Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 332/2015
PDF · 714.51 KB
No categories available
III. ÚS 332/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosti , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 137/2015, Rvp 138/2015 a sp. zn. Rvp 139/2015, ktorými namieta
porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Nitre
č. k. 11 S 32/2012 106 z 2. júla 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžf 117/2013 z 29. októbra 2014, rozsudkami Krajského súdu v Nitre
č. k. 26 S 20/2012 86 z 21. marca 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžf 97/2013 z 29. októbra 2014 a rozsudkami Krajského súdu v Nitre
č. k. 11 S 27/2012 116 z 2. júla 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. Rvp 137/2015, Rvp 138/2015 a sp. zn. Rvp 139/2015 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 332/2015.
2. Sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára
2015 doručené tri sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
zásady rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 a základné právo na verejné
prerokovanie veci bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označenými rozsudkami
Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“), ktorými boli zamietnuté žaloby, ktorými sa sťažovateľ domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj
„finančné riaditeľstvo“) č. 1020504/1/938805/2012 z 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdený
platobný výmer Daňového úradu Šurany (ďalej aj „daňový úrad“) č. 633/230/16743/11/Dan
z 28. novembra 2011, ďalej rozhodnutia finančného riaditeľstva č. 1020504/1/938806/2012
z 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úradu
č. 633/230/16751/11/Dan z 28. novembra 2011 (v sťažnosti mylne označený ako
. 633/230/16743/11/Dan, pozn.), a rozhodnutia finančného riaditeľstva
č. 1020504/1/614252/2012 z 2. apríla 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný
výmer daňového úradu č. 633/230/15323/11/Dan z 25. októbra 2011. Uvedené rozhodnutia
daňových orgánov považoval sťažovateľ za nezákonné, nepreskúmateľné, ako aj
nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené.
Ako zo sťažností a ich príloh vyplýva, označenými dodatočnými platobnými
výmermi správca dane vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj
„DPH“) za obdobie II. štvrťroka 2008 (v sume 63 384,94 €), za obdobie III. štvrťroka 2008
(v sume 73 509,95 €) a za obdobie III. štvrťroka 2009 (v sume 1 317,22 €), a to vo všetkých
prípadoch na základe toho, ako uvádza sťažovateľ, že správca dane „prekvalifikoval spôsob
zdaňovania nákupu a predaja automobilov z osobitného režimu ustanoveného v § 66 zákona
o dani z pridanej hodnoty do režimu podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty.
Sťažovateľ nakupoval použitý tovar – motorové vozidlá od dodávateľov
, pričom išlo o použitý tovar, ktorý je v zmysle § 66 zákona o DPH zdaňovaný
osobitným režimom, pričom pri predaji použitého tovaru sa za základ dane považuje kladný
rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Sťažovateľ pri zdaňovaní
postupoval v zmysle § 66 zákona o dani z pridanej hodnoty t. j. podľa osobitného režimu,
nakoľko mal za to, že sú splnené všetky zákonné predpoklady na jej uplatnenie, pričom v §
66 ods. 2 písm. b/ zákona o dani z pridanej hodnoty, obchodník pri predaji použitého
tovaru, ktoré mu bolo dodané na území EÚ je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak
uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo inom
členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa
zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.“.
Sťažovateľ vo vzťahu ku každému dotknutému zdaňovaciemu obdobiu –
II. a III. štvrťroka 2008 a III. štvrťroka 2009 argumentoval totožnými tvrdeniami, že
uplatňoval „rovnaký spôsob zdaňovania, t. j. v zmysle § 66 zákona o DPH ako v roku 2007,
za ktorý mu v roku 2008 bola vykonaná daňová kontrola, pričom predmetom daňovej
kontroly bola aj daň z pridanej hodnoty.
Daňový úrad mal pri výkone kontroly za rok 2007 a 2008 (resp. 2009, pozn.)
rovnaké daňové doklady, pričom nedošlo ani k zmene právnej úpravy – kontrolované
faktúry obsahovali údaj Innergemeinschaftliche steuerbefreite Lieferung It. Art. 6 (1) Ust.
G, pričom napr. faktúra č. 70038351 je opatrená pečiatkou Daňového úradu Šurany.
Z protokolu o výsledku z daňovej kontroly za rok 2007 č. 633/320/246/2009/Szo zo dňa
20. 01. 2008 str. 5 bod 2.2.1, 2.2.2 i bod 2.2.4 je jednoznačne uvedené, že Kontrolou
predložených dokladov neboli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty.
