Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 552/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

–13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

17. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Okajčekom, Žriedlova 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa , Slovenskej

republiky v spojení s čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ,

v spojení s , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského

súdu v Košiciach a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014

doručená sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“),

v spojení s Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 46

ods. 1 , v spojení s , dohovoru,

dohovoru, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 2. mája 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. c) a 2 písm. d) , za čo mu bol podľa

s použitím uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov

nepodmienečne. Podľa súd obžalovaného pre výkon trestu

odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľ v ňom namietal, že

výpoveď svedkyne F. je nevierohodná, že táto svedkyňa bola prinútená vypovedať a že z jej

strany išlo o pomstu. Ďalej namietal vierohodnosť ďalších svedkov, porušenie práva

na obhajobu, neurčitosť uznesenia o začatí trestného stíhania a porušenie práva na ochranu

súkromia. Namietal tiež, že mu bol uložený trest odňatia slobody mimo trestnej sadzby a že

pre výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Krajský súd napadnutým rozsudkom o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že je sčasti

dôvodné. Na rozdiel od okresného súdu dospel krajský súd k záveru, že u obžalovaného

existuje jedna poľahčujúca okolnosť, a síce že v minulosti viedol riadny život, a to

z dôvodu, že predchádzajúce odsúdenie mu bolo s poukazom na amnestiu prezidenta

Slovenskej republiky odpustené, a na sťažovateľa sa preto hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Keďže priťažujúca okolnosť zistená nebola, a teda v prípade sťažovateľa prevažoval pomer

poľahčujúcich okolností, znížila sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby

o jednu tretinu. Krajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov

nepodmienečne a sťažovateľa zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom

stráženia.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ

v dovolaní namietal, že vo veci bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu

a že dôkazy neboli vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa

odmietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia

podal sťažnosť, ktorú síce neodôvodnil, no chcel tak urobiť za pomoci svojho obhajcu.

Prokurátor však jeho sťažnosť zamietol v ten istý deň (11. júna 2011). Keďže orgány činné

v trestnom konaní predložili sťažnosť sťažovateľa dozorujúcemu prokurátorovi

na rozhodnutie ešte pred uplynutím zákonnej trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti a jej

riadne odôvodnenie, sťažovateľovi nebol zabezpečený primeraný čas na prípravu obhajoby

a bola mu odopretá možnosť efektívnej prípravy obhajoby za pomoci zvoleného obhajcu.

V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že proti nemu bolo vznesené obvinenie pre skutok podľa

a . Následne bola prokurátorom podaná

obžaloba pre skutok podľa a a .

Sťažovateľ s poukazom na namieta, že on ani jeho obhajca

neboli pred podaním obžaloby upozornení na uvedenú zmenu právnej kvalifikácie skutku.

V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že jeho odsúdenie bolo založené predovšetkým na výpovedi

korunnej svedkyne K. F. a že všeobecné súdy nevyhodnotili jej výpoveď dostatočne

adekvátne vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, predovšetkým so znaleckým

posudkom K. Sťažovateľ považuje za zarážajúce, že táto svedkyňa nie je sama stíhaná

za drogovú trestnú činnosť. Vo vzťahu k tejto svedkyni sťažovateľ ďalej namieta, že

zo znaleckého posudku K. vyplýva, že policajti svedkyňu F. prinútili vypovedať. Postup

súdu, ktorým odmietol vykonať dôkaz opätovným vypočutím svedkyne F. na hlavnom

pojednávaní 2. mája 2013 pre účely preukázania skutočnosti, či bola prinútená políciou

vypovedať v neprospech sťažovateľa, je preto v rozpore s pravidlami formálnej logiky

a v rozpore so základnými zásadami trestného konania. Na základe uvedeného malo dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v spojení s právom na riadne

dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3

písm. c) dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namietal zaujatosť senátu okresného súdu, keď

vzniesol na pojednávaní 2. mája 2013 námietku zaujatosti, s ktorou sa nijako nevysporiadal,

ale meritórne rozhodol. Na základe uvedeného malo dôjsť k porušeniu jeho práva

na spravodlivé súdne konanie v spojení s právom na nestranného sudcu podľa čl. 36 ods. 1

listiny.

Sťažovateľ tiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorý sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa porušenia jeho práva

na obhajobu a na ochranu súkromia. Vzhľadom na uvedené malo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ napokon namieta porušenie v spojení s listiny a

ods. 1 a 2 dohovoru z dôvodu, že okresný súd neodstránil zo spisu a následne nezničil

prepisy záznamov telekomunikačnej prevádzky. Preto navrhol, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho

v petite sťažnosti označených práv, tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd na úvod konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa ako celok pôsobí zmätočne,

že namietané porušenia práv označené v petite sťažnosti nezodpovedajú odôvodneniu

sťažnosti a že niektoré časti sťažnosti a namietané porušenia práv nie sú vôbec odôvodnené.

