Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 538/2013
PDF · 146.88 KB
No categories available
II. ÚS 538/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.), Maďarsko, právne zastúpenej
advokátom JUDr. G. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 30 Cb 8/2006 a Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob 6/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.) o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra
2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť M. (Zrt.), Maďarsko (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 30 Cb 8/2006 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 3 Cob 6/2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 30 Cb 8/2006
z 12. novembra 2012 bolo rozhodnuté, že sťažovateľka sa nepripúšťa do konania ako
vedľajšia účastníčka na strane žalobcu G. (ďalej len „žalobca“). Žalobcova žaloba
smerovala proti Č., a. s. (ďalej len „žalovaná“), a týkala sa zaplatenia sumy 15 782,44 €
s prísl. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 6/2013 z 28. júna 2013 bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi
sťažovateľky doručené 31. júla 2013.
Sťažovateľka podaním z 5. apríla 2012 oznámila okresnému súdu, že vstupuje do
konania vedeného pod sp. zn. 30 Cb 8/2006 ako vedľajšia účastníčka, a to na strane žalobcu.
Okresný súd prípisom z 24. mája 2012 oznámil tak žalobcovi, ako aj žalovanej vstup
vedľajšej účastníčky do konania, pričom obe oznámenia boli doručené 5. júna 2012.
Na pojednávaní konanom 4. júna 2012, ako aj v písomnom stanovisku doručenom
okresnému súdu 19. septembra 2012 žalovaná vyslovila nesúhlas s tým, aby do konania
vstúpila sťažovateľka ako vedľajšia účastníčka na strane žalobcu. Následne 12. novembra
2012 okresný súd rozhodol o nepripustení sťažovateľky do konania. Okresný súd bol toho
názoru, že inštitút vedľajšieho účastníctva neslúži len na ochranu vedľajšieho účastníka, ale
zároveň aj na ochranu záujmov hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší
účastník pristúpil do konania. Okresný súd nezistil, že by sťažovateľka mala právny záujem
na výsledku konania. Sťažovateľka tento záujem nepreukázala. Existujúca pohľadávka
sťažovateľky voči žalobcovi nezakladá hmotnoprávny záujem na výsledku sporu. Krajský
súd sa stotožnil so závermi okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd jej svojím uznesením odobral možnosť
zúčastniť sa konania v postavení vedľajšej účastníčky, čím jej odňal možnosť na súdnu
ochranu a na súd ako taký. Poukazuje tiež na to, že vedľajší účastník má v zmysle
ustanovenia § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v konaní rovnaké práva
a povinnosti ako účastník konania. Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej právnej praxe
spravidla bez problémov sa preukazuje právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku
(víťazstve) konkrétnej sporovej strany v prípadoch, ak vedľajší účastník má regresný nárok
alebo regresnú povinnosť voči účastníkovi, na ktorého strane vystupuje, pričom typickými
príkladmi takéhoto vedľajšieho účastníctva sú napr. spory, v ktorých ako vedľajší účastník
vystupuje ručiteľ, za istých okolností veriteľ alebo dlžník na konkrétnej procesnej strane.
Sťažovateľka je toho názoru, že existencia jej nároku voči žalobcovi je jednoznačne
dostatočným dôvodom na to, aby mala právo vstúpiť do konania ako vedľajšia účastníčka
na strane žalobcu. Sťažovateľka je hmotnoprávne dotknutá rozhodnutím všeobecného súdu
v tejto veci, pretože prípadné víťazstvo žalobcu môže ovplyvniť hmotnoprávne postavenie
sťažovateľky ako oprávnenej vo vzťahu k jej pohľadávke, ktorú si uplatňuje voči žalobkyni
ako povinnej v exekučnom konaní. Prípadné víťazstvo žalobcu môže preto pozitívne
ovplyvniť splatenie pohľadávky sťažovateľky, a preto mala a má záujem na výsledku
konania.
Keďže dovolanie môže podľa ustanovenia § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku podať výlučne iba účastník konania (nie teda aj vedľajší účastník konania),
v danom prípade nie je proti uzneseniu krajského súdu prípustné zo strany sťažovateľky
dovolanie. Znamená to, že ochranu práv sťažovateľky nie je možné dosiahnuť v danom
štádiu v rámci všeobecného súdnictva, čo zakladá právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľky.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
30 Cb 8/2006 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 6/2013 s tým, aby boli uznesenia
okresného súdu z 12. novembra 2012 a krajského súdu z 28. júna 2013 zrušené a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 Cb 8/2006 z 12. novembra 2012 vyplýva, že
ním nebol pripustený vstup sťažovateľky ako vedľajšej účastníčky na strane žalobcu do
konania. Podľa názoru okresného súdu predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva
v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na
úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide vtedy,
ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka (jeho
práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Pojem „právny záujem na výsledku
sporu“ nie je v jednotlivých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku bližšie
špecifikovaný, keď zákonodarca ponechal na úvahe súdu v každom jednotlivom prípade
jeho výklad a aplikáciu. Hlavným účelom a zmyslom vedľajšieho účastníctva, ktorý musí
súd vždy zohľadňovať, je pomoc vedľajšieho účastníka jednému z účastníkov konania.