…
Následne, o pár rokov neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2008 Daňový
úrad Šurany ako aj odporca konštatovali, že došlo k zdaňovaniu nesprávnemu a sťažovateľ
mal postupovať podľa § 69 ods. 6 v spojení s § 11 a § 22 a § 23 zákona o DPH, a to napriek
tomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok 2007 nekonštatovali žiadny nesúlad
so zákonom o DPH a nedošlo k zmene ani právnej úpravy, ani k účtovaniu na základe iných
faktúr.“.
Podľa sťažovateľa krajský súd, „ktorý mal poskytnúť ochranu sťažovateľovi
proti svojvoľnému a nezákonnému konaniu odporcu (finančného riaditeľstva, pozn.), sa
bez ďalšieho priklonil na stranu odporcu a potvrdil jeho rozhodnutie, bez toho, aby sa
vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ohľadne odlišného výkladu a aplikácie právnej
normy odporcu na totožný skutkový a právny stav“.
Krajský súd a najvyšší súd mali porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
keď sa nezaoberali námietkou sťažovateľa, že ani prípadné pochybenie správcu dane pri
výkone daňových kontrol za obdobie roku 2007 nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa, ktorý aj v
ďalších obdobiach postupoval v dobrej viere, že odvádza daň riadne, čo mu bolo potvrdené
práve daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za obdobie roku 2007, a preto nemal
dôvod na pochybnosti o správnosti svojho postupu. Krajský súd a najvyšší súd
„sa nevysporiadali ani s tým, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať
a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, t. j. daňového subjektu“. V tomto smere
sťažovateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžp 1/2010 citujúc, že
„neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy –
účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, s tým, že krajský
súd a najvyšší súd sa s týmto argumentom nevysporiadali.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd a najvyšší súd ho ukrátili na základnom
práve podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého každý má právo na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že bol ukrátený vo svojich
právach, pretože „náležitým spôsobom rozhodnutie odporcu nepreskúmali, keď akceptoval
tak odlišný postup odporcu pri výklade a následnej aplikácii totožnej právnej normy
na totožné skutkové okolnosti za obdobie roku 2007 a 2008“. Tento ich postup sťažovateľ
označil za „nielen nesprávny, ale aj nezákonný, svojvoľný a arbitrárny, nakoľko práve
správne orgány sú povinné pri výklade a aplikácii právnej normy postupovať tak, aby
neuvádzali adresáta právnej normy do stavu právnej neistoty, ale právne naopak ako
orgán, ktorý má kontrolovať súlad postupu daňových orgánov so zákonom by mal byť
orgánom, ktorý vykladá právny predpis tak, aby sa o tento výklad mohli oprieť aj samotní
adresáti právnej normy“. Dodal, že hoci cestou žaloby v správnom súdnictve toto svoje
právo realizoval, namietol však spôsob, akým najvyšší súd skonštatoval náležité zistenie
skutkového stavu, no ani on, ani krajský súd sa nevysporiadali s námietkou sťažovateľa, že v
priebehu daňovej kontroly nemal k dispozícii žiadne údaje zo systému VIES, ktoré mali byť
rozhodujúce pri zmene právnych záverov daňových orgánov pri výkone daňovej kontroly.
Krajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal, resp. sa vysporiadal len okrajovo, a
svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý by v účastníkoch konania vzbudzovalo
presvedčenie, že ide o rozhodnutie správne a spravodlivé, ani nedal odpovede na námietky,
ktoré môžu byť zásadného právneho či skutkového významu (išlo o námietku týkajúcu sa
výpočtu rozdielu DPH, pozn.).
Vo svojich sťažnostiach sťažovateľ tiež namietol, že tým, že nemal k dispozícii
výsledky medzinárodného šetrenia a informácie zo systému VIES, ktoré boli rozhodujúcim
podkladom, a to ani v čase zdaňovania, ani v čase daňovej kontroly, nemohol teda overiť ich
pravdivosť a správnosť. Najmä však týmto postupom daňových orgánov bol vylúčený
z realizácie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.
