súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s (obdobne

).

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľ tvrdil, že okresný súd porušil jeho právo

na súkromie, keďže dôkazy získané na základe príkazov na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky Okresného súdu Košice I č. OSKEI-V-47-1/2011-4Ntt

z 18. februára 2011 a č. OSKEI-V-47-3/2011-8Ntt zo 16. mája 2011 vyhlásil za nezákonné,

ale nezničil ich predpísaným spôsobom.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. z 2. mája 2013 je

zrejmé, že okresný súd považoval dôkazy realizované na základe označených príkazov

za nezákonné, a preto ich na hlavnom pojednávaní nevykonal a pri hodnotení dôkazov

na ne neprihliadal.

Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ podnikol kroky na ochranu svojich práv

a listom z 29. apríla 2013 sa obrátil na okresný súd a žiadal ho o zničenie nezákonne

získaných záznamov a ich odstránenie zo spisu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd

ich zničenie nezabezpečil.

ako právna norma upravujúca trestný proces neobsahuje konkrétne

ustanovenie o tom, ako je potrebné naložiť s dôkazom získaným na základe príkazu

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorý bol vyhlásený za nezákonný.

však v predpokladá situáciu, keď je potrebné zničiť záznam,

ak pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky sa nezistili skutočnosti

významné pre trestné konanie. V takom prípade musí orgán činný v trestnom konaní alebo

príslušný útvar Policajného zboru získaný záznam predpísaným spôsobom bez meškania

zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa musí v takomto prípade založiť do spisu.

O zničení dôkazu, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa v § 34 ods. 9

zmieňuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd

a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací a kancelársky

poriadok“). Podľa citovaného ustanovenia zničenie nezákonne získaného záznamu alebo

iného prostriedku, ak sa informačno-technický prostriedok použil v rozpore so zákonom, sa

uskutoční v prítomnosti zákonného sudcu príslušného na vydanie súhlasu na používanie

informačno-technických prostriedkov a spravidla v sídle príslušného súdu.

Ustanovenie § 34 ods. 9 spravovacieho a kancelárskeho poriadku zároveň

odkazuje na o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím

informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, ktorý sa nevzťahuje na použitie

informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní.

Keďže priamo neustanovuje, ktorý orgán verejnej moci má

„rozhodnúť“ o zničení nezákonného záznamu, a hoci spravovací a kancelársky poriadok

upravuje akt zničenia nezákonných záznamov získaných mimo trestného konania, použitím

analógie legis vo vzťahu k § 34 ods. 9 spravovacieho a kancelárskeho poriadku je zjavné, že

krajský súd, ktorý nezákonné príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej

prevádzky v danom trestnom konaní nevydal, nemôže niesť zodpovednosť za ich fyzickú

likvidáciu.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 8 dohovoru práve postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorý rozhodoval

o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu, a teda rozhodoval vo veci

samej.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na listové tajomstvo,

tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa

čl. 22 a práva na ochranu rodinného a súkromného života podľa čl. 8 dohovoru na jednej

strane a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. -799 z 26. júna 2013

na strane druhej, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol už na predbežnom prerokovaní

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, a preto bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013