Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 316 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (321)III. ÚS 397/2011
PDF · 203.36 KB
No categories available
III. ÚS 397/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp.
zn. Rvp 1975/2011, sp. zn. Rvp 1978/2011, sp. zn. Rvp 1979/2011, sp. zn. Rvp 1985/2011,
sp. zn. Rvp 1986/2011, sp. zn. Rvp 1989/2011, sp. zn. Rvp 2039/2011, sp. zn. Rvp
2041/2011 a sp. zn. Rvp 2042/2011, zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná
advokát Mgr. J. H., vo veciach namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE
199/2010-38 zo 14. júla 2010, sp. zn. 43 CoE 110/2011 z 19. apríla 2011, č. k. 14 CoE
216/2010-34 zo 17. augusta 2010, č. k. 13 CoE 182/2011-49 z 2. mája 2011, č. k. 15 CoE
215/2010-38 z 19. augusta 2010, č. k. 13 CoE 168/2011-51 z 29. apríla 2011, č. k. 15 CoE
111/2010-29 z 27. mája 2010, č. k. 15 CoE 170/2011-42 zo 4. mája 2011, č. k. 14 CoE
215/2010-30 zo 17. augusta 2010, č. k. 13 CoE 169/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 14 CoE
109/2011-38 z 9. marca 2011, č. k. 16 CoE 111/2010-29 z 25. júna 2010, č. k. 16 CoE
168/2011-39 z 28. apríla 2011, č. k. 14 CoE 96/2010-70 z 28. júna 2010, č. k. 14 CoE
181/2011-85 z 21. apríla 2011, sp. zn. 12 CoE 276/2010 zo 14. decembra 2010 a č. k. 14
CoE 172/2011-39 z 3. mája 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 1975/2011, sp. zn. Rvp 1978/2011, sp. zn. Rvp 1979/2011, sp. zn. Rvp 1985/2011,
sp. zn. Rvp 1986/2011, sp. zn. Rvp 1989/2011, sp. zn. Rvp 2039/2011, sp. zn.
Rvp 2041/2011 a sp. zn. Rvp 2042/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 1975/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. augusta 2011
a 9. augusta 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010, sp. zn. 43 CoE 110/2011
z 19. apríla 2011, č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo 17. augusta 2010, č. k. 13 CoE 182/2011-49
z 2. mája 2011, č. k. 15 CoE 215/2010-38 z 19. augusta 2010, č. k. 13 CoE 168/2011-51
z 29. apríla 2011, č. k. 15 CoE 111/2010-29 z 27. mája 2010, č. k. 15 CoE 170/2011-42
zo 4. mája 2011, č. k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010, č. k. 13 CoE 169/2011-45
z 29. apríla 2011, č. k. 14 CoE 109/2011-38 z 9. marca 2011, č. k. 16 CoE 111/2010-29
z 25. júna 2010, č. k. 16 CoE 168/2011-39 z 28. apríla 2011, č. k. 14 CoE 96/2010-70
z 28. júna 2010, č. k. 14 CoE 181/2011-85 z 21. apríla 2011, sp. zn. 12 CoE 276/2010
zo 14. decembra 2010 a č. k. 14 CoE 172/2011-39 z 3. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu marca 2003 až augusta 2004 (ďalej len „zmluvy“) poskytla
viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo vopred určených splátkach.
Sťažovateľka uviedla, že na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu
priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej
zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli notárskymi zápisnicami
z 23. júla 2004 (vo veci sp. zn. Rvp 1975/2011), z 18. júna 2003 (vo veci sp. zn.
Rvp 1978/2011), z 8. februára 2004 (vo veci sp. zn. Rvp 1979/2011), z 13. marca 2004 (vo
veci sp. zn. Rvp 1985/2011), z 3. apríla 2004 (vo veci sp. zn. 1986/2011), z 10. októbra
2003 (vo veci sp. zn. Rvp 1989/2011), z 13. decembra 2003 (vo veci sp. zn.