2 ústavy. Obdobne tak podľa obsahu sťažností sa sťažovateľ nemohol riadne oboznámiť so
stanoviskom MLP 188, o ktorom krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol opak s tým, že
podľa sťažovateľa „stanovisko MLP 188 nikdy súčasťou spisu nebolo, keďže zrejme ani len
neexistuje pričom stanovisko MLC 188 zo dňa 12.12.2011 obsahuje informácie len vo
všeobecnej rovine koľko vozidiel bolo dodaných na Slovensko v osobitnom režime zdanenia
v r. 2005 2010 bolo, pričom ostatné intra komunitárne dodania v období 2005 2012 boli
uskutočnené v bežnom režime. Z predloženého stanoviska nemôže sťažovateľ vedieť, ktoré
vozidlá a prečo boli ostatné intrakomunitárne dodania uskutočnené v bežnom a nie v
osobitnom režime.“. Tento postup krajského súdu, pri ktorom mal vyhodnotiť skutkové
okolnosti bez ich vzájomnej súvislosti a možnosti reálneho využitia práv účastníka konania,
označil sťažovateľ za zásah do zásady rovnosti účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci na nezávislom a
nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
«Porušovatelia v 1. a 2. rade (krajský súd a najvyšší súd, pozn.) vôbec nevykonali
subsumpciu skutkového stavu pod hypotézu právnej normy (t. j. pod pojmové znaky
„intrakomunitárnej dodávky“ a rovnako nedostatočne posúdili či boli naplnené všetky
pojmové znaky na uplatnenie osobitného režimu § 66 zákona o DPH). Namiesto toho
rozhodli na základe úvahy, z ktorej vôbec nevyplývalo, či sú naplnené pojmové znaky
hypotéze právnej normy, a či môže nastúpiť následok predpokladaný dispozíciou právnej
normy… Uvedeným výkladom a aplikáciou zákonných ustanovení týkajúcich sa
intrakomunitárnej dodávky a uplatnenia osobitného režimu v zmysle § 66 zákona o DPH
došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zakotveného v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»
Sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí prevzal
odôvodnenie z iného rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014, ktoré bolo zasa prevzaté z rozhodnutia vo veci vedenej
pod sp. zn. 6 Sžf 20/2011 z 28. marca 2012, pričom neprihliadol na osobitnosti veci
sťažovateľa, okrem iného opomenul tiež námietku obsiahnutú v odvolaní, že krajský súd
svoje rozhodnutie založil na dôkazoch a podkladoch, ktoré sťažovateľ nemal a nemohol mať
k dispozícii, ani sa nevysporiadali s poukazom sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 241/2007, v zmysle ktorého „v daňovom konaní sa právne či iné rozhodujúce
skutočnosti posudzujú podľa svojho obsahu. V pochybnostiach orgány verejnej moci
postupujú voči daňovému subjektu miernejšie.“.
Sťažovateľ bol toho názoru, že obmedzením odôvodnenia svojho rozhodnutia
na postup podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) najvyšší súd
„porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže sa nevysporiadal
so zásadnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí, ktoré považuje
sťažovateľ za argumenty zásadného významu“. Doplnil námietku, že najvyšší súd sa
nevysporiadal s odvolacími námietkami jednak nesprávnosti právneho posúdenia veci
krajským súdom, jednak nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu ako
vychádzajúceho z neúplných a nesprávnych skutkových zistení.
Sťažovateľ uplatnenie nároku na finančné zadosťučinenie odôvodnil tým, že
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj daňových orgánov došlo
k závažnému zásahu nielen do majetkovej sféry sťažovateľa, ale tiež k naštrbeniu dôvery
v právny systém, keďže novší výklad zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) vo vzťahu k posudzovaniu
rovnakého skutkového stavu a rovnakých dokladov (faktúr) bez toho, že by došlo k zmene
právnej úpravy, viedol k iným záverom, než o 5 rokov skôr.
Sťažovateľ súčasne požiadal o dočasný odklad vykonateľnosti citovaných rozsudkov
krajského súdu v spojení s rozsudkami najvyššieho súdu z dôvodu, že momentom ich
právoplatnosti by sťažovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel na dani
z pridanej hodnoty, čo by na sťažovateľa malo likvidačné dôsledky.
Na základe uvedeného s opätovným poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 241/2007 sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:
I.
„1. Konaním sp. zn. 11S/32/2012 a rozhodnutím 11S/32/2012 106, č. 4012200573
zo dňa 02. 07. 2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené
základné právo , právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených
rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť
účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Konaním sp. zn. 2Sžf/117/2013 a rozhodnutím 2Sžf/117/2013 zo dňa 29. 10. 2014
Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo
, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu
verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania
v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR.
3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/32/2012 106,
č. 4012200573 zo dňa 02. 07. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/117/2013
zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.
4. Sťažovateľ , súčasne žiada,
aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra
sp. zn. 11S/32/2012 106, č. 4012200573 zo dňa 02. 07. 2013 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR/117/2013 zo dňa 29. 10. 2014.
5. , priznáva primerané
zadosťučinenie v sume 20.000 €.
6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €
(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134€, 2 úkony
á 134 € príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,
t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
„1. Konaním sp. zn. 26S/20/2012 a rozhodnutím 26S/20/2012 86 č. 4012200571
zo dňa 21.03.2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené základné
právo , právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených
rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť
účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Konaním sp. zn. 2Sžf/97/2013 a rozhodnutím 2Sžf/97/2013 zo dňa 29. 10. 2014
Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo
, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu
verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania
v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR.
