Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 141/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

sp. zn. z 5. decembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 23. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36

písm. a) a b), a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C

81/2008 z 5. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. mája 2013 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vzájomným návrhom v konaní okresného súdu

vedenom pod sp. zn. 7 C 56/2004 ̶účastníkov (ďalej len

„zamestnávateľ“) proti sťažovateľke o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného

pomeru a iné, sa sťažovateľka domáhala úhrady pohľadávky v sume „54.150, Sk

(1.797,45 eura) s 13% ným úrokom z omeškania zo sumy 15.000, Sk od 10.03.2004,

zo sumy 15.000, Sk od 10.04.2004 a zo sumy 24,150, Sk od 10.05.2004 do zaplatenia“,

pretože zamestnávateľ „jej nevyplatil mzdu za celý mesiac február, marec a apríl 2004, sám

vytvoril prekážky... a znemožnil navrhovateľke riadne vykonávanie práce... neuhradil jej...

náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku..., pričom ku dňu skončenia pracovného pomeru

nemala vyčerpanú dovolenku za rok 2003 5 dní a pomernú časť dovolenky za rok 2004

8,3 dňa“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. marca 2006 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. novembra 2007 určil, že skončenie

pracovného pomeru sťažovateľky 29. februára 2004 na základe jej žiadosti z 27.januára

2004 dohodou je neplatné, ďalej určil, že jej pracovný pomer skončil dohodou 30. apríla

2004, súčasne zastavil konanie o jej protinávrhu z 29. apríla 2004 o náhradu mzdy

a o náhradu nevyčerpanej dovolenky a ďalej „vylúčil na samostatné konanie protinávrh

o zaplatenie sumy 54.150, Sk s príslušenstvom titulom náhrady mzdy a nevyčerpanej

dovolenky“.

Vo vylúčenom konaní vedenom pod sp. zn. okresný súd napadnutým

rozsudkom takto rozhodol :

„Súd návrh v časti nároku na vyplatenie mzdy za mesiac február 2004 zamieta. Súd

návrh v časti nároku na náhradu mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30. 04.2004 zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 291,87 eur s 13 % ným úrokom

z omeškania od 10.05.2004 do zaplatenia, všetko titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú

dovolenku...

Vo zvyšku nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky súd návrh zamieta...“

Z dôvodu odvolania sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmal

krajský súd, ktorý ho rozsudkom sp. zn. z 23. mája 2013 v celom rozsahu

potvrdil.

Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľky s označenými rozsudkami

okresného súdu, ako aj krajského súdu, keďže všeobecné súdy sa podľa jej názoru

nedostatočne vysporiadali s jej zásadnými námietkami, vo vzťahu k nároku na dávky

nemocenského poistenia bol tento nárok podľa sťažovateľky zamietnutý „len z toho titulu,

že bol nesprávne slovne označený ako nárok na náhradu mzdy“, a preto „ide o odňatie

možnosti konať pred súdom, nakoľko sťažovateľke nepochybné predmetný nárok

na nemocenské dávky, bez ohľadu na slovné označenie patrí a odporca ako zamestnávateľ

jej ho bol povinný vyplatiť“, taktiež nepriznanie nároku na náhradu mzdy za marec a apríl

2004 považuje sťažovateľka za „odňatie možnosti konať pred súdom“. Rovnako „Odkaz

porušovateľa v 1. rade, na antidiskriminačný zákon a neskúmanie toho, či došlo alebo

nedošlo k diskriminácii sťažovateľky“, považuje sťažovateľka „za odňatie možnosti konať

pred súdom“. A napokon okresný súd a krajský súd „odňali sťažovateľke možnosť konať

pred súdom“, keď otázku oprávnenosti, resp. neoprávnenosti udelenia neospravedlnenej

neúčasti v práci neskúmali ako otázku predbežnú „t. j. neskúmali či záver odporcu

ako zamestnávateľa o absencii sťažovateľky bol správny alebo nie, ale bez ďalšieho

konštatovali len, že odporca nemal zástupcov zamestnancov t. j. nemohol takýto orgán

požiadať o uzatvorenie dohody resp. udelenie súhlasu s absenciou a bez ďalšieho skúmania

t. j. či bola alebo nebola absencia opodstatnená konštatovali, že bolo teda

na navrhovateľke, aby v prípade nesúhlasu s vykázanou absenciou zo strany zamestnávateľa

sa svojho nároku domáhala súdnou cestou“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

poručené jej základné právo „... na súdnu ochranu podľa SR a právo

podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa SR

právo na odmenu za vykonanú prácu podľa Čl. 36 SR

ochranu proti diskriminácii v zamestnaní podľa SR, právo na rovnosť

účastníkov konania v zmysle SR... “.

Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že „... Rozsudok

Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. zo dňa 05.12.2011 a rozsudok

Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 23.05.2013 zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

... ... priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10.000 €.

