Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 155/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. s. r. o.,

K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. R., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením princípu právneho štátu podľa čl.

1 ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob

227/2010 zo 14. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012

doručená sťažnosť P. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou

A. s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. R., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s porušením princípu právneho štátu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. marca

2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ podal dňa 03. 04. 2012 na Ústavný súd

Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho základných práv postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 3. 2012, sp. zn. .

Sťažovateľ doplnil uvedenú ústavnú sťažnosť svojim písomným podaním dňa 20. 04.

2012.

Následne sťažovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky ďalšie doplnenie

ústavnej sťažnosti zo dňa 15. 05. 2012, v ktorom preukázal dôvody hodné osobitného

zreteľa, ktoré Ústavnému súdu SR umožňujú rozhodnúť napriek podaniu dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku sťažovateľom v predmetnej veci.

Ústavný súd Slovenskej republiky svojim uznesením zo dňa 24. 04. 2012 (doručené

sťažovateľovi 22. 05. 2012, teda po uplynutí 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

krajského súdu), sp. zn. -26 po predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol

sťažnosť sťažovateľa ako neprípustnú.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že v doplnení sťažnosti z 15. mája 2012

uviedol, že „proti rozhodnutiu krajského súdu podal dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok, a zároveň z tohto dôvodu preukázal v predmetnom doplnení ústavnej sťažnosti

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali rozhodnúť Ústavnému súdu SR o

sťažnosti sťažovateľa vyhovujúco, a nie jej odmietnutím.

K podaniu ústavnej sťažnosti došlo dňa 3. apríla 2012, k rozhodnutiu o odmietnutí

ústavnej sťažnosti sťažovateľa však došlo dňa 24. apríla 2012 (rozhodnutie bolo

sťažovateľovi doručené dňa 22. mája 2012), teda 21 dní odo dňa jej podania.

Zdôrazňujeme, že v tomto čase sťažovateľovi stále plynula lehota na podanie ústavnej

sťažnosti, pričom posledný deň 2 mesačnej lehoty na dopĺňanie ústavnej sťažnosti uplynul

až 21. mája 2012.

Na základe uvedeného Ústavný súd SR rozhodol o sťažnosti sťažovateľa ešte v

lehote, kedy bol sťažovateľ oprávnený svoju ústavnú sťažnosť dopĺňať, pričom toto právo

sťažovateľ aj využil, avšak v čase, kedy bolo o odmietnutí jeho sťažnosti Ústavným súdom

SR už rozhodnuté, no toto rozhodnutie sťažovateľovi ešte nebolo doručené, pričom k jeho

doručeniu došlo až po tom, čo sťažovateľovi uplynula lehota na podanie sťažnosti proti

krajskému súdu. ...

Poukazujeme na skutočnosť, že v čase vydania rozhodnutia Ústavného súdu SR

o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa, t. j. 24. 4. 2012, dovolanie podané bolo. ...

Sťažovateľ tvrdil, a zároveň preukázal, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,

ktoré oprávňujú rozhodnúť Ústavný súd SR napriek súbežne podanému mimoriadnemu

opravnému prostriedku, a to vo svojom Doplnení ústavnej sťažnosti zo dňa 15. 5. 2012. t. j.,

v 2 mesačnej lehote na podanie ústavnej sťažnosti a jej doplnenie.

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ podáva sťažnosť opätovne v tej istej veci,

nakoľko sú splnené podmienky konania potrebné pre rozhodnutie vo veci. Zdôrazňujeme, že

2 mesačná lehota od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu nie je splnená, nakoľko

doručenie rozhodnutia Ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti došlo po 2 mesiacoch od

právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu.

Z tohto dôvodu sťažovateľ podáva opätovne sťažnosť z dôvodu splnenia podmienok

konania (preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa), a to napriek tomu, že

podmienky konania boli splnené už v lehote na podanie sťažnosti v čase, kedy plynula 2

mesačná lehota na podanie sťažnosti od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu.“.