3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26S/20/2012 86
č. 4012200571 zo dňa 21.03.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/97/2013
zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.
4. Sťažovateľ , súčasne žiada,
aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra
sp. zn. 26S/20/2012 86 č. 4012200571 zo dňa 21.03.2013 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR 3Sžf/97/2013 zo dňa 29. 10. 2014.
5. , priznáva primerané
zadosťučinenie v sume 30.000 €.
6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €
(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134 €, 2 úkony
á 134 € príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,
t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
III.
„1. Konaním sp. zn. 11S/27/2012 a rozhodnutím 11S/27/2012 116, č. 4012200539
zo dňa 02. 07. 2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené
základné právo , právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených
rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť
účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Konaním sp. zn. 2Sžf/119/2013 a rozhodnutím 2Sžf/119/2013 zo dňa 29. 10. 2014
Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo
, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu
verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania
v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR.
3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/27/2012 116,
č. 4012200589 zo dňa 02. 07. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/119/2013
zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.
4. Sťažovateľ , súčasne žiada,
aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra
sp. zn. 11S/27/2012 116, č. 4012200589 zo dňa 02. 07. 2013 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR 3Sžf/119/2013 zo dňa 29. 10. 2014.
5. , priznáva primerané
zadosťučinenie v sume 5.000 €.
6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €
(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134€, 2 úkony
á 134 € príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,
t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred
ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 137/2015, Rvp 138/2015 a sp. zn.
Rvp 139/2015 vyplýva, že sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých
účastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sa
na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie
označených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia
napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu celkom identické.
Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie
a v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu označených práv konaniami krajského súdu sp. zn.
11 S 32/2012, sp. zn. 26 S 20/2012 a sp. zn. 11 S 27/2012 a jeho rozhodnutiami č. k. 11 S
32/2012 106 z 2. júla 2013, č. k. 26 S 20/2012 86 z 21. marca 2013 a č. k. 11 S 27/2012 11
z 2. júla 2013
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnosti
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 OSP a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím
a postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí
správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy
rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,
nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže
byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon
nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel
k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade
so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.
Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustné
odvolanie.
Z podaných sťažností je zrejmé, že sťažovateľ v časti svojich sťažností namieta
porušenie označených práv rozhodnutiami krajského súdu, ktorý ako súd v správnom
súdnictve vecne príslušný na konanie v prvom stupni rozhodol o jeho žalobách
proti označeným rozhodnutiam finančného riaditeľstva.
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania
zvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,
čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných
prostriedkov nápravy.
Napadnuté rozsudky krajského súdu bolo možné preskúmať – a boli preskúmané –
najvyšším súdom ako súdom odvolacím v správnom súdnictve, ktorého rozsudky sú tiež
predmetom sťažovateľových sťažností. Vykonanie prieskumu napadnutých rozsudkov
krajského súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným
v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosti sťažovateľa v častiach, v ktorých sa domáha vyslovenia porušenia svojich
základných práv týmito rozsudkami a žiada ich zrušenie, odmietol z dôvodu nedostatku
právomoci na prerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 532/2014).
II.3 K namietanému porušeniu označených práv konaniami najvyššieho súdu sp.
zn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn. 2 Sžf 119/2013 a jeho rozhodnutiami sp.
zn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn. 2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014
Pri hodnotení rozsudkov krajského súdu, aj v nadväznosti na nižšie citované
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru,
podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa
žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie
správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak
o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 OSP odvolací súd rozhodnutie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 OSP ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 250ja ods. 7 OSP ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej
veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať
už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.
Najvyšší súd rozsudkami sp. zn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn.
2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014 rozhodol o odvolaniach sťažovateľa proti označeným
rozsudkom krajského súdu tak, že ich vo výroku ako vecne správne potvrdil a vo svojom
odôvodnení uviedol: „Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy osebe boli
dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre. Rozsudok krajského súdu sa
dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami
žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto
v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu
spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.“ Odôvodnenie svojho
rozsudku najvyšší súd postupujúc podľa § 250ja ods. 7 OSP doplnil o poukaz a citáciu
skorších rozhodnutí, konkrétne rozsudkov sp. zn. 6 Sžf 20/2011 z 28. marca 2012, sp. zn.
6 Sžf 29/2011 z 25. apríla 2012, sp. zn. 2 Sžf 30/2012 z 24. apríla 2013, sp. zn.
2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 a sp. zn. 2 Sžf 42/2013 (nedatované, pozn.). Citujúc
odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 prevzal
v prvom rade explikácie zákonných podmienok na uplatnenie osobitného režimu pre daň
z pridanej hodnoty v prípade nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu (§ 11,
§ 66 ods. 2 zákona o DPH), výpočtu dane podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, oslobodenia
od dane (§ 42 prvá veta zákona o DPH) a povinnosti platiť daň (§ 69 zákona o DPH),
t. j. pochopiteľným spôsobom obsiahol tak definície, o ktorých sťažovateľ tvrdil,
že absentujú.
