Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 332/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosti , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vedené

pod sp. zn. , a sp. zn. , ktorými namieta

porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a práva vyplývajúceho z Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Nitre

č. k. 106 z 2. júla 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. októbra 2014, rozsudkami Krajského súdu v Nitre

č. k. 86 z 21. marca 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. októbra 2014 a rozsudkami Krajského súdu v Nitre

č. k. 116 z 2. júla 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. októbra 2014, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. , a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára

2015 doručené tri sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

zásady rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 a základné právo na verejné

prerokovanie veci bez prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označenými rozsudkami

Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej aj „najvyšší súd“), ktorými boli zamietnuté žaloby, ktorými sa sťažovateľ domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj

„finančné riaditeľstvo“) č. 1020504/1/938805/2012 z 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdený

platobný výmer Daňového úradu Šurany (ďalej aj „daňový úrad“) č. /Dan

z 28. novembra 2011, ďalej rozhodnutia finančného riaditeľstva č. 1020504/1/938806/2012

z 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úradu

č. /Dan z 28. novembra 2011 (v sťažnosti mylne označený ako

. /Dan, pozn.), a rozhodnutia finančného riaditeľstva

č. 1020504/1/614252/2012 z 2. apríla 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný

výmer daňového úradu č. /Dan z 25. októbra 2011. Uvedené rozhodnutia

daňových orgánov považoval sťažovateľ za nezákonné, nepreskúmateľné, ako aj

nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené.

Ako zo sťažností a ich príloh vyplýva, označenými dodatočnými platobnými

výmermi správca dane vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj

„DPH“) za obdobie II. štvrťroka 2008 (v sume 63 384,94 €), za obdobie III. štvrťroka 2008

(v sume 73 509,95 €) a za obdobie III. štvrťroka 2009 (v sume 1 317,22 €), a to vo všetkých

prípadoch na základe toho, ako uvádza sťažovateľ, že správca dane „prekvalifikoval spôsob

zdaňovania nákupu a predaja automobilov z osobitného režimu ustanoveného v § 66 zákona

o dani z pridanej hodnoty do režimu podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ nakupoval použitý tovar – motorové vozidlá od dodávateľov

, pričom išlo o použitý tovar, ktorý je v zmysle § 66 zákona o DPH zdaňovaný

osobitným režimom, pričom pri predaji použitého tovaru sa za základ dane považuje kladný

rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Sťažovateľ pri zdaňovaní

postupoval v zmysle § 66 zákona o dani z pridanej hodnoty t. j. podľa osobitného režimu,

nakoľko mal za to, že sú splnené všetky zákonné predpoklady na jej uplatnenie, pričom v §

66 ods. 2 písm. b/ zákona o dani z pridanej hodnoty, obchodník pri predaji použitého

tovaru, ktoré mu bolo dodané na území EÚ je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak

uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo inom

členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa

zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.“.

Sťažovateľ vo vzťahu ku každému dotknutému zdaňovaciemu obdobiu –

II. a III. štvrťroka 2008 a III. štvrťroka 2009 argumentoval totožnými tvrdeniami, že

uplatňoval „rovnaký spôsob zdaňovania, t. j. v zmysle § 66 zákona o DPH ako v roku 2007,

za ktorý mu v roku 2008 bola vykonaná daňová kontrola, pričom predmetom daňovej

kontroly bola aj daň z pridanej hodnoty.

Daňový úrad mal pri výkone kontroly za rok 2007 a 2008 (resp. 2009, pozn.)

rovnaké daňové doklady, pričom nedošlo ani k zmene právnej úpravy – kontrolované

faktúry obsahovali údaj Innergemeinschaftliche steuerbefreite Lieferung It. Art. 6 (1) Ust.

G, pričom napr. faktúra č. 70038351 je opatrená pečiatkou Daňového úradu Šurany.

Z protokolu o výsledku z daňovej kontroly za rok 2007 č. /Szo zo dňa

20. 01. 2008 str. 5 bod 2.2.1, 2.2.2 i bod 2.2.4 je jednoznačne uvedené, že Kontrolou

predložených dokladov neboli zistené porušenia o dani z pridanej

hodnoty.

…

Následne, o pár rokov neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2008 Daňový

úrad Šurany ako aj odporca konštatovali, že došlo k zdaňovaniu nesprávnemu a sťažovateľ

mal postupovať podľa § 69 ods. 6 v spojení s § 11 a § 22 a § 23 zákona o DPH, a to napriek

tomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok 2007 nekonštatovali žiadny nesúlad

so zákonom o DPH a nedošlo k zmene ani právnej úpravy, ani k účtovaniu na základe iných

faktúr.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd, „ktorý mal poskytnúť ochranu sťažovateľovi

proti svojvoľnému a nezákonnému konaniu odporcu (finančného riaditeľstva, pozn.), sa

bez ďalšieho priklonil na stranu odporcu a potvrdil jeho rozhodnutie, bez toho, aby sa

vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ohľadne odlišného výkladu a aplikácie právnej

normy odporcu na totožný skutkový a právny stav“.

