Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 532/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Kriškom,

Advokátska kancelária, Rázusova 79, Brezno, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2

, jej základného práva na súdnu ochranu podľa

, na rovnosť účastníkov v konaní podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na zohľadnenie záujmu pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru

o právach dieťaťa, práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom

konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozsudkom

Okresného súdu Brezno sp. zn. z 31. októbra 2013 a postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 20. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014

doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“), jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , na rovnosť účastníkov konania podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, práva na zohľadnenie záujmu pri činnosti súdu

podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú

pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva dieťaťa formulovať

vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 31. októbra 2013 (ďalej len prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. mája 2014 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako matka maloletej K. S. (ďalej len

„maloletá“), podala návrh na obmedzenie, prípadne zákaz styku otca s maloletou. Konanie

o návrhu matky bolo spojené s konaním sp. zn. , ktorým sa otec maloletej

domáhal zverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti. Okresný súd v spojenej veci

rozhodol prvostupňovým rozsudkom tak, že výrokom uvedeným v bode 1 zamietol návrh

otca na zverenie maloletej do striedavej starostlivosti oboch rodičov, výrokom v bode 2

návrh matky na obmedzenie, prípadne zákaz styku otca s maloletou zamietol, výrokom

v bode 3 upravil styk otca s maloletou, výrokom v bode 4 uložil povinnosť matke umožniť

styk otca s maloletou, výrokom v bode 5 zrušil výchovné opatrenie (rodičov podrobiť sa

odbornému poradenstvu u psychológa Úradu sociálnych vecí a rodiny Brezno), výrokom

v bode 6 uložil výchovné opatrenie (rodičov podrobiť sa odbornému poradenstvu v Centre

pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Brezno), výrokom v bode 7 určil, že

účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, a výrokom v bode 8 uložil povinnosť

rodičom nahradiť štátu trovy konania.

Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania podala proti prvostupňovému

rozsudku odvolanie. Sťažovateľka odvolaním napadla výroky č. 2, 3, 4, 6 a č. 8

prvostupňového rozsudku. Krajský súd napadnutým rozsudkom výroky prvostupňového

rozsudku napadnuté odvolaním potvrdil ako vecne správne a v poučení uviedol, že proti

uvedenému rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta a veci konajúcim

súdom vyčíta jednak nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné dokazovanie, pričom

všetky jej námietky smerujú a koncentrujú sa v námietke odňatia možnosti konať

pred súdom. Z uvedeným korešpondujú aj základné práva, ktorých ochrany sa domáha

a ktoré mali byť napadnutými rozsudkami porušené. Ide o princípy spravodlivého procesu,

najmä rovnosti účastníkov v konaní, kontradiktórnosti, pričom sťažovateľka výslovne

na viacerých miestach v sťažnosti tvrdí, že jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať,

keď súd jej neumožnil vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, niektoré navrhované

dôkazy súdy nevykonali, v tejto súvislosti sťažovateľka hlavne namieta tú skutočnosť, že

okresný súd nenariadil výsluch maloletej. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka

odvodzuje a dochádza k záverom o porušení jej práv podľa Dohovoru o právach dieťaťa.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí porušenie svojich

označených práv a navrhuje vydať tento nález:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013, č. k. -527,

postupom Krajského súdu v Banská Bystrica z20.05.2014 sp.zn. -582

porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných postupom Okresného súdu Brezno zo dňa

31.10.2013, č. k. -527, postupom Krajského súdu v Banská Bystrica

z 20.05.2014 sp.zn. -582 porušené bolo.

3. Právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3

postupom Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013

č. k. -527, postupom Krajského súdu v Banská Bystrica z 20.05.2014

sp.zn. -582 porušené bolo.

4. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných postupom Okresného súdu Brezno zo dňa

31.10.2013 č. k. -527, postupom Krajského súdu v Banská Bystrica

z 20.05.2014 sp.zn. -582 porušené bolo.

5. Právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013

č. k. -527, postupom Krajského súdu v Banská Bystrica z 20.05.2014

sp.zn. -582 porušené bolo.

6. Právo sťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa

čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Brezno zo dňa

31.10.2013 č. k. -527, postupom Krajského súdu v Banská Bystrica

z 20.05.2014 sp.zn. -582 porušené bolo.

7. Právo sťažovateľa na to, aby štátne orgány konali iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013

č. k. -527, postupom Krajského súdu v Banská Bystrica z 20.05.2014

sp.zn. -582 porušené bolo.

8. Právo sťažovateľa na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý

v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného

súdu Brezno zo dňa 31.10.2013 č. k. -527, postupom Krajského súdu v Banská

Bystrica z 20.05.2014 sp.zn. -582 porušené bolo.

9. Rozsudok Okresného súdu Brezno zo dňa 31.10.2013 č. k. 8P/147/2011-

527,rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 20.05.2014 sp.zn. -582 sa

zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

10. Okresnému súdu Brezno sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.“

Zároveň si právny zástupca v mene sťažovateľky uplatnil aj náhradu trov konania

pred ústavným súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu dovolanie.

