Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 130 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (135)I. ÚS 110/2013
PDF · 309.79 KB
No categories available
I. ÚS 110/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P, s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE
266/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 1 CoE 327/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 1 CoE
351/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 363/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE
228/2012 z 30. augusta 2012, sp. zn. 43 CoE 196/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE
154/2012 z 26. septembra 2012, sp. zn. 41 CoE 165/2012 z 26. septembra 2012,
sp. zn. 43 CoE 188/2012 z 28. augusta 2012 a sp. zn. 15 CoE 158/2012 z 12. októbra 2012
v spojení s postupom Okresného súdu Rimavská Sobota a jeho uzneseniami
sp. zn. 15 Er 6/2009 zo 6. marca 2012, sp. zn. 1 Er 77/2011 zo 16. februára 2012,
sp. zn. 1 Er 72/2010 z 27. marca 2012, sp. zn. 1 Er 2030/2010 zo 16. februára 2012,
sp. zn. 1 Er 10/2009 zo 4. mája 2012, sp. zn. 1 Er 2902/2010 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 1 Er 2467/2010 z 5. marca 2012, sp. zn. 1 Er 2217/2010 z 15. februára 2012,
sp. zn. 1 Er 2221/2010 z 20. marca 2012 a sp. zn. 1 Er 647/2009 zo 7. mája 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14458/2012
a sp. zn. Rvp 16070/2012 až sp. zn. Rvp 16081/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14458/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
6. a 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 266//2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 1
CoE 327/2012 z 18. septembra 2012 (Rvp 16070/2012 a Rvp 16080/2012), sp. zn. 1 CoE
351/2012 z 18. septembra 2012 (Rvp 16071/2012 a Rvp 16077/2012, sp. zn. 2 CoE
363/2012 z 31. augusta 2012 (Rvp 16072/2012 a Rvp 16073/2012), sp. zn. 16 CoE
228/2012 z 30. augusta 2012 (Rvp 16074/2012), sp. zn. 43 CoE 196/2012 z 28. augusta
2012 (Rvp 16075/2012), sp. zn. 41 CoE 154/2012 z 26. septembra 2012 (Rvp 16076/2012),
sp. zn. 41 CoE 165/2012 z 26. septembra 2012 (Rvp 16078/2012), sp. zn. 43 CoE 188/2012
z 28. augusta 2012 (Rvp 16079/2012) a sp. zn. 15 CoE 158/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp
16081/2012, ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a
uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Er
6/2009 zo 6. marca 2012, sp. zn. 1 Er 77/2011 zo 16. februára 2012 (Rvp 16070/2012 a Rvp
16080/2012), sp. zn. 1 Er 72/2010 z 27. marca 2012 (Rvp 16071/2012 a Rvp 16077/2012),
sp. zn. 1 Er 2030/2010 zo 16. februára 2012 (Rvp 16072/2012 a Rvp 16073/2012), sp. zn. 1
Er 10/2009 zo 4. mája 2012 (Rvp 16074/2012), sp. zn. 1 Er 2902/2010 zo 16. marca 2012
(Rvp 16075/2012), sp. zn. 1 Er 2467/2010 z 5. marca 2012 (Rvp 16076/2012), sp. zn. 1 Er
2217/2010 z 15. februára 2012 (Rvp 16078/2012, sp. zn. 1 Er 2221/2010 z 20. marca 2012
(Rvp 16079/2012) a sp. zn. 1 Er 647/2009 zo 7. mája 2012 (Rvp 16081/2012, ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo
povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti
pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli
sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom –
spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v
exekučných konaniach vedených okresným súdom. Okresný súd ako súd exekučný
rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami (pozri bod 1) o prebiehajúcom exekučnom
konaní/exekúcii tak, že „... exekúciu vyhlásil za neprípustnú, resp. ju zastavil“. Napadnuté
rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní
potvrdené ako vecne správne, a to predovšetkým z dôvodu, že oba súdy vyhodnotili
rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie
za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá v spojení s ďalšími nekalými podmienkami
obsiahnutými v zmluvách o úvere ako spotrebiteľských zmluvách spôsobovala značnú
nerovnováhu v právnom postavení dlžníkov ako spotrebiteľov a sťažovateľky ako silnejšej
zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem spotrebiteľskej legislatívy.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť
do niekoľkých rovín.
3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu
exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok
rozhodcovského súdu, a tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené
tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,
Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo
využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému
všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten
dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“. Poukázala aj
na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Exekučný súd konal pri revízii
rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do
situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania
úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené
s exekučnou vecou.“
3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného
a krajského súdu, ktoré tieto oba súdy mali ignorovať/postupovať v rozpore s § 57 ods. 5
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), k čomu argumentovala, že
„Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta
druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd
nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak
by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované
ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.),
na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa
prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona
č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací
súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p.
