Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 351/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E.

B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.

46 ods. 1 , základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v

, základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.

3 postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a a jeho rozsudkom č. k. -767, 6 Co

230/230 z 11. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2013

doručená sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47

ods. 3 , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

spojení s porušením ustanovení a postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a 6 Co

230/11 a jeho rozsudkom č. k. -767, z 11. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania

z 2. augusta 2000 (ďalej len „žaloba“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. )

domáhal proti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a W., a. s., B. [pôvodne pod

obchodným menom U., a. s., pozn. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“, spolu len „žalovaní“)],

zaplatenia spolu sumy 71 488,38 € s príslušenstvom z titulu peňažných nárokov plynúcich z

poistnej zmluvy č. 1010000367 z 20. marca 1996 (ďalej len „poistná zmluva“) uzavretej

medzi žalovanými pre skupinové životné poistenie sadzby ZA 30-jednorazovo platené

poistné v prospech osôb uvedených v doložke č. 001 na strane 0002 pre prípad dožitia,

smrti, s podielom na výnosoch poistných rezerv na účel ochrany svojich zamestnancov,

resp. v ich prospech (ako tretích osôb pozn.), vrátane sťažovateľa.

V danej právnej veci okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu

vyjadreným v jeho uznesení č. k. -482 z 19. novembra 2009, ktorým zrušil

predchádzajúci rozsudok okresného súdu č. k. -419 z 15. mája 2008

o zamietnutí žaloby a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, rozhodol naposledy

rozsudkom č. k. -653 z 3. marca 2011 v spojení so svojím doplňujúcim

rozsudkom č. k. -694 z 9. júna 2001.

Okresný súd označenými rozsudkami okrem iného rozhodol tak, že sťažovateľovi je

žalovaná v 1. rade povinná zaplatiť sumu 5 100,54 € s príslušenstvom a žalovaná v 2. rade

sumu 66 387,84 € s príslušenstvom, pričom v prevyšujúcej časti voči žalovaným (t. j. voči

žalovanej v 2. rade v časti o zaplatenie sumy 5 100,54 € s príslušenstvom) žalobu zamietol.

Žalované podali proti rozsudku okresného súdu č. k. -653 z 3. marca

2011 v spojení s jeho doplňujúcim rozsudkom č. k. -694 z 9. júna 2001 v časti

výrokov, ktorými bolo žalobe vyhovené, riadne a včas odvolanie – riadny opravný

prostriedok.

Odvolanie v časti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti voči žalovanej

v 1. rade, ako aj o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 5 100,54 € s príslušenstvom voči

žalovanej v 2. rade podal aj sťažovateľ.

Krajský súd o odvolaniach žalovaných, ako aj odvolaní sťažovateľa rozhodol

rozsudkom č. k. -767, z 11. februára 2013, ktorým okrem iného

rozsudok okresného súdu č. k. -653 z 3. marca 2011 v spojení s doplňujúcim

rozsudkom č. k. -694 z 9. júna 2001 zmenil tak, že žalobu zamietol.

Právna zástupkyňa sťažovateľa porušenie základného práva na súdnu ochranu

vrátane základného práva na rovnosť v konaní zaručených odôvodňuje okrem iného

najmä takto:

«... odvolací súd nerešpektoval princíp zakotvený v , v rozhodnutí zo dňa

11. 02. 2013 prijal opačný právny záver ako v predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 19. 11.

2009, pričom zmenu právneho záveru žiadnym spôsobom neodôvodnil, uviedol sťažovateľa

nielen do stavu právnej neistoty, ale i zásadným spôsobom nabúral dôveru v rozhodovaciu

činnosť súdov, nakoľko ani po 13 rokoch nemá sťažovateľ v rukách konečné rozhodnutie

vo veci samej...

Poistná zmluva č. 1010000367 bola uzatvorená medzi odporcom v 1. a 2. rade

v prospech sťažovateľa a odvolací súd vo svojom poslednom rozhodnutí sp. zn.

