Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 552/2014
PDF · 161.8 KB
No categories available
I. ÚS 552/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
17. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., zastúpeného advokátom
JUDr. Milanom Okajčekom, Žriedlova 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 22 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského
súdu v Košiciach a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 To 57/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014
doručená sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 22
ústavy v spojení s čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 8 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 6 ods. 1
dohovoru, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 57/2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 213/2011 z 2. mája 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c) a 2 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona
s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov
nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 3 Trestného zákona súd obžalovaného pre výkon trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľ v ňom namietal, že
výpoveď svedkyne F. je nevierohodná, že táto svedkyňa bola prinútená vypovedať a že z jej
strany išlo o pomstu. Ďalej namietal vierohodnosť ďalších svedkov, porušenie práva
na obhajobu, neurčitosť uznesenia o začatí trestného stíhania a porušenie práva na ochranu
súkromia. Namietal tiež, že mu bol uložený trest odňatia slobody mimo trestnej sadzby a že
pre výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Krajský súd napadnutým rozsudkom o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že je sčasti
dôvodné. Na rozdiel od okresného súdu dospel krajský súd k záveru, že u obžalovaného
existuje jedna poľahčujúca okolnosť, a síce že v minulosti viedol riadny život, a to
z dôvodu, že predchádzajúce odsúdenie mu bolo s poukazom na amnestiu prezidenta
Slovenskej republiky odpustené, a na sťažovateľa sa preto hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Keďže priťažujúca okolnosť zistená nebola, a teda v prípade sťažovateľa prevažoval pomer
poľahčujúcich okolností, znížila sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby
o jednu tretinu. Krajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov
nepodmienečne a sťažovateľa zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ
v dovolaní namietal, že vo veci bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu
a že dôkazy neboli vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa
odmietol ako nedôvodné.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia
podal sťažnosť, ktorú síce neodôvodnil, no chcel tak urobiť za pomoci svojho obhajcu.
Prokurátor však jeho sťažnosť zamietol v ten istý deň (11. júna 2011). Keďže orgány činné
v trestnom konaní predložili sťažnosť sťažovateľa dozorujúcemu prokurátorovi
na rozhodnutie ešte pred uplynutím zákonnej trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti a jej
riadne odôvodnenie, sťažovateľovi nebol zabezpečený primeraný čas na prípravu obhajoby
a bola mu odopretá možnosť efektívnej prípravy obhajoby za pomoci zvoleného obhajcu.
V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že proti nemu bolo vznesené obvinenie pre skutok podľa
§ 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) Trestného zákona. Následne bola prokurátorom podaná
obžaloba pre skutok podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) a d) Trestného zákona.
Sťažovateľ s poukazom na § 234 ods. 2 Trestného poriadku namieta, že on ani jeho obhajca
neboli pred podaním obžaloby upozornení na uvedenú zmenu právnej kvalifikácie skutku.
V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že jeho odsúdenie bolo založené predovšetkým na výpovedi
korunnej svedkyne K. F. a že všeobecné súdy nevyhodnotili jej výpoveď dostatočne
adekvátne vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, predovšetkým so znaleckým
posudkom K. Sťažovateľ považuje za zarážajúce, že táto svedkyňa nie je sama stíhaná
za drogovú trestnú činnosť. Vo vzťahu k tejto svedkyni sťažovateľ ďalej namieta, že
zo znaleckého posudku K. vyplýva, že policajti svedkyňu F. prinútili vypovedať. Postup
súdu, ktorým odmietol vykonať dôkaz opätovným vypočutím svedkyne F. na hlavnom
pojednávaní 2. mája 2013 pre účely preukázania skutočnosti, či bola prinútená políciou
vypovedať v neprospech sťažovateľa, je preto v rozpore s pravidlami formálnej logiky
a v rozpore so základnými zásadami trestného konania. Na základe uvedeného malo dôjsť
k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v spojení s právom na riadne
dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3
písm. c) dohovoru.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namietal zaujatosť senátu okresného súdu, keď
vzniesol na pojednávaní 2. mája 2013 námietku zaujatosti, s ktorou sa nijako nevysporiadal,
ale meritórne rozhodol. Na základe uvedeného malo dôjsť k porušeniu jeho práva
na spravodlivé súdne konanie v spojení s právom na nestranného sudcu podľa čl. 36 ods. 1
listiny.
Sťažovateľ tiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu, ktorý sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa porušenia jeho práva
na obhajobu a na ochranu súkromia. Vzhľadom na uvedené malo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ napokon namieta porušenie čl. 22 ústavy v spojení s čl. 13 listiny a čl. 8
ods. 1 a 2 dohovoru z dôvodu, že okresný súd neodstránil zo spisu a následne nezničil
prepisy záznamov telekomunikačnej prevádzky. Preto navrhol, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho
v petite sťažnosti označených práv, tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd na úvod konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa ako celok pôsobí zmätočne,
že namietané porušenia práv označené v petite sťažnosti nezodpovedajú odôvodneniu
sťažnosti a že niektoré časti sťažnosti a namietané porušenia práv nie sú vôbec odôvodnené.
