Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 7/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

až sp. zn. , zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD.,

A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Revúca a jeho uzneseniami č. k. -96 z 5.

apríla 2012, č. k. -20 z 15. februára 2012, č. k. -11 z 23. apríla

2012, č. k. -11 z 22. mája 2012, č. k. -21 z 29. marca 2012, č. k.

-30 z 2. mája 2012, č. k. -13 z 20. marca 2012, č. k. 4

-27 z 15. mája 2012, č. k. -11 z 26. apríla 2012, č. k. 3

-25 z 2. mája 2012, č. k. -19 zo 6. júna 2012, č. k. 4

-11 z 18. mája 2012, č. k. -11 z 11. mája 2012, č. k. 3

-26 zo 7. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho

uzneseniami č. k. -116 z 8. augusta 2012, sp. zn. z 8.

augusta 2012, č. k. -35 z 31. júla 2012, č. k. -39 z 13.

augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, č. k. -50 zo 14.

augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, č. k. -49 z 8.

augusta 2012, č. k. -31 z 8. augusta 2012, č. k. -43 z 9.

augusta 2012, č. k. -34 z 8. augusta 2012, č. k. -33 z 13.

augusta 2012, č. k. -36 zo 14. augusta 2012 a č. k. -48 z

8. augusta 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom Okresného

súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami č. k. -96 z 5. apríla

2012, č. k. -20 z 15. februára 2012, č. k. -11 z 23. apríla 2012,

č. k. -11 z 22. mája 2012, č. k. -21 z 29. marca 2012, č. k. 3

-30 z 2. mája 2012, č. k. -13 z 20. marca 2012, č. k. 4

-27 z 15. mája 2012, č. k. -11 z 26. apríla 2012,

č. k. -25 z 2. mája 2012, č. k. -19 zo 6. júna 2012,

č. k. -11 z 18. mája 2012, č. k. -11 z 11. mája 2012,

č. k. -26 zo 7. júna 2012 (ďalej aj „uznesenia okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami

č. k. -116 z 8. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012,

č. k. -35 z 31. júla 2012, č. k. -39 z 13. augusta 2012,

sp. zn. z 8. augusta 2012, č. k. -50 zo 14. augusta 2012,

sp. zn. z 8. augusta 2012, č. k. -49 z 8. augusta 2012,

č. k. -31 z 8. augusta 2012, č. k. -43 z 9. augusta 2012,

č. k. -34 z 8. augusta 2012, č. k. -33 z 13. augusta 2012,

č. k. -36 zo 14. augusta 2012 a č. k. -48 z 8. augusta

2012 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,

že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli

na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné

konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri

podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa

taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté

exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresného súdu

v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných

konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté

uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené

konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka

považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo

rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu

sťažovateľky na prerušenie konania podľa

(ďalej len „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej

otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu

a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené

uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe

sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a uzneseniami okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zastavení

exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka

aj využila. Označené uznesenia okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,

ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,

že ich odmietol vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekúcie ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila

len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených

práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno

vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka

skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako

vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných

rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,

R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky). Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný

súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 24. augusta 2012, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

zo 16. mája 2012, z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie

exekúcií.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez

toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len

„súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu

č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,

v ktorom sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(m. m. )“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie

Spolkového ústavného súdu () sp. zn. zo 6. mája 2008 a rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku

z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský súd vo viacerých

svojich rozhodnutiach poukázal aj na rozhodnutie súdneho dvora sp. zn. C-76/10

zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú

judikatúru súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-

40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré

podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd dospel v sťažovateľkou napadnutých

rozhodnutiach. S prihliadnutím na uvedené dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú

za potrebné obracať sa na súdny dvor vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (bližšie

napr. ), ústavný súd ani sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto

otázke nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského

súdu v napadnutých konaniach.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných

v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k nedostatkom zákonom predpísaných

náležitostí podaných sťažností zdôrazňuje, že v prípade opakujúcich sa neúplných podaní

sťažovateľky (tá dosiaľ podala ústavnému súdu skoro 9000 sťažností) je neakceptovateľné,

aby sťažovateľka, právne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektovala

a predkladala naďalej také sťažnosti, ktoré neobsahujú základné

náležitosti ustanovené týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosť viackrát upozornená

(napr. vo veciach sp. zn. , , ,

, a podobne), alebo si v sťažnostiach neoverila fakty

a uvádzala absurdné tvrdenia a údaje (napr. rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. z 26. júna 2012 a sp. zn. z 10. júla 2012 a ďalšie).

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté, pričom

ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013