Zmyslom tohto právneho inštitútu je teda v konkrétnom spore posilniť postavenie účastníka,
na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, a to za predpokladu, že vedľajší účastník má
právny záujem na výsledku sporu. Inými slovami, tento má právny záujem na víťazstve
toho účastníka, ktorého ako vedľajší účastník podporuje. Inštitút vedľajšieho účastníctva
teda neslúži len na ochranu tretích osôb (vedľajšieho účastníka), ale zároveň i na ochranu
hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil. Okresný súd
nezistil, že by sťažovateľka mala právny záujem na výsledku predmetného konania ako
predpokladu jej pripustenia do konania ako vedľajšej účastníčky na strane žalobcu. Právny
záujem na výsledku konania sťažovateľka nepreukázala. Bolo potrebné stotožniť sa
s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej existujúca pohľadávka sťažovateľky voči žalobcovi
nezakladá hmotnoprávny záujem na výsledku predmetného sporu. Skutočnosť, že
sťažovateľka má voči žalobcovi pohľadávku, ktorá je vymáhaná v exekučnom konaní,
nezakladá jej právny záujem na výsledku konania v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Cob 6/2013-683 z 28. júna 2013 vyplýva, že ním
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 30 Cb 8/2006-650 z 12. novembra 2012.
Podľa názoru krajského súdu napadnuté uznesenie okresného súdu je vecne správne, pričom
krajský súd sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu. Dôvody napadnutého uznesenia sú
relevantné a správne, keďže právny záujem sťažovateľky je len subjektívny, bez
konkrétnych hmotnoprávnych spojitostí s právnym záujmom na výsledku sporu zo strany
žalobcu.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 3 Cob 6/2013-683 z 28. júna 2013.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 30 Cb 8/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky
vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je
zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,
že sťažovateľka aj využila možnosť podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 6/2013. Túto časť sťažnosti treba považovať
za zjavne neopodstatnenú, pričom zároveň možno uvažovať aj nad jej neprípustnosťou
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka tvrdí, že má právny záujem na výsledku súdneho konania vedeného
žalobcom proti žalovanej. Sťažovateľka totiž má judikovanú pohľadávku voči žalobcovi,
ktorú aj vymáha v rámci exekučného konania vedeného proti žalobcovi ako povinnému.
Sťažovateľka je presvedčená, že pokiaľ žalobca bude v spore úspešný (bude mu prisúdená
požadovaná suma 15 782,44 € s prísl.), bude mať viac majetku, čím sa zlepšia jej vyhliadky
na to, že svoju judikovanú pohľadávku od žalobcu v exekučnom konaní úspešne vymôže.
Zrejme práve v tejto okolnosti vidí sťažovateľka svoj právny záujem na výsledku sporu
v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda na procesnom úspechu žalobcu,
na strane ktorého vstúpila do konania ako vedľajšia účastníčka.
Podľa názoru ústavného súdu treba stanovisko okresného súdu (s ktorým sa krajský
súd bez výhrad stotožnil) považovať za dostatočne presvedčivé a akceptovateľné. Nemožno
ho teda kvalifikovať ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka
má v uvedenej súvislosti odlišný právny názor, neznamená sama osebe bez ďalšieho
porušenie jej označených práv.
Treba uviesť, že prebiehajúce súdne konanie medzi žalobcom a žalovanou nemá
nijakú skutkovú, ale ani právnu súvislosť s judikovanou pohľadávkou sťažovateľky voči
žalobcovi. Inými slovami, nech by bolo rozhodnutie vo veci samej akékoľvek (či by bol
v spore úspešný žalobca alebo žalovaná), na existencii, resp. oprávnenosti judikovanej
pohľadávky sťažovateľky by sa nič nezmenilo. Preto je dôvodný záver, podľa ktorého
neexistuje právny záujem sťažovateľky na výsledku sporu v hmotnoprávnom zmysle.
Právny záujem sťažovateľky je daný iba z pohľadu väčšej či menšej miery
pravdepodobnosti úspešného exekučného vymáhania judikovanej pohľadávky sťažovateľky.
Takýto právny záujem spravidla nemožno považovať za právny záujem v zmysle § 93
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Ako to už bolo naznačené, do úvahy prichádza aj posúdenie sťažnosti smerujúcej
proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 6/2013 ako neprípustnej.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 93 ods. 4 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku v konaní má vedľajší
účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné voči
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podľa § 240 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku účastník môže podať
dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde,
ktorý rozhodoval v prvom stupni.
Podľa § 243c Občianskeho súdneho poriadku pre konanie na dovolacom súde platia
primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo
iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
Sťažovateľka s poukazom na ustanovenie § 240 ods. 1 prvej vety Občianskeho
súdneho poriadku zdôrazňuje, že dovolanie môže podať iba účastník konania, nie teda aj
vedľajší účastník. Z toho vyvodzuje, že v danom prípade nebola oprávnená podať dovolanie
proti uzneseniu krajského súdu.
Bez toho, aby ústavný súd chcel akýmkoľvek spôsobom prejudikovať rozhodovanie
dovolacieho súdu v daných súvislostiach, treba povedať, že z ustanovenia § 240 ods. 1 prvej
vety Občianskeho súdneho poriadku sa vôbec nejaví ako jednoznačne vylúčená možnosť
sťažovateľky podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by sa
opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Takýto prípadný
záver by sa mohol opierať o ustanovenie § 93 ods. 4 prvej vety Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré dáva vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a povinnosti ako účastníkovi.
Pritom v zmysle ustanovenia § 243c Občianskeho súdneho poriadku možno ustanovenie
§ 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku primerane použiť aj v dovolacom konaní, pokiaľ
v danej súvislosti nie je ustanovené niečo iné.
Treba tiež dodať, že sťažovateľkou namietaný postup krajského súdu, ktorý
rozhodoval o prípustnosti jej vedľajšieho účastníctva a toto nepripustil, má znaky postupu,
ktorým sa sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke odňala možnosť konať pred súdom
(mutatis mutandis II. ÚS 268/2013).
Napokon je podstatné, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),
že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Jasne totiž uviedla, že
dovolanie nepodala preto, lebo podľa jej právneho názoru nebola na podanie dovolania
aktívne legitimovaná. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2013