Sťažovateľ tvrdí, že mu „konaním krajského súdu bola... odňatá možnosť konať pred

súdom a bola porušená zásada rovnosti zbraní v konaní a kontradiktórnosti konania, ktoré

sú súčasťou práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu“.

V tejto súvislosti uvádza, že už v priebehu odvolacieho konania namietal krajskému

súdu skutočnosť, že

- „vyjadrenie žalobcu zo dňa 13. 09. 2010 k odvolaniu sťažovateľa, doručené

Okresnému súdu Žilina dňa 14. 09. 2010... mu bolo doručené až takmer rok a pol od jeho

podania žalobcom na krajský súd, t. j. až dňa 01. 03. 2012 v čase, kedy bolo vyhotovené

oznámenie krajského súdu o vyhlásení rozhodnutia vo veci samej zo dňa 01. 03. 2012.,

pričom uvedené vyjadrenie žalobcu bolo doručené len ako pripnutá príloha k inému

podaniu žalobcu, t. j. k Návrhu na vydanie rozhodnutia o nepripustení vstupu vedľajšieho

účastníka na strane odporcu do konania zo dňa 21. 02. 2012, doručené Krajskému súdu

v Žiline dňa 24. 02. 2012.“,

- „vyjadrenie žalobcu bolo doručené sťažovateľovi až v čase, kedy už bol nariadený

dátum vyhlásenia rozsudku krajského súdu v predmetnej veci (t. j. vyjadrenie žalobcu bolo

doručené sťažovateľovi 01. 03. 2012, pričom oznámenie o vyhlásení rozhodnutia

v predmetnej veci bolo vyhotovené krajským súdom taktiež 01. 03. 2012, sťažovateľovi

doručené 08. 03. 2012). Z toho dôvodu krajský súd už akoby vopred prejudikoval

skutočnosť, že vyjadrením sťažovateľa k skutočnostiam, ktoré uvádza žalobca vo svojom

vyjadrení, sa už nebude zaoberať a odmietne ich, pretože už bol nariadený dátum

vyhlásenia rozhodnutia, teda senát krajského súdu už bol rozhodnutý ako v predmetnej veci

rozhodne, a to bez ohľadu na to, aké argumenty k vyjadreniu žalobcu predloží sťažovateľ“,

- „sťažovateľ upozornil krajský súd na porušenie jeho procesných práv takýmto

nelogickým doručením vyjadrenia žalobcu a žiadal o zmenu dátumu vyhlásenia rozsudku,

aby si vyjadrenie mohol preštudovať a uviesť k nemu svoju argumentáciu. Takýmto

postupom krajského súdu bolo zmarené právo sťažovateľa vyjadriť sa k podaniu žalobcu,

pretože aj keby sa sťažovateľ písomne k nemu vyjadril, tak je evidentné, že krajský súd svoje

rozhodnutie už mal prejudikované, nakoľko oznámenie o vyhlásení rozsudku bolo

vyhotovené v deň doručenia vyjadrenia žalobcu sťažovateľovi. Upozorňujeme na

skutočnosť, že samotné vyjadrenie žalobcu podal žalobca na krajsky súd 14. 09. 2010,

pričom krajsky súd ho zaslal ako prílohu k inému podaniu tak, že sťažovateľovi bolo

doručené 01. 03. 2012, teda približne rok a pol od jeho podania žalobcom na krajsky súd.“.

Sťažovateľ pritom poukazuje na hrubé porušenie svojich základných práv tým, že

„krajský súd priamo konštatuje, že akákoľvek argumentácia sťažovateľa predložená

v odvolacom konaní, okrem samotného odvolania, nemá vplyv na rozhodnutie vo veci,

nakoľko podľa mylného názoru krajského súdu akoukoľvek ďalšou argumentáciou

sťažovateľa dochádza k rozšíreniu dôvodov odvolania a rozsahu, čo je absurdné

a protiprávne tvrdenie krajského súdu. Ak krajský súd posudzuje argumentáciu sťažovateľa

a všetkých ostatných účastníkov v iných konaniach v odvolacom konaní takýmto spôsobom,

