Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 351/2013
PDF · 222.41 KB
No categories available
II. ÚS 351/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E.
B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co
230/230 z 11. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2013
doručená sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47
ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v
spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy postupom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co
230/11 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania
z 2. augusta 2000 (ďalej len „žaloba“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne pod sp. zn. 18 C 115/00)
domáhal proti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a W., a. s., B. [pôvodne pod
obchodným menom U., a. s., pozn. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“, spolu len „žalovaní“)],
zaplatenia spolu sumy 71 488,38 € s príslušenstvom z titulu peňažných nárokov plynúcich z
poistnej zmluvy č. 1010000367 z 20. marca 1996 (ďalej len „poistná zmluva“) uzavretej
medzi žalovanými pre skupinové životné poistenie sadzby ZA 30-jednorazovo platené
poistné v prospech osôb uvedených v doložke č. 001 na strane 0002 pre prípad dožitia,
smrti, s podielom na výnosoch poistných rezerv na účel ochrany svojich zamestnancov,
resp. v ich prospech (ako tretích osôb pozn.), vrátane sťažovateľa.
V danej právnej veci okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu
vyjadreným v jeho uznesení č. k. 6 Co 283/08-482 z 19. novembra 2009, ktorým zrušil
predchádzajúci rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 17/2007-419 z 15. mája 2008
o zamietnutí žaloby a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, rozhodol naposledy
rozsudkom č. k. 18 C 17/2007-653 z 3. marca 2011 v spojení so svojím doplňujúcim
rozsudkom č. k. 18 C 17/2007-694 z 9. júna 2001.
Okresný súd označenými rozsudkami okrem iného rozhodol tak, že sťažovateľovi je
žalovaná v 1. rade povinná zaplatiť sumu 5 100,54 € s príslušenstvom a žalovaná v 2. rade
sumu 66 387,84 € s príslušenstvom, pričom v prevyšujúcej časti voči žalovaným (t. j. voči
žalovanej v 2. rade v časti o zaplatenie sumy 5 100,54 € s príslušenstvom) žalobu zamietol.
Žalované podali proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 17/2007-653 z 3. marca
2011 v spojení s jeho doplňujúcim rozsudkom č. k. 18 C 17/2007-694 z 9. júna 2001 v časti
výrokov, ktorými bolo žalobe vyhovené, riadne a včas odvolanie – riadny opravný
prostriedok.
Odvolanie v časti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti voči žalovanej
v 1. rade, ako aj o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 5 100,54 € s príslušenstvom voči
žalovanej v 2. rade podal aj sťažovateľ.
Krajský súd o odvolaniach žalovaných, ako aj odvolaní sťažovateľa rozhodol
rozsudkom č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/11 z 11. februára 2013, ktorým okrem iného
rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 17/2007-653 z 3. marca 2011 v spojení s doplňujúcim
rozsudkom č. k. 18 C 17/2007-694 z 9. júna 2001 zmenil tak, že žalobu zamietol.
Právna zástupkyňa sťažovateľa porušenie základného práva na súdnu ochranu
vrátane základného práva na rovnosť v konaní zaručených ústavou odôvodňuje okrem iného
najmä takto:
«... odvolací súd nerešpektoval princíp zakotvený v § 226 OSP, v rozhodnutí zo dňa
11. 02. 2013 prijal opačný právny záver ako v predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 19. 11.
2009, pričom zmenu právneho záveru žiadnym spôsobom neodôvodnil, uviedol sťažovateľa
nielen do stavu právnej neistoty, ale i zásadným spôsobom nabúral dôveru v rozhodovaciu
činnosť súdov, nakoľko ani po 13 rokoch nemá sťažovateľ v rukách konečné rozhodnutie
vo veci samej...
Poistná zmluva č. 1010000367 bola uzatvorená medzi odporcom v 1. a 2. rade
v prospech sťažovateľa a odvolací súd vo svojom poslednom rozhodnutí sp. zn.