-7678 zo dňa 11. 02. 2013 konštatoval, že predmetná poistná zmluva je platná

a účinná. Súčasne na str. 9 rozsudku konštatoval, že pokiaľ iná (tretia) osoba vyjadrí

kvalifikovaný súhlas s poistnou zmluvou, stáva sa jej účastníkom so všetkými právami

a povinnostiam z toho vyplývajúcimi. Preto aj dohoda o ukončení poistenia uzavretá medzi

poistníkom a poisťovňou nemôže byť platným právnym úkonom, ak s ňou iná (tretia) osoba

nevysloví súhlas, resp. ak nie je priamo účastníčkou takejto dohody. Odvolací súd teda

jednoznačne konštatoval, že k dohode o zrušení poistnej zmluvy nemôže dôjsť bez účasti

tretej osoby v prospech, ktorej bola zmluva uzatvorená, a ktorá s poistnou zmluvou

vyslovila súhlas, ak dohoda o ukončení poistenia bola uzavretá až po tom, ako iná (tretia)

osoba vyjadrila kvalifikovaný súhlas s poistnou zmluvou.

Otázku pristúpenia sťažovateľa k poistnej zmluve odvolací súd už riešil a vyriešil aj

v roku 2009, a to v rozsudku sp. zn. -482 zo dňa 19. 11. 2009... a to tak, že

jednoznačne konštatoval, že z obsahu listiny spísanej žalobcom 29. 1. 1999 (teda pred

uzatvorením Dohody o zrušení poistných zmlúv) a toho istého dňa doručenej žalovanému 1)

označenej ako „Návrh ukončenia pracovného pomeru“ podľa názoru odvolacieho súdu

vyplýva, že žalobca prejavil súhlas s predmetnou poistnou zmluvou č. 1010000367: Pričom

odvolací súd... vyslovil záver, že „... je toho názoru, že nie je podklad pre záver, že by

súhlas s poistnou zmluvou musela iná (tretia) osoba adresovať obom účastníkom poistnej

zmluvy.“ ...

V predmetnom prípade nastala paradoxná situácia, a to v tom, že ten istý senát

odvolacieho súdu... o viac ako 3 roky rozsudkom sp. zn. -767 zo dňa

11. 02. 2013 prijal v tej istej otázke t. j. či súhlas tretej osoby s poistnou zmluvou musí alebo

nemusí byť adresovaný obom účastníkom poistnej zmluvy, názor úplne opačný, a to že „Na

to, aby súhlas žalovaného s poistnou zmluvou vyvolal právne účinky, musel byť písomnou

formou prejavený i voči žalovanej 2) ako druhej účastníčke poistnej zmluvy.“...

Rovnako konštatácia odvolacieho súdu že nie je správny záver súdu prvého stupňa,

že žalobca vyjadril s poistnou zmluvou súhlas už dňa 29. 1. 1999, a že preto žalované neboli

oprávnené uzavrieť bez žalobcu dohodou o zrušení poistnej zmluvy (str. 10 rozsudku sp. zn.

sp. zn. -767 zo dňa 11. 02. 2013) je nepochopiteľná nakoľko sám odvolací súd

v rozsudku sp. zn. -482 zo dňa 19. 11. 2009 podľa ktorého sa súd prvého stupňa

riadil a musel riadiť vyslovil, že Z obsahu listiny spísanej žalobcom 29. 1. 1999 a toho

istého dňa doručenej žalovanej 1) označenej ako „Návrh ukončenia pracovného pomeru“

podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že ňou žalobca prejavil súhlas s predmetnou

poistnou zmluvou č. 1010000367 a nie je podklad pre záver, žeby súhlas s poistnou zmluvou

musela osoba adresovať obom účastníkom poistnej zmluvy...

