Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 365/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

z 25. mája 2012, sp. zn. z 28. mája 2012, sp. zn. z 18. júna

2012, sp. zn. z 18. apríla 2012, sp. zn. z 5. júna 2012, sp. zn.

z 28. mája 2012, sp. zn. z 18. apríla 2012, sp. zn.

zo 14. júna 2012, sp. zn. zo 7. júna 2012 a sp. zn. z 11. júna

2012, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 26. októbra 2012, sp. zn. zo 17. októbra 2012,

sp. zn. z 18. októbra 2012, sp. zn. z 11. októbra 2012,

sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn. z 26. októbra 2012,

sp. zn. z 11. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012,

sp. zn. z 18. októbra 2012 a sp. zn. z 28. decembra 2012

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára

2013, 29. januára 2013 a 25. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P.,

s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 25. mája 2012, sp. zn. z 28. mája 2012,

sp. zn. z 18. júna 2012, sp. zn. z 18. apríla 2012, sp. zn.

z 5. júna 2012, sp. zn. z 28. mája 2012, sp. zn.

z 18. apríla 2012, sp. zn. zo 14. júna 2012, sp. zn. zo 7. júna

2012 a sp. zn. z 11. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia

okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. októbra 2012, sp. zn. zo 17. októbra 2012, sp. zn.

z 18. októbra 2012, sp. zn. z 11. októbra 2012, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 26. októbra 2012, sp. zn.

z 11. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 18. októbra 2012 a sp. zn. z 28. decembra 2012 (ďalej

spolu len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní splácať podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vo veciach pôvodne vedených pod sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

a sp. zn. bolo na zabezpečenie úveru účastníkmi zmluvného vzťahu priamo

v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, je možné okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Táto

zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Vo veciach pôvodne vedených

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. bol

exekučným titulom na vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu

zriadeného obchodnou spoločnosťou S., a. s., B. Súdny exekútor na základe poverení

udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcie. V priebehu

exekučných konaní okresný súd napadnutými rozhodnutiami vyhlásil exekúcie za

neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky svojimi

napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia

ako vecne správne.

V predostretej argumentácii sťažovateľka atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd

„... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím

chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných

pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím

postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový

stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu

právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď vo veciach (pôvodne vedených

pod sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

a sp. zn. ), v ktorých bola exekučným titulom notárska

zápisnica, uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár

poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd

nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho

predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva

vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či

rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou

na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto

skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,

ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah

notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

Sťažovateľka tiež spochybňuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu

exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade sťažností

pôvodne vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci

sťažovateľa… nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie

rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to,

čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na

vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia

rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému

(dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

príslušnému všeobecnému súdu“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský

rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského

rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako

ako s rozsudkom všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd

viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).“.

Vo veciach pôvodne vedených pod sp. zn. až sp. zn.

sťažovateľka poukázala tiež na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich súdov

a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pričom

argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v...

ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť

konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani

súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané

skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou

), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič

nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného

poriadku v znení aj v prípade exekučných konaní začatých pred

jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením

, zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

a rozhodnutie.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie

jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť

v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti

smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.

III.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného

súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

III.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil napadnuté

rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení, čo malo

mať za následok porušenie jej označených práv.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,

že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,

v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo

notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Z identickej

argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie

napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení

a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už

ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

Keďže ústavný súd už predtým vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne

analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval

za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností

sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. zo 4. mája 2011, sp. zn.

zo 7. septembra 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 13. septembra 2012,

sp. zn. z 12. septembra 2012, z 22. augusta 2012,

z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa sťažností

sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných

súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože

notárske zápisnice alebo rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli spôsobilými

exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,

ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd uvádza, že

novelizácia Exekučného poriadku zavedená , ktorým sa dopĺňa

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť

prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,

nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy

k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie

druhostupňového súdu (všetky napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred

účinnosťou novelizácie Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa

nevzťahuje na prípady, v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného

konania.

Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť

pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z . Z ustanovenia

ods. 2 vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru

ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej

od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí

krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového

rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi

pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru

ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a ani práva podľa dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013