Sťažovateľka písomným podaním doručeným 30. júla 2014 doplnila svoju sťažnosť,

v ktorom formulovala svoju žiadosť o odloženie vykonateľnosti, avšak bez toho, aby

spresnila, respektíve formulovala jednoznačne, ktorých rozhodnutí sa má odloženie

vykonateľnosti týkať. V doplnení však rozšírila aj svoju argumentáciu v tom smere, že

„pre skúmanie podstaty sťažnosti k porušeniu práva na prístup súdu“ dáva sťažovateľka

do pozornosti, že „v rozhodovacej praxi súdov SR, ako GP SR sú rozdielne prístupy

pri posudzovaní prípustnosti dovolania“. V tomto smere poukázala na právne závery

vo veciach „I. ÚS 136/08, a a naopak zase nález US SR

sp. zn. “.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o napadnutý postup a prvostupňový rozsudok okresného súdu, ústavný

súd pripomína, že z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky prvostupňovým rozsudkom

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa , z ktorého

vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd,

ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

prvostupňovému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. Sťažovateľka svojou sťažnosťou namietala aj porušenie označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ako už bolo uvedené, podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu smeruje a je koncentrovaná v tvrdení, že postupom súdov jej bola

odňatá možnosť konať z dôvodov nevykonania dôkazu (najmä výsluch maloletej), ďalej

v tejto súvislosti sťažovateľka uvádza aj to, že bola porušená rovnosť v konaní, ako aj

princíp kontradiktórnosti, z čoho následne vyvodzuje aj porušenie ostatných označených

práv. Sťažovateľka vlastne tvrdí, že jej napadnutým rozsudkom krajského súdu bola odňatá

možnosť konať. V neposlednom rade sťažovateľka namieta aj to, že krajský súd nesprávne

vec posúdil.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Podľa dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo

pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní

rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí

rodičovstva alebo o osvojení.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie považuje za účinný právny prostriedok nápravy

porušenia základných práv podľa (postupom súdu bola účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom) (m. m. , ,

).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom

uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania

v zmysle . Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti

konať pred súdom a nesprávneho právneho posúdenia sťažovateľkinej veci krajským

súdom, sťažovateľke nič nebránilo podať proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie,

pričom prípustnosť svojho dovolania mohla oprieť o citované ustanovenie Občianskeho

súdneho poriadku a v rámci dovolacieho konania sa domáhať ochrany označeného

základného práva podľa . Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie

nepodala, preto je potrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého

využitie bola oprávnená. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

za neprípustnú.

V súvislosti s argumentáciou právneho zástupcu o vyčerpaní dostupných účinných

prostriedkov nápravy, ktorá spočíva v spochybnení jeho povinnosti podať dovolanie, ak je

prípustné [pričom sťažnostné námietky sa subsumovateľné pod príslušný dôvod prípustnosti

dovolania podľa , pozn.)], s poukazom na svoje konkrétne rozhodnutia

ústavný súd k uvedeným rozhodnutiam III. senátu uvádza, že tieto práve naopak

nepodporujú argumentáciu sťažovateľky a jednak je v nich vyjadrená všeobecne povinnosť

využiť dovolanie proti rozhodnutiam súdu podľa o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“), pokiaľ uvádzaný nález

II. senátu sa týka otázky prípustnosti dovolania v prípade rozsudku o rozvode manželstva.

Ústavný súd preto v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanom prípade jednoznačne bez

akýchkoľvek pochybností bolo možné podať dovolanie, keďže sťažovateľka svojím

odvolaním napádala hlavne výroky o zamietnutí obmedzenia, respektíve zákazu styku otca

s maloletou, výrok o úprave styku otca s maloletou a výrok o povinnosti matky umožniť

styk otca s maloletou, pričom presne ustanovuje, v ktorých prípadoch ide

o výnimku z pravidla o neprípustnosti dovolania vo veciach podľa zákona o rodine.

Z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom prípade ide o výnimku z neprípustnosti

dovolania, pretože odvolaním napadnuté výroky, ktoré boli predmetom rozhodovania

v konaní pred krajským súdom, sa týkali práve obmedzenia alebo pozbavenia rodičovských

práv a povinností a priznania rodičovských práv otca k maloletej.

Sťažovateľkina argumentácia, že nesplnila podmienku vyčerpania opravného

prostriedku z dôvodov nejednotnosti rozhodovacej praxe ústavného súdu, je neadekvátna,

nepravdivá a zároveň aj neaplikovateľná na jej prípad, preto ústavný súd konštatuje, že

neakceptoval argumentáciu sťažovateľky v tomto smere, a ďalej konštatuje, že v danom

prípade ani neboli tvrdené iné okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neunikli ani časové

súvislosti prípadu a s ním spojené účelové argumenty právneho zástupcu sťažovateľky,

pretože podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke,

respektíve jej právnemu zástupcovi doručený 28. mája 2014, nadobudol právoplatnosť

2. júna 2014, teda lehota na podanie dovolania sťažovateľke uplynula 3. júla 2014 (podľa

) a samotná sťažnosť (21. júla 2014), ako aj doplnenie podania (28. júla

2014) s uvedenou argumentáciou bolo podané na poštovú prepravu po uplynutí lehoty na

podanie dovolania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014