Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 7/2011
PDF · 114.77 KB
No categories available
II. ÚS 7/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Prešov pod sp. zn.
21 Cb 25/2007, Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 Cob 34/2009 a Krajskou
prokuratúrou v Prešove pod sp. zn. Kc 221/10 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť V. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Prešov
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 Cb 25/2007, Krajským súdom v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 7 Cob 34/2009 a Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej len
„krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kc 221/10.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 21 Cb 25/2007-74 z 8. júla
2008 bol sťažovateľ ako žalovaný zaviazaný zaplatiť spoločnosti P., s. r. o., zmluvnú pokutu
vo výške 2 milióny Sk, ako aj náhradu trov konania. Rozsudkom krajského súdu č. k.
7 Cob 34/2009-112 z 23. septembra 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu 25. júla 2010 podnet generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. Oznámením
krajskej prokuratúry č. k. Kc 221/10-5 z 13. októbra 2010 bol podnet na podanie
mimoriadneho dovolania odložený ako nedôvodný.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudky všeobecných súdov, ale aj závery krajskej
prokuratúry sú nesprávne a predstavujú porušenie označeného článku ústavy. Navrhuje
preto vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 25/2007, krajským súdom pod
sp. zn. 7 Cob 34/2009 a krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 221/10 s tým, aby boli
rozsudky okresného súdu z 8. júla 2008 a krajského súdu z 23. septembra 2009 zrušené
a vec vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Požaduje tiež finančné zadosťučinenie
66 387,84 € bez bližšieho označenia povinného subjektu, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia advokátom v sume 8 860,60 €.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cob 34/2009-112 z 23. septembra 2009 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 21 Cb 25/2007-74 z 8. júla 2008. Podľa
rukou písaného dátumu bol rozsudok doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa
14. októbra 2009.
Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. Kc 221/10-5 z 13. októbra 2010 vyplýva, že ním
bol odložený podnet sťažovateľa z 25. júla 2010 na podanie mimoriadneho dovolania proti
rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cob 34/2009-112 z 23. septembra 2009. Podľa názoru
krajskej prokuratúry základným argumentom podaného podnetu bola námietka, že
postupom krajského súdu mala byť sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom,
keďže krajský súd napriek ospravedlneniu neúčasti sťažovateľa na odvolacom pojednávaní
konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Ďalšou námietkou je tvrdenie o neplatnosti právneho
úkonu z dôvodu nátlaku, ako aj preto, že nebol urobený slobodne a vážne. V danom prípade
však nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa konaním a rozhodovaním v jeho neprítomnosti,
pretože sťažovateľ sa právne nedostatočným spôsobom ospravedlnil. Nepredložil totiž
dostatočné dôkazy na podporu tvrdenia o nemožnosti zúčastniť sa odvolacieho
pojednávania. V súvislosti s námietkou neplatnosti právneho úkonu dospeli všeobecné súdy
k záveru, že toto tvrdenie nebolo preukázané. Ani podľa názoru krajskej prokuratúry nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by neplatnosť právneho úkonu opodstatňovali.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.
21 Cb 25/2007 v spojení s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 7 Cob 34/2009
treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa
doručený ešte 14. októbra 2009, sťažnosť doručená do podateľne ústavného súdu až
6. decembra 2010 bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
Právny názor sťažovateľa, ktorý včasnosť podania sťažnosti odvodzuje z dátumu
doručenia prípisu krajskej prokuratúry (25. októbra 2010), je neakceptovateľný. Podnet na
podanie mimoriadneho dovolania totiž nemožno považovať za opravný prostriedok alebo
iný právny prostriedok, ktorý zákon účinne poskytuje účastníkovi konania na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Je to tak preto, že
nejde o prostriedok, ktorý by bol k dispozícii účastníkovi konania, keďže účastník konania
sám mimoriadne dovolanie podať nemôže.
Ďalej treba v tejto súvislosti na adresu sťažovateľa uviesť, že nevyužil možnosť
podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, hoci podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pritom
dovolanie treba považovať za účinný opravný prostriedok. Za situácie, keď sťažovateľ
výslovne namieta, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom,
podanie dovolania by sa bolo javilo ako logické.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 221/10. Túto časť sťažnosti považuje
ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Treba konštatovať, že krajská prokuratúra sa podnetom sťažovateľa na podanie
mimoriadneho dovolania riadne zaoberala, a pokiaľ ho odložila (majúc na vec odlišný
právny názor ako sťažovateľ), nemohla tým porušiť označené základné právo. Bolo totiž
vecou uváženia, resp. právneho názoru krajskej prokuratúry, aké stanovisko k uplatneným
námietkam sťažovateľa zaujme.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2011