Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 577/2013
PDF · 201.46 KB
No categories available
III. ÚS 577/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., toho času vo výkone trestu odňatia
slobody, zastúpeného advokátom JUDr. M. O., K., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17, na listové tajomstvo, tajomstvo
prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 a na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv na
slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
a na ochranu rodinného a súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4 To 57/2013-799 z 26. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. augusta 2013 (po doplnení 30. septembra 2013) doručená sťažnosť P. D., toho času vo
výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17, na listové tajomstvo, tajomstvo
prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 a na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4, na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 a na ochranu rodinného a súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 To 57/2013-799 z 26. júna
2013.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že rozsudkom Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 213/2011 z 2. mája 2013 bol uznaný
vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných látok
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia
slobody nepodmienečne v trvaní 11 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody
do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ uviedol, že proti prvostupňovému
rozsudku podal odvolanie. V odvolacom konaní rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 4 To 116/2012 z 26. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil
vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ho na trest odňatia slobody
nepodmienečne v trvaní 10 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
s maximálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na obhajobu v súvislosti
s tým, že ešte pred orgánom činným v trestnom konaní podal do zápisnice o svojom
výsluchu sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ale príslušný prokurátor ju
zamietol ešte predtým, ako uplynula lehota 3 dní na odôvodnenie sťažnosti.
Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na obhajobu tým, že pred podaním
obžaloby nebol upozornený na zmenu právnej kvalifikácie skutku, hoci táto povinnosť
vyplýva prokurátorovi z § 234 ods. 2 Trestného poriadku.
Okrem toho sťažovateľ namietal, že krajský súd nevyhodnotil „dostatočne
adekvátne“ výpoveď svedkyne, a to hlavne vo vzťahu k záverom znaleckého dokazovania.
Sťažovateľ súčasne namietal, že opoznanie jeho osoby na hlavnom pojednávaní
2. februára 2012 zo strany svedka nebolo vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného
poriadku o rekognícii. Podľa vyjadrenia sťažovateľa z výpovede svedka vyplynulo, že pred
hlavným pojednávaním mu svedkyňa ukázala na sociálnej sieti fotku sťažovateľa.
Sťažovateľ je toho názoru, že takto získaný dôkaz je v trestnom konaní nepoužiteľný.
Sťažovateľ tvrdil, že na hlavnom pojednávaní jeho spoluobžalovaný odmietol
vypovedať, a preto okresný súd čítal jeho zápisnicu o výsluchu podozrivého. Sťažovateľ
prejavil nespokojnosť s tým, že výpoveď spoluobžalovaného, ktorá bola v jeho neprospech,
okresný súd prečítal na hlavnom pojednávaní, ale výpoveď spoluobžalovaného, ktorá bola
učinená po zmene jeho procesného postavenia a ktorá vyznela v jeho prospech, už
na hlavnom pojednávaní čítaná nebola. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu
jeho „práva na riadne dokazovanie“.
Sťažovateľ v sťažnosti predostrel aj argument o tom, že v konaní na okresnom súde
došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, pretože aj po dvojnásobnom vrátení veci
odvolacím súdom na okresnom súde rozhodoval senát v totožnom zložení, ktorý sa ho
podľa jeho názoru snažil „stoj čo stoj odsúdiť“. Sťažovateľ dodal, že námietku zaujatosti
predniesol na hlavnom pojednávaní 2. mája 2013, ale okresný súd sa s ňou nijakým
spôsobom nevysporiadal.
Okrem toho sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na súkromie tým, že hoci
okresný súd vyhlásil príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky
za nezákonné, nezničil ich predpísaným spôsobom.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ústavy, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na súkromie podľa čl. 22
ústavy a čl. 8 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 To 57/2013-799 zo dňa 26. júna 2013 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 To 57/2013-799 zo dňa 26. júna 2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv postupom
a rozsudkom krajského súdu
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv toho-ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal porušenie práva na obhajobu postupom
orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia a neupozornením na zmenu právnej kvalifikácie skutku pred podaním
obžaloby. Zároveň namietal porušenie zásad spravodlivého procesu pri dokazovaní
na hlavnom pojednávaní (výpoveď svedkyne, rekognícia svedkom, čítanie výpovede
spoluobžalovaného na hlavnom pojednávaní). Sťažovateľ namietal aj právo na nestranný
súd, čo odôvodnil tým, že v jeho trestnej veci rozhodoval senát okresného súdu v totožnom
zložení trikrát, teda vždy po vrátení veci odvolacím súdom.
Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
24. októbra 2013 doručil okresnému súdu dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského
súdu č. k. 4 To 57/2013-799 z 26. júna 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 3 T 213/2011 z 2. mája 2013.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že o ochrane označených práv,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (a teda aj
rozsudku okresného súdu) rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie
dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09, III. ÚS 227/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa situácia, keď najvyšší súd dovolanie odmietne. Pre tento prípad
ústavný súd majúc na zreteli účel práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, konštatuje, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania bude
sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom
súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne
V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľ tvrdil, že okresný súd porušil jeho právo
na súkromie, keďže dôkazy získané na základe príkazov na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky Okresného súdu Košice I č. OSKEI-V-47-1/2011-4Ntt
z 18. februára 2011 a č. OSKEI-V-47-3/2011-8Ntt zo 16. mája 2011 vyhlásil za nezákonné,
ale nezničil ich predpísaným spôsobom.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 213/2011 z 2. mája 2013 je
zrejmé, že okresný súd považoval dôkazy realizované na základe označených príkazov
za nezákonné, a preto ich na hlavnom pojednávaní nevykonal a pri hodnotení dôkazov
na ne neprihliadal.
Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ podnikol kroky na ochranu svojich práv
a listom z 29. apríla 2013 sa obrátil na okresný súd a žiadal ho o zničenie nezákonne
získaných záznamov a ich odstránenie zo spisu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd
ich zničenie nezabezpečil.
Trestný poriadok ako právna norma upravujúca trestný proces neobsahuje konkrétne
ustanovenie o tom, ako je potrebné naložiť s dôkazom získaným na základe príkazu
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorý bol vyhlásený za nezákonný.
Trestný poriadok však v § 115 ods. 8 predpokladá situáciu, keď je potrebné zničiť záznam,
ak pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky sa nezistili skutočnosti
významné pre trestné konanie. V takom prípade musí orgán činný v trestnom konaní alebo
príslušný útvar Policajného zboru získaný záznam predpísaným spôsobom bez meškania
zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa musí v takomto prípade založiť do spisu.
O zničení dôkazu, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa v § 34 ods. 9
zmieňuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z.
o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd
a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací a kancelársky
poriadok“). Podľa citovaného ustanovenia zničenie nezákonne získaného záznamu alebo
iného prostriedku, ak sa informačno-technický prostriedok použil v rozpore so zákonom, sa
uskutoční v prítomnosti zákonného sudcu príslušného na vydanie súhlasu na používanie
informačno-technických prostriedkov a spravidla v sídle príslušného súdu.
Ustanovenie § 34 ods. 9 spravovacieho a kancelárskeho poriadku zároveň
odkazuje na zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, ktorý sa nevzťahuje na použitie
informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní.
Keďže Trestný poriadok priamo neustanovuje, ktorý orgán verejnej moci má
„rozhodnúť“ o zničení nezákonného záznamu, a hoci spravovací a kancelársky poriadok
upravuje akt zničenia nezákonných záznamov získaných mimo trestného konania, použitím
analógie legis vo vzťahu k § 34 ods. 9 spravovacieho a kancelárskeho poriadku je zjavné, že
krajský súd, ktorý nezákonné príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
prevádzky v danom trestnom konaní nevydal, nemôže niesť zodpovednosť za ich fyzickú
likvidáciu.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ústavy a práva
podľa čl. 8 dohovoru práve postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorý rozhodoval
o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu, a teda rozhodoval vo veci
samej.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť
medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na listové tajomstvo,
tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa
čl. 22 a práva na ochranu rodinného a súkromného života podľa čl. 8 dohovoru na jednej
strane a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 To 57/2013-799 z 26. júna 2013
na strane druhej, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol už na predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, a preto bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013