Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 538/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.), Maďarsko, právne zastúpenej

advokátom JUDr. G. H., B., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. a Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.) o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra

2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť M. (Zrt.), Maďarsko (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 12. novembra 2012 bolo rozhodnuté, že sťažovateľka sa nepripúšťa do konania ako

vedľajšia účastníčka na strane žalobcu G. (ďalej len „žalobca“). Žalobcova žaloba

smerovala proti Č., a. s. (ďalej len „žalovaná“), a týkala sa zaplatenia sumy 15 782,44 €

s prísl. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2013 bolo uznesenie

okresného súdu potvrdené. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi

sťažovateľky doručené 31. júla 2013.

Sťažovateľka podaním z 5. apríla 2012 oznámila okresnému súdu, že vstupuje do

konania vedeného pod sp. zn. ako vedľajšia účastníčka, a to na strane žalobcu.

Okresný súd prípisom z 24. mája 2012 oznámil tak žalobcovi, ako aj žalovanej vstup

vedľajšej účastníčky do konania, pričom obe oznámenia boli doručené 5. júna 2012.

Na pojednávaní konanom 4. júna 2012, ako aj v písomnom stanovisku doručenom

okresnému súdu 19. septembra 2012 žalovaná vyslovila nesúhlas s tým, aby do konania

vstúpila sťažovateľka ako vedľajšia účastníčka na strane žalobcu. Následne 12. novembra

2012 okresný súd rozhodol o nepripustení sťažovateľky do konania. Okresný súd bol toho

názoru, že inštitút vedľajšieho účastníctva neslúži len na ochranu vedľajšieho účastníka, ale

zároveň aj na ochranu záujmov hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší

účastník pristúpil do konania. Okresný súd nezistil, že by sťažovateľka mala právny záujem

na výsledku konania. Sťažovateľka tento záujem nepreukázala. Existujúca pohľadávka

sťažovateľky voči žalobcovi nezakladá hmotnoprávny záujem na výsledku sporu. Krajský

súd sa stotožnil so závermi okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd jej svojím uznesením odobral možnosť

zúčastniť sa konania v postavení vedľajšej účastníčky, čím jej odňal možnosť na súdnu

ochranu a na súd ako taký. Poukazuje tiež na to, že vedľajší účastník má v zmysle

ustanovenia v konaní rovnaké práva

a povinnosti ako účastník konania. Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej právnej praxe

spravidla bez problémov sa preukazuje právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku

(víťazstve) konkrétnej sporovej strany v prípadoch, ak vedľajší účastník má regresný nárok

alebo regresnú povinnosť voči účastníkovi, na ktorého strane vystupuje, pričom typickými

príkladmi takéhoto vedľajšieho účastníctva sú napr. spory, v ktorých ako vedľajší účastník

vystupuje ručiteľ, za istých okolností veriteľ alebo dlžník na konkrétnej procesnej strane.

Sťažovateľka je toho názoru, že existencia jej nároku voči žalobcovi je jednoznačne

dostatočným dôvodom na to, aby mala právo vstúpiť do konania ako vedľajšia účastníčka

na strane žalobcu. Sťažovateľka je hmotnoprávne dotknutá rozhodnutím všeobecného súdu

v tejto veci, pretože prípadné víťazstvo žalobcu môže ovplyvniť hmotnoprávne postavenie

sťažovateľky ako oprávnenej vo vzťahu k jej pohľadávke, ktorú si uplatňuje voči žalobkyni

ako povinnej v exekučnom konaní. Prípadné víťazstvo žalobcu môže preto pozitívne

ovplyvniť splatenie pohľadávky sťažovateľky, a preto mala a má záujem na výsledku

konania.

Keďže dovolanie môže podľa ustanovenia § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku podať výlučne iba účastník konania (nie teda aj vedľajší účastník konania),

v danom prípade nie je proti uzneseniu krajského súdu prípustné zo strany sťažovateľky

dovolanie. Znamená to, že ochranu práv sťažovateľky nie je možné dosiahnuť v danom

štádiu v rámci všeobecného súdnictva, čo zakladá právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľky.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

okresného súdu z 12. novembra 2012 a krajského súdu z 28. júna 2013 zrušené a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 12. novembra 2012 vyplýva, že

ním nebol pripustený vstup sťažovateľky ako vedľajšej účastníčky na strane žalobcu do

konania. Podľa názoru okresného súdu predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva

v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na

úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide vtedy,

ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka (jeho

práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Pojem „právny záujem na výsledku

sporu“ nie je v jednotlivých ustanoveniach bližšie

špecifikovaný, keď zákonodarca ponechal na úvahe súdu v každom jednotlivom prípade

jeho výklad a aplikáciu. Hlavným účelom a zmyslom vedľajšieho účastníctva, ktorý musí

súd vždy zohľadňovať, je pomoc vedľajšieho účastníka jednému z účastníkov konania.