Ústavný súd sa bude preto zaoberať námietkami sťažovateľa tak, ako ich v rámci delenia

svojej sťažnosti na časti zdôvodnil.

Ústavný súd pripomína, že nie je všeobecným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je preto

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Pokiaľ ide o časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta, že proti uzneseniu

o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorú síce neodôvodnil, no chcel tak urobiť za pomoci

svojho obhajcu, ústavný súd konštatuje, že s touto jeho námietkou sa dostatočným

spôsobom vysporiadal už okresný súd vo svojom rozsudku z 2. mája 2013, v ktorom

uviedol, že obvinený má zákonom určenú lehotu 3 dní na podanie sťažnosti proti vydanému

uzneseniu a že táto lehota je určená na podanie sťažnosti a nie na jej dodatočné

odôvodnenie. Takýto záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku stotožnil, nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvôle, ktorá by

opodstatňovala konštatovanie porušenie práv sťažovateľa, a preto musí byť táto časť

sťažnosti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že proti nemu bolo vznesené obvinenie pre skutok podľa

a , no obžaloba bola podaná pre skutok

podľa a a . Sťažovateľ s poukazom

na namieta, že on ani jeho obhajca neboli pred podaním

obžaloby upozornení na uvedenú zmenu právnej kvalifikácie skutku, v dôsledku čoho malo

dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa kto neoprávnene

a) vyrobí,

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo

prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky

až desať rokov.

Podľa odňatím slobody na desať rokov

až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej

osobe.

Podľa sa obžaloba môže podať len pre skutok,

pre ktorý sa vznieslo obvinenie. Ak prokurátor mieni tento skutok posudzovať ako iný

trestný čin, než ako ho posudzoval policajt, upozorní na to pred podaním obžaloby

obvineného, obhajcu a poškodeného a zistí, či so zreteľom na zamýšľanú zmenu navrhujú

doplniť vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie. Ak prokurátor nepovažuje navrhované

doplnenie za potrebné, odmietne ho, urobí o tom záznam do spisu a vyrozumie osobu, ktorá

návrh podala.

Z uvedeného vyplýva, že zmyslom upozornenia prokurátora je zabezpečenie práva

na obhajobu obvineného, teda zistiť, či vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie nenavrhuje

obvinený alebo jeho obhajca doplniť vyšetrovanie. Keďže predmetom dokazovania pred

všeobecným súdom bola aj skutočnosť, či sťažovateľ mal vedomosť o veku svedkyne F.

(výpoveď sťažovateľa, výpoveď svedkyne, prívesok, ktorý mal sťažovateľ svedkyni

darovať k narodeninám, ale aj výpovede ďalších svedkov), ústavný súd sa domnieva, že

v okolnostiach tejto veci by v situácii tvrdenej sťažovateľom nedosahoval zásah do jeho

práv takú intenzitu, aby mohol ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa

konštatovať porušenie ním označených základných práv a slobôd.

Vo vzťahu k uvedeným výpovediam ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy tieto

výpovede riadne vyhodnotili (aj) vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi, takže skutkové

závery neboli arbitrárne ani svojvoľné.

Vo vzťahu k námietke zaujatosti členov senátu ústavný súd dodáva, že išlo len

o nesúhlas sťažovateľa s procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní alebo

súdu v konaní, takže námietka bola založená na iných dôvodoch, než ju aprobuje § 31

. Všeobecný súd preto postupoval správne, keď o sťažovateľom

vznesenej námietke s poukazom na (dôvodom námietky bol

len procesný postup súdu) nekonal. Z toho dôvodu musí byť aj táto časť sťažnosti

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd po preskúmaní celého konania a v ňom vydaného napadnutého rozsudku

krajského súdu konštatuje, že napadnutý rozsudok v spojení s rozsudkom okresného súdu

dáva odpoveď aj na sťažovateľove námietky týkajúce sa namietaného porušenia práva

na obhajobu (zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, namietané

porušenie ) a práva na ochranu súkromia (práva na listové

tajomstvo, tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných

údajov). Napokon, tieto argumenty uplatnil sťažovateľ v minulosti nielen v konaní

pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaní pred ústavným súdom (sp. zn. ),

ktorý sa jeho tvrdeniami o zamietnutí sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, namietaným

porušením i namietaným porušením práva na listové

tajomstvo, tajomstvo prepravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných

údajov taktiež zaoberal, takže ide len o opakovanie svojej obhajoby, čo z hľadiska

kompetencie ústavného súdu nie je prípustné. Preto musela byť táto časť sťažnosti

odmietnutá pre neprípustnosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014