Rvp 2039/2011), zo 14. októbra 2003 (vo veci sp. zn. Rvp 2041/2011), zo 16. januára 2005
(vo veci sp. zn. Rvp 2042/2011) zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne boli súdnemu
exekútorovi podané návrhy na výkon exekúcie a na základe poverení Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) súdni exekútori začali viesť voči dlžníkom exekúciu.
Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2509/2004-13 zo 16. februára 2006 (sp. zn.
Rvp 1975/2011), č. k. 11 Er 100/2004-14 z 10. februára 2010 (sp. zn. Rvp 1978/2011), č. k.
11 Er 1378/2004-30 z 24. marca 2010 (sp. zn. Rvp 1979/2011), č. k. 11 Er 1670/2004-23
z 29. marca 2010 (sp. zn. Rvp 1985/2011), č. k. 11 Er 2029/2004-13 z 15. februára 2010
(sp. zn. Rvp 1986/2011), č. k. 11 Er 868/2004-23 z 24. marca 2010 (sp. zn. Rvp 2039/2011),
č. k. 11 Er 515/2004-51 zo 17. decembra 2009 (sp. zn. Rvp 2041/2011) a č. k.
11 Er 902/2005-23 zo 16. apríla 2010 (sp. zn. Rvp 2042/2011) vyhlásili exekúcie v týchto
veciach za neprípustné a po právoplatnosti týchto rozhodnutí uzneseniami č. k.
11 Er 2509/2004-45 zo 7. januára 2011 (sp. zn. Rvp 1975/2011), č. k. 11 Er 100/2004-42
z 18. februára 2011 (sp. zn. Rvp 1978/2011), č. k. 11 Er 1378/2004-43 zo 7. januára 2011
(sp. zn. Rvp 1979/2011), č. k. 11 Er 1670/2004-34 z 18. februára 2011 (sp. zn.
Rvp 1985/2011), č. k. 11 Er 2029/2004-36 zo 7. januára 2011 (sp. zn. Rvp 1986/2011), č. k.
11 Er 868/2004-32 zo 17. januára 2011 (sp. zn. Rvp 2039/2011), č. k. 11 Er 515/2004-77
z 5. novembra 2010 (sp. zn. Rvp 2041/2011) a č. k. 11 Er 902/2005-30 z 11. februára 2011
(sp. zn. Rvp 2042/2011) konanie zastavil. V ďalšej právnej veci vedenej pod sp. zn.
11 Er 89/2004 okresný súd uznesením z 22. septembra 2010 (sp. zn. Rvp 1989/2011)
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a nadväzne na to tým istým uznesením konanie zastavil.
Krajský súd sťažnosťou napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia
v merite ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupmi,
ktoré im predchádzali, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti
sťažnosti sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a
v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. Všeobecnému súdu okrem iného
vyčítala, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo
povinného ... a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa
zahájenie konania o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na
vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k
zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie“.
V dôsledku toho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj
majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením
núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa sťažovateľky v týchto prípadoch „okresný súd ani krajský súd neidentifikovali
ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu
zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá
neposkytuje oprávnenie súdu zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez
návrhu, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu..., vyplývajúce z odôvodnenia
predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania,
a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto
konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne
zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť
účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo
navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním... toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu... zastaví...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať
svoj majetok.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že v prípadoch, v ktorých krajský súd
napadnutými uzneseniami potvrdil uvedené uznesenia okresného súdu, ktorými boli
exekúcie vedené v prospech sťažovateľky vyhlásené za neprípustné a následne zastavené,
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom sp. zn.
Rvp 1975/2011, sp. zn. Rvp 1978/2011, sp. zn. Rvp 1979/2011, sp. zn. Rvp 1985/2011,
sp. zn. Rvp 1986/2011, sp. zn. Rvp 1989/2011, sp. zn. Rvp 2039/2011, sp. zn.
Rvp 2041/2011 a sp. zn. Rvp 2042/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a
krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to vyplýva z
bodu l výroku tohto uznesenia.
2. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu
č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010, č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo 17. augusta
2010, č. k. 15 CoE 215/2010-38 z 19. augusta 2010, č. k. 15 CoE 111/2010-29 z 27. mája
2010, č. k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010, č. k. 16 CoE 111/2010-29 z 25. júna
2010, č. k. 14 CoE 96/2010-70 z 28. júna 2010 a sp. zn. 12 CoE 276/2010
zo 14. decembra 2010
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Lehota na podanie sťažností podľa čl. 127 ústavy začala vo vzťahu k uzneseniam
krajského súdu č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010, č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo
17. augusta 2010, č. k. 15 CoE 215/2010-38 z 19. augusta 2010, č. k. 15 CoE 111/2010-29
z 27. mája 2010, č. k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010, č. k. 16 CoE 111/2010-29
z 25. júna 2010, č. k. 14 CoE 96/2010-70 z 28. júna 2010 a sp. zn. 12 CoE 276/2010 zo
14. decembra 2010 plynúť najneskôr dňom, ktorým tieto uznesenia nadobudli
právoplatnosť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie
tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).
Uznesenie krajského súdu č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010 nadobudlo
právoplatnosť 16. augusta 2010, uznesenie č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo 17. augusta 2010
nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2010, uznesenie č. k. 15 CoE 215/2010-38
z 19. augusta 2010 nadobudlo právoplatnosť 16. septembra 2010, uznesenie č. k.
15 CoE 111/2010-29 z 27. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2010, uznesenie č.
k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010 nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2010,
uznesenie č. k. 16 CoE 111/2010-29 z 25. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. apríla
2010, uznesenie č. k. 14 CoE 96/2010-70 z 28. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 21. júla
2010 a uznesenie sp. zn. 12 CoE 276/2010 zo 14. decembra 2010 nadobudlo právoplatnosť
3. mája 2010.
Sťažnosti proti označeným uzneseniam krajského súdu však boli ústavnému súdu
doručené až 3. augusta 2011, resp. 9. augusta 2011 (na pošte boli podané 1. augusta 2008,
resp. 5. augusta 2008), teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods.
3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Keďže sťažnosti proti
označeným uzneseniam krajského súdu boli podané oneskorene, ústavný súd ich z tohto
dôvodu v tejto časti odmietol.
3. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu
sp. zn. 43 CoE 110/2011 z 19. apríla 2011, č. k. 13 CoE 182/2011-49 z 2. mája 2011,
sp. zn. 13 CoE 168/2011 z 29. apríla 2011, č. k. 15 CoE 170/2011-42 zo 4. mája 2011,
č. k. 13 CoE 169/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 14 CoE 109/2011-38 z 9. marca 2011,
č. k. 16 CoE 168/2011-39 z 28. apríla 2011, č. k. 14 CoE 181/2011-85 z 21. apríla 2011,
č. k. 14 CoE 172/2011-39 z 3. mája 2011
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS
21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
3.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Krajský súd vo všetkých posudzovaných prípadoch potvrdil uznesenia okresného
súdu. Z napadnutých uznesení krajského súdu tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutiami
okresného súdu, ktorý exekúciu zastavil na základe vyhlásenia exekúcie za neprípustnú
podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Exekúciu nebolo možné vykonať pre vadu exekučného titulov –
notárskych zápisníc, ktorým chýbal súhlas povinných s vykonateľnosťou týchto notárskych
zápisníc. Notárske zápisnice, na podklade ktorých sa sťažovateľka domáhala svojich
nárokov proti povinným, neboli spôsobilými exekučnými titulmi, pretože boli v rozpore
najmä s ustanoveniami § 31, ale i § 22 ods. 2, § 23 a § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
prípadne ustanovením § 323 Obchodného zákonníka.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúciu je nevyhnutné zastaviť.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v daných prípadoch aplikoval zákony
(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka)
podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS
265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosti v týchto častiach odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
3.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný
súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný
súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s
uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím
postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011