Zmyslom tohto právneho inštitútu je teda v konkrétnom spore posilniť postavenie účastníka,

na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, a to za predpokladu, že vedľajší účastník má

právny záujem na výsledku sporu. Inými slovami, tento má právny záujem na víťazstve

toho účastníka, ktorého ako vedľajší účastník podporuje. Inštitút vedľajšieho účastníctva

teda neslúži len na ochranu tretích osôb (vedľajšieho účastníka), ale zároveň i na ochranu

hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil. Okresný súd

nezistil, že by sťažovateľka mala právny záujem na výsledku predmetného konania ako

predpokladu jej pripustenia do konania ako vedľajšej účastníčky na strane žalobcu. Právny

záujem na výsledku konania sťažovateľka nepreukázala. Bolo potrebné stotožniť sa

s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej existujúca pohľadávka sťažovateľky voči žalobcovi

nezakladá hmotnoprávny záujem na výsledku predmetného sporu. Skutočnosť, že

sťažovateľka má voči žalobcovi pohľadávku, ktorá je vymáhaná v exekučnom konaní,

nezakladá jej právny záujem na výsledku konania v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -683 z 28. júna 2013 vyplýva, že ním

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -650 z 12. novembra 2012.

Podľa názoru krajského súdu napadnuté uznesenie okresného súdu je vecne správne, pričom

krajský súd sa v zmysle v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu. Dôvody napadnutého uznesenia sú

relevantné a správne, keďže právny záujem sťažovateľky je len subjektívny, bez

konkrétnych hmotnoprávnych spojitostí s právnym záujmom na výsledku sporu zo strany

žalobcu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -683 z 28. júna 2013.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky

vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je

zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,

že sťažovateľka aj využila možnosť podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba považovať

za zjavne neopodstatnenú, pričom zároveň možno uvažovať aj nad jej neprípustnosťou

v zmysle ustanovenia a .

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka tvrdí, že má právny záujem na výsledku súdneho konania vedeného

žalobcom proti žalovanej. Sťažovateľka totiž má judikovanú pohľadávku voči žalobcovi,

ktorú aj vymáha v rámci exekučného konania vedeného proti žalobcovi ako povinnému.

Sťažovateľka je presvedčená, že pokiaľ žalobca bude v spore úspešný (bude mu prisúdená

požadovaná suma 15 782,44 € s prísl.), bude mať viac majetku, čím sa zlepšia jej vyhliadky

na to, že svoju judikovanú pohľadávku od žalobcu v exekučnom konaní úspešne vymôže.

Zrejme práve v tejto okolnosti vidí sťažovateľka svoj právny záujem na výsledku sporu

v zmysle , teda na procesnom úspechu žalobcu,

na strane ktorého vstúpila do konania ako vedľajšia účastníčka.

Podľa názoru ústavného súdu treba stanovisko okresného súdu (s ktorým sa krajský

súd bez výhrad stotožnil) považovať za dostatočne presvedčivé a akceptovateľné. Nemožno

ho teda kvalifikovať ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka

má v uvedenej súvislosti odlišný právny názor, neznamená sama osebe bez ďalšieho

porušenie jej označených práv.

Treba uviesť, že prebiehajúce súdne konanie medzi žalobcom a žalovanou nemá

nijakú skutkovú, ale ani právnu súvislosť s judikovanou pohľadávkou sťažovateľky voči

žalobcovi. Inými slovami, nech by bolo rozhodnutie vo veci samej akékoľvek (či by bol

v spore úspešný žalobca alebo žalovaná), na existencii, resp. oprávnenosti judikovanej

pohľadávky sťažovateľky by sa nič nezmenilo. Preto je dôvodný záver, podľa ktorého

neexistuje právny záujem sťažovateľky na výsledku sporu v hmotnoprávnom zmysle.

Právny záujem sťažovateľky je daný iba z pohľadu väčšej či menšej miery

pravdepodobnosti úspešného exekučného vymáhania judikovanej pohľadávky sťažovateľky.

Takýto právny záujem spravidla nemožno považovať za právny záujem v zmysle § 93

ods. 1 .

Ako to už bolo naznačené, do úvahy prichádza aj posúdenie sťažnosti smerujúcej

proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. ako neprípustnej.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa prvej vety v konaní má vedľajší

účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.

Podľa dovolanie je prípustné voči

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Podľa prvej vety účastník môže podať

dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde,

ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Podľa pre konanie na dovolacom súde platia

primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo

iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Sťažovateľka s poukazom na ustanovenie § 240 ods. 1 prvej vety Občianskeho

súdneho poriadku zdôrazňuje, že dovolanie môže podať iba účastník konania, nie teda aj

vedľajší účastník. Z toho vyvodzuje, že v danom prípade nebola oprávnená podať dovolanie

proti uzneseniu krajského súdu.

Bez toho, aby ústavný súd chcel akýmkoľvek spôsobom prejudikovať rozhodovanie

dovolacieho súdu v daných súvislostiach, treba povedať, že z ustanovenia § 240 ods. 1 prvej

vety sa vôbec nejaví ako jednoznačne vylúčená možnosť

sťažovateľky podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by sa

opierala o ustanovenie . Takýto prípadný

záver by sa mohol opierať o ustanovenie § 93 ods. 4 prvej vety Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré dáva vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a povinnosti ako účastníkovi.

Pritom v zmysle ustanovenia možno ustanovenie

primerane použiť aj v dovolacom konaní, pokiaľ

v danej súvislosti nie je ustanovené niečo iné.

Treba tiež dodať, že sťažovateľkou namietaný postup krajského súdu, ktorý

rozhodoval o prípustnosti jej vedľajšieho účastníctva a toto nepripustil, má znaky postupu,

ktorým sa sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke odňala možnosť konať pred súdom

(mutatis mutandis ).

Napokon je podstatné, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),

že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Jasne totiž uviedla, že

dovolanie nepodala preto, lebo podľa jej právneho názoru nebola na podanie dovolania

aktívne legitimovaná. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu

v zmysle ustanovenia .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013