Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 618/2016
PDF · 126.91 KB
No categories available
III. ÚS 618/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 25 Co 1157/2014 z 22. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 1157/2014
z 22. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní vedenom
Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 RO 580/2013 o zaplatenie
sumy 20 000 €. Okresný súd v uvedenej veci sťažovateľa rozhodol uznesením zo 6. augusta
2011, ktorým konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ, v konaní
zastúpený advokátom, podal odvolanie proti označenému uzneseniu okresného súdu
s argumentáciou, že ide o spotrebiteľský spor (plnenie z poistnej zmluvy, pozn.), a teda že je
oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol
napadnutým uznesením tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta a argumentuje, že
krajský súd nesprávne vec posúdil, a to hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne, v dôsledku
čoho „došlo k porušeniu môjho ústavného práva na prístup k súdu uvedeného v ustanovení
článku 46 ods. 1“ ústavy. V rámci svojej argumentácie poukázal a citoval niekoľko
rozhodnutí všeobecných súdov, medzi nimi citoval aj rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 49/2011 z 31. mája 2011, v zmysle ktorého „... zastavením
konania pre nezaplatenie súdneho poplatku okresný súd spotrebiteľke odňal možnosť konať
pred súdom“.
Sťažovateľ namieta, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným
súdom a krajským súdom v otázke jeho poplatkovej povinnosti bolo konanie zastavené, čím
mali byť porušené jeho označené práva.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho označených
práv napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie krajského súdu
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu finančné zadosťučinenie v sume
10 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podstata prvej z námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu spočíva v tvrdení, že v danom prípade vec nebola meritórne rozhodnutá
a konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci podľa právneho názoru
sťažovateľa mal byť ako spotrebiteľ oslobodený od súdnych poplatkov. Sťažovateľ vlastne
tvrdí, že mu bolo odopretý prístup k súdu, teda meritórnemu prerokovaniu a rozhodnutiu
veci aj napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania, keďže
bol ex lege oslobodený od poplatkovej povinnosti. Podľa názoru sťažovateľa mu
napadnutým uznesením krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
platnom do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa postupom súdu účastníkovi konania odňala možnosť
konať pred súdom.
Ústavný súd okrem už citovaného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v prvej
časti tohto rozhodnutia, ktorým sťažovateľ okrem iného argumentoval v prospech
nesprávnosti posúdenia jeho poplatkovej povinnosti, poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 70/93 z 30. júna 1993 (judikát č. R 50/1997),
v zmysle ktorého „zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2
zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, hoci na tento postup nebol zákonný
dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP“.
Ústavný súd pripomína, že dovolanie považuje za účinný právny prostriedok nápravy
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi
konania odňatá možnosť konať pred súdom) (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04,
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti
konať pred súdom v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia sťažovateľovej veci
krajským súdom, sťažovateľovi, ktorý bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
nič nebránilo podať proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho
dovolania mohol oprieť o citované ustanovenie OSP a v rámci dovolacieho konania sa
domáhať ochrany svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru. Podľa zistenia
ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal, preto je potrebné urobiť záver, že
nevyčerpal dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu
jeho práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bol oprávnený. Ústavný súd preto
považuje sťažnosť sťažovateľa za neprípustnú.
Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že by splnil podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.
Nad rámec dôvodov ústavný súd dodáva, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003
Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016