Krajský súd a najvyšší súd mali porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa a 2 ,

keď sa nezaoberali námietkou sťažovateľa, že ani prípadné pochybenie správcu dane pri

výkone daňových kontrol za obdobie roku 2007 nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa, ktorý aj v

ďalších obdobiach postupoval v dobrej viere, že odvádza daň riadne, čo mu bolo potvrdené

práve daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za obdobie roku 2007, a preto nemal

dôvod na pochybnosti o správnosti svojho postupu. Krajský súd a najvyšší súd

„sa nevysporiadali ani s tým, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať

a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, t. j. daňového subjektu“. V tomto smere

sťažovateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. citujúc, že

„neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy –

účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, s tým, že krajský

súd a najvyšší súd sa s týmto argumentom nevysporiadali.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd a najvyšší súd ho ukrátili na základnom

práve podľa , v zmysle ktorého každý má právo na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že bol ukrátený vo svojich

právach, pretože „náležitým spôsobom rozhodnutie odporcu nepreskúmali, keď akceptoval

tak odlišný postup odporcu pri výklade a následnej aplikácii totožnej právnej normy

na totožné skutkové okolnosti za obdobie roku 2007 a 2008“. Tento ich postup sťažovateľ

označil za „nielen nesprávny, ale aj nezákonný, svojvoľný a arbitrárny, nakoľko práve

správne orgány sú povinné pri výklade a aplikácii právnej normy postupovať tak, aby

neuvádzali adresáta právnej normy do stavu právnej neistoty, ale právne naopak ako

orgán, ktorý má kontrolovať súlad postupu daňových orgánov so zákonom by mal byť

orgánom, ktorý vykladá právny predpis tak, aby sa o tento výklad mohli oprieť aj samotní

adresáti právnej normy“. Dodal, že hoci cestou žaloby v správnom súdnictve toto svoje

právo realizoval, namietol však spôsob, akým najvyšší súd skonštatoval náležité zistenie

skutkového stavu, no ani on, ani krajský súd sa nevysporiadali s námietkou sťažovateľa, že v

priebehu daňovej kontroly nemal k dispozícii žiadne údaje zo systému VIES, ktoré mali byť

rozhodujúce pri zmene právnych záverov daňových orgánov pri výkone daňovej kontroly.

Krajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal, resp. sa vysporiadal len okrajovo, a

svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý by v účastníkoch konania vzbudzovalo

presvedčenie, že ide o rozhodnutie správne a spravodlivé, ani nedal odpovede na námietky,

ktoré môžu byť zásadného právneho či skutkového významu (išlo o námietku týkajúcu sa

výpočtu rozdielu DPH, pozn.).

Vo svojich sťažnostiach sťažovateľ tiež namietol, že tým, že nemal k dispozícii

výsledky medzinárodného šetrenia a informácie zo systému VIES, ktoré boli rozhodujúcim

podkladom, a to ani v čase zdaňovania, ani v čase daňovej kontroly, nemohol teda overiť ich

pravdivosť a správnosť. Najmä však týmto postupom daňových orgánov bol vylúčený

z realizácie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.

2 . Obdobne tak podľa obsahu sťažností sa sťažovateľ nemohol riadne oboznámiť so

stanoviskom MLP 188, o ktorom krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol opak s tým, že

podľa sťažovateľa „stanovisko MLP 188 nikdy súčasťou spisu nebolo, keďže zrejme ani len

neexistuje pričom stanovisko MLC 188 zo dňa 12.12.2011 obsahuje informácie len vo

všeobecnej rovine koľko vozidiel bolo dodaných na Slovensko v osobitnom režime zdanenia

v r. 2005 2010 bolo, pričom ostatné intra komunitárne dodania v období 2005 2012 boli

uskutočnené v bežnom režime. Z predloženého stanoviska nemôže sťažovateľ vedieť, ktoré

vozidlá a prečo boli ostatné intrakomunitárne dodania uskutočnené v bežnom a nie v

osobitnom režime.“. Tento postup krajského súdu, pri ktorom mal vyhodnotiť skutkové

okolnosti bez ich vzájomnej súvislosti a možnosti reálneho využitia práv účastníka konania,

označil sťažovateľ za zásah do zásady rovnosti účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47

ods. 3 , ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci na nezávislom a

nestrannom súde podľa .