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudkov najvyššieho súdu s rozsudkami
krajského súdu a v nadväznosti na už citovaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúru
považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia
rozsudkov krajského súdu.
1. V rozsudku č. k. 11 S 32/2012 106 z 2. júla 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.
Rvp 137/2015) a v rozsudku č. k. 11 S 27/2012 116 z 2. júla 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.
Rvp 139/2015) poukazujúc na relevantnú európsku (unijnú) a slovenskú právnu úpravu
rozhodnutie zamietnuť žalobu sťažovateľa krajský súd odôvodnil okrem iného takto:
«Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav ako namieta žalobca bez bližšej
konkretizácie, čo správca dane, resp. žalovaný nevykonal, pretože žalobca nepoprel nákup
ojazdených motorových vozidiel od dvoch vyššie uvedených rakúskych spoločností.
Rozdielny bol ich výklad § 22, § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a ust. § 66 ods. 3 zák.
č. 222/2004 Z. z. platného v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na danú vec (daňové
transakcie žalobcu podľa daňových dokladov). V preskúmavaných prípadoch súd dospel
k záveru, že správca dane legálnym spôsobom objasnil všetky skutočnosti v súvislosti
s nesplnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 66 ods. 3, zo strany žalobcu ako daňového
subjektu, ktorý pri nadobudnutí tovaru uplatnil osobitnú úpravu dane, podľa ktorej
základom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou
znížený o daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami
a z údajov z informačného daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu
dane podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z
iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. V danom prípade mal žalobca
postupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., tzn. tovar nadobudnutý
v tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si
mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako
pri prijatí plnenia z tuzemska. Nie je sporné, že u žalobcu išlo o nadobudnutie tovaru
v tuzemsku z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, teda reálne nadobudnutie
intrakomunitárnej dodávky ojazdených motorových vozidiel žalobcom od rakúskej
spoločnosti so sídlom vo Viedni, Rakúsko a nemeckej spoločnosti
, ktoré následne predával v tuzemsku. Taktiež nebolo sporné, že
na základe žiadosti rakúskej daňovej správy sa Daňové riaditeľstvo SR zapojilo
do multilaterálnej kontroly (MLC 188), predmetom ktorej bolo preverenie, či vybrané
slovenské daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených
motorových vozidiel v rokoch 2007 až 2009 od uvedených rakúskych spoločností.
V zozname, ktorý je súčasťou spisu a ktorý bol predložený správcovi dane Daňovým
riaditeľstvom SR, bol aj kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) a tiež jeho dodávateľ
spoločnosť , ktorej konateľom v kontrolovanom zdaňovacom období bol
(žalobca), ktorá spoločnosť tiež pri následnom predaji určil nesprávny
základ dane nadobudnutého tovaru.
…
Žalobca namieta, že nemal prístup do informačného systému výmeny informácii
o DPH v rámci Európskej únie, z ktorého by mohol získať informáciu, aký režim DPH
predávajúci uviedol vo svojom daňovom priznaní alebo súhrnom výkaze, a preto pri kúpe
ojazdených motorových vozidiel od obchodných partnerov osôb identifikovaných pre daň
v inom členskom štáte, mal informáciu od predávajúceho, že ide o predaj použitého tovaru
zdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte dodania a on následne postupoval tiež
podľa osobitného režimu upraveného v § 66 zákona o DPH, teda pri predaji takto
nadobudnutého ojazdeného motorového vozidla on zdaňoval len kladný rozdiel medzi
predajnou cenou a cenou obstarania. Súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako
kontrolovaný daňový subjekt mal právo nahliadať do spisu na požiadanie kedykoľvek
a v rámci daňovej kontroly a prejednania protokolu z výsledku daňovej kontroly a mal
právo požiadať o predloženie zaslaného stanoviska v rámci MLP 188 spolu s prílohami
(tvorí súčasť spisu), čo však neurobil a pokiaľ bol vyzvaný, aby sa vyjadril k vypracovanému
protokolu z daňovej kontroly, iba uviedol, že s jeho závermi nesúhlasí a podľa jemu
dostupných informácií a možností preveriť danú problematiku, on účtoval správne
na základe došlých faktúr a podkladov. Žalobca sa bráni tým, že osobné motorové vozidlá
nakúpil „na aukcii v Rakúsku“ a preto správne postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona
o DPH, ktorý definuje a upravuje daň pri použitom tovare, avšak súd je toho názoru, že táto
skutočnosť nemá žiadny vplyv na daňovú povinnosť žalobcu (ako konštatuje žalovaný) a že
žalobca si nesprávne po hmotnej stránke podradil svoje obchodné aktivity s uvedenými
spoločnosťami v Rakúsku pri dovoze ojazdených motorových vozidiel pod ust. § 66 zákona
o DPH pri ich ďalšom predaji, keďže podľa tohto ustanovenia je možné postupovať iba
v prípadoch špecifikovaných v ods. 1 tohto ustanovenia, avšak za predajcu použitého tovaru
(napr. motorového vozidla), podľa názoru súdu, je potrebné považovať predajcu
„finančného leasingu“ u motorového vozidla, ktoré nájomca používa až do jeho splatenia,
a teda ide o iný prípad osobitnej úpravy uplatnenia dane pri použitom tovare podľa § 66
ods. 1 zákona.
