Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 476/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Stapring, a. s., Piaristická 2, Nitra, zastúpenej spoločnosťou GHS Legal, s. r. o.,

Lazaretská 3/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Horňák,

LL.M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 28. februára 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Stapring, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Stapring, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. februára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že cenné papiere (akcie; ISIN

CS0009005657) sťažovateľa ako emitenta boli 19. novembra 1993 prijaté na obchodovanie

na regulovanom voľnom trhu Burzy cenných papierov v Bratislave, a. s. (ďalej len „burza“).

3.1 Dňa 5. júna 2015 bol sťažovateľovi doručený list z 2. júna 2015, ktorým mu

burza oznámila, že rozhodnutím predstavenstva burzy z 28. mája 2015 v súlade s čl. 10

ods. 10.1 písm. a) Pravidiel regulovaného voľného trhu pozastavila s účinnosťou od 2. júna

2015 obchodovanie s cennými papiermi (ISIN CS0009005657), a to z dôvodu nesplnenia

informačnej povinnosti zo strany sťažovateľa voči burze spočívajúcej v doručení ročnej

finančnej správy k 31. decembru 2014 spolu s dokladom o jej uverejnení.

3.2 Dňa 9. septembra 2015 bol sťažovateľovi doručený list z 3. septembra 2015,

ktorým burza sťažovateľovi oznámila, že v súlade s čl. 10 ods. 10.1 písm. a) Pravidiel

regulovaného voľného trhu a rozhodnutím predstavenstva burzy z 28. mája 2015 vylúčila

s účinnosťou od 3. septembra 2015 cenné papiere (ISIN CS0009005657) sťažovateľa ako

emitenta z obchodovania na regulovanom voľnom trhu burzy, a to z dôvodu nesplnenia si

zákonnej informačnej povinnosti voči burze.

4. Žalobou doručenou krajskému súdu 21. decembra 2015 sa sťažovateľ domáhal

preskúmania zákonnosti listu burzy z 2. júna 2015 označeného ako „Pozastavenie

obchodovania s cennými papiermi a výzva na odstránenie nedostatkov“ a listu

z 3. septembra 2015 označeného ako „Vylúčenie cenných papierov z obchodovania na

regulovanom voľnom trhu BCPB“ a žiadal ich zrušenie podľa § 250j ods. 2 písm. e) zákona

č. v znení neskorších predpisov.

5. Krajský súd napadnutým uznesením v súlade s § 98 ods. 1 písm. g) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

súdny poriadok“) žalobu sťažovateľa odmietol. Podľa názoru krajského súdu burza nemala

pri rozhodovaní o vylúčení cenných papierov z obchodovania na regulovanom voľnom trhu

postavenie orgánu verejnej správy, preto preskúmanie zákonnosti predmetných oznámení

podľa nebolo prípustné.

6.1 Sťažovateľ s názorom vysloveným v napadnutom uznesení krajského súdu,

v zmysle ktorého burza nemala pri rozhodovaní o vylúčení cenných papierov

z obchodovania na regulovanom voľnom trhu postavenie orgánu verejnej správy, nesúhlasí,

napadnuté uznesenie krajského súdu považuje za nezákonné, arbitrárne a také, ktorým bola

porušená zásada zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).

6.2 V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že burza ako jediný organizátor

regulovaného trhu s cennými papiermi na území Slovenskej republiky, ktorý je členený na

trh kótovaných cenných papierov a regulovaný voľný trh, je „právnickou osobou a v zmysle

§ 2 ods. 3 Zákona o burze cenných papierov má Žalovaný (burza, pozn.), v rozsahu

ustanovenom zákonom, právomoc rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch

alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb, a teda má postavenie správneho

orgánu aj v zmysle § 1 ods. 2 Správneho poriadku, keďže v zmysle tohto ustanovenia je

správnym orgánom aj právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb...

Aj napriek skutočnosti, že Zákon o burze cenných papierov neobsahoval v čase

vydania napadnutých rozhodnutí v súvislosti s rozhodovaním o vylúčení cenných papierov

z obchodovania na regulovanom voľnom trhu žiaden výslovný odkaz na Správny poriadok,

tak povinnosť Žalovaného ako orgánu verejnej správy postupovať podľa Správneho

poriadku ako všeobecného procesného predpisu o správnom konaní (v rámci rozhodovania

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb)

vyplýva priamo z ustanovenia § 1 ods. 1 Správneho poriadku...“.

6.3 Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie burzy o vylúčení

cenných papierov z obchodovania na regulovanom voľnom trhu je rozhodovaním v rámci

správneho konania, o čom podľa sťažovateľa svedčí aj to, že „skutkové okolnosti, ktoré sú

dôvodom pre vylúčenie cenných papierov Sťažovateľa z obchodovania na regulovanom

voľnom trhu sú súčasne verejnoprávnym deliktom, za ktorý je v súčasnosti voči

Sťažovateľovi vedené deliktuálne správne konanie zo strany Národnej banky Slovenska...

Rozhodnutie Žalovaného o pozastavení, či vylúčení cenných papierov Sťažovateľa

z obchodovania na regulovanom voľnom trhu preto nemôže byť súkromnoprávnym

rozhodnutím, je potrebné tento rozhodovací proces považovať za verejnoprávny proces,

keďže toto konanie a vydanie rozhodnutia je následkom porušenia, či nedodržania

všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany Sťažovateľa...

Odhliadnuc od vyššie uvedenej argumentácie Sťažovateľa, t. j. aj keby Žalovaný

nemal pri rozhodovaní o vylúčení cenných papierov z voľného regulovaného trhu

postavenie orgánu verejnej správy, tak toto jeho rozhodnutie nemôže byť v zmysle vyššie

uvedeného vylúčené zo súdneho preskúmavania, keďže napadnuté rozhodnutia Žalovaného

sú spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd Sťažovateľa...