«Porušovatelia v 1. a 2. rade (krajský súd a najvyšší súd, pozn.) vôbec nevykonali

subsumpciu skutkového stavu pod hypotézu právnej normy (t. j. pod pojmové znaky

„intrakomunitárnej dodávky“ a rovnako nedostatočne posúdili či boli naplnené všetky

pojmové znaky na uplatnenie osobitného režimu § 66 zákona o DPH). Namiesto toho

rozhodli na základe úvahy, z ktorej vôbec nevyplývalo, či sú naplnené pojmové znaky

hypotéze právnej normy, a či môže nastúpiť následok predpokladaný dispozíciou právnej

normy… Uvedeným výkladom a aplikáciou zákonných ustanovení týkajúcich sa

intrakomunitárnej dodávky a uplatnenia osobitného režimu v zmysle § 66 zákona o DPH

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zakotveného v čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru.»

Sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí prevzal

odôvodnenie z iného rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

z 19. marca 2014, ktoré bolo zasa prevzaté z rozhodnutia vo veci vedenej

pod sp. zn. z 28. marca 2012, pričom neprihliadol na osobitnosti veci

sťažovateľa, okrem iného opomenul tiež námietku obsiahnutú v odvolaní, že krajský súd

svoje rozhodnutie založil na dôkazoch a podkladoch, ktoré sťažovateľ nemal a nemohol mať

k dispozícii, ani sa nevysporiadali s poukazom sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn.

, v zmysle ktorého „v daňovom konaní sa právne či iné rozhodujúce

skutočnosti posudzujú podľa svojho obsahu. V pochybnostiach orgány verejnej moci

postupujú voči daňovému subjektu miernejšie.“.

Sťažovateľ bol toho názoru, že obmedzením odôvodnenia svojho rozhodnutia

na postup podľa (ďalej aj „OSP“) najvyšší súd

„porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže sa nevysporiadal

so zásadnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí, ktoré považuje

sťažovateľ za argumenty zásadného významu“. Doplnil námietku, že najvyšší súd sa

nevysporiadal s odvolacími námietkami jednak nesprávnosti právneho posúdenia veci

krajským súdom, jednak nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu ako

vychádzajúceho z neúplných a nesprávnych skutkových zistení.

Sťažovateľ uplatnenie nároku na finančné zadosťučinenie odôvodnil tým, že

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj daňových orgánov došlo

k závažnému zásahu nielen do majetkovej sféry sťažovateľa, ale tiež k naštrbeniu dôvery

v právny systém, keďže novší výklad o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) vo vzťahu k posudzovaniu

rovnakého skutkového stavu a rovnakých dokladov (faktúr) bez toho, že by došlo k zmene

právnej úpravy, viedol k iným záverom, než o 5 rokov skôr.

Sťažovateľ súčasne požiadal o dočasný odklad vykonateľnosti citovaných rozsudkov

krajského súdu v spojení s rozsudkami najvyššieho súdu z dôvodu, že momentom ich

právoplatnosti by sťažovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel na dani

z pridanej hodnoty, čo by na sťažovateľa malo likvidačné dôsledky.

Na základe uvedeného s opätovným poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

I.

„1. Konaním sp. zn. a rozhodnutím 106, č. 4012200573

zo dňa 02. 07. 2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené

základné právo , právo na súdnu

ochranu podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených

rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle SR, právo na rovnosť

účastníkov konania v zmysle SR a právo vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom v zmysle SR.

2. Konaním sp. zn. a rozhodnutím zo dňa 29. 10. 2014

Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo

, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu

verejnej správy v zmysle SR, právo na rovnosť účastníkov konania

v zmysle SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle

ods. 2 SR.

3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. ,

č. 4012200573 zo dňa 02. 07. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ , súčasne žiada,

aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra

sp. zn. , č. 4012200573 zo dňa 02. 07. 2013 v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu zo dňa 29. 10. 2014.

5. , priznáva primerané

zadosťučinenie v sume 20.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €

(1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. činí sumu 134€, 2 úkony

á 134 € príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,

t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

„1. Konaním sp. zn. a rozhodnutím 86 č. 4012200571

zo dňa 21.03.2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené základné

právo , právo na súdnu ochranu

podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených

rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle SR, právo na rovnosť

účastníkov konania v zmysle SR a právo vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom v zmysle SR.

2. Konaním sp. zn. a rozhodnutím zo dňa 29. 10. 2014

Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo

, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu

verejnej správy v zmysle SR, právo na rovnosť účastníkov konania

v zmysle SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle

ods. 2 SR.

