Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 110/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P, s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE

266/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn. 1 CoE

351/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. z 31. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE

228/2012 z 30. augusta 2012, sp. zn. z 28. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE

154/2012 z 26. septembra 2012, sp. zn. z 26. septembra 2012,

sp. zn. z 28. augusta 2012 a sp. zn. z 12. októbra 2012

v spojení s postupom Okresného súdu Rimavská Sobota a jeho uzneseniami

sp. zn. zo 6. marca 2012, sp. zn. zo 16. februára 2012,

sp. zn. z 27. marca 2012, sp. zn. zo 16. februára 2012,

sp. zn. zo 4. mája 2012, sp. zn. zo 16. marca 2012,

sp. zn. z 5. marca 2012, sp. zn. z 15. februára 2012,

sp. zn. z 20. marca 2012 a sp. zn. zo 7. mája 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. až sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

6. a 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného

a dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 12. júla 2012, sp. zn. 1

CoE 327/2012 z 18. septembra 2012 ( a ), sp. zn. 1 CoE

351/2012 z 18. septembra 2012 ( a , sp. zn. 2 CoE

363/2012 z 31. augusta 2012 ( a ), sp. zn. 16 CoE

228/2012 z 30. augusta 2012 (), sp. zn. z 28. augusta

2012 (), sp. zn. z 26. septembra 2012 (),

sp. zn. z 26. septembra 2012 (), sp. zn.

z 28. augusta 2012 () a sp. zn. z 12. októbra 2012 (Rvp

16081/2012, ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a

uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Er

6/2009 zo 6. marca 2012, sp. zn. zo 16. februára 2012 ( a Rvp

16080/2012), sp. zn. z 27. marca 2012 ( a ),

sp. zn. zo 16. februára 2012 ( a ), sp. zn. 1

Er 10/2009 zo 4. mája 2012 (), sp. zn. zo 16. marca 2012

(), sp. zn. z 5. marca 2012 (), sp. zn. 1 Er

2217/2010 z 15. februára 2012 (, sp. zn. z 20. marca 2012

() a sp. zn. zo 7. mája 2012 (, ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo

povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti

pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli

sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom –

spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v

exekučných konaniach vedených okresným súdom. Okresný súd ako súd exekučný

rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami (pozri bod 1) o prebiehajúcom exekučnom

konaní/exekúcii tak, že „... exekúciu vyhlásil za neprípustnú, resp. ju zastavil“. Napadnuté

rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní

potvrdené ako vecne správne, a to predovšetkým z dôvodu, že oba súdy vyhodnotili

rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie

za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá v spojení s ďalšími nekalými podmienkami

obsiahnutými v zmluvách o úvere ako spotrebiteľských zmluvách spôsobovala značnú

nerovnováhu v právnom postavení dlžníkov ako spotrebiteľov a sťažovateľky ako silnejšej

zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem spotrebiteľskej legislatívy.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť

do niekoľkých rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu

exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu, a tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol

povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu

bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené

tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,

Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo

využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému

všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má

rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten

dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom

všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,

ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).“. Poukázala aj

na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Exekučný súd konal pri revízii

rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do

situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania

úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené

s exekučnou vecou.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného

a krajského súdu, ktoré tieto oba súdy mali ignorovať/postupovať v rozpore s § 57 ods. 5

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), k čomu argumentovala, že

„Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta

druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd

nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak

by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované

ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou ),

na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa

prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona

č. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací

súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením ,

zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3 V neposlednom rade sa sťažovateľka snaží vyvolať konanie o prejudiciálnej

otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a poukazuje na to, že

«Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je

potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné

požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor

európskej únie.».

3.4 Sťažovateľka v nadväznosti na svoje úvahy smerujúce k potrebe konania

o prejudiciálnej otázke poukázala aj na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa nijako

nevysporiadali s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

teda z dôvodu začatia konania o prejudiciálnej otázke/otázkach ňou formulovaných, k čomu

dôvodila, že „Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním

rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust.

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie a tvrdení

sťažovateľa vo vzťahu k nutnosti súdu konať položením prejudiciálnych otázok Súdnemu

dvoru Európskej únie, zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...

Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)

a Zmluvy o fungovaní EÚ bol vzhľadom k jeho obsahu podaný legitímne a bolo

nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. a sp. zn. až sp. zn. a z tohto

obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských

doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv

o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu

problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou

použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.