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
3.3 V neposlednom rade sa sťažovateľka snaží vyvolať konanie o prejudiciálnej
otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a poukazuje na to, že
«Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
európskej únie.».
3.4 Sťažovateľka v nadväznosti na svoje úvahy smerujúce k potrebe konania
o prejudiciálnej otázke poukázala aj na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa nijako
nevysporiadali s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
teda z dôvodu začatia konania o prejudiciálnej otázke/otázkach ňou formulovaných, k čomu
dôvodila, že „Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním
rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie a tvrdení
sťažovateľa vo vzťahu k nutnosti súdu konať položením prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie, zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...
Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ bol vzhľadom k jeho obsahu podaný legitímne a bolo
nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 14458/2012 a sp. zn. Rvp 16070/2012 až sp. zn. Rvp 16081/2012 a z tohto
obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc
na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských
doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv
o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností
v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.
č. k. I. ÚS 379/2012-19 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012,
I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich
sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných
prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach
odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.
12. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2)
ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom
č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia
Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto
povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má
vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu, ktoré všetky napadnuté
rozhodnutia okresného súdu boli vydané do účinnosti novelizácie Exekučného poriadku;
táto povinnosť prvostupňového súdu neplatí v prípadoch, v ktorých prvostupňový súd
rozhodol len o zastavení exekučného konania, ako tomu bolo napríklad v napadnutých
rozhodnutiach okresného súdu sp. zn. 1 Er 77/2011 zo 16. februára 2012 (potvrdeného
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 327/2012 z 18. septembra 2012),
sp. zn. 1 Er 2217/2010 z 15. februára 2012 (potvrdeného uznesením krajského súdu
sp. zn. 41 CoE 165/2012 z 26. septembra 2012), sp. zn. 1 Er 77/2011 zo 16. februára 2012
(potvrdeného uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 327/2012 z 18. septembra 2012)
a sp. zn. 1 Er 2030/2010 zo 16. februára 2012 (potvrdeného uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 CoE 363/2012 z 31. augusta 2012). Povinnosť krajského súdu ako súdu
odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť pojednávanie vyplýva z § 214 ods. 1 OSP.
Z ďalšieho znenia § 214 OSP, a to § 214 ods. 2 OSP, vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna
povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom
na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie
Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy
na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia
prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi alebo
nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa
názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Podľa názoru ústavného súdu je zarážajúcou nepozornosťou, resp. úmyselným
zavádzaním ústavného súdu, ak sťažovateľka argumentuje porušením právnych predpisov,
ktoré „prima facie“ neboli porušené napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, resp.
v danom prípade porovnaním obsahu namietanej právnej úpravy s vecnou stránkou
napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu uvedených v bode 12 tohto
rozhodnutia (zastavenie exekučného konania podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku,
pozn.) a v sťažovateľkinej argumentácii je zrejmá absencia príčinnej súvislosti, resp.
absencia obsahovej formy rozhodnutia predpokladanej samotnou novelizáciou Exekučného
poriadku, v nadväznosti na čo sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom
v tejto ich časti a priori nedôvodné.
14. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd
poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa
stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe
úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,
pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť
so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke
pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu
dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené
otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas,
C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).
15. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
16. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho
opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť
mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1
ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1
písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania (m. m. IV. ÚS 206/08).
17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,
ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
18. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 2 CoE 363/2012 z 31. augusta 2012
v podstatnom uviedol, že «Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny
dvor Európskej únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) vo veci C-40/08 a to:
Smernica... sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.».
19. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 16 CoE 228/2012 z 30. augusta
2012 v podstatnom uviedol, že «Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak
rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa Článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie
rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa
článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového
a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie. o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade Štatútov orgánov zriadených aktom
Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim
v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v lom to konaní Súdny
dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu
vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete Článku 267 ZFEÚ. Túto
povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za
akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo
žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd
môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa
v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého
bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej
sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo
výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o
otázke hraníc aplikovaleľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom
zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu
k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na
prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka
nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je
otázka, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za
akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho
výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny
názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď
naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom
individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že
keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola
so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už na
strane 12 tohto rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že
zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou
odvolacieho súdu (pozri napr. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.
17 CoE 181/2012, 16 CoE 209/2012, 16 CoE 117/2012 a i.) i Najvyššieho súdu SR (pozri
napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov
je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.
Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je
možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných
dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým
a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica
v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto
Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ
zákonom č, 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného
potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku Škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa
nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe
k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok
obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej
doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so
spotrebiteľom nieje neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu. že rozhodcovská
doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach
tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie
prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor.
ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je
otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium
SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Edilores (C-240/98 až C-244/98)
uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného
v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou, a no prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7. pretože
takéto preskúmanie môže mať odrádzajúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte
ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci P. (C-76/10). kde v súvislostí so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo
fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za
nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných
judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
stým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalostí takejto podmienky, je
povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z
vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa S 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v lom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže
svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a
uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o
ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na
spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na
základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry
Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v
čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa
„problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie
sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s
predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by
v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu
úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.».
19. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení citovaných rozhodnutí krajského súdu
vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd
uvádza, že krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu na konanie vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho
dvora, ktorú vyložil v medziach svojej právomoci, pričom v kontexte vnútroštátnej
spotrebiteľskej legislatívy aj posúdil viaceré zmluvné dojednania v zmluve o úvere za
nekalé zmluvné podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc
s právnym názorom Súdneho dvora (pozri bod 18, 19) nepovažoval za potrebné otvárať
konanie o otázkach, pri ktorých pochybnosti nemal (pozri bod 17).
20. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v jej tvrdení, že „Práve chýbajúca
procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu
na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ... zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“, vzťahujúcej
sa teda na postup všeobecných súdov, ktoré tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom
konaní nepristúpili k vydaniu rozhodnutia o výslovnej požiadavke sťažovateľky
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP (bližšie pozri bod 3.4 pozn.), teda
nerozhodli formou predpokladanou § 167 ods. 1 OSP, ústavný súd konštatuje, že je
pravdou, že z dikcie § 167 ods. 1 OSP vyplýva, že práve uznesenie je forma rozhodnutia, ku
ktorej súd pristupuje vtedy, ak či už s súlade s návrhom účastníka konania alebo v nesúlade
s ním rozhoduje o procesných otázkach týkajúcich sa vedenia konania, teda aj napr.
o prerušení konania z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke. Táto zákonom definovaná
možnosť postupu súdu v konaní je podporená legislatívne vymedzeným rámcom jeho
postupu v zmysle už citovanej právnej úpravy OSP.
21. Ústavný súd je v tejto súvislosti nútený sťažovateľke pripomenúť, že v zmysle
svojej štandardnej judikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti
ktorým bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124
ústavy (bližšie pozri bod 5, pozn.) je ako nezávislého ochrancu ústavnosti skúmať
a rozhodovať o porušeniach ústavnosti v kontexte namietaného porušenia označených práv,
a nie skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou nedosahujú porušenia
označených základných práv a slobôd. Inými slovami, ústavný súd teda nepovažuje za
potrebné zaoberať zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola odôvodňovaná
opodstatnenosť sťažovateľkou podaných sťažností, ale iba z nej vyplývajúcimi
ústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených
základných práv a slobôd posudzuje/resp. posudzoval, a to v zmysle ústavou pevne
zakotveného svojho poslania v právnom štáte.
22. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,
ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného
na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení
(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)
musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti
(m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie
formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie
právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach viesť k rozhodnutiam, ktoré
budú v rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci
v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých
cieľom je/bude úmyselne spomaliť/sťažiť postup súdu v konaní v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania. Inými slovami, ústavný súd favorizuje/priorizuje zváženie
konkrétnych okolností posudzovaného prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne
dôsledky/vplyv na právnu sféru sťažovateľa.
23. K už uvedenému ústavný súd poznamenáva, že už z výrokových častí uznesení
krajského súdu, ako napr. sp. zn. 16 CoE 228/2012 z 30. augusta 2012,
sp. zn. 43 CoE 196/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 154/2012 z 26. septembra
2012, sp. zn. 43 CoE 188/2012 z 28. augusta 2012..., vyplýva samotná skutočnosť, že
podanými návrhmi na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP sa krajský súd aj
zaoberal, pričom v odôvodneniach týchto svojich rozhodnutí vychádzal aj z dostatočne
podrobne vyloženej judikatúry Súdneho dvora/odkazmi na túto judikatúru vzťahujúcu sa na
sťažovateľkou nastolené problematické otázky, na právny výklad ktorých dostala
jednoznačnú, zmysluplnú a z pohľadu ústavného súdu vykonaného prieskumu aj ústavne
konformnú/súladnú odpoveď.
24. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v
obdobných prípadoch ako neefektívny.
25. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na
rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
26. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2013