6 Co 229/11-7678 zo dňa 11. 02. 2013 konštatoval, že predmetná poistná zmluva je platná
a účinná. Súčasne na str. 9 rozsudku konštatoval, že pokiaľ iná (tretia) osoba vyjadrí
kvalifikovaný súhlas s poistnou zmluvou, stáva sa jej účastníkom so všetkými právami
a povinnostiam z toho vyplývajúcimi. Preto aj dohoda o ukončení poistenia uzavretá medzi
poistníkom a poisťovňou nemôže byť platným právnym úkonom, ak s ňou iná (tretia) osoba
nevysloví súhlas, resp. ak nie je priamo účastníčkou takejto dohody. Odvolací súd teda
jednoznačne konštatoval, že k dohode o zrušení poistnej zmluvy nemôže dôjsť bez účasti
tretej osoby v prospech, ktorej bola zmluva uzatvorená, a ktorá s poistnou zmluvou
vyslovila súhlas, ak dohoda o ukončení poistenia bola uzavretá až po tom, ako iná (tretia)
osoba vyjadrila kvalifikovaný súhlas s poistnou zmluvou.
Otázku pristúpenia sťažovateľa k poistnej zmluve odvolací súd už riešil a vyriešil aj
v roku 2009, a to v rozsudku sp. zn. 6 Co 283/08-482 zo dňa 19. 11. 2009... a to tak, že
jednoznačne konštatoval, že z obsahu listiny spísanej žalobcom 29. 1. 1999 (teda pred
uzatvorením Dohody o zrušení poistných zmlúv) a toho istého dňa doručenej žalovanému 1)
označenej ako „Návrh ukončenia pracovného pomeru“ podľa názoru odvolacieho súdu
vyplýva, že žalobca prejavil súhlas s predmetnou poistnou zmluvou č. 1010000367: Pričom
odvolací súd... vyslovil záver, že „... je toho názoru, že nie je podklad pre záver, že by
súhlas s poistnou zmluvou musela iná (tretia) osoba adresovať obom účastníkom poistnej
zmluvy.“ ...
V predmetnom prípade nastala paradoxná situácia, a to v tom, že ten istý senát
odvolacieho súdu... o viac ako 3 roky rozsudkom sp. zn. 6 Co 229/11-767 zo dňa
11. 02. 2013 prijal v tej istej otázke t. j. či súhlas tretej osoby s poistnou zmluvou musí alebo
nemusí byť adresovaný obom účastníkom poistnej zmluvy, názor úplne opačný, a to že „Na
to, aby súhlas žalovaného s poistnou zmluvou vyvolal právne účinky, musel byť písomnou
formou prejavený i voči žalovanej 2) ako druhej účastníčke poistnej zmluvy.“...
Rovnako konštatácia odvolacieho súdu že nie je správny záver súdu prvého stupňa,
že žalobca vyjadril s poistnou zmluvou súhlas už dňa 29. 1. 1999, a že preto žalované neboli
oprávnené uzavrieť bez žalobcu dohodou o zrušení poistnej zmluvy (str. 10 rozsudku sp. zn.
sp. zn. 6 Co 229/11-767 zo dňa 11. 02. 2013) je nepochopiteľná nakoľko sám odvolací súd
v rozsudku sp. zn. 6 Co 283/08-482 zo dňa 19. 11. 2009 podľa ktorého sa súd prvého stupňa
riadil a musel riadiť vyslovil, že Z obsahu listiny spísanej žalobcom 29. 1. 1999 a toho
istého dňa doručenej žalovanej 1) označenej ako „Návrh ukončenia pracovného pomeru“
podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že ňou žalobca prejavil súhlas s predmetnou
poistnou zmluvou č. 1010000367 a nie je podklad pre záver, žeby súhlas s poistnou zmluvou
musela osoba adresovať obom účastníkom poistnej zmluvy...
