Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 227/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P. B., s r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. M. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v spojení s porušením základného

práva vlastniť majetok zaručeného , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -47 z 26. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P. B., s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2012 doručená telefaxom (doplnená písomne 20. februára 2012) sťažnosť spoločnosti P. B.,

s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného

čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k -47 z 26. januára

2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako oprávnená návrhom

z 11. júla 2011 podaným Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“)

18. júla 2011 domáhala vykonania exekúcie proti povinnému J. Ď., O. (ďalej len

„povinný“), a to na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Medzinárodného

obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave č. 28/2010 z 9. mája 2011 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“). Týmto rozhodnutím bol povinný zaviazaný zaplatiť

sťažovateľke sumu 151,41 € s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol

právoplatnosť 16. mája 2011 a vykonateľným sa stal 20. mája 2011.

Pretože okresný súd uznesením č. k. -26 z 31. augusta 2011 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podala

sťažovateľka 23. septembra 2011 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom navrhla,

aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého

stupňa.

Zároveň sťažovateľka vzala návrh na vykonanie exekúcie späť v časti úrokov

z omeškania tak, že požadovala ich vymoženie vo výške zodpovedajúcej ustanoveniam

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia v znení neskorších predpisov, a v časti náhrady

poplatku zaplateného v rozhodcovskom konaní, a uplatnila tak nárok na vymoženie trov

konania pozostávajúcich z poplatku vyčísleného v súlade so zákonom Slovenskej národnej

rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov.

O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k -47

z 26. januára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a rozhodnutím okresného, ako aj krajského

súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené

v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného ,

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu

majetku zaručené čl. 1 dodatkového protokolu.

Svoje presvedčenie sťažovateľka odôvodnila takto:

«... právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje v štádiu exekučného konania

skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok alebo rozsudok rozhodcovského súdu je

vecne správny. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z cit. ust. , podľa

ktorého znenia, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány, t. j. aj pre

exekučné súdy...

... sme presvedčení o tom, že komunitárne právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu,

aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie

právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie komunitárneho práva...

... Okresný súd Bánovce nad Bebravou a Krajský súd v Trenčíne, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu, postupovali v rozpore s komunitárnym a

vnútroštátnym právom, nakoľko svojim postupom, t. j. preskúmavaním vecnej stránky

rozhodcovského rozsudku nerešpektoval rozsah svojej pôsobnosti, ktorú vnútroštátne právo

pripúšťa...

... zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie, ak vymáhané plnenie je

v rozpore s dobrými mravmi a nie iba to, že spotrebiteľská zmluva obsahuje dojednanú

doložku.

... sťažovateľ aj s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 23. 9. 2011

v žiadnom prípade nepožaduje plnenie, ktoré mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi,

nakoľko po úprave návrhu na vykonanie exekúcie preukázateľne požaduje len úroky

z omeškania, ktoré sú v súlade so zákonom a náhradu trov konania tak ako keby svoje

nároky uplatnil na všeobecnom súde. Z tohto dôvodu považujeme uznesenie Krajského súdu

v Trenčíne a Okresného súdu Bánovce nad Bebravou za nesprávne, nakoľko plnenie

požadované v návrhu na vykonanie exekúcie s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie nie je

v žiadnom prípade plnenie v rozpore s dobrými mravmi.

Nesprávnosť napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trenčíne vidíme v tom, že

odvolací súd a aj súd prvého stupňa túto vec nesprávne právne posúdil...

Nesprávne právne posúdenie v napadnutom uznesení podľa nášho názoru vyplýva

z toho, že súd na základe ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1

zákona o rozhodcovskom konaní zamietol žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie napriek tomu, že nie sú splnené podmienky pre takýto postup podľa ust. § 45 ods. 1

zákona o rozhodcovskom konaní. V súlade s vyššie uvedeným čiastočným späťvzatím návrhu

na vykonanie exekúcie je totiž potrebné konštatovať, že plnenie, ktorého vymoženia

sa oprávnený na základe rozhodcovského rozsudku domáha nie je objektívne nemožné,

právom nedovolené ani odporujúce dobrým mravom...

.. .Okresný súd Bánovce nad Bebravou a ani Krajský súd v Trenčíne nijako neuviedli,

na základe akých úvah dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je v rozpore s cit. ust.

zákona o rozhodcovskom konaní a taktiež neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že

pre tento nesúlad by mala byť rozhodcovská doložka neplatná. Sme presvedčení o tom, že

pre tento nedostatok odôvodnenia je napadnuté uznesenie v tejto časti nepreskúmateľné.

Ako je zrejmé z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, tento potvrdil uznesenie

Okresného súdu, avšak bez toho, aby bližšie odôvodnil prečo tak postupoval. Zároveň sa

krajský súd nijako nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré boli pre

rozhodnutie v tejto veci podstatné. Skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení svojho

uznesenia odvolacie námietky posúdil rovnako ako v prípade uznesenia okresného súdu

predstavuje nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...

Skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozsudku len vágnym

a nepresvedčivým spôsobom poukázal na niekoľko otázok, ktoré posúdil rovnako ako súd

prvého stupňa, pričom sa viacerými odvolacími námietkami žalovaného vôbec nezaoberal,

zakladá podľa nášho názoru vadu odvolacieho rozhodnutia, ktorá rovnako ako v prípade

rozsudku súdu prvého stupňa predstavuje nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia.

S poukazom na to, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou ako aj Krajský súd

v Trenčíne dostatočným spôsobom a v dostatočnom rozsahu neodôvodnili svoje

rozhodnutia, Krajský súd v Trenčíne sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými

v odvolaní, je možné konštatovať, že odôvodnenie týchto uznesení je v rozpore s právom

na súdnu ochranu v zmysle cit. ust. Čl. 46 ods. 1 ...

Ako je zrejmé z uznesenia Krajského súdu, nijako sa nevysporiadal so zásadnými

odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré boli pre rozhodnutie v tejto veci podstatné.

Krajský súd túto vec posúdil rovnako ako okresný súd, pričom sa viacerými námietkami

sťažovateľa vôbec nezaoberal...

... konanie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a následne konanie Krajského

súdu v Trenčíne bolo zjavne neodôvodnené, svojvoľné a zároveň v rozpore s vnútroštátnym

a komunitárnym právom.

... postupom Okresného súdu v Bánovciach na Bebravou a zároveň aj postupom

Krajského súdu v Trenčíne došlo k porušeniu sťažovateľovho práva vlastniť majetok

zaručeného v ust. Čl. 20 a ust. Čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru...

... je nepochybné, že pohľadávka na zaplatenie požadovanej sumy je zahrnutá

v pojme majetok. To znamená, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou spolu s Krajským

súdom v Trenčíne zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia o vymoženie vymáhanej sumy

porušil sťažovateľovo právo vlastniť majetok...

Okresný súd Bánovce nad Bebravou spolu s Krajským súdom v Trenčíne nielen, že

sťažovateľovi nepriznali nárok na zaplatenie príslušenstva, t. j. úrokov z omeškania, ktoré

boli vyčíslené podľa požiadaviek a náhradu trov konania,

ale nepriznali ani nárok na zaplatenie istiny.

... Okresný súd Bánovce nad Bebravou preskúmal ex offo súlad právoplatného

a vykonateľného rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu) so zákonom, a aj napriek

výslovnému zneniu cit. ust. , z ktorého jednoznačne vyplýva, že výrok

právoplatného rozsudku je záväzný pre „všetky orgány“, t. j. pre Okresný súd Bánovce nad

Bebravou a aj ostatné súdy. Právna úprava neumožňuje právoplatné súdne rozhodnutie

zmeniť a ani zrušiť. Zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

z dôvodu údajného rozporu exekučného titulu so zákonom spôsobil jeho materiálnu

nevykonateľnosť a to aj napriek tomu, že v rozhodcovskom konaní mal sťažovateľ úspech...

... Okresný súd v Bánovciach nad Bebravou spolu s Krajským súdom v Trenčíne

svojím postupom znemožnili sťažovateľovi domáhať sa uplatnenia sumy za poskytnuté

služby, na ktoré sťažovateľovi vznikol nárok. Týmto konaním sa pohľadávka sťažovateľa

stala nevymožiteľná a v dôsledku toho došlo k zmenšeniu majetku na strane sťažovateľa...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa P. B., s r. o. podľa ust. Čl. 46 ods. 1

Slovenskej republiky v spojení s ust. Čl. 20 ods. 1 , ust. Čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ust. Čl. 1 Protokolu č. 1 k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Trenčíne č. k. -47 zo dňa 26. 1. 2012, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -47 zo dňa 26. 1.

2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný

súd rozhodoval o porušení tých práv ( v spojení s ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu), ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie (v petite), a iba vo vzťahu k tomu orgánu

verejnej moci, ktorý v petite sťažnosti označila (krajský súd). Tvrdenia o porušení práv

iným orgánom verejnej moci (okresný súd), ktorý sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej

argumentácie (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti sťažovateľky

namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v

a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -51 z 23. novembra 2011.

Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -26 z 31. augusta 2011 o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať, a to

pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Podstatou sťažnosti je tvrdenie

sťažovateľky, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo na súdnu

ochranu zaručené v v spojení s porušením jej základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , ďalej malo dôjsť k porušeniu jej práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, a to tým, že sa krajský súd nezaoberal

odvolacími námietkami sťažovateľky, svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne

a nepresvedčivo. Podľa názoru sťažovateľky došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci a naviac konanie súdu druhého stupňa bolo svojvoľné, v rozpore s vnútroštátnym

a komunitárnym právom, pretože všeobecné súdy v rozpore so zákonom preskúmali

právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok. V konečnom dôsledku považuje

sťažovateľka rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:

„Súd prvého stupňa zistil, že v podmienkach oprávneného je obsiahnutá neprijateľná

podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle . Takto

formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je v zmysle § 53

ods. 4 neplatná. ... takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté

v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi,... a teda exekučný súd

bude podľa o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný

zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Povinný

ako spotrebiteľ prijal v rámci zmluvných podmienok predmetnú rozhodcovskú doložku,

preto nemožno konštatovať, že by si ju vyjednal.... Za týchto okolností, súd prvého stupňa

konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko

spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného v zmysle a je preto v zmysle

neplatná. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu

vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho

dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98. V predmetnom rozsudku Súdny dvor o.

i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú

skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to

možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Rozhodcovská doložka obsiahnutá

v zmluvných dojednaniach zmluvy o pripojení podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa

všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení a

platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, v akom aj z pohľadu smernice Rady č. 93/13/EHS bola

kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1,

a o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná, ktorou

neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti...

