Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 172/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Rojčekom,

Bottova 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 17. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2013 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. októbra 2013 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom Okresným

súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhala zvýšenia

výživného na plnoleté študujúce dieťa zo sumy 39,83 € na sumu 150 € mesačne. Odporca

žiadal jej návrh zamietnuť. Okresný súd rozsudkom z 19. marca 2013 rozhodol o zvýšení

výživného na sumu 90 € mesačne a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania

s odkazom na (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľka

podala proti obidvom výrokom rozsudku odvolanie.

Krajský súd nariadil na prerokovanie odvolania pojednávanie na 5. september 2013,

o ktorom však vyrozumel právneho zástupcu sťažovateľky až 3. septembra 2013, a preto

bolo pojednávanie odročené. Následne krajský súd vyzval sťažovateľku na predloženie

potvrdenia o návšteve školy a o odvolaní rozhodol bez uskutočnenia pojednávania

napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žiadnemu

z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka uvádza, že až z rozsudku krajského súdu sa dozvedela, že aj odporca

podal odvolanie, v ktorom žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a jej návrh v celom

rozsahu zamietnuť. Odvolanie odporcu nebolo sťažovateľke ani jej právnemu zástupcovi

doručené, a teda nemala možnosť sa k nemu vyjadriť. Sťažovateľka namieta, že týmto

postupom krajského súdu, ako aj nepriznaním náhrady trov konania došlo k porušeniu

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľka argumentuje tým, že krajský súd mal v otázke trov konania rozhodnúť

podľa , pretože rozhodnutie o výške plnenie záviselo od úvahy súdu, a mal

tiež prihliadať na okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu práva na súde. V tejto súvislosti

poukazuje na to, že odporca bol povinný platiť len minimálne výživné, ktoré jej

nepostačovalo ani na úhradu cestovných nákladov spojených s návštevou školy, a nikdy

jej neprispel žiadnym iným peňažným alebo nepeňažným plnením. Pretože sťažovateľ nikdy

nesúhlasil so zvýšením výživného, musela svoj nárok uplatniť na súde. Podľa sťažovateľky

je odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania nepresvedčivé a rozporuplné. Ďalej

v sťažnosti uvádza: „Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania

treba pritom vykladať tak, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na

súdnu ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov

konania. Sťažovateľka má za to, že práve takýmto postupom súdu došlo k výraznému a ničím

neodôvodnenému zvýhodneniu odporcu na jej úkor, keď odporca nemusí zaplatiť ani trovy

konania, ktorého vznik jednoznačne a preukázateľne zapríčinil, nakoľko bez uplatnenia

návrhu na zvýšenie výživného na súde, odporca by jej nikdy zvýšené výživné dobrovoľne

neplatil. Sťažovateľka ako študentka bez príjmu musí vniknuté trovy konania znášať a ich

platiť a odporca, ktorý preukázateľne má riadny príjem, bola mu vyplatená suma

20 750, eur z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, je vlastníkom nehnuteľného

majetku trovy konania platiť nemusí... Poukazovanie súdu na čiastočný úspech a neúspech

účastníkov v konaní o zvýšenie výživného považujeme za protiprávne, nakoľko rozhodnutie

sa zakladá výlučne na úvahe súdu a súd v konaní o výživnom nie je viazaný návrhmi

účastníkov konania, teda môže priznať viac i menej ako oprávnená osoba požaduje. I v tom

vidí sťažovateľka svojvôľu konajúcich súdov a ich rozhodovanie pri priznaní náhrady trov

konania... V posudzovanej veci súd nebral do úvahy to, čo mu ukladá ustanovenie § 1 O. s.

p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov). V dôsledku

tohto rozhodnutia súdu došlo nielen k znehodnoteniu plného úspechu navrhovateľky

v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní žiadnych

trov konania bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky uvedené v ,

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom

Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 17. 10. 2013 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 17. 10. 2013 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom v 1/ a 2/ rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške

275,94 eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ide

vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k

porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv procesným postupom krajského súdu,

ktorým jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, a samotným rozhodnutím krajského

súdu o náhrade trov konania.

1. K namietanému odňatiu možnosti konať pred krajským súdom

Sťažovateľka poukazuje, že jej v odvolacom konaní nebolo doručené odvolanie

odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa, a teda nemala možnosť sa oboznámiť s jeho

obsahom a predložiť odvolaciemu súdu argumenty proti námietkam a návrhom odporcu.

V tejto súvislosti výslovne namieta vadu konania podľa . K možnosti

napadnúť rozhodnutie krajského súdu dovolaním sa sťažovateľka v sťažnosti nevyjadrila

a podľa zistenia ústavného súdu dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu

nepodala.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (,

) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa je založená na princípe

univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho

súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných

vád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúť

aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.