že na ňu absolútne neprihliada, porušuje základné práva sťažovateľa aj všetkých účastníkov

konania. Takýmto bezprávnym prístupom by sa sťažovateľ nemohol ani vyjadrovať na

pojednávaní v odvolacom konaní, pretože by všetky jeho vyjadrenia na pojednávaní podľa

názoru krajského súdu nemohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Krajský súd si evidentne

zamieňa pojmy argumentácia účastníka konania v odvolacom konaní, kde argumentuje

v rámci dôvodov a rozsahu odvolania, na ktoré poukázal žalobca vo svojom vyjadrení

a medzi samotnými dôvodmi a rozsahom odvolania, ktoré musia byť uvedené do uplynutia

lehoty na podanie odvolania. Ide o absurdnú nezákonnú aplikáciu práva krajským súdom,

ktorou došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností, argumentujúc judikatúrou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), judikatúrou ústavného

súdu, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) tvrdí, že

krajský súd porušil jeho základné práva „zjavne oneskoreným doručením vyjadrenia

žalobcu k odvolaniu sťažovateľa, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo

porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“, poukazujúc pritom na rozpor napadnutého rozsudku s ustálenou

judikatúrou najvyššieho súdu.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že „je jednoznačné, že predmetný rozsudok krajského súdu

riadne odôvodnený nebol. ... odôvodnenie odmietnutia skúmania vecnej legitimácie

zo strany krajského súdu bolo stroho a nelogicky odôvodnené v rozpore s rozhodnutím

Najvyššieho súdu o povinnosti skúmať vecnú legitimáciu v takýchto prípadoch, a zároveň

v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré krajský súd sám citoval v odôvodnení

rozsudku.

Absolútne nelogicky a bezprávne bolo krajským súdom odôvodnené zachovanie

procesných práva sťažovateľa v prípade doručenia vyjadrenia žalobcu sťažovateľovi

v rovnaký deň, kedy odvolací súd vyhotovil oznámenie o vyhlásení rozhodnutia v

predmetnej veci. ...

Postup krajského súdu v predmetnej veci má tak závažné chyby a nedostatky, že jeho

výsledkom bolo rozhodnutie vydané na základe hrozivo nespravodlivého súdneho konania.

Samotné rozhodnutie krajského súdu trpí mnohými vadami a obsahuje šikanózny výklad

práva, ktorý je v demokratickej spoločnosti a právnom štáte absolútne neprípustný. Krajský

súd ako odvolacia súdna inštancia odôvodnil svoje rozhodnutie na absurdných základoch,

ktoré boli v príkrom rozpore s predchádzajúcou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, zároveň

si niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyložili šikanóznym spôsobom voči

sťažovateľovi (podľa krajského súdu na zachovanie procesných práv postačuje doručenie

rozhodnutia kedykoľvek v priebehu konania?), odmietol sťažovateľove vyjadrenia

a argumentáciu z absurdných a nezákonných dôvodov a zmaril procesné práva sťažovateľa

zjavne oneskoreným doručením vyjadrenia žalobcu.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozsudku krajského súdu, „nakoľko odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku nie je

v rozpore s dôležitým verejným záujmom a výkon napadnutého rozhodnutia by neznamenal

pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti. Predmetom konania, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok krajského

súdu, je značná peňažná suma, pričom neodloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu by malo pre sťažovateľa likvidačný charakter a spôsobilo by mu to

nenapraviteľnú majetkovú ujmu.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po

jej predbežnom prerokovaní takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa P. K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princíp právneho štátu podľa čl.

1 ods. 1 postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v

konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 03. 2012, sp. zn.

a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 323,50 EUR do

pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa (podanom 20. apríla 2012

a postúpenom so spisom najvyššiemu súdu 5. októbra 2012) dosiaľ nerozhodol. Konanie

o dovolaní sťažovateľa je vedené najvyšším súdom pod sp. zn. .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v spojení s , ku ktorému

malo podľa jeho názoru dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu napriek tomu, že proti napadnutému rozsudku podal dovolanie,

o ktorom dosiaľ najvyšší súd ešte nerozhodol. Tvrdí však, že sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa podľa , ktoré umožňujú, aby ústavný

súd rozhodol o jeho sťažnosti ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu o jeho dovolaní.