Žiadne zo zákonných ustanovení týkajúcich sa zmluvy v prospech tretieho neupravuje

povinnosť osoby v prospech, ktorej bola zmluva uzatvorená, aby prejavovala súhlas

individuálne voči každému účastníkovi zmluvy, ale zo zákonnej dikcie jasne vyplýva, že sa

vyžaduje prejav súhlasu so zmluvou t. j. nie prejav súhlasu adresovaným zmluvným

stranám. Sťažovateľ v predmetnom konaní nepochybne vyjadril súhlas s poistnou zmluvou,

ktorá bola v jeho prospech uzatvorená, a to dňa 29. 1. 1999, čím si splnil zákonnú

povinnosť v zmysle a v spojení s , a preto nie je možné od neho

spravodlivo požadovať, aby prejavoval súhlas voči účastníkom zmluvy, nakoľko mu to

zákon neukladá...

... Tým že odvolací súd rozhodol v protiklade so svojim právnym názorom

vysloveným v rozhodnutím sp. zn. -482 zo dňa 19. 11. 2009, odňal sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom, nakoľko v tomto smere bol vyslovený právny názor, súd bol ním

viazaný a sťažovateľ nemohol a nemal dôvod dokazovať skutočnosti a tvrdenia, ktoré boli

záväzným spôsobom vyriešené odvolacím súdom. Tým že odvolací súd nepochopiteľne a bez

odôvodnenia zmenil svoj pôvodný právny názor odňal sťažovateľovi aj možnosť konať pred

súdom prvého stupňa, nakoľko sťažovateľ v konaní na súde prvého stupňa ako aj

odvolacom súde a rovnako aj samotné súdy sa už otázkou kvalifikovaného pristúpenia k

poistnej zmluve nezaoberali a v tomto smere sa už ani nevykonávalo dokazovanie...»

V súvislosti s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote právna

zástupkyňa sťažovateľa okrem iného uviedla:

„... Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval v roku 2009 a 2013 nemožno

považovať za účelný, nakoľko nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.

Odvolací súd len po 3 rokoch zmenil právny názor na posúdenie a výkladu

týkajúceho sa zmluvy v prospech tretej osoby a jej pristúpenia k zmluve, pričom sa od

odvolacieho súdu ako súdu, ktorý má dohliadať nad postupom súdu prvého stupňa očakáva,

že bude spôsobilý vykonať výklad a aplikovať zákonné ustanovenia, a tým prijať správny

a právne relevantný záver hneď pri prvom posúdení, ani po 3 rokoch posúdiť totožnú

právnu otázku a skutkový stav úplne iným spôsobom...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd Bratislava konaním a rozhodnutím sp. zn. -767,

, IČS: 1107218415 zo dňa 11. 02. 2013 porušil

- princíp právneho štátu a princípu legality zakotveného v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3

SR

- právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 46 ods. 1

SR

- princíp rovnosti účastníkov konania v zmysle SR, ako aj

- základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v zmysle SR a právo na prejednanie záležitostí v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. -767,

, 1ČS: 1107218415 zo dňa 11. 02. 2013 a prikazuje, aby Krajský súd Bratislava

vo veci opätovne konal a rozhodol.

3. Doc. Ing. P. O., CSc. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- € ktoré

je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

1.832,90 €... k rukám advokátky JUDr. E. B. , a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v

a

Predmetom sťažnosti je najmä tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na

súdnu ochranu vrátane základného práva na rovnosť v konaní zaručených v ústave

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a a jeho

rozsudkom č. k. -767, z 11. februára 2013, ktorý

a) ak v úplnom protiklade so svojim právnym názorom vyjadreným

v (predchádzajúcom) uznesení č. k. -482 z 19. novembra 2009 uzavrel, že

právne významný súhlas sťažovateľa (tretej osoby) s poistnou zmluvou musel byť

prejavený voči obom žalovaným, resp. aj voči žalovanej v 2. rade,

b) a tak isto v protiklade so svojím predchádzajúcim názorom ustálil, že záver

okresného súdu o prejavení právne relevantného súhlasu sťažovateľa s poistnou zmluvou už

