Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 311/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., súdneho exekútora, S., zastúpeného

advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -71 z 21. apríla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010

doručená sťažnosť JUDr. M. B., súdneho exekútora, S. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -71 z 21. apríla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„V exekučnom konaní oprávneného G. s. r. o. B. proti povinnému L. F. o vymoženie

istiny 123.641,28 EUR s príslušenstvom, vedenom pod sp. zn. Ex 604/2005 vydal dňa 24. 1.

2006 sťažovateľ príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke...

Napriek tomu, že ako vyplýva z príkazu na začatie exekúcie zo dňa 24. 1. 2006,

sťažovateľ prikázal banke povinného zablokovať určené peňažné prostriedky, banka

povinného túto povinnosť nerešpektovala. Medzitým povinný podal námietky proti exekúcii

a boli podané dve vylučovacie žaloby, o ktorých bolo rozhodnuté tak, že boli zamietnuté.

Sťažovateľ postupne vydával exekučné príkazy, ktoré banka povinného realizovala, avšak

dňa 11. 4. 2007 umožnila povinnému vybrať z účtu finančné prostriedky vo výške 31.534,22

EUR.

Dňa 6. 6. 2008 vydal sťažovateľ exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním

pohľadávky v banke. Sťažovateľ banke povinného, S., a. s., prikázal, aby po doručení

exekučného príkazu, odpísala z účtu povinného, okrem iného aj sumu 17.071,71 EUR, ktorá

suma predstavovala trovy exekúcie a pripísala ju na určený účet. Banka bola povinná

vymáhaný nárok vyplatiť oprávnenému a trovy exekúcie uhradiť exekútorovi. Banka

povinného exekučný príkaz nerealizovala.“

Zo sťažnosti a z priložených príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ 8. júna 2009 podal

Okresnému súdu Svidník návrh na zaplatenie sumy 17 071,71 € s príslušenstvom proti S., a.

s. (ďalej len „odporkyňa“), ktorý odôvodnil skutočnosťou, že odporkyňa nepostupovala

v zmysle ustanovení o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), a preto sa

v zmysle § 103 uvedeného zákona domáhal od odporkyne sumy, na ktorú by mal právo,

keby odporkyňa postupovala v zmysle Exekučného poriadku. Dňa 15. júna 2009 Okresný

súd Svidník vydal platobný rozkaz sp. zn. , ktorým vyhovel sťažovateľovi

a odporkyňu zaviazal na zaplatenie požadovanej sumy. Odporkyňa podala 22. júna 2009

proti platobnému rozkazu odpor a následne Okresný súd Svidník postúpil predmetný spis

z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

v zmysle ustanovení a , ktorý rozsudkom č. k.

-46 zo 16. decembra 2009 návrh sťažovateľa zamietol pre nedostatok

aktívnej legitimácie. Proti označenému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ 4. januára

2010 odvolal a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, návrhu vyhovel a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, alebo pre prípad potvrdenia prvostupňového

rozsudku navrhol, aby odvolací súd pripustil dovolanie na rozhodnutie, či súdny exekútor je

aktívne legitimovaný na podanie „poddlžníckej žaloby“ podľa § 103 Exekučného poriadku.

Krajský súd rozsudkom č. k. -71 z 21. apríla 2010 rozsudkom potvrdil

rozhodnutie okresného súdu, odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

a dovolanie nepripustil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„... prvostupňový súd jeho žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie

sťažovateľa a porušiteľ – Krajský súd v Bratislave, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil

s tým, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku.“

V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd uviedol:

„V zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku je teda oprávnený účastníkom

exekučného konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri rozhodovaní

o trovách exekúcie. Osoba oprávnená je tak odlišná od osoby súdneho exekútora, keď

Exekučný poriadok v žiadnom štádiu exekučného konania neoznačuje osobu súdneho

exekútora pojmom oprávnený. Nakoľko § 103 Exekučného poriadku upravuje možnosť

domáhať sa zaplatenia sumy proti banke len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu

legitimáciu na uplatnenie si uvedeného nároku. Pre jednoznačnosť procesného postavenia

osôb oprávneného a súdneho exekútora nemožno uvedené ustanovenie aplikovať na

možnosť súdneho exekútora domáhať sa uvedeného nároku ani analogicky.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu zakotvené v článku 6 prvá veta

Dohovoru,

- právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 ,

- právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 ,

- právo nebyť zbavený majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru

bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. -71

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -71 zo dňa 21. 4. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ podal na Najvyššom súde Slovenskej republiky 30. júna 2010

mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. V sťažnosti k tomuto uvádza: „Vzhľadom na

plynutie lehoty na podanie sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky podáva

sťažovateľ sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky ešte pred rozhodnutím o podanom

dovolaní, v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky o tomto druhu

konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte

predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa (dovolanie bolo

sťažovateľom podané 30. júna 2010, pozn.). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ

podaním dovolania (to platí aj v prípade, keď krajský súd namietaným rozsudkom

dovolanie nepripustil), ako aj podaním sťažnosti podľa vedome

vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v

podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné,

pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m.

, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. ,

).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,

ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne

zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na

rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania

o sťažnosti.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010