Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 286 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (291)III. ÚS 7/2013
PDF · 184.47 KB
No categories available
III. ÚS 7/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 13670/2012 až sp. zn. Rvp 13683/2012, zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD.,
A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Revúca a jeho uzneseniami č. k. 3 Er/887/2009-96 z 5.
apríla 2012, č. k. 3 Er/690/2010-20 z 15. februára 2012, č. k. 4 Er/3983/2008-11 z 23. apríla
2012, č. k. 4 Er/9/2009-11 z 22. mája 2012, č. k. 6 Er/1800/2008-21 z 29. marca 2012, č. k.
3 Er/149/2008-30 z 2. mája 2012, č. k. 4 Er/512/2011-13 z 20. marca 2012, č. k. 4
Er/3039/2008-27 z 15. mája 2012, č. k. 4 Er/3885/2008-11 z 26. apríla 2012, č. k. 3
Er/431/2009-25 z 2. mája 2012, č. k. 4 Er/1764/2008-19 zo 6. júna 2012, č. k. 4
Er/4003/2008-11 z 18. mája 2012, č. k. 4 Er/3598/2008-11 z 11. mája 2012, č. k. 3
Er/1609/2008-26 zo 7. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho
uzneseniami č. k. 41 CoE/178/2012-116 z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE/115/2012 z 8.
augusta 2012, č. k. 41 CoE/177/2012-35 z 31. júla 2012, č. k. 14 CoE/277/2012-39 z 13.
augusta 2012, sp. zn. 41 CoE/189/2012 z 8. augusta 2012, č. k. 14 CoE/273/2012-50 zo 14.
augusta 2012, sp. zn. 41 CoE/135/2012 z 8. augusta 2012, č. k. 13 CoE/198/2012-49 z 8.
augusta 2012, č. k. 13 CoE/185/2012-31 z 8. augusta 2012, č. k. 13 CoE/200/2012-43 z 9.
augusta 2012, č. k. 13 CoE/197/2012-34 z 8. augusta 2012, č. k. 14 CoE/274/2012-33 z 13.
augusta 2012, č. k. 14 CoE/275/2012-36 zo 14. augusta 2012 a č. k. 41 CoE/210/2012-48 z
8. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13670/2012,
sp. zn. Rvp 13671/2012, sp. zn. Rvp 13672/2012, sp. zn. Rvp 13673/2012, sp. zn.
Rvp 13674/2012, sp. zn. Rvp 13675/2012, sp. zn. Rvp 13676/2012, sp. zn. Rvp 13677/2012,
sp. zn. Rvp 13678/2012, sp. zn. Rvp 13679/2012, sp. zn. Rvp 13680/2012, sp. zn.
Rvp 13681/2012, sp. zn. Rvp 13682/2012 a sp. zn. Rvp 13683/2012 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 7/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami č. k. 3 Er/887/2009-96 z 5. apríla
2012, č. k. 3 Er/690/2010-20 z 15. februára 2012, č. k. 4 Er/3983/2008-11 z 23. apríla 2012,
č. k. 4 Er/9/2009-11 z 22. mája 2012, č. k. 6 Er/1800/2008-21 z 29. marca 2012, č. k. 3
Er/149/2008-30 z 2. mája 2012, č. k. 4 Er/512/2011-13 z 20. marca 2012, č. k. 4
Er/3039/2008-27 z 15. mája 2012, č. k. 4 Er/3885/2008-11 z 26. apríla 2012,
č. k. 3 Er/431/2009-25 z 2. mája 2012, č. k. 4 Er/1764/2008-19 zo 6. júna 2012,
č. k. 4 Er/4003/2008-11 z 18. mája 2012, č. k. 4 Er/3598/2008-11 z 11. mája 2012,
č. k. 3 Er/1609/2008-26 zo 7. júna 2012 (ďalej aj „uznesenia okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami
č. k. 41 CoE/178/2012-116 z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE/115/2012 z 8. augusta 2012,
č. k. 41 CoE/177/2012-35 z 31. júla 2012, č. k. 14 CoE/277/2012-39 z 13. augusta 2012,
sp. zn. 41 CoE/189/2012 z 8. augusta 2012, č. k. 14 CoE/273/2012-50 zo 14. augusta 2012,
sp. zn. 41 CoE/135/2012 z 8. augusta 2012, č. k. 13 CoE/198/2012-49 z 8. augusta 2012,
č. k. 13 CoE/185/2012-31 z 8. augusta 2012, č. k. 13 CoE/200/2012-43 z 9. augusta 2012,
č. k. 13 CoE/197/2012-34 z 8. augusta 2012, č. k. 14 CoE/274/2012-33 z 13. augusta 2012,
č. k. 14 CoE/275/2012-36 zo 14. augusta 2012 a č. k. 41 CoE/210/2012-48 z 8. augusta
2012 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,
že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou
začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli
na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné
konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri
podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa
taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresného súdu
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté
uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje
ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené
konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka
považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo
rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu
sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu
a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené
uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 13670/2012 až sp. zn. Rvp 13683/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom
a uzneseniami okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zastavení
exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto
uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka
aj využila. Označené uznesenia okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,
ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským
súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom
a uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia
okresných súdov o zastavení exekúcie ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila
len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených
práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno
vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka
skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako
vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných
rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,
R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky). Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný
súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn.
II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.
I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené
(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie
exekúcií.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez
toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len
„súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,
v ktorom sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie
Spolkového ústavného súdu (BVerfG) sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku
z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský súd vo viacerých
svojich rozhodnutiach poukázal aj na rozhodnutie súdneho dvora sp. zn. C-76/10
zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú
judikatúru súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-
40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré
podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd dospel v sťažovateľkou napadnutých
rozhodnutiach. S prihliadnutím na uvedené dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú
za potrebné obracať sa na súdny dvor vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (bližšie
napr. II. ÚS 304/2012), ústavný súd ani sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto
otázke nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského
súdu v napadnutých konaniach.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných
v obdobných sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k nedostatkom zákonom predpísaných
náležitostí podaných sťažností zdôrazňuje, že v prípade opakujúcich sa neúplných podaní
sťažovateľky (tá dosiaľ podala ústavnému súdu skoro 9000 sťažností) je neakceptovateľné,
aby sťažovateľka, právne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektovala
zákon o ústavnom súde a predkladala naďalej také sťažnosti, ktoré neobsahujú základné
náležitosti ustanovené týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosť viackrát upozornená
(napr. vo veciach sp. zn. III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 284/2012,
I. ÚS 321/2012, I. ÚS 283/2012 a podobne), alebo si v sťažnostiach neoverila fakty
a uvádzala absurdné tvrdenia a údaje (napr. rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 303/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. III. ÚS 327/2012 z 10. júla 2012 a ďalšie).
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté, pričom
ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013