... Porušovateľ v 1. a 2. rade sú povinní uhradiť... trovy konania... 331,15 €.“.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva

na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa , ako aj práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, ktoré má spočívať v nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov, ako aj tým, že ich postupom (výsledkom ktorého boli obe napadnuté

rozhodnutia) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú

životnú úroveň,

b) ochranu proti... diskriminácii v zamestnaní...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. K napadnutému rozsudku okresného súdu

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie

svojich základných práv a práv označených v záhlaví sťažnosti napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o jej mzdových nárokoch, po tom, ako

všeobecné súdy právoplatne rozhodli, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou

ku 30. aprílu 2004.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka možnosť podať

odvolanie a túto svoju možnosť aj využila. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii

účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť

krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na

prerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. , , ,

).

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu

Podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

spočíva v tvrdení, že postupom krajského súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého

rozsudku, jej bola odňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodnenia

tohto rozhodnutia. Z námietok sťažovateľky je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajský

súd podľa jej názoru postupoval protizákonne a že práve v dôsledku tohto postupu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom, v čom sťažovateľka videla porušenie svojich označených

práv. Sťažovateľka vlastne tvrdí, že postupom krajského súdu, ktorého zavŕšením bolo

vydanie napadnutého rozsudku, bola pozbavená súdnej ochrany v súdnom konaní, teda

možnosti konať pred súdom v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malo

byť porušené aj jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom

prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať,

najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred

všeobecnými súdmi (m. m. ). Namietané porušenie niektorého zo základných

práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave , totiž nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti

konať pred krajským súdom, sťažovateľke nič nebránilo podať proti napadnutému rozsudku

krajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania mohla oprieť o citované

ustanovenie a v rámci dovolacieho konania sa domáhať

ochrany v sťažnosti označených práv. Na základe podaného dovolania by bol Najvyšší súd

Slovenskej republiky v súlade so znením po pripustení dovolania

príslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f)

, ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v a

, ktoré možno identifikovať v námietkach sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o namietanú

povrchnosť celého konania v tejto veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočné

vysporiadanie sa s argumentmi a názormi sťažovateľky.

Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto je

potrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky mohol odmietnuť ako neprípustnú.

Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľka v podstate námietkou odňatia

možnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom

krajského súdu (ale aj okresného súdu) a vlastne namieta nedostatočne zistený skutkový

stav a nesprávne, resp. neúplné právne posúdenie veci všeobecným súdom.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobne

oboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd potom, ako dospel na základe vykonaného

dokazovania k záveru, že návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala proti jej

zamestnávateľovi nároku na náhradu mzdy za február, ako aj za obdobie od 25. februára

2004 do 30. apríla 2004, zamietol, ako aj zamietol jej nárok (v časti) na preplatenie

nevyčerpanej dovolenky.

Krajský súd v napadnutom rozsudku spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce

faktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj

interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.

Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľky konštatujúc, že

sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako odvolací dôvod uplatnila najmä

nesprávne právne posúdenie požadovaného nároku a nedostatočne zistený skutkový stav.

Svoj právny názor a sťažnosťou napadnutý rozsudok krajský súd odôvodnil takto:

„Už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení č. k. zo dňa

4. novembra 2010 krajský súd ako súd odvolací upozornil prvostupňový súd, že predmetom

tohto konania vzhľadom na zistený skutkový stav sú tri samostatné nároky navrhovateľky

a to vyplatenie mzdy, náhrada mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30.4.2004 a náhrada mzdy

za nevyčerpanú dovolenku s tým, že inštruoval prvostupňový súd ako má v ďalšom konaní

pokračovať.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 226

sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu a v intenciách zrušujúceho uznesenia

vykonal vo veci dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, z ktorého vyvodil správny

právny zaver vo všetkých samostatne plynúcich nárokoch s odôvodnením, s ktorým sa

odvolací súd plne stotožňuje, pretože vykazujú známky vecnej správnosti; na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval

správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O. s .p.).“

Ďalej krajský súd uviedol, že sťažovateľke „patrí mzda v zmysle § 118 ods. 1

za obdobie od 1.2.2004 do 17.2.2004, kedy prácu pre odporcu skutočne

vykonávala. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľka

riadne zálohu 7.000, Sk netto prevzala za mesiac február 2004, odpracovala však v tomto

mesiaci len čas do 18. 02. 2004. Odo dňa 18.2.2004 do 24.2.2004 čerpala navrhovateľka

OČR, za obdobie ktoré patrí navrhovateľke finančné zabezpečenie podľa osobitných

predpisov, skutočnosť, ktorá vylučuje oprávnenie navrhovateľky požadovať od odporcu

za toto obdobie mzdu, preto nárok navrhovateľky za toto obdobie nemá relevanciu a súd

prvého stupňa správne za toto obdobie mzdu navrhovateľke nepriznal.“.

K obdobiu od ukončenia „OČR až do skončenia pracovného pomeru dňom

30.04.2004“ krajský súd uviedol, že sťažovateľka „prácu pre odporcu objektívne

nevykonávala, preto, by patrila navrhovateľke iba náhrada mzdy za prekážky v práci

na strane zamestnávateľa, za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Navrhovateľka

listom zo dňa 27.1.2004 požiadala o ukončenie pracovného pomeru ku dňu 29.2.2004.