3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn.

č. 4012200571 zo dňa 21.03.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ , súčasne žiada,

aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra

sp. zn. č. 4012200571 zo dňa 21.03.2013 v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 10. 2014.

5. , priznáva primerané

zadosťučinenie v sume 30.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €

(1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. činí sumu 134 €, 2 úkony

á 134 € príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,

t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

III.

„1. Konaním sp. zn. a rozhodnutím 116, č. 4012200539

zo dňa 02. 07. 2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené

základné právo , právo na súdnu

ochranu podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených

rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle SR, právo na rovnosť

účastníkov konania v zmysle SR a právo vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom v zmysle SR.

2. Konaním sp. zn. a rozhodnutím zo dňa 29. 10. 2014

Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo

, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu

verejnej správy v zmysle SR, právo na rovnosť účastníkov konania

v zmysle SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle

ods. 2 SR.

3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. ,

č. 4012200589 zo dňa 02. 07. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ , súčasne žiada,

aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra

sp. zn. , č. 4012200589 zo dňa 02. 07. 2013 v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 10. 2014.

5. , priznáva primerané

zadosťučinenie v sume 5.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €

(1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. činí sumu 134€, 2 úkony

á 134 € príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,

t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením je však možné v konaní pred

ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia .

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. , a sp. zn.

vyplýva, že sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých

účastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sa

na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie

označených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia

napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu celkom identické.

Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie

a v súlade s ustanovením v spojení s

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv konaniami krajského súdu sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a jeho rozhodnutiami č. k. 11 S

32/2012 106 z 2. júla 2013, č. k. 86 z 21. marca 2013 a č. k. 11

z 2. júla 2013

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd podľa každý návrh vrátane sťažnosti

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania (m. m. ).

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých

fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy

rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,

nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa predmetom preskúmania môže

byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon

nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel

k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade

so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

Podľa proti rozsudku súdu podľa , a je prípustné

odvolanie.

Z podaných sťažností je zrejmé, že sťažovateľ v časti svojich sťažností namieta

porušenie označených práv rozhodnutiami krajského súdu, ktorý ako súd v správnom

súdnictve vecne príslušný na konanie v prvom stupni rozhodol o jeho žalobách

proti označeným rozhodnutiam finančného riaditeľstva.

daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania

zvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných

prostriedkov nápravy.

Napadnuté rozsudky krajského súdu bolo možné preskúmať – a boli preskúmané –

najvyšším súdom ako súdom odvolacím v správnom súdnictve, ktorého rozsudky sú tiež

predmetom sťažovateľových sťažností. Vykonanie prieskumu napadnutých rozsudkov

krajského súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným

v , a preto ústavný súd v súlade s

sťažnosti sťažovateľa v častiach, v ktorých sa domáha vyslovenia porušenia svojich

základných práv týmito rozsudkami a žiada ich zrušenie, odmietol z dôvodu nedostatku

právomoci na prerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. , ,

, ).

II.3 K namietanému porušeniu označených práv konaniami najvyššieho súdu sp.

zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho rozhodnutiami sp.

zn. , sp. zn. a sp. zn. z 29. októbra 2014

Pri hodnotení rozsudkov krajského súdu, aj v nadväznosti na nižšie citované

ustanovenie ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru,

podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa

žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie

správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak

o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.

Podľa v spojení s odvolací súd rozhodnutie

potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa v spojení s ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej

veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať

už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Najvyšší súd rozsudkami sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

z 29. októbra 2014 rozhodol o odvolaniach sťažovateľa proti označeným

rozsudkom krajského súdu tak, že ich vo výroku ako vecne správne potvrdil a vo svojom

odôvodnení uviedol: „Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy osebe boli

dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre. Rozsudok krajského súdu sa

dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami

žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto

v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu

spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.“ Odôvodnenie svojho

rozsudku najvyšší súd postupujúc podľa doplnil o poukaz a citáciu

skorších rozhodnutí, konkrétne rozsudkov sp. zn. z 28. marca 2012, sp. zn.

z 25. apríla 2012, sp. zn. z 24. apríla 2013, sp. zn.

z 19. marca 2014 a sp. zn. (nedatované, pozn.). Citujúc

odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. marca 2014 prevzal

v prvom rade explikácie zákonných podmienok na uplatnenie osobitného režimu pre daň

z pridanej hodnoty v prípade nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu (§ 11,

§ 66 ods. 2 zákona o DPH), výpočtu dane podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, oslobodenia

od dane (§ 42 prvá veta zákona o DPH) a povinnosti platiť daň (§ 69 zákona o DPH),

t. j. pochopiteľným spôsobom obsiahol tak definície, o ktorých sťažovateľ tvrdil,

že absentujú.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudkov najvyššieho súdu s rozsudkami

krajského súdu a v nadväznosti na už citovaný , ako aj citovanú judikatúru

považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia

rozsudkov krajského súdu.

