Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 477/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., B., zastúpenej advokátom

Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. júna 2012 a rozsudkom Okresného súdu

Banská Bystrica č. k. -192 z 27. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -192 z 27. decembra

2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že 12. februára 2001 bola medzi

zmluvnými stranami V. s. r. o., ako veriteľom a M. K. (ďalej len „dlžník“) ako dlžníkom

uzatvorená dohoda o uznaní dlhu a vysporiadaní vzájomných finančných vzťahov. Dohoda

obsahovala popri vysporiadaní finančných vzťahov aj vyhlásenie dlžníka o tom, že uznáva

svoj dlh voči veriteľovi čo do právneho dôvodu a celkovej výšky 1 213 466 Sk (40 279,03

€) k 1. februáru 2001. Pohľadávka bola niekoľkokrát postúpená, naposledy zmluvou o

postúpení pohľadávky z 8. októbra 2008, na základe ktorej prešla na sťažovateľku ako

postupníka.

Sťažovateľka uvedenú pohľadávku vymáhala od dlžníka prostredníctvom výziev,

avšak vzhľadom na bezúspešnosť tohto postupu 25. marca 2009 podala okresnému súdu

žalobu, ktorou sa domáhala proti dlžníkovi zaplatenia sumy 40 279,03 €. Dlžník sa

v súdnom konaní vyjadril v tom zmysle, že nepopiera existenciu vymáhanej pohľadávky,

vzniesol však námietku premlčania. Odôvodnil ju tým, že dlh vznikol z hospodárskeho

vzťahu na základe faktúry dodávateľa z roku 1991. Neskôr, a to 23. mája 1995, dodávateľ

uzavrel s dlžníkom dohodu o uznaní dlhu. Následne potom bola pohľadávka postúpená

spoločnosti V. s. r. o. Dlh teda vznikol v roku 1991 a bol dvakrát uznaný dlžníkom čo do

právneho dôvodu a výšky (prvý raz 23. mája 1995 a druhý raz 12. februára 2001).

Okresný súd rozsudkom č. k. -101 z 5. augusta 2010 žalobu

sťažovateľky zamietol. V označenom rozsudku vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého

v danej veci nešlo o občianskoprávny vzťah, ale o vzťah obchodnoprávny, pričom podľa

je premlčacia doba v prípade písomného uznania

záväzku štvorročná (nie teda desaťročná, ako to tvrdila sťažovateľka). Keďže dlh bol

písomne uznaný 12. februára 2001 a žaloba bola podaná 25. marca 2009, premlčacia doba

uplynula podľa záveru okresného súdu 14. februára 2005 (12. február 2005 pripadol totiž na

sobotu).

Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie,

v ktorom namietala, že právny vzťah medzi účastníkmi konania sa nemôže posudzovať

podľa , keďže v čase vzniku záväzku bol účinný ešte Hospodársky

zákonník, podľa ktorého je premlčacia doba tiež desaťročná. Uznesením krajského súdu

sp. zn. z 21. októbra 2010 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd sa stotožnil s námietkou sťažovateľky, podľa

ktorej právny vzťah treba posúdiť podľa Hospodárskeho zákonníka. Okresný súd o veci

opätovne rozhodol rozsudkom č. k. -192 z 27. decembra 2011, ktorým žalobu

sťažovateľky opäť v plnom rozsahu zamietol. Okresný súd rešpektoval, že predmetný

právny vzťah je potrebné skúmať v zmysle Hospodárskeho zákonníka. Poukázal však na

prvé uznanie záväzku z 23. mája 1995 a uviedol, že premlčacia doba sťažovateľke uplynula

23. mája 2005. Poznamenal tiež, že v zmysle § 131c ods. 2 Hospodárskeho zákonníka sa

zmluvné strany nemôžu vopred dohodou premlčania vzdať, dohodou tiež nemôžu

premlčaciu lehotu predĺžiť ani skrátiť, a preto druhé uznanie záväzku z 12. februára 2001

vyhodnotil ako právny úkon, ktorý je v rozpore s citovaným kogentným ustanovením

Hospodárskeho zákonníka.

