Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 268/2013
PDF · 133.4 KB
No categories available
II. ÚS 268/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.), Maďarská republika, právne
zastúpenej A. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. VI/2 Pz 895/12 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.) o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013
osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.), Maďarská republika (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 895/12.
Zo sťažnosti vyplýva, že z oznámenia generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 895/12-12
z 19. februára 2013 sa sťažovateľ dozvedel, že jeho opakovaný podnet bol odložený bez
opatrenia. Podľa generálnej prokuratúry sa v opakovanom podnete namieta, že
o nepripustení sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka bolo rozhodnuté hneď po doručení
jeho oznámenia bez toho, že by niektorý z účastníkov konania podal návrh na takéto
rozhodnutie. Rozhodnutie o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa bolo
odôvodnené tým, že sa nezistilo, že by sťažovateľ mal právny záujem na výsledku sporu
v danej veci. Možno vychádzať z toho, že niektorý z účastníkov konania by navrhol
rozhodnúť o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. Preto podľa generálnej
prokuratúry ochrana práv a právom chránených záujmov sťažovateľa nevyžaduje podanie
mimoriadneho dovolania.
Podľa názoru sťažovateľa takýmto vybavením opakovaného podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) ako odvolacieho súdu, ktorým sťažovateľ nebol pripustený do konania ako vedľajší
účastník, došlo k porušeniu jeho označených práv. Generálna prokuratúra bez akéhokoľvek
podkladu či dôvodu prejudikovala konanie účastníkov konania, keď vychádzala z toho, že aj
tak by niektorý z účastníkov konania podal návrh na nepripustenie sťažovateľa ako
vedľajšieho účastníka do konania. Všeobecný súd totiž môže rozhodnúť o neprípustnosti
vedľajšieho účastníctva až na návrh niektorého účastníka konania, k čomu však nedošlo.
Generálna prokuratúra nemôže predpovedať konanie účastníkov konania a všeobecný súd
nemôže v rozpore so zákonom začať konanie vo veci, ak zákon umožňuje takúto dispozíciu
s konaním výlučne len účastníkom konania (§ 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
To znamená, že o prípustnosti vedľajšieho účastníctva rozhoduje všeobecný súd iba vtedy,
ak niektorý z účastníkov konania namietne neprípustnosť jeho vstupu do konania.
Podľa názoru sťažovateľa podanie mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou
je v danej veci jediným opravným prostriedkom proti uzneseniu krajského súdu
o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. Hoci uznesenie krajského súdu, ktorý
v priebehu konania o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodol o návrhu
na nepripustenie vedľajšieho účastníctva, je uznesením odvolacieho súdu (nie teda
rozhodnutím súdu prvého stupňa), napriek tomu v zmysle ustálenej súdnej praxe a právnej
náuky platí, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v priebehu
odvolacieho konania o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva nemožno podať. Sťažovateľ
v tejto súvislosti poukazuje na publikáciu Občanský soudní řád I, II. Praha: C. H. Beck
[online], 2009, s. 607. Preto jediným opravným prostriedkom proti rozhodnutiu krajského
súdu o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva vydanému v priebehu odvolacieho konania je
mimoriadne dovolanie.
Keďže jednoročná zákonná lehota na podanie mimoriadneho dovolania uplynula
5. apríla 2013, sťažovateľ dáva do pozornosti ústavného súdu právomoc Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu odpustiť zmeškanie lehoty na podanie
mimoriadneho dovolania, a to vzhľadom na ustanovenie § 58 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod
sp. zn. VI/2 Pz 895/12 s tým, aby bolo rozhodnutie generálnej prokuratúry z 19. februára
2013 o vybavení opakovaného podnetu bez opatrenia zrušené a generálnej prokuratúre sa
prikázalo o opakovanom podnete znovu konať v súlade so skutkovým a právnym stavom.
II.
Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 895/12-12 z 19. februára 2013
adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že opakovaný podnet sťažovateľa
na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 15/2011-
1169 z 5. apríla 2012 sa odkladá bez opatrenia. Uvedeným uznesením krajského súdu bolo
v právnej veci navrhovateľa G. L. proti odporcovi – Slovenskej republike – Ministerstvu
hospodárstva Slovenskej republiky, vedenej Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.