1. V rozsudku č. k. 106 z 2. júla 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.

) a v rozsudku č. k. 116 z 2. júla 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.

) poukazujúc na relevantnú európsku (unijnú) a slovenskú právnu úpravu

rozhodnutie zamietnuť žalobu sťažovateľa krajský súd odôvodnil okrem iného takto:

«Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav ako namieta žalobca bez bližšej

konkretizácie, čo správca dane, resp. žalovaný nevykonal, pretože žalobca nepoprel nákup

ojazdených motorových vozidiel od dvoch vyššie uvedených rakúskych spoločností.

Rozdielny bol ich výklad § 22, § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a ust. § 66 ods. 3 zák.

č. platného v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na danú vec (daňové

transakcie žalobcu podľa daňových dokladov). V preskúmavaných prípadoch súd dospel

k záveru, že správca dane legálnym spôsobom objasnil všetky skutočnosti v súvislosti

s nesplnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 66 ods. 3, zo strany žalobcu ako daňového

subjektu, ktorý pri nadobudnutí tovaru uplatnil osobitnú úpravu dane, podľa ktorej

základom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou

znížený o daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami

a z údajov z informačného daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu

dane podľa , ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z

iného členského štátu podľa V danom prípade mal žalobca

postupovať v zmysle , tzn. tovar nadobudnutý

v tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si

mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako

pri prijatí plnenia z tuzemska. Nie je sporné, že u žalobcu išlo o nadobudnutie tovaru

v tuzemsku z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, teda reálne nadobudnutie

intrakomunitárnej dodávky ojazdených motorových vozidiel žalobcom od rakúskej

spoločnosti so sídlom vo Viedni, Rakúsko a nemeckej spoločnosti

, ktoré následne predával v tuzemsku. Taktiež nebolo sporné, že

na základe žiadosti rakúskej daňovej správy sa Daňové riaditeľstvo SR zapojilo

do multilaterálnej kontroly (MLC 188), predmetom ktorej bolo preverenie, či vybrané

slovenské daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených

motorových vozidiel v rokoch 2007 až 2009 od uvedených rakúskych spoločností.

V zozname, ktorý je súčasťou spisu a ktorý bol predložený správcovi dane Daňovým

riaditeľstvom SR, bol aj kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) a tiež jeho dodávateľ

spoločnosť , ktorej konateľom v kontrolovanom zdaňovacom období bol

(žalobca), ktorá spoločnosť tiež pri následnom predaji určil nesprávny

základ dane nadobudnutého tovaru.

…

Žalobca namieta, že nemal prístup do informačného systému výmeny informácii

o DPH v rámci Európskej únie, z ktorého by mohol získať informáciu, aký režim DPH

predávajúci uviedol vo svojom daňovom priznaní alebo súhrnom výkaze, a preto pri kúpe

ojazdených motorových vozidiel od obchodných partnerov osôb identifikovaných pre daň

v inom členskom štáte, mal informáciu od predávajúceho, že ide o predaj použitého tovaru

zdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte dodania a on následne postupoval tiež

podľa osobitného režimu upraveného v § 66 zákona o DPH, teda pri predaji takto

nadobudnutého ojazdeného motorového vozidla on zdaňoval len kladný rozdiel medzi

predajnou cenou a cenou obstarania. Súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako

kontrolovaný daňový subjekt mal právo nahliadať do spisu na požiadanie kedykoľvek

a v rámci daňovej kontroly a prejednania protokolu z výsledku daňovej kontroly a mal

právo požiadať o predloženie zaslaného stanoviska v rámci MLP 188 spolu s prílohami

(tvorí súčasť spisu), čo však neurobil a pokiaľ bol vyzvaný, aby sa vyjadril k vypracovanému

protokolu z daňovej kontroly, iba uviedol, že s jeho závermi nesúhlasí a podľa jemu

dostupných informácií a možností preveriť danú problematiku, on účtoval správne

na základe došlých faktúr a podkladov. Žalobca sa bráni tým, že osobné motorové vozidlá

nakúpil „na aukcii v Rakúsku“ a preto správne postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona

o DPH, ktorý definuje a upravuje daň pri použitom tovare, avšak súd je toho názoru, že táto

skutočnosť nemá žiadny vplyv na daňovú povinnosť žalobcu (ako konštatuje žalovaný) a že