Sťažovateľka podala aj proti rozsudku okresného súdu z 27. decembra 2011

odvolanie, v ktorom argumentovala, že kľúčovým právnym problémom v predmetnej veci

je otázka, či bolo možné uznať záväzok len raz alebo aj opakovane. Zaujala pritom názor, že

vzhľadom na absenciu výslovného zákazu opakovane záväzok uznať treba dospieť k záveru,

že Hospodársky zákonník opakované uznanie záväzku nevylučoval. Napadnutým

rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu č. k. -192

z 27. decembra 2011 potvrdený. Podľa názoru krajského súdu skutkový stav, ako aj

existencia záväzku dlžníka voči sťažovateľke nie je sporná. Za správny považuje krajský

súd názor okresného súdu, podľa ktorého opakované uznanie záväzku nebolo možné.

Právny úkon z 12. februára 2001 treba podľa názoru krajského súdu považovať za dohodu

o predĺžení premlčacej lehoty, ktorá je v rozpore s ustanovením § 131c ods. 2

Hospodárskeho zákonníka.

Podľa názoru sťažovateľky popísaným postupom všeobecných súdov došlo

k porušeniu ňou označených práv podľa a dohovoru a k zhoršeniu jej procesného

postavenia, pričom jej fakticky bola odňatá možnosť uplatniť svoje práva v tejto veci pred

súdmi Slovenskej republiky. Sťažovateľka tvrdí, že jej bolo zabránené domáhať sa

zaplatenia svojej pohľadávky z dôvodu nesprávnej právnej aplikácie a výkladu

Hospodárskeho zákonníka zo strany všeobecných súdov. Okrem toho okresný súd podľa

tvrdenia sťažovateľky v novom konaní po zrušení pôvodného rozsudku krajským súdom

prekročil rámec dôvodov, na základe ktorých krajský súd zrušil jeho predchádzajúci

rozsudok, hoci podľa (ďalej aj „OSP“) je súd prvého

stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. V každom prípade všeobecné súdy

podľa názoru sťažovateľky nesprávne vykladajú relevantné ustanovenia právnych predpisov

a na predmetný prípad aplikujú inštitút absolútnej premlčacej lehoty, ktorý vniesol do

právneho poriadku až neskorší zákon.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 23. júla 2012, keď bol

doručený sťažovateľke.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že ústavnému súdu doručila v tej istej veci už

25. septembra 2012 sťažnosť, ktorá bola uznesením sp. zn. z 18. októbra

2012 odmietnutá ako neprípustná z dôvodu nevyčerpania mimoriadnych opravných

prostriedkov, a poukazuje na skutočnosť, že novú sťažnosť podľa

podáva po využití mimoriadneho opravného prostriedku, a to podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania z dôvodu podľa .

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Banská

Bystrica č. k. zo dňa 28. 06. 2012, v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu

Banská Bystrica č. k. -192 zo dňa 27. 12. 2011, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa

28. 6. 2012 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -192 zo dňa

27. 12. 2011 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 1028,04 EUR...,

ktoré je porušovateľ Krajský súd Banská Bystrica povinný zaplatiť na účet advokáta... do

15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu č. k. -192

z 27. decembra 2011, ktorý bol v súlade s napadnutým rozsudkom krajského

súdu potvrdený ako vecne správny.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať

odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného

súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka sťažnosťou napáda tiež rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2012, ktorým bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený

ako vecne správny.

