Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 489/2012
PDF · 212.06 KB
No categories available
IV. ÚS 489/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., T., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 C/273/2008 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2010 a postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co/173/2012 a jeho rozsudkom
z 18. júla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012
doručená sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 25 C/273/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho
rozsudkom z 27. septembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 24 Co/173/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom
z 18. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „sťažnosť odôvodňujem tým, že
nemôžem počas dlhého uplynulého obdobia dovolať sa svojich zákonných práv ohľadom
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. K., rôzne neodôvodené pochybenia, zbytočné
súdne prieťahy a neefektívne konanie vo veci sú zapríčinené jak Okresným súdom
v Galante, následne aj Krajským súdom v Trnave“.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených ďalej vyplýva, že sťažovateľ na okresnom
súde a krajskom súde uplatnil sťažnosti na prieťahy v napadnutých konaniach, pričom
súčasne poukázal aj na iné pochybenia („nespravodlivé a neefektívne konanie“), ktorých sa
mali podľa jeho názoru dopustiť okresný súd aj krajský súd.
Sťažovateľ okrem iného ďalej tvrdil, že „v danom prípade je tu snaha konkrétnej
veci spravodlivo nevyhovieť aj napriek preukázaniu v dostatočnej miere opodstatnenosť
veci, čo sa prieči okrem zákonných ustanovení aj dobrým mravom“.
Napokon sťažovateľ uviedol, že „na nespravodlivé rozhodnutie krajského súdu
zo dňa 18. 07. 2012 a taktiež na nespravodlivé rozhodnutie Okresného súdu v Galante som
podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie zo dňa 25. 07. 2012“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd a krajský súd postupom a napadnutými rozsudkami a postupmi
predchádzajúcimi ich vydaniu porušili jeho základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ďalej sa sťažovateľ domáha, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume
4 000 €, trovy konania a aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným
súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
25 C/273/2008 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04,
IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol
rozsudkom z 18. júla 2012 v rámci odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie
veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 24 Co/173/2012 a jeho rozsudkom z 18. júla 2012
Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho označeného práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ako sťažovateľ sám uvádza v sťažnosti,
podal 25. júla 2012 dovolanie, ktoré odôvodnil „nespravodlivým rozhodnutím krajského
súdu zo dňa 18. 07. 2012 a taktiež nespravodlivým rozhodnutím okresného súdu v Galante“.
Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní sťažovateľa
nerozhodol.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala
za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak
všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje
právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch
nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek
vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa
k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).
V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010,
Ústavný súd sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry a v súčasnosti vo svojej
rozhodovacej činnosti stabilne zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP
z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu
sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním
dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd predmetnou časťou sťažnosti
meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis
odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/273/2008 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 Co/173/2012
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu
v označených konaniach.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže
vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred
všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému
porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05).
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté
konania boli právoplatne skončené 26. júla 2012, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok
krajského súdu sp. zn. 24 Co/1732012 z 18. júla 2012, ktorým bol v celom rozsahu
potvrdený odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 C/273/2008
z 27. septembra 2010.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského
súdu v napadnutých konaniach sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. augusta 2012,
t. j. v čase, keď k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať a jeho právna
neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil, vrátane žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012