žalobca si nesprávne po hmotnej stránke podradil svoje obchodné aktivity s uvedenými

spoločnosťami v Rakúsku pri dovoze ojazdených motorových vozidiel pod ust. § 66 zákona

o DPH pri ich ďalšom predaji, keďže podľa tohto ustanovenia je možné postupovať iba

v prípadoch špecifikovaných v ods. 1 tohto ustanovenia, avšak za predajcu použitého tovaru

(napr. motorového vozidla), podľa názoru súdu, je potrebné považovať predajcu

„finančného leasingu“ u motorového vozidla, ktoré nájomca používa až do jeho splatenia,

a teda ide o iný prípad osobitnej úpravy uplatnenia dane pri použitom tovare podľa § 66

ods. 1 zákona.

Zo zaslaného stanoviska rakúskej daňovej správy, týkajúcej sa multilaterálnej

kontroly MLC 188 a podľa nariadenia č. 1798/2003/EC zo dňa 07. 10. 2003, ako aj

smernice č. 77/799/EWG a jej doplnení vyplýva, že v období roku 2005 až 2010 boli

na Slovensko dodané vozidlá podľa osobitného režimu § 24 nemeckého zákona o DPH

v počte 38 motorových vozidiel a ostatné intrakomunitárne dodania v tomto období boli

uskutočnené v bežnom režime. Jednoznačne neboli potvrdené tvrdenia žalobcu, že on

v Rakúsku nakupoval ojazdené motorové vozidlá v osobitnom režime, a preto pri následnom

predaji mohol postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, platného v kontrolovanom

období. Obchodné aktivity žalobcu preto správne podriadil správca dane pod ust. § 69

ods. 6 zákona o DPH v nadväznosti na § 11 zákona o DPH, teda žalobca nadobudol tovar

z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, ktorý tovar mal riadne zdaniť podľa zákona

platného v tuzemsku a následne podľa ust. § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH si mal

19 % daň z nadobudnutého tovaru odpočítať. Z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že

žalobca nesprávne postupoval aj pri nakladaní s takto nadobudnutým tovarom v tuzemsku

z iného členského štátu, keď nakúpené ojazdené motorové vozidlá nezdanil podľa vyššie

uvedeného a pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel podľa jednotlivých faktúr,

ktoré sú súčasťou rozhodnutia, ako aj protokolu, nesprávne určil základ dane, teda

v rozpore s ust. § 22 zákona o DPH, lebo daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou

cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla, ktoré odpredal záujemcovi na území

Slovenska (§ 66 ods. 3 zákona), a nepostupoval podľa § 69 ods. 6, teda základ dane neurčil

z celkovej hodnoty tovaru.

…

Z administratívneho spisu a zadovážených listín nesporne vyplýva, že žalobca

nakupoval ojazdené vozidlá od osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, ktorí

pri predaji ojazdených vozidiel používali bežný režim, čo nesporne vyplýva i z predložených

faktúr od rakúskych dodávateľov (vystavené v jazyku nemeckom), ktoré údaje si žalobca

vysvetlil v rozpore s ust. o DPH, keďže nešlo

o nadobudnutie tovaru podľa tohto ustanovenia, lebo dodávatelia žalobcu podľa

predložených faktúr uplatnili oslobodenie od dane podľa zákonov účinných v Rakúsku,

v nadväznosti na Smernicu Rady 2006/112/ES, t. j. uplatnili oslobodenie dane z titulu jeho

dodania do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, teda išlo o dodávateľov,

ktorí uplatnili oslobodenie od dane z dôvodu, že má byť zdanené nadobudnutie tovaru

v Slovenskej republike.

Z obsahu spisu a samotného postupu žalobcu možno vyvodiť, že žalobca

na predmetné ojazdené motorové vozidlá nemal vopred uzavretý písomný kontrakt

s dodávateľom (predajcom), t. j. osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, ale

iba jednoduchú kúpnu zmluvu formou vystavenej faktúry. Pokiaľ ide o postup žalobcu

pri predaji predmetných ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku, i súd dospel k záveru,

že žalobca nevedel správcovi dane preukázať skutočnosť deklarovanú na jeho

dodávateľských faktúrach pri predaji ojazdených motorových vozidiel, že svojím

odberateľom fakturuje tieto vozidlá podľa § 66 zákona o DPH, teda že uplatňuje osobitný

režim. Súd konštatuje, že daňové zákony a teda ani zákon o dani z pridanej hodnoty

neukladajú daňovým subjektom, akým spôsobom si majú preveriť subjekt, s ktorým

obchodujú (v danom prípade zahraničný dodávateľ v rámci EÚ) a informácie

predávajúceho, že „ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy

platnej v štáte dodania“. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým

spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že

neznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat“) a preto aj

v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov

s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré

samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR

č. , č. ). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť SR

a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má

nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je

platcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými

povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov

Slovenskej republiky.