č. k. -19 z 22. augusta 2012, č. k. -26 z 22. augusta 2012,

-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich

sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných

prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach

odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

12. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2)

ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom

č. , ktorým sa dopĺňa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia

Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať

podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto

povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má

vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu, ktoré všetky napadnuté

rozhodnutia okresného súdu boli vydané do účinnosti novelizácie Exekučného poriadku;

táto povinnosť prvostupňového súdu neplatí v prípadoch, v ktorých prvostupňový súd

rozhodol len o zastavení exekučného konania, ako tomu bolo napríklad v napadnutých

rozhodnutiach okresného súdu sp. zn. zo 16. februára 2012 (potvrdeného

uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. septembra 2012),

sp. zn. z 15. februára 2012 (potvrdeného uznesením krajského súdu

sp. zn. z 26. septembra 2012), sp. zn. zo 16. februára 2012

(potvrdeného uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. septembra 2012)

a sp. zn. zo 16. februára 2012 (potvrdeného uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. augusta 2012). Povinnosť krajského súdu ako súdu

odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť pojednávanie vyplýva z .

Z ďalšieho znenia , a to , vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna

povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom

na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie

Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy

na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia

prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi alebo

nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa

názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a ani práva podľa dohovoru.

13. Podľa názoru ústavného súdu je zarážajúcou nepozornosťou, resp. úmyselným

zavádzaním ústavného súdu, ak sťažovateľka argumentuje porušením právnych predpisov,

ktoré „prima facie“ neboli porušené napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, resp.

v danom prípade porovnaním obsahu namietanej právnej úpravy s vecnou stránkou

napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu uvedených v bode 12 tohto

rozhodnutia (zastavenie exekučného konania podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku,

pozn.) a v sťažovateľkinej argumentácii je zrejmá absencia príčinnej súvislosti, resp.

absencia obsahovej formy rozhodnutia predpokladanej samotnou novelizáciou Exekučného

poriadku, v nadväznosti na čo sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom

v tejto ich časti a priori nedôvodné.

14. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa

stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe

úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke

pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu

dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené

otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas,

C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

15. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

16. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho

opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť

mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1

, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

písm. c) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania (m. m. ).

17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

18. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. z 31. augusta 2012

v podstatnom uviedol, že «Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny

dvor Európskej únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) vo veci C-40/08 a to:

Smernica... sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na

výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,

musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej

medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.».

19. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. z 30. augusta

2012 v podstatnom uviedol, že «Podľa súd konanie preruší, ak

rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán

rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak

rozhodol o tom, že požiada podľa Článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie

rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa

článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového

a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať

rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie. o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade Štatútov orgánov zriadených aktom

Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim

v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v lom to konaní Súdny

dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu

a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu

vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete Článku 267 ZFEÚ. Túto

povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za

akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo

žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd

môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej

otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako

predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa

v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého

bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového

právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej

sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora

predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo

výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o

otázke hraníc aplikovaleľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),

teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom

zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená

Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu

k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na

prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka

nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je

otázka, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za

akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho

výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny

názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď

naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom

individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že

keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola

so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa

nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už na

strane 12 tohto rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že

zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná

rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom

konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou

odvolacieho súdu (pozri napr. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.

, , a i.) i Najvyššieho súdu SR (pozri

napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. a pod.). Z uvedených dôvodov

je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu

základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je

možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie

presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných

dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia

a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke

právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek

požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny

a nevyčerpávajúci zoznam podmienok ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým

a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica

v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky

v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady

pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto

Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou

zákonom č, a nachádza svoje vyjadrenie v znení . Z uvedeného

potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá

v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy

ku Škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa

nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe

k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok

obsiahnutých v . Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej

doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so

spotrebiteľom nieje neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu. že rozhodcovská

doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú

nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa

nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach

tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie

prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej

nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor.

ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa

nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je

otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium

SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Edilores (C-240/98 až C-244/98)

uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa

v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ

ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie

k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby

mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo

dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného

v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný

nekalou podmienkou, a no prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7. pretože

takéto preskúmanie môže mať odrádzajúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania

nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo

dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza

ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať

nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte

ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci P. (C-76/10). kde v súvislostí so skúmaním

nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo

fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou

dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za

nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom

ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných

judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa

aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách

stým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalostí takejto podmienky, je

povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z

vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je

zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa S 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo

zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v lom, že

pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že

vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže

svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a

uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o

ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na

spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na

základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie

neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire

ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania

predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo

konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry

Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v

čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa

„problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie

sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na

postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú

výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s

predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by

v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu

úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.».

19. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení citovaných rozhodnutí krajského súdu

vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd

uvádza, že krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu na konanie vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho

dvora, ktorú vyložil v medziach svojej právomoci, pričom v kontexte vnútroštátnej

spotrebiteľskej legislatívy aj posúdil viaceré zmluvné dojednania v zmluve o úvere za

nekalé zmluvné podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc

s právnym názorom Súdneho dvora (pozri bod 18, 19) nepovažoval za potrebné otvárať

konanie o otázkach, pri ktorých pochybnosti nemal (pozri bod 17).

20. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v jej tvrdení, že „Práve chýbajúca

procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu

na prerušenie konania postupom podľa ust. a Zmluvy

o fungovaní EÚ... zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“, vzťahujúcej

sa teda na postup všeobecných súdov, ktoré tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom

konaní nepristúpili k vydaniu rozhodnutia o výslovnej požiadavke sťažovateľky

na prerušenie konania podľa (bližšie pozri bod 3.4 pozn.), teda

nerozhodli formou predpokladanou , ústavný súd konštatuje, že je

pravdou, že z dikcie vyplýva, že práve uznesenie je forma rozhodnutia, ku

ktorej súd pristupuje vtedy, ak či už s súlade s návrhom účastníka konania alebo v nesúlade

s ním rozhoduje o procesných otázkach týkajúcich sa vedenia konania, teda aj napr.

o prerušení konania z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke. Táto zákonom definovaná

možnosť postupu súdu v konaní je podporená legislatívne vymedzeným rámcom jeho

postupu v zmysle už citovanej právnej úpravy .

21. Ústavný súd je v tejto súvislosti nútený sťažovateľke pripomenúť, že v zmysle

svojej štandardnej judikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti

ktorým bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124

(bližšie pozri bod 5, pozn.) je ako nezávislého ochrancu ústavnosti skúmať

a rozhodovať o porušeniach ústavnosti v kontexte namietaného porušenia označených práv,

a nie skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou nedosahujú porušenia

označených základných práv a slobôd. Inými slovami, ústavný súd teda nepovažuje za

potrebné zaoberať zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola odôvodňovaná

opodstatnenosť sťažovateľkou podaných sťažností, ale iba z nej vyplývajúcimi

ústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených

základných práv a slobôd posudzuje/resp. posudzoval, a to v zmysle pevne

zakotveného svojho poslania v právnom štáte.

22. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,

ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného

na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení

(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)

musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti

(m. m. , , , , ). Priorizovanie

formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie

právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach viesť k rozhodnutiam, ktoré

budú v rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci

v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých

cieľom je/bude úmyselne spomaliť/sťažiť postup súdu v konaní v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. Inými slovami, ústavný súd favorizuje/priorizuje zváženie

konkrétnych okolností posudzovaného prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne

dôsledky/vplyv na právnu sféru sťažovateľa.

23. K už uvedenému ústavný súd poznamenáva, že už z výrokových častí uznesení

krajského súdu, ako napr. sp. zn. z 30. augusta 2012,

sp. zn. z 28. augusta 2012, sp. zn. z 26. septembra

2012, sp. zn. z 28. augusta 2012..., vyplýva samotná skutočnosť, že

podanými návrhmi na prerušenie konania podľa sa krajský súd aj

zaoberal, pričom v odôvodneniach týchto svojich rozhodnutí vychádzal aj z dostatočne

podrobne vyloženej judikatúry Súdneho dvora/odkazmi na túto judikatúru vzťahujúcu sa na

sťažovateľkou nastolené problematické otázky, na právny výklad ktorých dostala

jednoznačnú, zmysluplnú a z pohľadu ústavného súdu vykonaného prieskumu aj ústavne

konformnú/súladnú odpoveď.

24. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v

obdobných prípadoch ako neefektívny.

25. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na

rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

26. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2013