Žiadne zo zákonných ustanovení týkajúcich sa zmluvy v prospech tretieho neupravuje
povinnosť osoby v prospech, ktorej bola zmluva uzatvorená, aby prejavovala súhlas
individuálne voči každému účastníkovi zmluvy, ale zo zákonnej dikcie jasne vyplýva, že sa
vyžaduje prejav súhlasu so zmluvou t. j. nie prejav súhlasu adresovaným zmluvným
stranám. Sťažovateľ v predmetnom konaní nepochybne vyjadril súhlas s poistnou zmluvou,
ktorá bola v jeho prospech uzatvorená, a to dňa 29. 1. 1999, čím si splnil zákonnú
povinnosť v zmysle § 794 ods. 1 a 2 v spojení s § 50 OZ, a preto nie je možné od neho
spravodlivo požadovať, aby prejavoval súhlas voči účastníkom zmluvy, nakoľko mu to
zákon neukladá...
... Tým že odvolací súd rozhodol v protiklade so svojim právnym názorom
vysloveným v rozhodnutím sp. zn. 6 Co 283/08-482 zo dňa 19. 11. 2009, odňal sťažovateľovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko v tomto smere bol vyslovený právny názor, súd bol ním
viazaný a sťažovateľ nemohol a nemal dôvod dokazovať skutočnosti a tvrdenia, ktoré boli
záväzným spôsobom vyriešené odvolacím súdom. Tým že odvolací súd nepochopiteľne a bez
odôvodnenia zmenil svoj pôvodný právny názor odňal sťažovateľovi aj možnosť konať pred
súdom prvého stupňa, nakoľko sťažovateľ v konaní na súde prvého stupňa ako aj
odvolacom súde a rovnako aj samotné súdy sa už otázkou kvalifikovaného pristúpenia k
poistnej zmluve nezaoberali a v tomto smere sa už ani nevykonávalo dokazovanie...»
V súvislosti s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného ústavou a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote právna
zástupkyňa sťažovateľa okrem iného uviedla:
„... Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval v roku 2009 a 2013 nemožno
považovať za účelný, nakoľko nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.
Odvolací súd len po 3 rokoch zmenil právny názor na posúdenie a výkladu § 50 OZ
týkajúceho sa zmluvy v prospech tretej osoby a jej pristúpenia k zmluve, pričom sa od
odvolacieho súdu ako súdu, ktorý má dohliadať nad postupom súdu prvého stupňa očakáva,
že bude spôsobilý vykonať výklad a aplikovať zákonné ustanovenia, a tým prijať správny
a právne relevantný záver hneď pri prvom posúdení, ani po 3 rokoch posúdiť totožnú
právnu otázku a skutkový stav úplne iným spôsobom...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Krajský súd Bratislava konaním a rozhodnutím sp. zn. 6 Co 229/11-767,
6 Co 230/11, IČS: 1107218415 zo dňa 11. 02. 2013 porušil
- princíp právneho štátu a princípu legality zakotveného v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3
Ústavy SR
- právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR
- princíp rovnosti účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj
- základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitostí v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6 Co 229/11-767,
6 Co 230/11, 1ČS: 1107218415 zo dňa 11. 02. 2013 a prikazuje, aby Krajský súd Bratislava
vo veci opätovne konal a rozhodol.