Odporca preukázateľne s ukončením pracovného pomeru nesúhlasil. Listom zo dňa

2.2.2004 a ďalším listom zo dňa 4.2.2004 opätovne vyslovil nesúhlas s upozornením

na možnosť výpovede. Navrhovateľka listom, zo dňa 13.2.2004 oznámila odporcovi čerpanie

dovolenky v čase od 18.2.2004 do 27.2.2004, na čo odporca reagoval nesúhlasne faxom zo

dňa 18.2.2004 a žiadal, aby nastúpila do práce. Odporca vyzval navrhovateľku listom zo

dňa 1.3.2004 na pokračovanie v práci. Z uvedeného je badať jasný úmysel navrhovateľky,

ktorý aj naplnila, kedy po ukončení OČR do práce fyzicky nenastúpila, preto odvolací súd

sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že prekážky na strane zamestnávateľa v

danom prípade nenastali a preto neprináleží navrhovateľke za toto obdobie mzda.“.

Ako nespôsobilý dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku vyhodnotil krajský súd

dôvod odvolania spočívajúci v prehodnocovaní zisteného skutkového stavu, s ktorým sa súd

prvého stupňa podľa jeho názoru „riadne vysporiadal, zo zisteného skutkového stavu

vyvodil aj správny právny záver, a preto snaha navrhovateľky pripísať prehodnoteniu

záverov vykonaného dokazovania iný význam ako v skutočnosti má, bola vyhodnotená ako

účelového charakteru, s úmyslom dosiahnuť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci“.

Preto vzhľadom na uvedené za stavu, keď podľa názoru krajského súdu súd prvého

stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový

stav, správne vec právne posúdil, a keď sťažovateľka podľa jeho názoru v odvolaní

neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa

v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol okresný súd podľa

názoru krajského súdu „vecne správne“, a preto z týchto dôvodov potom krajský súd

„v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení

napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2

bez ďalšieho odkazuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej

časti ako vecne správny potvrdil podľa a “.

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom

štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné

právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo

na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj v , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z

akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z

ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska

práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v.

Španielsko z 21. 1. 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitosti

zákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z , a tieto pri svojom postupe aj

prakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé a

preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa

nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom

konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej

uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a )

a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych

okolnostiach prípadu (v danej veci a ) je

ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd taktiež pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca

príčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkami

na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý rozsudok

krajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných

práv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozície

v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani podrobiť revízii

napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam

možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by

mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s .

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastoleným

odvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké

skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení

rozhodnutia vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo

nesúhlasí s niektorými názormi sťažovateľky, reagujúc na všetky podstatné odvolacie

námietky.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení , resp. Občianskeho

súdneho poriadku v znení platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné s uvedenými článkami a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajský

súd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (napr. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znaky

svojvôle a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Vo vzťahu k nároku sťažovateľky na vyplatenie dávok z nemocenského poistenia

ústavný súd navyše dodáva, že tento nárok bolo potrebné uplatniť v Sociálnej poisťovni,

ktorá v zmysle o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,zákon o sociálnom poistení“) poskytuje od 1. januára 2004 zo systému

sociálneho poistenia okrem iného aj dávky nemocenského poistenia (nemocenské,

ošetrovné, vyrovnávacia dávka a materské).

Podľa § 287 zákona o sociálnom poistení bola Sociálna poisťovňa povinná prevziať

rozhodovanie a vyplácanie dávok nemocenského poistenia od zamestnávateľa najneskôr

do 31. decembra 2004 (odsek 1). Do prevzatia rozhodovania a vyplácania dávok

nemocenského poistenia od zamestnávateľa Sociálnou poisťovňou o nemocenských dávkach

podľa tohto zákona rozhodujú a vyplácajú ich zamestnávatelia, ktorí boli príslušní na ich

výplatu do 31. decembra 2003 (odsek 2). Zamestnávateľ, ktorý do 31. decembra 2003

rozhodoval o dávkach nemocenského poistenia a vyplácal tieto dávky, je povinný vykazovať

miestne príslušnej pobočke poistné na nemocenské poistenie za príslušný kalendárny mesiac

spolu s vyplatenými nemocenskými dávkami vrátane počtu zamestnancov a počtu dní, za

ktoré vyplatil nemocenské dávky, do dňa prevzatia výkonu nemocenského poistenia od

zamestnávateľov (odsek 3).

Napokon je potrebné dodať, že zmyslom (čo platí, aj pokiaľ ide o

čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou

inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci sťažovateľka dôsledne

nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahom

sťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky a podľa ani práva podľa dohovoru

(m. m. ).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade

zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §

25 ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa ) a ústavný

súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného

práva podľa ) a (obdobne napr. , ,

, ). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi

sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015