Z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že uznesením sp. zn.

z 18. októbra 2012 bola sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru „v konaní

vedenom krajským súdom pod sp. zn. “, odmietnutá v súlade s § 25 ods. 2

ako neprípustná z dôvodu nevyčerpania mimoriadneho opravného

prostriedku, ktorý jej na ochranu označených práv účinne

poskytuje a na ktorého použitie bola oprávnená, a to dovolania, prípustnosť ktorého by sa

opierala o ustanovenie , keďže sťažovateľka tvrdila, že postupom

a rozsudkami všeobecných súdov jej bola fakticky odňatá možnosť uplatniť svoje práva

vo veci pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 12. júna 2013 tvrdí, že „...

zákon (, pozn.)... hovorí, že právomoc ÚS SR je daná len vtedy, ak

boli vyčerpané všetky opravné prostriedky. Máme za to, že zákon tu má na mysli len riadne

opravné prostriedky, pretože v opačnom prípade, kým by sme podali mimoriadne opravné

prostriedky a čakali na rozhodnutie o nich, zmeškali by sme zákonnú dvojmesačnú lehotu

na podanie ústavnej sťažnosti, nakoľko mimoriadne opravné prostriedky neodkladajú

právoplatnosť napádaného rozhodnutia. Z tohto dôvodu podávame opakovane túto ústavnú

sťažnosť a zároveň poukazujeme na to, že sme v zákonnej lehote využili aj mimoriadny

opravný prostriedok, konkrétne podnet na mimoriadne dovolanie... Týmto máme za to, že

sme využili všetky dostupné opravné prostriedky, a teda je splnená podmienka na podanie

ústavnej sťažnosti.“.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka tvrdí to, že v zmysle je účinným

opravným prostriedkom alebo iným právnym prostriedkom len „riadny opravný

prostriedok“, pričom svoje tvrdenie odôvodňuje predovšetkým hrozbou zmeškania

„zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti“.

Ústavný súd k tomu uvádza, že sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne zastáva názor (napr. ,

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme zachovania právnej istoty

sťažovateľky zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m.

, , , ), v ktorých vyslovil, že lehota na

prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Aj za predpokladu, že by

dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ústavný súd aj na základe už uvedeného len potvrdzuje názor vyslovený v uznesení

sp. zn. z 18. októbra 2012, podľa ktorého sťažovateľka tým, že nepodala

dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, nevyčerpala v zmysle § 53 ods. 1

účinný opravný prostriedok, ktorý jej

na ochranu označených práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola oprávnená.

Sťažovateľka ďalej v rozpore so svojím skorším tvrdením uvádza, že podnetom na

podanie mimoriadneho dovolania využila všetky „dostupné opravné prostriedky, a teda je

splnená podmienka na podanie ústavnej sťažnosti“.

K tomuto tvrdeniu ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou uvádza, že

podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemožno považovať za opravný prostriedok

alebo iný právny prostriedok, ktorý zákon účinne poskytuje účastníkovi konania na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd ( ). Je to tak preto, že

nejde o prostriedok, ktorý by bol k dispozícii účastníkovi konania, keďže účastník konania

sám mimoriadne dovolanie podať nemôže. Tento mimoriadny opravný prostriedok zákon

nepriznáva do dispozície účastníka konania, a preto ani v rámci princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa nemožno vylúčiť podanie sťažnosti

ústavnému súdu bez toho, aby sa predtým účastník konania neúspešne domáhal podania

mimoriadneho dovolania (m. m. , ).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nemôže súhlasiť s názorom sťažovateľky,

podľa ktorého podaním podnetu na podanie mimoriadneho dovolania vyčerpala „dostupné

opravné prostriedky a zároveň je splnená podmienka prípustnosti podania ústavnej

sťažnosti“.

Podľa návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Ústavný súd s ohľadom na už citované uznesenie sp. zn.

z 18. októbra 2012, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky (z 25. septembra 2012, pozn.),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

“, odmietnutá ako neprípustná z dôvodu nevyčerpania účinných opravných

prostriedkov, je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu 12. júna

2013 sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, pričom k splneniu podmienok konania

nedošlo (sťažovateľka účinné opravné prostriedky nevyčerpala), čo zakladá dôvod na

odmietnutie sťažnosti v zmysle .

Na základe tejto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa odmietol ako

neprípustnú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013