Pri posudzovaní prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia

orgánu verejnej správy je Porušovateľ povinný posúdiť, či sa žalobou napadnuté

rozhodnutie alebo opatrenie nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka konania,

ktoré mu zaručuje alebo príslušná medzinárodná zmluva

o ľudských právach a základných slobodách. V takých prípadoch totiž vylúčenie súdneho

preskúmania rozhodnutia správneho orgánu nemožno uplatniť...

Základným právom je aj právo vlastniť majetok (ochrana vlastníctva, obmedzenie

vlastníckeho práva, dedenie, vyvlastnenie) a je zrejmé, že Žalovaný zasahuje svojimi

rozhodnutiami do vlastníckeho práva Sťažovateľa, keďže Sťažovateľovi v dôsledku

rozhodnutí Žalovaného vznikla v zmysle § 118g v spojení s § 170 ods. 3 v zmysle zákona

o cenných papieroch povinnosť uskutočniť ponuku na prevzatie všetkých

akcií Žalovaného a v súčasnosti je Sťažovateľ nútený v súvislosti s touto povinnosťou

uskutočňovať rôzne úkony, ktorých následky môžu byť nezvrátiteľné a pre samotného

Sťažovateľa likvidačné.“.

7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, „aby Ústavný súd

Slovenskej republiky vyslovil, že Uznesením Krajského súdu v Nitre, č. k. -99

zo dňa 28.02.2018 bolo porušené Sťažovateľove právo na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle článku 46 SR a na základe tohto zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil

Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

11.1 Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojich

základných práv podľa napadnutým uznesením krajského súdu.

11.2 Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti výslovne nekonkretizuje, porušenie

akého základného práva obsiahnutého v namieta, z obsahu sťažnosti je zrejmé,

že sťažovateľ má na mysli základné práva podľa a 2 .

11.3 Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ v texte svojej sťažnosti

poukazuje aj na porušenie práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením krajského súdu,

avšak vzhľadom na to, že v podanej sťažnosti sa sťažovateľ výslovne domáha toho, aby

ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd posúdil obsah sťažnosti v časti

poukazujúcej na porušenie práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu len ako podporný argument sťažovateľa, a teda ako súčasť

odôvodnenia sťažnosti.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

13. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

17. Podľa konanie na správnych súdoch je

jednoinštančné, ak tento zákon neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov

v správnom súdnictve tak v zásade odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie

je.

18. v umožňuje podať proti právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku

Slovenskej republiky novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských

súdov, ktorý v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania.

19. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu prednáša sťažovateľ proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu v podstate jedinú zásadnú námietku. Jej obsahová stránka spočíva

v odmietnutí spravodlivosti (denegatio iustitiae), keďže krajský súd procesným rozhodnutím

podľa sťažovateľovu správnu žalobu

odmietol a jej meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal. K samotnému súdnemu prieskumu

sťažovateľom napadnutých správnych aktov tak nedošlo. Napadnutým uznesením krajského

súdu tak malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho

základného práva na súdny prieskum zákonnosti ním napadnutých správnych aktov a jeho

práva na spravodlivé súdne konanie.

20. Podľa kasačnú sťažnosť

možno odôvodniť tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým,

že podanie bolo nezákonne odmietnuté.

21. Podľa názoru ústavného súdu citovaný dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440

ods. 1 písm. j) predstavuje procesnú platformu, ktorou sa

sťažovateľ v správnom súdnictve môže účinne domáhať ochrany svojich základných práv,

k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru dôjsť procesným rozhodnutím správneho súdu,

ktorým sa konanie o žalobe končí ( ). Niet totiž

pochýb, že procesné odmietnutie správnej žaloby má priamy dopad na podobu poskytovanej

súdnej ochrany, a tým i na základné práva sťažovateľa podľa a 2 .

V dôsledku takéhoto rozhodnutia totiž správny súd nezaujme autoritatívne (rozhodovacie)

stanovisko k meritórnym výhradám (žalobným bodom), ktoré proti napadnutému postupu

alebo rozhodnutiu orgánu verejnej správy sťažovateľ predniesol.

22. S ohľadom na prednesené dôvody je ústavný súd toho názoru, že kasačná

sťažnosť predstavuje v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok,

prostredníctvom ktorého následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ako súd kasačný poskytuje ochranu základným právam, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

23. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „vyčerpal v danej veci všetky právne

prostriedky (najmä všetky riadne opravné prostriedky, ale aj viaceré mimoriadne opravné

prostriedky), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytoval, a na ktorých použitie bol Sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov,

a preto už nemôže požiadať o účinnú ochranu svojho základného práva iný orgán verejnej

moci, ako Ústavný súd Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu je v danej veci

porušovania základného práva Sťažovateľa oprávnený konať a rozhodovať Ústavný súd

Slovenskej republiky.“. Z obsahu sťažnosti nevyplýva, kedy a aké opravné prostriedky

sťažovateľ pre účely ochrany svojich základných práv a slobôd využil.

24. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ v danom prípade podaním z 8. júna 2018 podal

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť, ktorá bola krajskému súdu

doručená 12. júna 2018 a o ktorej ku dňu podania ústavnej sťažnosti najvyšší súd ako

všeobecný súd právoplatne nerozhodol.

25. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až

rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok

nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako

aj ústavný súd. Sťažnosť podľa nepredstavuje právny prostriedok

nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má

sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho

základných práv alebo slobôd (m. m. ).

26. V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním kasačnej sťažnosti, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako kasačný súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci najvyššieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. ,

).

27. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018