18 C 185/2004 rozhodnuté o nepripustení sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka
na strane navrhovateľa. V podanom opakovanom podnete sa namietalo, že o nepripustení
sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka bolo rozhodnuté hneď po doručení oznámenia
sťažovateľa bez toho, že by niektorý z účastníkov konania podal návrh na takéto
rozhodnutie. Rozhodnutie o nepripustení vedľajšieho účastníctva sťažovateľa odôvodnil
krajský súd tým, že nezistil, že by sťažovateľ mal právny záujem na výsledku sporu v danej
veci. Krajský súd zdôvodnil, prečo záujem sťažovateľa nepovažoval za právny záujem
v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti nebolo zistené
nesprávne právne posúdenie. Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak
generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím
súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu
bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Vo veci ide o vedľajšie účastníctvo sťažovateľa na strane navrhovateľa, pričom sťažovateľ
poukazuje na pohľadávku uplatňovanú voči navrhovateľovi ako povinnému v exekučnom
konaní. Preto v danej veci možno vychádzať z toho, že niektorý z účastníkov konania by
navrhol rozhodnúť o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. Vzhľadom
na záver krajského súdu o nedostatku právneho záujmu sťažovateľa v zmysle § 93 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku treba dospieť k názoru, že v danej veci nie je naplnená
podmienka, podľa ktorej ochrana práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľa
vyžaduje podanie mimoriadneho dovolania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd, ktorý v rámci
odvolacieho konania rozhodol o nepripustení sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka,
postupoval v rozpore s ustanovením § 93 ods. 3 poslednej vety Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh
(niektorého z účastníkov konania). Keďže takýto návrh žiadnym z účastníkov konania nebol
podaný, krajský súd v rozpore so zákonom posudzoval splnenie podmienok na pripustenie
sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka v konaní.
Podľa názoru generálnej prokuratúry za rozhodujúcu okolnosť bolo potrebné
považovať právny názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá právny záujem
na výsledku konania. Práve preto bola tej mienky, že ochrana práv a zákonom chránených
záujmov sťažovateľa si nevyžaduje podanie mimoriadneho dovolania.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)
zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej
osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli
(mutatis mutandis I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06). Na vyhovenie podnetu
fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje
právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp.
akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.
Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá
mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie
na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná
ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06,
III. ÚS 146/2010, III. ÚS 97/2013).
Z prípisu generálnej prokuratúry o odložení opakovaného podnetu sťažovateľa je
zrejmé, že táto dospela k právnemu názoru, podľa ktorého pre nedostatok právneho záujmu
v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nie je potrebné na ochranu práv
sťažovateľa podať mimoriadne dovolanie. Generálna prokuratúra teda jasne a zrozumiteľne
vysvetlila, prečo nepovažovala opakovaný podnet sťažovateľa za dôvodný. Postupovala
preto v zmysle právneho názoru, ku ktorému dospela. Nie je pritom rozhodujúce, že
sťažovateľ má odlišný právny názor.
Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poukázať
na neakceptovateľnosť stanoviska sťažovateľa, podľa ktorého vzhľadom na neprípustnosť
dovolania jediným do úvahy prichádzajúcim právnym prostriedkom nápravy porušeného
práva sťažovateľa bolo mimoriadne dovolanie.
Pokiaľ bol sťažovateľ tej mienky, že proti uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho
súdu nebolo prípustné dovolanie, potom prichádzalo do úvahy, aby podal proti uzneseniu
krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo však zrejme
neurobil. Nebolo totiž povinnosťou sťažovateľa predtým, ako by sa obrátil na ústavný súd,
dávať podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Mimoriadne dovolanie nemožno
považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušeného práva podľa § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, ktorý by mala dotknutá osoba podľa zákona k dispozícii, keďže
neúspešný účastník konania sám právo podať mimoriadne dovolanie nemá. Tento
mimoriadny opravný prostriedok zákon nepriznáva do dispozície účastníka konania, a preto
ani v rámci princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nemožno vylúčiť podanie sťažnosti ústavnému súdu bez toho, aby sa predtým účastník
konania neúspešne domáhal podania mimoriadneho dovolania.
Pochybnosti vzbudzuje aj právny názor sťažovateľa, podľa ktorého proti uzneseniu
krajského súdu ako odvolacieho súdu nebolo prípustné dovolanie.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ sám tvrdí, že uznesenie krajského súdu o nepripustení jeho vedľajšieho
účastníctva v odvolacom konaní treba považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, nie teda
za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Napriek tomu s poukazom na údajnú ustálenú
judikatúru (na dôkaz ktorej cituje odbornú právnickú literatúru z Českej republiky) tvrdí, že
v danom prípade dovolanie nebolo prípustné, a to bez ďalšej vysvetľujúcej argumentácie.
Bez toho, aby ústavný súd chcel akýmkoľvek spôsobom prejudikovať rozhodovanie
dovolacieho súdu v daných súvislostiach, treba povedať, že z ustanovenia § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku sa prípustnosť dovolania vôbec nejaví ako jednoznačne
vylúčená (ako to tvrdí sťažovateľ). Nemožno totiž pochybovať, že sťažovateľom namietaný
postup krajského súdu, ktorý rozhodoval o prípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa
bez existencie návrhu niektorého účastníka konania na takéto rozhodovanie, má znaky
postupu, ktorým sa vedľajšiemu účastníkovi konania odníma možnosť konať pred súdom.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2013