Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 141/2015
PDF · 571.82 KB
No categories available
III. ÚS 141/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 7 C 81/2008 z 5. decembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2013 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36
písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C
81/2008 z 5. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 (ďalej aj
„rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vzájomným návrhom v konaní okresného súdu
vedenom pod sp. zn. 7 C 56/2004 ̶účastníkov (ďalej len
„zamestnávateľ“) proti sťažovateľke o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru a iné, sa sťažovateľka domáhala úhrady pohľadávky v sume „54.150, Sk
(1.797,45 eura) s 13% ným úrokom z omeškania zo sumy 15.000, Sk od 10.03.2004,
zo sumy 15.000, Sk od 10.04.2004 a zo sumy 24,150, Sk od 10.05.2004 do zaplatenia“,
pretože zamestnávateľ „jej nevyplatil mzdu za celý mesiac február, marec a apríl 2004, sám
vytvoril prekážky... a znemožnil navrhovateľke riadne vykonávanie práce... neuhradil jej...
náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku..., pričom ku dňu skončenia pracovného pomeru
nemala vyčerpanú dovolenku za rok 2003 5 dní a pomernú časť dovolenky za rok 2004
8,3 dňa“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 56/2004 z 27. marca 2006 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 447/06 z 21. novembra 2007 určil, že skončenie
pracovného pomeru sťažovateľky 29. februára 2004 na základe jej žiadosti z 27.januára
2004 dohodou je neplatné, ďalej určil, že jej pracovný pomer skončil dohodou 30. apríla
2004, súčasne zastavil konanie o jej protinávrhu z 29. apríla 2004 o náhradu mzdy
a o náhradu nevyčerpanej dovolenky a ďalej „vylúčil na samostatné konanie protinávrh
o zaplatenie sumy 54.150, Sk s príslušenstvom titulom náhrady mzdy a nevyčerpanej
dovolenky“.
Vo vylúčenom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008 okresný súd napadnutým
rozsudkom takto rozhodol :
„Súd návrh v časti nároku na vyplatenie mzdy za mesiac február 2004 zamieta. Súd
návrh v časti nároku na náhradu mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30. 04.2004 zamieta.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 291,87 eur s 13 % ným úrokom
z omeškania od 10.05.2004 do zaplatenia, všetko titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú
dovolenku...
Vo zvyšku nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky súd návrh zamieta...“
Z dôvodu odvolania sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmal
krajský súd, ktorý ho rozsudkom sp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 v celom rozsahu
potvrdil.
Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľky s označenými rozsudkami
okresného súdu, ako aj krajského súdu, keďže všeobecné súdy sa podľa jej názoru
nedostatočne vysporiadali s jej zásadnými námietkami, vo vzťahu k nároku na dávky
nemocenského poistenia bol tento nárok podľa sťažovateľky zamietnutý „len z toho titulu,
že bol nesprávne slovne označený ako nárok na náhradu mzdy“, a preto „ide o odňatie
možnosti konať pred súdom, nakoľko sťažovateľke nepochybné predmetný nárok
na nemocenské dávky, bez ohľadu na slovné označenie patrí a odporca ako zamestnávateľ
jej ho bol povinný vyplatiť“, taktiež nepriznanie nároku na náhradu mzdy za marec a apríl
2004 považuje sťažovateľka za „odňatie možnosti konať pred súdom“. Rovnako „Odkaz
porušovateľa v 1. rade, na antidiskriminačný zákon a neskúmanie toho, či došlo alebo
nedošlo k diskriminácii sťažovateľky“, považuje sťažovateľka „za odňatie možnosti konať
pred súdom“. A napokon okresný súd a krajský súd „odňali sťažovateľke možnosť konať
pred súdom“, keď otázku oprávnenosti, resp. neoprávnenosti udelenia neospravedlnenej
neúčasti v práci neskúmali ako otázku predbežnú „t. j. neskúmali či záver odporcu
ako zamestnávateľa o absencii sťažovateľky bol správny alebo nie, ale bez ďalšieho
konštatovali len, že odporca nemal zástupcov zamestnancov t. j. nemohol takýto orgán
požiadať o uzatvorenie dohody resp. udelenie súhlasu s absenciou a bez ďalšieho skúmania
t. j. či bola alebo nebola absencia opodstatnená konštatovali, že bolo teda
na navrhovateľke, aby v prípade nesúhlasu s vykázanou absenciou zo strany zamestnávateľa
sa svojho nároku domáhala súdnou cestou“.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
poručené jej základné právo „... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 Ústavy SR
právo na odmenu za vykonanú prácu podľa Čl. 36 Ústavy SR
ochranu proti diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 Ústavy SR, právo na rovnosť
účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR... “.
Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že „... Rozsudok
Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 7 C 81/2008 176 zo dňa 05.12.2011 a rozsudok
Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co 37/2012 202 zo dňa 23.05.2013 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
... ... priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10.000 €.