Zo zaslaného stanoviska rakúskej daňovej správy, týkajúcej sa multilaterálnej
kontroly MLC 188 a podľa nariadenia č. 1798/2003/EC zo dňa 07. 10. 2003, ako aj
smernice č. 77/799/EWG a jej doplnení vyplýva, že v období roku 2005 až 2010 boli
na Slovensko dodané vozidlá podľa osobitného režimu § 24 nemeckého zákona o DPH
v počte 38 motorových vozidiel a ostatné intrakomunitárne dodania v tomto období boli
uskutočnené v bežnom režime. Jednoznačne neboli potvrdené tvrdenia žalobcu, že on
v Rakúsku nakupoval ojazdené motorové vozidlá v osobitnom režime, a preto pri následnom
predaji mohol postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, platného v kontrolovanom
období. Obchodné aktivity žalobcu preto správne podriadil správca dane pod ust. § 69
ods. 6 zákona o DPH v nadväznosti na § 11 zákona o DPH, teda žalobca nadobudol tovar
z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, ktorý tovar mal riadne zdaniť podľa zákona
platného v tuzemsku a následne podľa ust. § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH si mal
19 % daň z nadobudnutého tovaru odpočítať. Z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že
žalobca nesprávne postupoval aj pri nakladaní s takto nadobudnutým tovarom v tuzemsku
z iného členského štátu, keď nakúpené ojazdené motorové vozidlá nezdanil podľa vyššie
uvedeného a pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel podľa jednotlivých faktúr,
ktoré sú súčasťou rozhodnutia, ako aj protokolu, nesprávne určil základ dane, teda
v rozpore s ust. § 22 zákona o DPH, lebo daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou
cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla, ktoré odpredal záujemcovi na území
Slovenska (§ 66 ods. 3 zákona), a nepostupoval podľa § 69 ods. 6, teda základ dane neurčil
z celkovej hodnoty tovaru.
…
Z administratívneho spisu a zadovážených listín nesporne vyplýva, že žalobca
nakupoval ojazdené vozidlá od osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, ktorí
pri predaji ojazdených vozidiel používali bežný režim, čo nesporne vyplýva i z predložených
faktúr od rakúskych dodávateľov (vystavené v jazyku nemeckom), ktoré údaje si žalobca
vysvetlil v rozpore s ust. § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, keďže nešlo
o nadobudnutie tovaru podľa tohto ustanovenia, lebo dodávatelia žalobcu podľa
predložených faktúr uplatnili oslobodenie od dane podľa zákonov účinných v Rakúsku,
v nadväznosti na Smernicu Rady 2006/112/ES, t. j. uplatnili oslobodenie dane z titulu jeho
dodania do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, teda išlo o dodávateľov,
ktorí uplatnili oslobodenie od dane z dôvodu, že má byť zdanené nadobudnutie tovaru
v Slovenskej republike.
Z obsahu spisu a samotného postupu žalobcu možno vyvodiť, že žalobca
na predmetné ojazdené motorové vozidlá nemal vopred uzavretý písomný kontrakt
s dodávateľom (predajcom), t. j. osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, ale
iba jednoduchú kúpnu zmluvu formou vystavenej faktúry. Pokiaľ ide o postup žalobcu
pri predaji predmetných ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku, i súd dospel k záveru,
že žalobca nevedel správcovi dane preukázať skutočnosť deklarovanú na jeho
dodávateľských faktúrach pri predaji ojazdených motorových vozidiel, že svojím
odberateľom fakturuje tieto vozidlá podľa § 66 zákona o DPH, teda že uplatňuje osobitný
režim. Súd konštatuje, že daňové zákony a teda ani zákon o dani z pridanej hodnoty
neukladajú daňovým subjektom, akým spôsobom si majú preveriť subjekt, s ktorým
obchodujú (v danom prípade zahraničný dodávateľ v rámci EÚ) a informácie
predávajúceho, že „ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy
platnej v štáte dodania“. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým
spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že
neznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat“) a preto aj
v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov
s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré
samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR
č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR
a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má
nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je
platcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými
povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov
Slovenskej republiky.