Po preskúmaní predmetnej exekučnej veci, odvolací súd nezistil nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností.

V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2

Ex. por., ako aj ustanovenia a a vykonal aj správny

výklad citovaných zákonných ustanovení.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný

bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého

stupňa dodáva, že exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex offo povinný

skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto

možnosť mu poskytuje , o rozhodcovskom konaní.

Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení

Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie

o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo

exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené

v ods. 1 písm. b) alebo c) citovaného zákona, teda najmä, ak rozhodcovský rozsudok

zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pred zastavením exekúcie alebo

exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.

Pokiaľ teda vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe

rozhodcovskej doložky, ktorú súd prvého stupňa považuje ako celok za neprijateľnú, a tým

neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekúcia vedená na základe

neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž neprípustná a exekučný súd na to prihliada už

v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie s poukazom na § 57 ods. 1

písm. g) Ex. por.

Oprávnený vzal svoj návrh na vykonanie exekúcie čiastočne späť, pričom toto

späťvzatie došlo na súd prvého stupňa spolu s jeho podaným odvolaním. Keďže súd prvého

stupňa pri rozhodovaní o tom, či súdnemu exekútorovi udelí poverenie na vykonanie

exekúcie alebo nie, správne vychádzal z predloženého návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie a exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktoré sa spolu so žiadosťou

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stali predmetom

preskúmavanej činnosti exekučného súdu, odvolací súd nevidel dôvod pre zrušenie alebo

prípadnú zmenu napadnutého uznesenia, a preto uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne

správne podľa potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajský súd

uviedol jednoznačné dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje závery

pritom oprel o konkrétne ustanovenia relevantných právnych predpisov, ktoré v rozhodnutí

zreteľne označil.

Krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru o neexistencii

relevantného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) na základe posúdenia

rozhodcovskej doložky v zmluve o pripojení ako neprijateľnej podmienky podľa § 53 a § 54

v znení neskorších predpisov. Keďže

rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spôsobovala podľa názoru súdu

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,

posúdil ju ako absolútne neplatnú. Záver krajského súdu teda vzhľadom na jeho oporu

v zákone nemožno považovať za svojvoľný.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ak súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z citovaného ustanovenia

Exekučného poriadku vyplýva, že všeobecný súd povinne okrem iného skúma aj to, či

exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, a teda či sú splnené všetky predpoklady

na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul.

Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny

názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok),

ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, tak je daný dôvod na zamietnutie žiadosti

o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,

ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom

štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Na základe uvedeného je potrené konštatovať, že krajský súd zrozumiteľne

odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietnutá, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno

hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nebolo možné vyhovieť návrhu sťažovateľky,

a zároveň tým aj reagoval na jej námietky.

Ústavný súd vzhľadom na tieto okolnosti prerokovávanej veci sťažovateľky

vyhodnotil rozhodnutie krajského súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako

ústavne súladný, pretože výklad a aplikácia ustanovení právnych predpisov, ktoré krajský

súd pri svojej rozhodovacej činnosti uplatnil, neboli v rozpore s ich znením. Z rozhodnutia

krajského súdu bezpochyby nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho

záverov. Krajský súd rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení právnych predpisov

spôsobom, ktorý neodporuje ich zmyslu ani účelu.

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda

krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou

alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, že v rámci

odvolacieho konania čiastočne vzala svoj návrh na vykonanie exekúcie späť, čím sa jej

návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie mal stať súladný s právnym poriadkom,

pretože podstata zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie spočívala v neprijateľnosti podmienky – rozhodcovskej doložky v zmysle § 53

ods. 1 . Úprava sumy požadovaných úrokov z omeškania a trov

konanie teda v tomto prípade nemohla ovplyvniť konečné rozhodnutie všeobecných súdov

oboch stupňov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného

v a práva na ochranu majetku zaručeného v dodatkového

protokolu

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku zaručeného v dodatkového protokolu ústavný

súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v dodatkového

protokolu.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zamietnutím

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu

k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe poskytnutia služby podľa zmluvy

o pripojení, pretože nárok za poskytnutie služby napadnutým uznesením nebol vôbec

dotknutý a jeho posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu

v danej veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť

rozhodcovskej doložky, a tým aj platnosti rozhodcovského rozsudku. Aj keď krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým

absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať

sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia, ktorým

jej súd prizná nárok za poskytnutie služby vyplývajúci zo zmluvy o pripojení.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu

do základného práva vlastniť majetok zaručeného v a práva pokojne

užívať majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecný súd svojím postupom

aplikoval zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj

v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa a ústavný súd

ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v sťažnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie

konanie a náhrada trov právneho zastúpenia) už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012