29. januára 1999 a v nadväznosti na to o neoprávnenosti zrušenia poistnej zmluvy

žalovanými bez privolenia sťažovateľa je nesprávny,

ustanovenie v znení účinnom

v rozhodujúcom období interpretoval a aplikoval svojvoľne, dôsledkom čoho vec nesprávne

právne posúdil, keď žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ zároveň namieta, že pokiaľ krajský súd v napadnutom rozsudku otázku

právne významného súhlasu sťažovateľa s poistnou zmluvou uzavretou medzi žalovanými

v jeho prospech bez akéhokoľvek zdôvodnenia posúdil úplne protikladne oproti tomu, ako

túto posúdil vo svojom predchádzajúcom uznesení č. k. -482 z 19. novembra

2009, porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní a súčasne mu odňal možnosť konať pred

súdom.

V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

V zmysle ustanovenia účastníci môžu uzavrieť

zmluvu aj v prospech tretej osoby.

V zmysle ustanovenia dokiaľ tretia osoba nedá

súhlas, platí zmluva len medzi tými, ktorí ju uzavreli, právo na plnenie má účastník, ktorý

plnenie v prospech tretej osoby vyhradí, ak nebolo dohodnuté inak.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že

obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že zabezpečuje rovnosť

účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných), ktorá je

inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr.

v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,

v rozpore s ustanoveniami zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania.

Ústavný súd však zdôrazňuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity

(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného , môže

ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je

namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

V zmysle ustanovenia Občiansky súdny

poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu okrem iného, ak účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V zmysle ustanovenia dovolanie je prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie (mimoriadny

opravný prostriedok) za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd

v občianskoprávnom konaní (napr. , , ), preto ho

nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa .

Na základe sťažovateľom podaného dovolania môže dôjsť k naplneniu účelu

sledovaného sťažovateľom aj v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozsudku

krajského súdu č. k. -767, z 11. februára 2013 v zmysle

ustanovenia (ak zistí vady konania, pre ktoré je potrebné napadnuté

rozhodnutie zrušiť) alebo v zmysle ustanovenia prvej vety (ak

v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nebol dostatočne zistený skutkový stav),

prípadne k jeho zmene v zmysle ustanovenia druhej vety (ak

nesprávnosť spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného

skutkového stavu).

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu č. k.

-767, z 11. februára 2013 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu (na poštovú prepravu, pozn.) 15. marca 2013 podal dovolanie zo 4. marca 2013,

o ktorom ku dňu rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti koná ešte len okresný súd

pod sp. zn. , a teda o dovolaní ešte nebolo Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) rozhodnuté. V okolnostiach

daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods.

1 vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS

492/2010, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m.

, ).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v tomto procesnom štádiu podanou

sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio

temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú, napr. ) podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v

dohovoru

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ako aj práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a .

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

V súlade so svojou judikatúrou (, , ,

, ) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právu na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom

súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo

porušenie v tom čase ešte trvalo.

Ako to aj z obsahu sťažnosti a jeho príloh vyplynulo, postup krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a bol zavŕšený vyhlásením rozsudku č. k.

-767, z 11. februára 2013, ktorý podľa zistenia ústavného súdu

nadobudol právoplatnosť 15. februára 2013.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju sťažnosť podal (na poštovú prepravu, pozn.)

15. marca 2013, v čase podania sťažnosti objektívne stav prípadného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného dohovorom už nijako nemohol

pretrvávať.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ako aj ustanovenia práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote základom

pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Z tohto dôvodu ju v tejto časti ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní

podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv

zaručených a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s

a , ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú

v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecná ústavnoprávna

zásada, podľa ktorej každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno

nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, ktorej prípadné porušenie vo vzťahu

k sťažovateľovi by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení toho-ktorého

konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave .

Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho

základného, ako ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného

zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľ domáhal ich priznania, tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013