…
Námietka žalobcu, že žalovaný preklasifikoval nákup a predaj ojazdených
motorových vozidiel z osobitného režimu do režimu podľa § 11 zákona o DPH nie je
dôvodná, pretože v predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že by žalobca spĺňal
hmotnoprávne podmienky podľa ust. § 66 ods. 3 zákona o DPH. Žalovaný i správca dane
v rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné aktivity žalobcu
a žalovaný na strane 7 až 12 jasne a logicky vysvetlil pochybenia žalobcu podľa zákona
o DPH pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od dodávateľa v rámci Spoločenstva
(zdanenie nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne
uplatnenie odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená daň pri ich
ďalšom predaji v tuzemsku odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená
daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebo nepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň
určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového
vozidla a nie z celkovej hodnoty tovaru. Žalobca sa v danej veci bráni tým, že sa spoliehal
na informácie predávajúceho, avšak vychádzajúc z § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. (účinný
daňový poriadok v čase daňovej kontroly u žalobcu) v spojení s § 66 ods. 3 zákona, daňové
bremeno je na daňovom subjekte a ide o primárne daňové bremeno, ktoré ho zaťažuje,
nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup podľa osobitného režimu
pri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil, musí
vedieť preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až
na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom
(pozri napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sžf 52/2011 v spojení s nálezom ÚS SR
č. k. III ÚS 78/2011 17 z 23. 02. 2011).»
2. V rozsudku č. k. 26 S 20/2012 86 z 21. marca 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.
Rvp 138/2015) krajský súd svoje rozhodnutie po tom, ako zhrnul argumenty sťažovateľa ako
žalobcu a finančného riaditeľstva ako žalovaného a poukázal na relevantnú právnu úpravu,
odôvodnil tým, že:
„Dodatočný platobný výmer č. 633/230/16751/11/Dan zo dňa 28.11.2011 bol vydaný
v náväznosti na nesprávny postup žalobcu v súvislosti s nákupom ojazdených motorových
vozidiel v Rakúsku a ich následným predajom, pričom žalobca nesprávne použil osobitnú
úpravu dane stanovenú v § 66 zákona o DPH, v dôsledku čoho nesprávne stanovil základ
dane ako rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou zníženou o daň. Táto skutočnosť
jednoznačne vyplýva z faktúr rakúskeho dodávateľa, na ktorých je uvedené, že dodávka je
oslobodená od dane podľa čl. 6(1) o dani z predaja, resp., že ide o nezdanenú dodávku
v rámci EÚ podľa čl. 6(1) UStG. Išlo teda o tovar v štáte dodania Rakúsko oslobodený
od dane, ktorý však v tuzemsku mal žalobca zdaniť postupom podľa § 69 ods. 6
v nadväznosti na § 11 a § 22, § 23 zákona o DPH. Tento právny názor súdu podporuje
i čl. 226 Smernice rady 2006/112/ES, podľa ktorého v prípade uplatňovania jednej
z osobitných úprav na použitý tovar rady 2006/112/ES, podľa ktorého v prípade
uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar musia faktúry obsahovať odkaz
na články 313, 326 alebo 333, alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz,
ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Dodávateľské faktúry však neobsahujú
odkaz na osobitnú úpravu dane. Žalobca bol preto povinný tovar zdaniť v bežnom režime
zdanenia.
Z dodatočného platobného výmeru správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 v sume
73.509,95 eura, ako z písomnej, tak i tabuľkovej časti tohto výmeru jednoznačne vyplýva
akým spôsobom, na základe akých podkladov a z akých právnych dôvodov bol tento rozdiel
DPH žalobcovi vyrubený, pričom správnosť jeho výpočtu je matematicky ľahko overiteľná.
K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný svoje rozhodnutie (vrátane správcu dane) založil
na údajoch, ktoré si žalobca nemôže overiť a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou
daňovou správou súd uvádza, že toto tvrdenie považuje súd za účelové. Súd bez nejakého
konkrétneho tvrdenia žalobcu, napr. v čom sú tieto údaje nepravdivé so skutočnosťou, nemá
dôvod upodozrievať a spochybňovať pravdivosť ich vypovedacej hodnoty a preto pre súd nie
je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.“
Hlavným účelom § 250ja ods. 7 OSP je zefektívniť rozhodovanie najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu v správnom súdnictve. Aj napriek skutočnosti, že celý text podobného
rozhodnutia nemusí mať relevanciu na prejednávaný prípad, a to predovšetkým
s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania, prípadne ich hodnotenia predmetu konania,
uvedenie celého textu podobného rozhodnutia v rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobnej
veci vyplýva z gramatického výkladu citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil
rozhodnutím v obdobnej veci, pričom túto skutočnosť len stroho skonštatoval.
