Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 109/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C+K C., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. PaedDr. I. P., PhD., MBA, B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s princípom právnej istoty vyplývajúcim z Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -634 zo 14. decembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C+K C., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C+K C., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. PaedDr. I. P., PhD., MBA, B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s princípom právnej istoty vyplývajúcim

z a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -634 zo 14. decembra 2011

(ďalej len „namietaný rozsudok“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) 3. júla 2009 domáhala

proti žalovanému zaplatenia sumy 336 91 € s príslušenstvom vyplývajúcou z ich zmluvných

vzťahov (zmluvy o sprostredkovaní). Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom

č. k. -456 z 8. júna 2011 tak, že ju zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o

ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu č. k. -456 z 8. júna 2011 potvrdil.

Zo sťažnosti (a priloženého dovolania) tiež vyplýva, že proti namietanému rozsudku

krajského súdu podala sťažovateľka 10. januára 2012 dovolanie, ktorým tento rozsudok

napáda „v celom rozsahu, a to na základe ustanovenia z dôvodu

uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a) a teda, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení , konkrétne v ustanovení ..., ako aj z dôvodu

uvedeného v ustanovení ...“.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti vyjadruje nesúhlas so skutkovými zisteniami

a právnymi závermi vyjadrenými v označených rozsudkoch okresného súdu a krajského

súdu a podrobuje ich kritickej analýze, ktorá vyúsťuje do tvrdenia, že namietaný rozsudok

krajského súdu „je odôvodnený len domnienkami súdu, jeho hypotetickými úvahami či

dohadmi, odôvodnenie neobsahuje logickú väzbu právnej argumentácie so zisteným

skutkovým stavom...

... máme za to, že odôvodnenie Rozsudku odvolacieho súdu je zmätočné

a nepresvedčivé a tiež máme za to, že protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie, keďže v obdobných sporoch bol Žalobca úspešný, a to

na Krajskom súde v Banskej Bystrici, na Krajskom súde v Trnave a na mnohých

prvostupňových súdoch.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že namietaným

rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu bolo porušené jej

základné právo podľa v spojení s porušením princípu právnej istoty

vyplývajúceho z , ako aj právo podľa dohovoru, a preto žiada,

aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu boli porušené označené práva podľa

a dohovoru, zruší tento rozsudok a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka si tiež uplatňuje úhradu trov konania v sume 68,38 €.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľky, aby ústavný súd rozhodol

„o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku Krajského súdu

v Nitre v spojení s napadnutým rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s namietaným porušením

princípu právnej istoty a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu.

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 10. januára 2012

dovolanie, ktoré zakladá na dovolacích dôvodoch uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2

písm. c) . Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

Sťažovateľka tvrdí, že využila „iné dostupné právne prostriedky na ochranu svojich

práv (Dovolanie Žalobcu (t. j. Sťažovateľa) zo dňa 10. 01. 2012...“, a teda, „že v danej veci

je právomoc Ústavného súdu SR“.

V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného

z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia

by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne

preskúmavali ako všeobecný súd, tak aj ústavný súd. Sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak

napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné ().

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľky zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania

dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj

za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky (napr. návrhu na odloženie vykonateľnosti namietaného rozsudku krajského

súdu) v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012