... Porušovateľ v 1. a 2. rade sú povinní uhradiť... trovy konania... 331,15 €.“.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva
na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré má spočívať v nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov, ako aj tým, že ich postupom (výsledkom ktorého boli obe napadnuté
rozhodnutia) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú
životnú úroveň,
b) ochranu proti... diskriminácii v zamestnaní...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. K napadnutému rozsudku okresného súdu
Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie
svojich základných práv a práv označených v záhlaví sťažnosti napadnutým rozsudkom
okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o jej mzdových nárokoch, po tom, ako
všeobecné súdy právoplatne rozhodli, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou
ku 30. aprílu 2004.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka možnosť podať
odvolanie a túto svoju možnosť aj využila. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii
účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť
krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na
prerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
2. K napadnutému rozsudku krajského súdu
Podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
spočíva v tvrdení, že postupom krajského súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého
rozsudku, jej bola odňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodnenia
tohto rozhodnutia. Z námietok sťažovateľky je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajský
súd podľa jej názoru postupoval protizákonne a že práve v dôsledku tohto postupu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, v čom sťažovateľka videla porušenie svojich označených
práv. Sťažovateľka vlastne tvrdí, že postupom krajského súdu, ktorého zavŕšením bolo
vydanie napadnutého rozsudku, bola pozbavená súdnej ochrany v súdnom konaní, teda
možnosti konať pred súdom v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malo
byť porušené aj jej právo na spravodlivé súdne konanie.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom
prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať,
najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred
všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných
práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj
právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti
konať pred krajským súdom, sťažovateľke nič nebránilo podať proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania mohla oprieť o citované
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a v rámci dovolacieho konania sa domáhať
ochrany v sťažnosti označených práv. Na základe podaného dovolania by bol Najvyšší súd
Slovenskej republiky v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolania
príslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f)
OSP, ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c)
OSP, ktoré možno identifikovať v námietkach sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o namietanú
povrchnosť celého konania v tejto veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočné
vysporiadanie sa s argumentmi a názormi sťažovateľky.
Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto je
potrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky mohol odmietnuť ako neprípustnú.
Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľka v podstate námietkou odňatia
možnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom
krajského súdu (ale aj okresného súdu) a vlastne namieta nedostatočne zistený skutkový
stav a nesprávne, resp. neúplné právne posúdenie veci všeobecným súdom.
Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobne
oboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenie
prvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd potom, ako dospel na základe vykonaného
dokazovania k záveru, že návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala proti jej
zamestnávateľovi nároku na náhradu mzdy za február, ako aj za obdobie od 25. februára
2004 do 30. apríla 2004, zamietol, ako aj zamietol jej nárok (v časti) na preplatenie
nevyčerpanej dovolenky.
Krajský súd v napadnutom rozsudku spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce
faktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj
interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.
Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľky konštatujúc, že
sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako odvolací dôvod uplatnila najmä
nesprávne právne posúdenie požadovaného nároku a nedostatočne zistený skutkový stav.
Svoj právny názor a sťažnosťou napadnutý rozsudok krajský súd odôvodnil takto:
„Už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení č. k. 9 Co 341/09 129 zo dňa
4. novembra 2010 krajský súd ako súd odvolací upozornil prvostupňový súd, že predmetom
tohto konania vzhľadom na zistený skutkový stav sú tri samostatné nároky navrhovateľky
a to vyplatenie mzdy, náhrada mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30.4.2004 a náhrada mzdy
za nevyčerpanú dovolenku s tým, že inštruoval prvostupňový súd ako má v ďalšom konaní
pokračovať.
Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 226
O. s. p. sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu a v intenciách zrušujúceho uznesenia
vykonal vo veci dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, z ktorého vyvodil správny
právny zaver vo všetkých samostatne plynúcich nárokoch s odôvodnením, s ktorým sa
odvolací súd plne stotožňuje, pretože vykazujú známky vecnej správnosti; na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval
správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O. s .p.).“
Ďalej krajský súd uviedol, že sťažovateľke „patrí mzda v zmysle § 118 ods. 1
Zákonníka práce za obdobie od 1.2.2004 do 17.2.2004, kedy prácu pre odporcu skutočne
vykonávala. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľka
riadne zálohu 7.000, Sk netto prevzala za mesiac február 2004, odpracovala však v tomto
mesiaci len čas do 18. 02. 2004. Odo dňa 18.2.2004 do 24.2.2004 čerpala navrhovateľka
OČR, za obdobie ktoré patrí navrhovateľke finančné zabezpečenie podľa osobitných
predpisov, skutočnosť, ktorá vylučuje oprávnenie navrhovateľky požadovať od odporcu
za toto obdobie mzdu, preto nárok navrhovateľky za toto obdobie nemá relevanciu a súd
prvého stupňa správne za toto obdobie mzdu navrhovateľke nepriznal.“.
