Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 182/2012
PDF · 156.92 KB
No categories available
III. ÚS 182/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., s. r. o.,
K., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 227/2010
zo 14. marca 2012 a jeho postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2012
doručená sťažnosť P. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená písomným podaním
doručeným ústavnému súdu 20. apríla 2012, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 227/2010 zo 14. marca
2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že „krajský súd v Žiline v konaní č. 14Cob/227/2010 svojim
rozsudkom zo dňa 14.03.2012 v právnej veci žalobcu M., a.s., so sídlom B., proti
žalovanému P. K., bytom L. (sťažovateľ)..., o zaplatenie 91.526,58 EUR s príslušenstvom,
v štádiu námietok žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 10/2006-395 zo dňa
23.03.2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina a žalovaného zaviazal k náhrade trov
odvolacieho konania“.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že mu „konaním
krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bola porušená zásada rovnosti
zbraní v konaní a kontradiktórnosť konania“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazoval na to,
že krajský súd doručil vyjadrenie žalobcu v ten istý deň, keď vyhotovil oznámenie
o vyhlásení rozhodnutia v napadnutom konaní. Sťažovateľ argumentuje, že „takýmto
postupom krajského súdu bolo zmarené právo sťažovateľa vyjadriť sa k podaniu žalobcu,
pretože aj keby sa sťažovateľ písomne k nemu nevyjadril, tak je evidentné, že krajský súd
svoje rozhodnutie už mal prejudikované, nakoľko oznámenie o vyhlásení rozsudku bolo
vyhotovené v deň doručenia žalobcu sťažovateľovi“. V uvedenom videl sťažovateľ porušenie
rovnosti účastníkov v konaní, ako aj porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.
Sťažovateľ v ďalšom argumentoval skutkovo a poukazoval na vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu, jeho arbitrárnosť, v dôsledku ktorej tiež malo dôjsť
k porušeniu jeho označených práv.
Pokiaľ ide o otázku splnenia predpokladov prípustnosti jeho sťažnosti, sťažovateľ
v sťažnosti uviedol, že „využil prostriedky na nápravu, avšak krajský súd rozhodol
rozsudkom, voči ktorému už odvolanie nie je prípustné“. Na základe uvedeného bol
sťažovateľ toho názoru, že jeho sťažnosť je prípustná.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa P. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princíp právneho štátu podľa
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 Cob/227/2010 porušené boli.
Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 14.03.2012, sp. zn.
14Cob/227/2010 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.
Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 323,50 EUR
do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu
sťažovateľa.“
V texte sťažnosti tiež sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že predložená sťažnosť napriek
kvalifikovanému zastúpeniu sťažovateľa advokátom trpí viacerými nedostatkami, ktoré
ústavný súd štandardne vedú k výzve na odstránenie nedostatkov sťažnosti. V posudzovanej
veci ústavný súd od výzvy upustil z dôvodov ďalej uvedených. Ide predovšetkým
o nedostatok petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie jeho
označených práv postupom krajského súdu, nie však jeho napadnutým rozsudkom. Keďže
v druhom bode petitu sťažovateľ žiadal zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu,
a vyplýva to aj z obsahu sťažnosti samotnej (že sťažovateľ napadá nielen postup, ale aj
napadnutý rozsudok krajského súdu), ústavný súd bez pochybností ustálil predmet tohto
konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti
navrhoval odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, avšak uvedený
návrh nesformuloval do petitu svojej sťažnosti. Vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia sa
tento nedostatok sťažnosti stal bezpredmetným.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
spočíva v tvrdení, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať tak, ako to je
opísané v prvej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z námietok sťažovateľa je zrejmé, že
spolu vzájomne súvisia, vychádzajú z premisy, že krajský súd podľa názoru sťažovateľa
postupoval protizákonne a že práve v dôsledku tohto postupu krajského súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, teda reagovať na vyjadrenie žalobcu, v čom sťažovateľ
videl porušenie svojich označených práv. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že postupom krajského
súdu bol pozbavený súdnej ochrany v súdnom konaní, teda možnosti konať pred súdom
v označenom konaní. Týmto postupom krajského súdu mu malo byť porušené aj jeho právo
na spravodlivé súdne konanie.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné...
Ústavný súd pripomína, že dovolanie (z obidvoch uvedených dôvodov) považuje
za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom)
(m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti
konať pred súdom a nesprávneho právneho posúdenia sťažovateľovej veci krajským súdom,
sťažovateľovi nič nebránilo podať proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu dovolanie,
pričom prípustnosť svojho dovolania mohol spoľahlivo oprieť o citované ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku a o samotný výrok rozhodnutia krajského súdu a v rámci
dovolacieho konania sa domáhať ochrany označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal,
preto je potrebné urobiť záver, že nevyčerpal dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje a na ktorého využitie
bol oprávnený. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľa za neprípustnú.
Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že by nesplnil podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2012