Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 90 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (95)II. ÚS 365/2013
PDF · 221.05 KB
No categories available
II. ÚS 365/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 9877/2013 až sp. zn. Rvp 9884/2013, sp. zn. Rvp 10017/2013 a sp. zn.
Rvp 13012/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 14/2007
z 25. mája 2012, sp. zn. 2 Er 73/2003 z 28. mája 2012, sp. zn. 5 Er 299/2005 z 18. júna
2012, sp. zn. 2 Er 15/2004 z 18. apríla 2012, sp. zn. 2 Er 59/2007 z 5. júna 2012, sp. zn.
2 Er 167/2003 z 28. mája 2012, sp. zn. 2 Er 1/2004 z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 13/2004
zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 Er 360/2006 zo 7. júna 2012 a sp. zn. 5 Er 219/2006 z 11. júna
2012, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 CoE 78/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 22 CoE 12/2012 zo 17. októbra 2012,
sp. zn. 25 CoE 7/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 CoE 104/2012 z 11. októbra 2012,
sp. zn. 21 CoE 4/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 3 CoE 103/2012 z 26. októbra 2012,
sp. zn. 19 CoE 103/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 18 CoE 89/2012 z 31. októbra 2012,
sp. zn. 8 CoE 143/2012 z 18. októbra 2012 a sp. zn. 20 CoE 215/2012 z 28. decembra 2012
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9877/2013 až
sp. zn. Rvp 9884/2013, sp. zn. Rvp 10017/2013 a sp. zn. Rvp 13012/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9877/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára
2013, 29. januára 2013 a 25. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P.,
s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 5 Er 14/2007 z 25. mája 2012, sp. zn. 2 Er 73/2003 z 28. mája 2012,
sp. zn. 5 Er 299/2005 z 18. júna 2012, sp. zn. 2 Er 15/2004 z 18. apríla 2012, sp. zn.
2 Er 59/2007 z 5. júna 2012, sp. zn. 2 Er 167/2003 z 28. mája 2012, sp. zn. 2 Er 1/2004
z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 13/2004 zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 Er 360/2006 zo 7. júna
2012 a sp. zn. 5 Er 219/2006 z 11. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia
okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 CoE 78/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 22 CoE 12/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn.
25 CoE 7/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 CoE 104/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn.
21 CoE 4/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 3 CoE 103/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn.
19 CoE 103/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 18 CoE 89/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn.
8 CoE 143/2012 z 18. októbra 2012 a sp. zn. 20 CoE 215/2012 z 28. decembra 2012 (ďalej
spolu len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní splácať podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vo veciach pôvodne vedených pod sp. zn.
Rvp 9878/2013 až sp. zn. Rvp 9880/2013, sp. zn. Rvp 9882/2013 až sp. zn. Rvp 9984/2013
a sp. zn. Rvp 13012/2013 bolo na zabezpečenie úveru účastníkmi zmluvného vzťahu priamo
v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, je možné okrem iného
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Táto
zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Vo veciach pôvodne vedených
pod sp. zn. Rvp 9877/2013, sp. zn. Rvp 9881/2013 a sp. zn. Rvp 10017/2013 bol
exekučným titulom na vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu
zriadeného obchodnou spoločnosťou S., a. s., B. Súdny exekútor na základe poverení
udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcie. V priebehu
exekučných konaní okresný súd napadnutými rozhodnutiami vyhlásil exekúcie za
neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky svojimi
napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia
ako vecne správne.
V predostretej argumentácii sťažovateľka atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd
„... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných
pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.
Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu
právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď vo veciach (pôvodne vedených
pod sp. zn. Rvp 9878/2013 až sp. zn. Rvp 9880/2013, sp. zn. Rvp 9882/2013 až sp. zn.
Rvp 9984/2013 a sp. zn. Rvp 13012/2013), v ktorých bola exekučným titulom notárska
zápisnica, uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár
poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd
nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho
predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
Sťažovateľka tiež spochybňuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu
exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade sťažností
pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 9877/2013, sp. zn. Rvp 9881/2013 a sp. zn.
Rvp 10017/2013 rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci
sťažovateľa… nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to,
čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na
vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia
rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému
(dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský
rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského
rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako
ako s rozsudkom všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd
viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“.
Vo veciach pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 9878/2013 až sp. zn. Rvp 9884/2013
sťažovateľka poukázala tiež na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich súdov
a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pričom
argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v...
ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť
konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani
súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané
skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou
zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič
nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného
poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred
jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením
§ 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodnutie.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9877/2013 až sp. zn. Rvp 9884/2013, sp. zn. Rvp 10017/2013 a sp. zn.
Rvp 13012/2013 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť
v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti
smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.
III.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného
súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
III.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil napadnuté
rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení, čo malo
mať za následok porušenie jej označených práv.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo
notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Z identickej
argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie
napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení
a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už
ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.
Keďže ústavný súd už predtým vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 198/2011 zo 4. mája 2011, sp. zn.
II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn.
I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012,
sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa sťažností
sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných
súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
notárske zápisnice alebo rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,
ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd uvádza, že
novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť
prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy
k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie
druhostupňového súdu (všetky napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred
účinnosťou novelizácie Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa
nevzťahuje na prípady, v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného
konania.
Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214
ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru
ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej
od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí
krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového
rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi
pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru
ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2013