Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 24/02
PDF · 111.39 KB
No categories available
II. ÚS 24/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 24/02-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2002
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Š. P., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. I. G.,
P., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Obo
265/01 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. Š. P. o d m i e t a pre svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. februára
2002 doručené podanie Mgr. Š. P. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného
advokátom JUDr. I. G., P., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky“, ktorým namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z jeho obsahu
vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou zo 16. marca 2001 na Krajskom súde v Žiline domáhal
zaplatenia pohľadávky z obchodnej činnosti voči spoločnosti Všeobecná ľudová poisťovňa
Žilina vo výške 12 007 700 Sk. Keďže vyrubený súdny poplatok vo výške 600 000 Sk ale
nebol schopný uhradiť, požiadal o oslobodenie od neho podľa § 138 Občianskeho
zákonníka. Uznesením sp. zn. 16 Cb 136/01 Krajský súd v Žiline rozhodol, že
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva. Proti tomuto uzneseniu podal
sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, avšak tento
svojím uznesením sp. zn. 7 Obo 265/01 z 29. októbra 2001 rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline potvrdil. V takomto postupe videl sťažovateľ „zásadné pochybenie Najvyššieho
súdu“ narušujúce jeho základné práva a slobody. V dôsledku toho požiadal, aby ústavný súd
v konaní o jeho sťažnosti podľa čl. 127 ústavy rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7 Obo 265/01 zo dňa 29. 10.
2001 porušil ústavné právo Mgr. Š. P., B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 úst. zák. č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 38 ods. 2 úst. zák. č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, na právo na prístup k súdnej ochrane svojich práv rozhodnutím
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky – uznesenie sp. zn. 7 Obo 265/01 zo dňa 29. 10. 2001.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania
ako i primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ústavy (a od 1. januára 2002) oprávnený konať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd (upravených v ústave), alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd
nerozhoduje iný súd. Z konania o sťažnostiach nemožno vylúčiť ani postup všeobecných
súdov Slovenskej republiky, ak v jeho dôsledku došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania
(čl. 46 až 50 ústavy) a ak tomuto základnému právu alebo slobode iný súdny orgán
Slovenskej republiky neposkytuje účinnú právnu ochranu na základe právneho prostriedku
nápravy priamo dostupného sťažovateľovi. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa preto ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd
pravidelne skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj jeho príslušnosť na
jej prerokovanie a rozhodnutie, pretože na konanie a rozhodovanie o porušení základných
práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby je oprávnený len vtedy, ak im ochranu
neposkytujú všeobecné súdy (čl. 127 ústavy – „ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd“).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto zisťoval, či
účinnú ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietal (t. j. právu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ďalšími označenými právami), neposkytujú
všeobecné súdy na základe dostupných opravných prostriedkov. Z obsahu sťažnosti ústavný
súd zistil, že hoci sťažovateľ na ochranu svojho práva využil odvolanie proti uzneseniu
prvostupňového súdu o zastavení konania podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku,
nevyužil však dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl.
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania) bolo v prípade navrhovateľa
prípustné a v súlade s § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ho možno považovať za
účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Pri hodnotení účinnosti tohto opravného prostriedku ústavný súd zohľadnil aj
judikatúru všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), podľa
ktorej „Ak okresný a krajský súd zastavili konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci
pre takýto záver neboli dané dôvody, zabránili tým žalobcovi, aby jeho žalobný návrh bol
posudzovaný meritórne, čím bol zároveň naplnený tvrdený dovolávací dôvod podľa ust.
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“, takže „zastavenie konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol
zákonný dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237
Občianskeho súdneho poriadku“, t. j. „...domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené
alebo porušené u prvostupňového súdu na súde vyššieho stupňa, a to na základe riadneho
opravného prostriedku“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 70/93 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky 5-6/1997, č. 50).
Vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa bol
ústavný súd nútený konštatovať, že tento mal k dispozícii účinný právny prostriedok
nápravy označeného základného práva, ktorý mu bol prístupný v systéme všeobecného
súdnictva, a to dovolanie podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku. Jeho nevyčerpanie
nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy. Keďže
ústavný súd je o namietanom porušení základného práva alebo slobody navrhovateľa
v konaní o sťažnosti oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje iný
orgán, a keďže v tomto prípade mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok
nápravy ním namietaného porušenia základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo treba jeho sťažnosť
odmietnuť pre nepríslušnosť ústavného súdu (podobne ústavný súd rozhodol v prípadoch
sp. zn. II. ÚS 13/00, I. ÚS 52/00, II. ÚS 31/00).
Vzhľadom na túto skutočnosť bolo už bez právneho významu zaoberať sa aj
namietaným porušením ďalších základných práv a slobôd (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd), tak ako to sťažovateľ požadoval vo svojej sťažnosti.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že jeho stanovisko k vyčerpaniu dovolania v prípade
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy zastavením konania už bolo uverejnené v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky za rok 2000.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2002