V nadväznosti na citovanú judikatúru ústavného súdu bolo v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci nevyhnutné preskúmať, či odôvodnenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu vychádzajúce z aplikácie § 250ja ods. 7 OSP, t. j. založené na citácii
odôvodnenia obdobného rozhodnutia najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska udržateľné,
teda také, ktoré spĺňa základné atribúty kladené na rozhodnutie všeobecného súdu,
predovšetkým z pohľadu vysporiadania sa so sťažovateľom uplatnenou argumentáciou
v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady. Oboznámením sa s rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 ústavný súd zistil, že nielenže ide o skutkovo
obdobnú vec, ale ide o skutkovo totožnú vec, a teda o vec, ktorá bola už najvyšším súdom
právoplatne rozhodnutá a skutkovo i právne vyriešená.
Ústavný súd však považuje za dôležité pripomenúť, že ustanovenia § 219 ods. 2 OSP
a § 250ja ods. 7 OSP slúžia na upevňovanie výkladu práva súdmi prvého stupňa
(v správnom súdnictve krajskými súdmi), ako aj nástroj zjednocovania výkladu práva
najvyšším súdom (v správnom súdnictve ako súdom odvolacím). V neposlednom rade tiež
zjednodušujú a urýchľujú rozhodovaciu činnosť súdov. Nemožno však pripustiť situáciu, že
postup najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnom súdnictve sa zredukuje
na aplikáciu § 219 ods. 2 a § 250ja ods. 7 OSP s tým, že nebude prihliadané na určité
osobité námietky účastníka konania. Najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu ostáva
zachovaná povinnosť v odôvodnení sa zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvého stupňa (v tomto prípade napr. námietkou odlišného
postupu Daňového úradu Šurany pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za rok 2007
a následne za II. a III. štvrťrok 2008 a III. štvrťrok 2009). Stále je povinný vysporiadať sa
s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
Pri aplikácii § 250ja ods. 7 OSP sa predpokladá, že najvyšší súd aspoň v hrubom
skonštatuje skutkové okolnosti obdobnej veci, aby tak bolo možné bez ďalšieho posúdiť
vhodnosť prevzatého odôvodnenia.
Pokiaľ ide o tieto výhrady ústavného súdu, vzhľadom na rozsah a spôsob
odôvodnenia rozsudkov krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil, ústavný súd
dospel k záveru, že nie sú natoľko závažné, aby mali za následok porušenie základných práv
sťažovateľa. Odôvodnenia napadnutých rozsudkov poskytujú sťažovateľovi zrozumiteľné
a logické odpovede na jeho podstatné odvolacie námietky, ktoré má oporu v aplikovaných
a ústavne súladne interpretovaných právnych normách. V tejto súvislosti ústavný súd
uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má iný právny
názor, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že niet príčinnej súvislosti medzi
právnymi závermi napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu a čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti
zjavne neopodstatnená, keďže ústavný súd nezistil, že by napadnutými rozsudkami
najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu by bolo možné
uvažovať o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak by zo strany najvyššieho súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, ktorou s poukazom na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Sžp/1/2010 zdôraznil, že „neurčité právne normy nemožno aplikovať
a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy – účastníka správneho konania, ale vždy
na ťarchu tvorcu právnej normy“, ústavný súd dodáva, že z obsahu sťažnosti a jej príloh
nevyplynulo, že by podstatou sporu bol výklad neurčitej právnej normy, ale neunesenie
dôkazného bremena zo strany sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené zistenia a závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti,
ktorá smeruje proti rozsudkom najvyššieho súdu, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú
a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.
Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, ďalšími nárokmi v nich uplatnenými sa
nezaoberal. Na margo žiadosti sťažovateľa o odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov
však uvádza, že ich vykonateľnosť nemá vplyv na vykonateľnosť jednotlivých rozhodnutí
finančného riaditeľstva, a teda ani na povinnosť sťažovateľa zaplatiť vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty. Táto nastúpila v zmysle zákona nezávisle od podania žaloby, keďže
z rozsudkov krajského súdu ani najvyššieho súdu nevyplýva, že by vykonateľnosť
dotknutých rozhodnutí daňových orgánov bola na návrh sťažovateľa odložená (§ 250c ods. 1
OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015