K obdobiu od ukončenia „OČR až do skončenia pracovného pomeru dňom
30.04.2004“ krajský súd uviedol, že sťažovateľka „prácu pre odporcu objektívne
nevykonávala, preto, by patrila navrhovateľke iba náhrada mzdy za prekážky v práci
na strane zamestnávateľa, za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Navrhovateľka
listom zo dňa 27.1.2004 požiadala o ukončenie pracovného pomeru ku dňu 29.2.2004.
Odporca preukázateľne s ukončením pracovného pomeru nesúhlasil. Listom zo dňa
2.2.2004 a ďalším listom zo dňa 4.2.2004 opätovne vyslovil nesúhlas s upozornením
na možnosť výpovede. Navrhovateľka listom, zo dňa 13.2.2004 oznámila odporcovi čerpanie
dovolenky v čase od 18.2.2004 do 27.2.2004, na čo odporca reagoval nesúhlasne faxom zo
dňa 18.2.2004 a žiadal, aby nastúpila do práce. Odporca vyzval navrhovateľku listom zo
dňa 1.3.2004 na pokračovanie v práci. Z uvedeného je badať jasný úmysel navrhovateľky,
ktorý aj naplnila, kedy po ukončení OČR do práce fyzicky nenastúpila, preto odvolací súd
sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že prekážky na strane zamestnávateľa v
danom prípade nenastali a preto neprináleží navrhovateľke za toto obdobie mzda.“.
Ako nespôsobilý dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku vyhodnotil krajský súd
dôvod odvolania spočívajúci v prehodnocovaní zisteného skutkového stavu, s ktorým sa súd
prvého stupňa podľa jeho názoru „riadne vysporiadal, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, a preto snaha navrhovateľky pripísať prehodnoteniu
záverov vykonaného dokazovania iný význam ako v skutočnosti má, bola vyhodnotená ako
účelového charakteru, s úmyslom dosiahnuť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci“.
Preto vzhľadom na uvedené za stavu, keď podľa názoru krajského súdu súd prvého
stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový
stav, správne vec právne posúdil, a keď sťažovateľka podľa jeho názoru v odvolaní
neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol okresný súd podľa
názoru krajského súdu „vecne správne“, a preto z týchto dôvodov potom krajský súd
„v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2
O. s. p. bez ďalšieho odkazuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.“.
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom
štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné
právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo
na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného
rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. 1. 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitosti
zákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z § 157 ods. 2 OSP, a tieto pri svojom postupe aj
prakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé a
preskúmateľné rozhodnutie.
Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom
konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných
práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej
uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4)
a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych
okolnostiach prípadu (v danej veci Zákonníka práce a Občianskeho súdneho poriadku) je
ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd taktiež pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje
spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti
dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné
pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok
bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov
verejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca
príčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkami
na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý rozsudok
krajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných
práv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozície
v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani podrobiť revízii
napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam
možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by
mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.
Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastoleným
odvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké
skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení
rozhodnutia vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo
nesúhlasí s niektorými názormi sťažovateľky, reagujúc na všetky podstatné odvolacie
námietky.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Zákonníka práce, resp. Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajský
súd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znaky
svojvôle a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
Vo vzťahu k nároku sťažovateľky na vyplatenie dávok z nemocenského poistenia
ústavný súd navyše dodáva, že tento nárok bolo potrebné uplatniť v Sociálnej poisťovni,
ktorá v zmysle § 287 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,zákon o sociálnom poistení“) poskytuje od 1. januára 2004 zo systému
sociálneho poistenia okrem iného aj dávky nemocenského poistenia (nemocenské,
ošetrovné, vyrovnávacia dávka a materské).
Podľa § 287 zákona o sociálnom poistení bola Sociálna poisťovňa povinná prevziať
rozhodovanie a vyplácanie dávok nemocenského poistenia od zamestnávateľa najneskôr
do 31. decembra 2004 (odsek 1). Do prevzatia rozhodovania a vyplácania dávok
nemocenského poistenia od zamestnávateľa Sociálnou poisťovňou o nemocenských dávkach
podľa tohto zákona rozhodujú a vyplácajú ich zamestnávatelia, ktorí boli príslušní na ich
výplatu do 31. decembra 2003 (odsek 2). Zamestnávateľ, ktorý do 31. decembra 2003
rozhodoval o dávkach nemocenského poistenia a vyplácal tieto dávky, je povinný vykazovať
miestne príslušnej pobočke poistné na nemocenské poistenie za príslušný kalendárny mesiac
spolu s vyplatenými nemocenskými dávkami vrátane počtu zamestnancov a počtu dní, za
ktoré vyplatil nemocenské dávky, do dňa prevzatia výkonu nemocenského poistenia od
zamestnávateľov (odsek 3).
Napokon je potrebné dodať, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o
čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou
inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci sťažovateľka dôsledne
nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahom
sťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. IV. ÚS 112/05).
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade
zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy ústavný
súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného
práva podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi
sťažovateľky sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015