…

Námietka žalobcu, že žalovaný preklasifikoval nákup a predaj ojazdených

motorových vozidiel z osobitného režimu do režimu podľa § 11 zákona o DPH nie je

dôvodná, pretože v predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že by žalobca spĺňal

hmotnoprávne podmienky podľa ust. § 66 ods. 3 zákona o DPH. Žalovaný i správca dane

v rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné aktivity žalobcu

a žalovaný na strane 7 až 12 jasne a logicky vysvetlil pochybenia žalobcu podľa zákona

o DPH pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od dodávateľa v rámci Spoločenstva

(zdanenie nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne

uplatnenie odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená daň pri ich

ďalšom predaji v tuzemsku odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená

daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebo nepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň

určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového

vozidla a nie z celkovej hodnoty tovaru. Žalobca sa v danej veci bráni tým, že sa spoliehal

na informácie predávajúceho, avšak vychádzajúc z (účinný

daňový poriadok v čase daňovej kontroly u žalobcu) v spojení s § 66 ods. 3 zákona, daňové

bremeno je na daňovom subjekte a ide o primárne daňové bremeno, ktoré ho zaťažuje,

nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup podľa osobitného režimu

pri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil, musí

vedieť preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje odôvodnene

a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až

na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom

(pozri napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. v spojení s nálezom ÚS SR

č. k. z 23. 02. 2011).»

2. V rozsudku č. k. 86 z 21. marca 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.

) krajský súd svoje rozhodnutie po tom, ako zhrnul argumenty sťažovateľa ako

žalobcu a finančného riaditeľstva ako žalovaného a poukázal na relevantnú právnu úpravu,

odôvodnil tým, že:

„Dodatočný platobný výmer č. /Dan zo dňa 28.11.2011 bol vydaný

v náväznosti na nesprávny postup žalobcu v súvislosti s nákupom ojazdených motorových

vozidiel v Rakúsku a ich následným predajom, pričom žalobca nesprávne použil osobitnú

úpravu dane stanovenú v § 66 zákona o DPH, v dôsledku čoho nesprávne stanovil základ

dane ako rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou zníženou o daň. Táto skutočnosť

jednoznačne vyplýva z faktúr rakúskeho dodávateľa, na ktorých je uvedené, že dodávka je

oslobodená od dane podľa čl. 6(1) o dani z predaja, resp., že ide o nezdanenú dodávku

v rámci EÚ podľa čl. 6(1) UStG. Išlo teda o tovar v štáte dodania Rakúsko oslobodený

od dane, ktorý však v tuzemsku mal žalobca zdaniť postupom podľa § 69 ods. 6

v nadväznosti na § 11 a § 22, § 23 zákona o DPH. Tento právny názor súdu podporuje

i čl. 226 Smernice rady 2006/112/ES, podľa ktorého v prípade uplatňovania jednej

z osobitných úprav na použitý tovar rady 2006/112/ES, podľa ktorého v prípade

uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar musia faktúry obsahovať odkaz

na články 313, 326 alebo 333, alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz,

ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Dodávateľské faktúry však neobsahujú

odkaz na osobitnú úpravu dane. Žalobca bol preto povinný tovar zdaniť v bežnom režime

zdanenia.

Z dodatočného platobného výmeru správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 v sume

73.509,95 eura, ako z písomnej, tak i tabuľkovej časti tohto výmeru jednoznačne vyplýva

akým spôsobom, na základe akých podkladov a z akých právnych dôvodov bol tento rozdiel

DPH žalobcovi vyrubený, pričom správnosť jeho výpočtu je matematicky ľahko overiteľná.

K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný svoje rozhodnutie (vrátane správcu dane) založil

na údajoch, ktoré si žalobca nemôže overiť a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou

daňovou správou súd uvádza, že toto tvrdenie považuje súd za účelové. Súd bez nejakého

konkrétneho tvrdenia žalobcu, napr. v čom sú tieto údaje nepravdivé so skutočnosťou, nemá

dôvod upodozrievať a spochybňovať pravdivosť ich vypovedacej hodnoty a preto pre súd nie

je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.“

Hlavným účelom je zefektívniť rozhodovanie najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu v správnom súdnictve. Aj napriek skutočnosti, že celý text podobného

rozhodnutia nemusí mať relevanciu na prejednávaný prípad, a to predovšetkým

s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania, prípadne ich hodnotenia predmetu konania,

uvedenie celého textu podobného rozhodnutia v rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobnej

veci vyplýva z gramatického výkladu citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil

rozhodnutím v obdobnej veci, pričom túto skutočnosť len stroho skonštatoval.