3. Doc. Ing. P. O., CSc. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- € ktoré
je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
1.832,90 €... k rukám advokátky JUDr. E. B. , a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy
Predmetom sťažnosti je najmä tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na
súdnu ochranu vrátane základného práva na rovnosť v konaní zaručených v ústave
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11 a jeho
rozsudkom č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013, ktorý
a) ak v úplnom protiklade so svojim právnym názorom vyjadreným
v (predchádzajúcom) uznesení č. k. 6 Co 283/08-482 z 19. novembra 2009 uzavrel, že
právne významný súhlas sťažovateľa (tretej osoby) s poistnou zmluvou musel byť
prejavený voči obom žalovaným, resp. aj voči žalovanej v 2. rade,
b) a tak isto v protiklade so svojím predchádzajúcim názorom ustálil, že záver
okresného súdu o prejavení právne relevantného súhlasu sťažovateľa s poistnou zmluvou už
29. januára 1999 a v nadväznosti na to o neoprávnenosti zrušenia poistnej zmluvy
žalovanými bez privolenia sťažovateľa je nesprávny,
ustanovenie § 50 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom
v rozhodujúcom období interpretoval a aplikoval svojvoľne, dôsledkom čoho vec nesprávne
právne posúdil, keď žalobu sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ zároveň namieta, že pokiaľ krajský súd v napadnutom rozsudku otázku
právne významného súhlasu sťažovateľa s poistnou zmluvou uzavretou medzi žalovanými
v jeho prospech bez akéhokoľvek zdôvodnenia posúdil úplne protikladne oproti tomu, ako
túto posúdil vo svojom predchádzajúcom uznesení č. k. 6 Co 283/08-482 z 19. novembra
2009, porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní a súčasne mu odňal možnosť konať pred
súdom.
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
V zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
V zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 Občianskeho zákonníka účastníci môžu uzavrieť
zmluvu aj v prospech tretej osoby.
V zmysle ustanovenia § 50 ods. 3 Občianskeho zákonníka dokiaľ tretia osoba nedá
súhlas, platí zmluva len medzi tými, ktorí ju uzavreli, právo na plnenie má účastník, ktorý
plnenie v prospech tretej osoby vyhradí, ak nebolo dohodnuté inak.
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť
účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných), ktorá je
inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr.
v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,
v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom
predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného
účastníka konania.
Ústavný súd však zdôrazňuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity
(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže
ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je
namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
V zmysle ustanovenia § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu okrem iného, ak účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 OSP dovolanie je prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie (mimoriadny
opravný prostriedok) za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd
v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho
nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Na základe sťažovateľom podaného dovolania môže dôjsť k naplneniu účelu
sledovaného sťažovateľom aj v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozsudku
krajského súdu č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013 v zmysle
ustanovenia § 243b ods. 1 OSP (ak zistí vady konania, pre ktoré je potrebné napadnuté
rozhodnutie zrušiť) alebo v zmysle ustanovenia § 243b ods. 2 prvej vety OSP (ak
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nebol dostatočne zistený skutkový stav),
prípadne k jeho zmene v zmysle ustanovenia § 243b ods. 2 druhej vety OSP (ak
nesprávnosť spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného
skutkového stavu).
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu č. k.
6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu (na poštovú prepravu, pozn.) 15. marca 2013 podal dovolanie zo 4. marca 2013,
o ktorom ku dňu rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti koná ešte len okresný súd
pod sp. zn. 18 C 17/2007, a teda o dovolaní ešte nebolo Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) rozhodnuté. V okolnostiach
daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods.
1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány
súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach
právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým
mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS
492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m.
IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v tomto procesnom štádiu podanou
sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio
temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú, napr. IV. ÚS 109/2012) podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom
súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo
porušenie v tom čase ešte trvalo.
Ako to aj z obsahu sťažnosti a jeho príloh vyplynulo, postup krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11 bol zavŕšený vyhlásením rozsudku č. k.
6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013, ktorý podľa zistenia ústavného súdu
nadobudol právoplatnosť 15. februára 2013.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju sťažnosť podal (na poštovú prepravu, pozn.)
15. marca 2013, v čase podania sťažnosti objektívne stav prípadného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ústavou a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného dohovorom už nijako nemohol
pretrvávať.
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na
zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ako aj ustanovenia práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote základom
pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Z tohto dôvodu ju v tejto časti ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv
zaručených ústavou a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 3 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú
v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecná ústavnoprávna
zásada, podľa ktorej každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, ktorej prípadné porušenie vo vzťahu
k sťažovateľovi by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení toho-ktorého
konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave ústavy.
Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho
základného, ako ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného
zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa
sťažovateľ domáhal ich priznania, tiež nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013