Ústavný súd sa bude preto zaoberať námietkami sťažovateľa tak, ako ich v rámci delenia
svojej sťažnosti na časti zdôvodnil.
Ústavný súd pripomína, že nie je všeobecným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je preto
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Pokiaľ ide o časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta, že proti uzneseniu
o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorú síce neodôvodnil, no chcel tak urobiť za pomoci
svojho obhajcu, ústavný súd konštatuje, že s touto jeho námietkou sa dostatočným
spôsobom vysporiadal už okresný súd vo svojom rozsudku z 2. mája 2013, v ktorom
uviedol, že obvinený má zákonom určenú lehotu 3 dní na podanie sťažnosti proti vydanému
uzneseniu a že táto lehota je určená na podanie sťažnosti a nie na jej dodatočné
odôvodnenie. Takýto záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku stotožnil, nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvôle, ktorá by
opodstatňovala konštatovanie porušenie práv sťažovateľa, a preto musí byť táto časť
sťažnosti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že proti nemu bolo vznesené obvinenie pre skutok podľa
§ 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) Trestného zákona, no obžaloba bola podaná pre skutok
podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) a d) Trestného zákona. Sťažovateľ s poukazom
na § 234 ods. 2 Trestného poriadku namieta, že on ani jeho obhajca neboli pred podaním
obžaloby upozornení na uvedenú zmenu právnej kvalifikácie skutku, v dôsledku čoho malo
dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene
a) vyrobí,
b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,
c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo
d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo
prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky
až desať rokov.
Podľa § 172 ods. 2 písm. d) Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov
až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej
osobe.
Podľa § 234 ods. 2 Trestného poriadku sa obžaloba môže podať len pre skutok,
pre ktorý sa vznieslo obvinenie. Ak prokurátor mieni tento skutok posudzovať ako iný
trestný čin, než ako ho posudzoval policajt, upozorní na to pred podaním obžaloby
obvineného, obhajcu a poškodeného a zistí, či so zreteľom na zamýšľanú zmenu navrhujú
doplniť vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie. Ak prokurátor nepovažuje navrhované
doplnenie za potrebné, odmietne ho, urobí o tom záznam do spisu a vyrozumie osobu, ktorá
návrh podala.
Z uvedeného vyplýva, že zmyslom upozornenia prokurátora je zabezpečenie práva
na obhajobu obvineného, teda zistiť, či vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie nenavrhuje
obvinený alebo jeho obhajca doplniť vyšetrovanie. Keďže predmetom dokazovania pred
všeobecným súdom bola aj skutočnosť, či sťažovateľ mal vedomosť o veku svedkyne F.
(výpoveď sťažovateľa, výpoveď svedkyne, prívesok, ktorý mal sťažovateľ svedkyni
darovať k narodeninám, ale aj výpovede ďalších svedkov), ústavný súd sa domnieva, že
v okolnostiach tejto veci by v situácii tvrdenej sťažovateľom nedosahoval zásah do jeho
práv takú intenzitu, aby mohol ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa
konštatovať porušenie ním označených základných práv a slobôd.
Vo vzťahu k uvedeným výpovediam ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy tieto
výpovede riadne vyhodnotili (aj) vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi, takže skutkové
závery neboli arbitrárne ani svojvoľné.
Vo vzťahu k námietke zaujatosti členov senátu ústavný súd dodáva, že išlo len
o nesúhlas sťažovateľa s procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní alebo
súdu v konaní, takže námietka bola založená na iných dôvodoch, než ju aprobuje § 31
Trestného poriadku. Všeobecný súd preto postupoval správne, keď o sťažovateľom
vznesenej námietke s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku (dôvodom námietky bol
len procesný postup súdu) nekonal. Z toho dôvodu musí byť aj táto časť sťažnosti
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd po preskúmaní celého konania a v ňom vydaného napadnutého rozsudku
krajského súdu konštatuje, že napadnutý rozsudok v spojení s rozsudkom okresného súdu
dáva odpoveď aj na sťažovateľove námietky týkajúce sa namietaného porušenia práva
na obhajobu (zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, namietané
porušenie § 234 ods. 2 Trestného poriadku) a práva na ochranu súkromia (práva na listové
tajomstvo, tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných
údajov). Napokon, tieto argumenty uplatnil sťažovateľ v minulosti nielen v konaní
pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaní pred ústavným súdom (sp. zn. III. ÚS 577/2013),
ktorý sa jeho tvrdeniami o zamietnutí sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, namietaným
porušením § 234 ods. 2 Trestného poriadku i namietaným porušením práva na listové
tajomstvo, tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných
údajov taktiež zaoberal, takže ide len o opakovanie svojej obhajoby, čo z hľadiska
kompetencie ústavného súdu nie je prípustné. Preto musela byť táto časť sťažnosti
odmietnutá pre neprípustnosť.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2014