Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (89)I. ÚS 146/2013
PDF · 272.81 KB
No categories available
I. ÚS 146/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 152/2012
z 19. júla 2012 a sp. zn. 13 CoE 60/2012 z 29. júna 2012 v spojení s postupom Okresného
súdu Svidník a jeho uzneseniami sp. zn. 4 Er 169/2005 zo 7. decembra 2011 a sp. zn.
7 Er 179/2011 zo 16. júna 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14103/2012 a
sp. zn. Rvp 14104/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
Rvp 14103/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28.
novembra 2012 a 4. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie
zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 152/2012 z 19. júla 2012
a sp. zn. 13 CoE 60/2012 z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)
v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 4 Er 169/2005 zo 7. decembra 2011 a sp. zn. 7 Er 179/2011 zo 16. júna 2011 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo
povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. V prípade veci
vedenej pod sp. zn. Rvp. 14103/2012 bolo na zabezpečenie úveru účastníkmi zmluvného
vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, je
možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14104/2012 bol exekučným titulom na vykonanie
exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou
spoločnosťou S., a. s., B. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom
začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd
napadnutými rozhodnutiami vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na
odvolanie sťažovateľky napadnutými rozhodnutiami potvrdil prvostupňové rozhodnutia
okresného súdu ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť do
niekoľkých rovín.
3.1.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako
súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade
sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14104/2012 rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že
„Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či
príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol
všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď
došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym
štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na
to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok
všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd
musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. ...
rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“.
3.1.2 V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14103/2012, v ktorých bola exekučným
titulom notárska zápisnica, sťažovateľka dôvodila, že „Základnou vlastnosťou notárskej
zápisnice je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude
dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno
vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie
ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Exekučný súd
porušil legitímne očakávanie sťažovateľa, že nastanú účinky, ktoré právo s predmetným
právnym úkon a postupom spája.“.
Poukázala aj na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Všeobecný súd,
ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.“
3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného
súdu a krajského súdu, keď podľa nej oba tieto súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), k čomu argumentovala, že
„Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta
druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd
nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak
by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované
ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.),
na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa
prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona
č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací
súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p.
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
3.3.1 V neposlednom rade sťažovateľka napádala postup všeobecných súdov, ktoré
nepredložili vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na konanie
o prejudiciálnej otázke. V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14104/2012,
v ktorej bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, poukazuje na to, že
«Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
európskej únie.».
3.3.2 V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14103/2012, v ktorej bola exekučným
titulom notárska zápisnica, sťažovateľka vo vzťahu k potrebe začatia konania o predbežnej
otázke dôvodila: „Tvrdíme, že... udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu
spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho
neprospech. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva.“
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 14103/2012 a sp. zn. Rvp 14104/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu tak
rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, alebo
posudzovanie notárskych zápisníc ako nespôsobilých exekučných titulov z dôvodu
nesplnenia podmienok formálnej a materiálnej platnosti notárskej zápisnice vrátane
posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv
v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe
sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,
ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých,
ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné
uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na
uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich
rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012
z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch
nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na
svoje už citované rozhodnutia.
13. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2)
ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012
Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného
poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu
dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie
prvostupňového, nie druhostupňového súdu, (uvedené napadnuté rozhodnutia okresného
súdu boli vydané do účinnosti novelizácie Exekučného poriadku) a táto povinnosť
prvostupňového súdu neplatí v prípadoch, v ktorých prvostupňový súd rozhodol len
o zastavení exekučného konania.
14. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní v zákonom
uvedených prípadoch nariadiť pojednávanie vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ďalšieho znenia
§ 214 OSP, a to § 214 ods. 2 OSP, vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť
odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Navyše, zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že obidva napadnuté rozhodnutia krajského súdu neboli vydané
počas účinnosti novelizácie Exekučného poriadku, ale v období pred účinnosťou tejto
novelizácie, v dôsledku čoho vyznieva argumentácia sťažovateľky v sťažnosti vedenej pod
sp. zn. Rvp 14103/2012 naprázdno, resp. sa teda prima facie vecne na daný prípad
nevzťahuje. Vzhľadom na to nemohol krajský súd prihliadať na možnosť postupu v zmysle
citovanej novelizácie Exekučného poriadku, ktorá nadobudla účinnosť 9. augusta 2012.
15. Na doplnenie a podporu svojej argumentácie poukazuje ústavný súd aj na právny
názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri
ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa
ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu
všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska
za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.
16. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd
poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa
stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh
medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred
ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na
konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie
rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod
32 a tam citovaná judikatúra).
17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
18. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho
opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť
mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1
ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1
písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania (m. m. IV. ÚS 206/08).
19. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,
ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
20. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných
prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí
aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu
prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť
s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.
21. Už v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej
republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.
nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“,
ústavný súd poukázal na to, že čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého
vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o
ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý
toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel
smernice tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl.
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990,
Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret
(C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení
smernice (za ustanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade
a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom.
22. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20
uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008)
a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.
23. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de
Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07
a č. 38353/07).
24. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
26. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
27. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal
spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom
na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej
otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru
položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené
predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
28. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
29. Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd
postupoval v obidvoch veciach ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom konaní
potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne. Svoje rozhodnutia
oprel o zistenia súvisiace s preskúmaním nielen formálnych, ale aj materiálnych podmienok
tak notárskej zápisnice, spísanej na podklade vopred udeleného splnomocnenia povinným
vo formulárovo koncipovanej zmluve o úvere, keď zvolený splnomocnenec konal v rozpore
so záujmami povinného, ako aj rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc vopred
zvoleného rozhodcovského súdu na konanie, bez možnosti inej voľby, ktoré vyložil
v kontexte podmienok vnútroštátnej legislatívy so zameraním na ochranu spotrebiteľských
práv. Ústavný súd takýto postup všeobecného súdu hodnotí ako ústavne
konformný/súladný. Zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať
predmetné prípady z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem, ani opätovne
podrobiť revízii napadnuté rozhodnutia krajského súdu so zámerom vylepšiť ich
odôvodnenia, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto by
nemali takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov v nich
prijatých s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).
30. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,
ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného
na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení
(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)
musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti
(m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Inými
slovami, ústavný súd favorizuje/priorizuje zváženie konkrétnych okolností posudzovaného
prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky/vplyv na právnu sféru sťažovateľa.
31. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť
sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej
úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
32. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
33. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásady
procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe
z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť
možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie
sťažností neodôvodniť.
34. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013