V tejto súvislosti možno odkázať na stabilnú súdnu prax. Napríklad v rozhodnutí

sp. zn. z 28. februára 2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uviedol: „Podľa dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. a) aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných

mu za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.“

Predmetom napadnutého konania bolo zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, teda

vec upravená o rodine v znení neskorších predpisov, dovolanie

v ktorej nie je podľa prípustné, čo však nemá vplyv na prípustnosť

dovolania v prípade namietanej vady podľa . Podľa rozhodovacej praxe

najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. z 1. júla 1998) ak je občianske súdne

konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v , možno dovolaním napadnúť

aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4

vylúčené. Podobne najvyšší súd v uznesení sp. zn. (publikovanom

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl.) uviedol, že „

nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie

je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj také rozhodnutia vo veciach upravených

Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa je daná iba

vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí

do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Každý, kto namieta

porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým,

ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého

kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (, ,

, ).

Skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila svoje zákonné právo podať dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní, ktoré je postihnuté procesnou vadou

uvedenou v , a to aj vo veci, v ktorej je inak dovolanie podľa

vylúčené, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval jej pochybenie. V takom prípade nie

je daná právomoc ústavného súdu ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka nevyužila

na ochranu svojich práv proti namietanému postupu krajského súdu v odvolacom konaní

všetky jej dostupné a účinné právne prostriedky, a preto jej sťažnosť nie je prípustná, čo je

dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde pri jej predbežnom prerokovaní.

2. K námietke arbitrárneho a neodôvodneného rozhodnutia o náhrade trov

konania

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

a v súvislosti s jeho porušením aj základného práva vlastniť majetok tým, že jej nebola

priznaná náhrada trov konania a krajský súd potvrdil rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov

prvostupňového konania žiadnemu z účastníkov podľa .

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;

v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom

priznaného plnenia.

Sťažovateľka sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne

posúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov

konania podľa je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u navrhovateľa

(žalobcu) aj u odporcu (žalovaného) a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia

k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. V prípade účastníka

konania, ktorý mal vo veci čiastočný úspech, prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 142

ods. 2 alebo 3 . Krajský súd svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa preskúmania

aplikácie v prvostupňovom konaní odôvodnil takto:

„... pokiaľ navrhovateľka nesúhlasila s postupom okresného súdu pri rozhodnutí

o náhrade trov prvostupňového konania s tým, že podľa nej mal postupovať podľa § 142

ods. 3 a priznať jej plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie záviselo

od úvahy súdu, ani odvolací súd sa s jej námietkami nestotožnil a zastal názor, že okresný

súd správne aplikoval ust. a rozhodol podľa pomeru úspechu

a neúspechu účastníkov v spore.

Je potrebné uviesť, že úvaha súdu o výške výživného nie je svojvoľnou, ale vychádza

priamo so zákonnej úpravy, ktorá určuje atribúty rozhodné pre určenie výšky výživného,

ktorými sú odôvodnené potreby dieťaťa a schopnosti, možnosti, majetkové pomery

povinného rodiča. Teda úvaha súdu je tu priamo zákonom vymedzená kritériami, ktorými

sa súd musí pri rozhodovaní riadiť. Nejedná sa o voľnú úvahu, ale úvahu, ktorá pramení

zo skutkových zistení o potrebách dieťaťa a možnostiach, schopnostiach povinného rodiča.

V nadväznosti na uvedené sa krajský súd preto plne stotožnil s postupom okresného súdu,

pokiaľ aplikoval ním poukazovaný právny predpis.“

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom

sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä

na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe

zahŕňala črty svojvôle alebo ak ústavný súd zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu

aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v danom prípade v súlade s jeho

doterajšou judikatúrou () vzhľadom na predmet sporu ide o vec nižšej

významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku

nie je považované za efektívne. Ak vylučuje u bagateľných vecí

prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť,

aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Navyše z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva žiadny

z uvedených predpokladov neústavnosti rozhodnutia. Sťažovateľka, ktorá mala v konaní

čiastočný úspech, sa dovoláva pre seba priaznivejšieho rozhodnutia, avšak bez relevantnej

ústavnoprávnej argumentácie. Keďže krajský súd sa zaoberal jej podstatným argumentom,

že rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu, pričom vylúčenie aplikácie tohto

ustanovenia zrozumiteľne odôvodnil, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do jeho

rozhodovacej kompetencie vychádzajúcej zo zákonného rámca , ktorý v prípade

čiastočne úspešného účastníka sporu upravuje nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu

z účastníkov podľa odseku 2 tohto ustanovenia ako možnú alternatívu rozhodnutia.

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ústavný súd odkazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej absencia

porušenia ústavnoprocesných princípov súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48

, prípadne dohovoru, vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru,

medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku

(m. m. ).

Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nepovažoval

ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemôže byť rozhodnutie krajského súdu v príčinnej

súvislosti ani s namietaným porušením . Ústavný súd preto dospel k záveru,

že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015