Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 268/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.), Maďarská republika, právne

zastúpenej A. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. VI/2 Pz 895/12 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.) o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013

osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.), Maďarská republika (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 895/12.

Zo sťažnosti vyplýva, že z oznámenia generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 895/12-12

z 19. februára 2013 sa sťažovateľ dozvedel, že jeho opakovaný podnet bol odložený bez

opatrenia. Podľa generálnej prokuratúry sa v opakovanom podnete namieta, že

o nepripustení sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka bolo rozhodnuté hneď po doručení

jeho oznámenia bez toho, že by niektorý z účastníkov konania podal návrh na takéto

rozhodnutie. Rozhodnutie o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa bolo

odôvodnené tým, že sa nezistilo, že by sťažovateľ mal právny záujem na výsledku sporu

v danej veci. Možno vychádzať z toho, že niektorý z účastníkov konania by navrhol

rozhodnúť o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. Preto podľa generálnej

prokuratúry ochrana práv a právom chránených záujmov sťažovateľa nevyžaduje podanie

mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru sťažovateľa takýmto vybavením opakovaného podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) ako odvolacieho súdu, ktorým sťažovateľ nebol pripustený do konania ako vedľajší

účastník, došlo k porušeniu jeho označených práv. Generálna prokuratúra bez akéhokoľvek

podkladu či dôvodu prejudikovala konanie účastníkov konania, keď vychádzala z toho, že aj

tak by niektorý z účastníkov konania podal návrh na nepripustenie sťažovateľa ako

vedľajšieho účastníka do konania. Všeobecný súd totiž môže rozhodnúť o neprípustnosti

vedľajšieho účastníctva až na návrh niektorého účastníka konania, k čomu však nedošlo.

Generálna prokuratúra nemôže predpovedať konanie účastníkov konania a všeobecný súd

nemôže v rozpore so zákonom začať konanie vo veci, ak zákon umožňuje takúto dispozíciu

s konaním výlučne len účastníkom konania ( ).

To znamená, že o prípustnosti vedľajšieho účastníctva rozhoduje všeobecný súd iba vtedy,

ak niektorý z účastníkov konania namietne neprípustnosť jeho vstupu do konania.

Podľa názoru sťažovateľa podanie mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou

je v danej veci jediným opravným prostriedkom proti uzneseniu krajského súdu

o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. Hoci uznesenie krajského súdu, ktorý

v priebehu konania o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodol o návrhu

na nepripustenie vedľajšieho účastníctva, je uznesením odvolacieho súdu (nie teda

rozhodnutím súdu prvého stupňa), napriek tomu v zmysle ustálenej súdnej praxe a právnej

náuky platí, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v priebehu

odvolacieho konania o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva nemožno podať. Sťažovateľ

v tejto súvislosti poukazuje na publikáciu Občanský soudní řád I, II. Praha: C. H. Beck

[online], 2009, s. 607. Preto jediným opravným prostriedkom proti rozhodnutiu krajského

súdu o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva vydanému v priebehu odvolacieho konania je

mimoriadne dovolanie.

Keďže jednoročná zákonná lehota na podanie mimoriadneho dovolania uplynula

5. apríla 2013, sťažovateľ dáva do pozornosti ústavného súdu právomoc Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu odpustiť zmeškanie lehoty na podanie

mimoriadneho dovolania, a to vzhľadom na ustanovenie § 58 ods. 1 v spojení s

ustanovením .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod

sp. zn. VI/2 Pz 895/12 s tým, aby bolo rozhodnutie generálnej prokuratúry z 19. februára

2013 o vybavení opakovaného podnetu bez opatrenia zrušené a generálnej prokuratúre sa

prikázalo o opakovanom podnete znovu konať v súlade so skutkovým a právnym stavom.

II.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 895/12-12 z 19. februára 2013

adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že opakovaný podnet sťažovateľa

na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 15/2011-

1169 z 5. apríla 2012 sa odkladá bez opatrenia. Uvedeným uznesením krajského súdu bolo

v právnej veci navrhovateľa G. L. proti odporcovi – Slovenskej republike – Ministerstvu

hospodárstva Slovenskej republiky, vedenej Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.