K dôvodom hodným osobitného zreteľa sťažovateľ uvádza:

„napriek tomu, že... ešte nevyužil všetky opravné prostriedky, a teda o dovolaní ešte

Najvyšší súd SR nerozhodol. Dodávame, že dovolanie bolo podané až po podaní ústavnej

sťažnosti, pričom prípustnosť dovolania bola založená priamo krajským súdom ako

porušovateľom práva, a to z dôvodu riešenia zásadnej právnej otázky v predmetnom konaní.

Je v rozpore s poslaním Ústavného súdu SR a ochranou ústavnosti, ak akýkoľvek

sťažovatelia pri určitých špecifických prípadoch nemajú právo na čo najskoršie rozhodnutie

o porušení ich základných práv na Ústavnom súde SR a sú povinní vyčkať na výsledok

konania na Najvyššom súde SR. Uvedené konštatovanie akcentuje v tomto konkrétnom

prípade, ak má Ústavný súd SR možnosť prihliadnuť na dôvody osobitného zreteľa, ktoré

v predmetnej veci existujú a rozhodnúť napriek tomu, že sťažovateľ podal dovolanie

v predmetnej veci.

Sťažovateľ pristúpil k podaniu ústavnej sťažnosti, a zároveň dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku práve z dôvodu, aby boli zásadné a v demokratickej

spoločnosti neprijateľné pochybenia krajského súdu, čo najskôr reparované a neboli mu

výkonom rozhodnutia krajského súdu jeho základné práva nekontrolovateľne odňaté.

Krajský súd svojim rozhodnutím popierajúcim doterajšiu judikatúru zasiahol tak absolútne

do základných práv sťažovateľa svojim postupom a rozhodnutím, ktoré značne a hrubo

poškodili jeho základné práva.

Sťažovateľ požiadal dovolací súd o odklad vykonateľného rozhodnutia, avšak

dovolací súd nie je povinný odklad vykonateľného rozhodnutia krajského súdu povoliť.

Nie je v súlade s poslaním obsahu ústavných práv, aby bola sťažovateľovi, napriek

jeho finančnej situácii a neistej dobe dovolacieho konania, odňatá možnosť bezodkladného

rozhodnutia Ústavným súdom SR, ak ide o tak značne vysoký finančný predmet konania

a tak absolútny zásah do jeho základných práv porušovateľom práva.

Je v rozpore s princípom právneho štátu, ak by sťažovateľ nemohol v čo najskoršej

dobe prostredníctvom Ústavného súdu SR zabrániť vykonaniu nezákonného rozhodnutia

krajského súdu len z dôvodu, že dovolací súd ešte nerozhodol o dovolaní.“

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z uvedeného vyplýva, že možnosť aplikácie

ústavným súdom nastáva len v prípade, ak sťažovateľ už nemá zákonnú možnosť využiť

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv alebo

slobôd, pričom ak ich nevyužil, tak ich nevyužil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo

však nie je prípad sťažovateľa. Argumenty sťažovateľa nevyhodnotil ako také, na základe

ktorých by sa mal odkloniť od svojej doterajšej judikatúry. Vzhľadom na to ústavný súd

postupoval v jeho veci v súlade so svojou štandardnou judikatúrou založenou na týchto

princípoch.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (m. m. napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že v konaní

o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa

namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava

takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. ). Podstatou účinnej ochrany

základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má

fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo

slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý im umožňuje odstrániť ten stav, ktorým

podľa nich malo dôjsť k porušeniu ich základného práva alebo slobody ().

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu

situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný

súd. Sťažnosť podľa nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý

možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii;

sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov

nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd

(m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (,

).

Ústavný súd sa aj pod vplyvom judikatúry ESĽP odklonil od svojej predchádzajúcej

judikatúry a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne zastáva názor (napr.

, , ), podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013