V nadväznosti na citovanú judikatúru ústavného súdu bolo v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci nevyhnutné preskúmať, či odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vychádzajúce z aplikácie , t. j. založené na citácii

odôvodnenia obdobného rozhodnutia najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska udržateľné,

teda také, ktoré spĺňa základné atribúty kladené na rozhodnutie všeobecného súdu,

predovšetkým z pohľadu vysporiadania sa so sťažovateľom uplatnenou argumentáciou

v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady. Oboznámením sa s rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. marca 2014 ústavný súd zistil, že nielenže ide o skutkovo

obdobnú vec, ale ide o skutkovo totožnú vec, a teda o vec, ktorá bola už najvyšším súdom

právoplatne rozhodnutá a skutkovo i právne vyriešená.

Ústavný súd však považuje za dôležité pripomenúť, že ustanovenia

a slúžia na upevňovanie výkladu práva súdmi prvého stupňa

(v správnom súdnictve krajskými súdmi), ako aj nástroj zjednocovania výkladu práva

najvyšším súdom (v správnom súdnictve ako súdom odvolacím). V neposlednom rade tiež

zjednodušujú a urýchľujú rozhodovaciu činnosť súdov. Nemožno však pripustiť situáciu, že

postup najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnom súdnictve sa zredukuje

na aplikáciu a s tým, že nebude prihliadané na určité

osobité námietky účastníka konania. Najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu ostáva

zachovaná povinnosť v odôvodnení sa zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán

prednesenými v konaní na súde prvého stupňa (v tomto prípade napr. námietkou odlišného

postupu Daňového úradu Šurany pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za rok 2007

a následne za II. a III. štvrťrok 2008 a III. štvrťrok 2009). Stále je povinný vysporiadať sa

s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Pri aplikácii sa predpokladá, že najvyšší súd aspoň v hrubom

skonštatuje skutkové okolnosti obdobnej veci, aby tak bolo možné bez ďalšieho posúdiť

vhodnosť prevzatého odôvodnenia.

Pokiaľ ide o tieto výhrady ústavného súdu, vzhľadom na rozsah a spôsob

odôvodnenia rozsudkov krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil, ústavný súd

dospel k záveru, že nie sú natoľko závažné, aby mali za následok porušenie základných práv

sťažovateľa. Odôvodnenia napadnutých rozsudkov poskytujú sťažovateľovi zrozumiteľné

a logické odpovede na jeho podstatné odvolacie námietky, ktoré má oporu v aplikovaných

a ústavne súladne interpretovaných právnych normách. V tejto súvislosti ústavný súd

uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má iný právny

názor, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že niet príčinnej súvislosti medzi

právnymi závermi napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu a čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3

a a právom podľa dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti

zjavne neopodstatnená, keďže ústavný súd nezistil, že by napadnutými rozsudkami

najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a dohovoru. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu by bolo možné

uvažovať o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak by zo strany najvyššieho súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, ktorou s poukazom na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zdôraznil, že „neurčité právne normy nemožno aplikovať

a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy – účastníka správneho konania, ale vždy

na ťarchu tvorcu právnej normy“, ústavný súd dodáva, že z obsahu sťažnosti a jej príloh

nevyplynulo, že by podstatou sporu bol výklad neurčitej právnej normy, ale neunesenie

dôkazného bremena zo strany sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené zistenia a závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti,

ktorá smeruje proti rozsudkom najvyššieho súdu, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú

a ako takú ju podľa odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, ďalšími nárokmi v nich uplatnenými sa

nezaoberal. Na margo žiadosti sťažovateľa o odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov

však uvádza, že ich vykonateľnosť nemá vplyv na vykonateľnosť jednotlivých rozhodnutí

finančného riaditeľstva, a teda ani na povinnosť sťažovateľa zaplatiť vyrubený rozdiel dane z

pridanej hodnoty. Táto nastúpila v zmysle zákona nezávisle od podania žaloby, keďže

z rozsudkov krajského súdu ani najvyššieho súdu nevyplýva, že by vykonateľnosť

dotknutých rozhodnutí daňových orgánov bola na návrh sťažovateľa odložená (§ 250c ods. 1

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015