rozhodnuté o nepripustení sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka

na strane navrhovateľa. V podanom opakovanom podnete sa namietalo, že o nepripustení

sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka bolo rozhodnuté hneď po doručení oznámenia

sťažovateľa bez toho, že by niektorý z účastníkov konania podal návrh na takéto

rozhodnutie. Rozhodnutie o nepripustení vedľajšieho účastníctva sťažovateľa odôvodnil

krajský súd tým, že nezistil, že by sťažovateľ mal právny záujem na výsledku sporu v danej

veci. Krajský súd zdôvodnil, prečo záujem sťažovateľa nepovažoval za právny záujem

v zmysle . V tejto súvislosti nebolo zistené

nesprávne právne posúdenie. Podľa ak

generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím

súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu

bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Vo veci ide o vedľajšie účastníctvo sťažovateľa na strane navrhovateľa, pričom sťažovateľ

poukazuje na pohľadávku uplatňovanú voči navrhovateľovi ako povinnému v exekučnom

konaní. Preto v danej veci možno vychádzať z toho, že niektorý z účastníkov konania by

navrhol rozhodnúť o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. Vzhľadom

na záver krajského súdu o nedostatku právneho záujmu sťažovateľa v zmysle § 93 ods. 1

treba dospieť k názoru, že v danej veci nie je naplnená

podmienka, podľa ktorej ochrana práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľa

vyžaduje podanie mimoriadneho dovolania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd, ktorý v rámci

odvolacieho konania rozhodol o nepripustení sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka,

postupoval v rozpore s ustanovením § 93 ods. 3 poslednej vety Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh

(niektorého z účastníkov konania). Keďže takýto návrh žiadnym z účastníkov konania nebol

podaný, krajský súd v rozpore so zákonom posudzoval splnenie podmienok na pripustenie

sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka v konaní.

Podľa názoru generálnej prokuratúry za rozhodujúcu okolnosť bolo potrebné

považovať právny názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá právny záujem

na výsledku konania. Práve preto bola tej mienky, že ochrana práv a zákonom chránených

záujmov sťažovateľa si nevyžaduje podanie mimoriadneho dovolania.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať

o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu ( a o prokuratúre

v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných

orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)

zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej

osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli

(mutatis mutandis , , ). Na vyhovenie podnetu

fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje

právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp.

akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá

mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie

na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná

ústavnoprávna ochrana (, , , , ,

, ).

Z prípisu generálnej prokuratúry o odložení opakovaného podnetu sťažovateľa je

zrejmé, že táto dospela k právnemu názoru, podľa ktorého pre nedostatok právneho záujmu

v zmysle nie je potrebné na ochranu práv

sťažovateľa podať mimoriadne dovolanie. Generálna prokuratúra teda jasne a zrozumiteľne

vysvetlila, prečo nepovažovala opakovaný podnet sťažovateľa za dôvodný. Postupovala

preto v zmysle právneho názoru, ku ktorému dospela. Nie je pritom rozhodujúce, že

sťažovateľ má odlišný právny názor.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poukázať

na neakceptovateľnosť stanoviska sťažovateľa, podľa ktorého vzhľadom na neprípustnosť

dovolania jediným do úvahy prichádzajúcim právnym prostriedkom nápravy porušeného

práva sťažovateľa bolo mimoriadne dovolanie.

Pokiaľ bol sťažovateľ tej mienky, že proti uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho

súdu nebolo prípustné dovolanie, potom prichádzalo do úvahy, aby podal proti uzneseniu

krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu podľa , čo však zrejme

neurobil. Nebolo totiž povinnosťou sťažovateľa predtým, ako by sa obrátil na ústavný súd,

dávať podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Mimoriadne dovolanie nemožno

považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušeného práva podľa § 53 ods. 1

, ktorý by mala dotknutá osoba podľa zákona k dispozícii, keďže

neúspešný účastník konania sám právo podať mimoriadne dovolanie nemá. Tento

mimoriadny opravný prostriedok zákon nepriznáva do dispozície účastníka konania, a preto

ani v rámci princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa

nemožno vylúčiť podanie sťažnosti ústavnému súdu bez toho, aby sa predtým účastník

konania neúspešne domáhal podania mimoriadneho dovolania.

Pochybnosti vzbudzuje aj právny názor sťažovateľa, podľa ktorého proti uzneseniu

krajského súdu ako odvolacieho súdu nebolo prípustné dovolanie.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ sám tvrdí, že uznesenie krajského súdu o nepripustení jeho vedľajšieho

účastníctva v odvolacom konaní treba považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, nie teda

za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Napriek tomu s poukazom na údajnú ustálenú

judikatúru (na dôkaz ktorej cituje odbornú právnickú literatúru z Českej republiky) tvrdí, že

v danom prípade dovolanie nebolo prípustné, a to bez ďalšej vysvetľujúcej argumentácie.

Bez toho, aby ústavný súd chcel akýmkoľvek spôsobom prejudikovať rozhodovanie

dovolacieho súdu v daných súvislostiach, treba povedať, že z ustanovenia § 237 písm. f)

sa prípustnosť dovolania vôbec nejaví ako jednoznačne

vylúčená (ako to tvrdí sťažovateľ). Nemožno totiž pochybovať, že sťažovateľom namietaný

postup krajského súdu, ktorý rozhodoval o prípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa

bez existencie návrhu niektorého účastníka konania na takéto rozhodovanie, má znaky

postupu, ktorým sa vedľajšiemu účastníkovi konania odníma možnosť konať pred súdom.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013