Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 146/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn.

z 19. júla 2012 a sp. zn. z 29. júna 2012 v spojení s postupom Okresného

súdu Svidník a jeho uzneseniami sp. zn. zo 7. decembra 2011 a sp. zn.

zo 16. júna 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

Rvp 14103/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28.

novembra 2012 a 4. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 19. júla 2012

a sp. zn. z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)

v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 7. decembra 2011 a sp. zn. zo 16. júna 2011 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo

povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. V prípade veci

vedenej pod sp. zn. Rvp. 14103/2012 bolo na zabezpečenie úveru účastníkmi zmluvného

vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, je

možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu

exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

V prípade veci vedenej pod sp. zn. bol exekučným titulom na vykonanie

exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou

spoločnosťou S., a. s., B. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom

začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd

napadnutými rozhodnutiami vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na

odvolanie sťažovateľky napadnutými rozhodnutiami potvrdil prvostupňové rozhodnutia

okresného súdu ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť do

niekoľkých rovín.

3.1.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako

súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade

sťažnosti vedenej pod sp. zn. rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že

„Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či

príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými

predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol

všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď

došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym

štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na

to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok

všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd

musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. ...

rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný

rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).“.

3.1.2 V prípade veci vedenej pod sp. zn. , v ktorých bola exekučným

titulom notárska zápisnica, sťažovateľka dôvodila, že „Základnou vlastnosťou notárskej

zápisnice je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude

dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno

vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie

ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Exekučný súd

porušil legitímne očakávanie sťažovateľa, že nastanú účinky, ktoré právo s predmetným

právnym úkon a postupom spája.“.

Poukázala aj na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Všeobecný súd,

ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného

súdu a krajského súdu, keď podľa nej oba tieto súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), k čomu argumentovala, že

„Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta

druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd

nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak

by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované

ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou ),

na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa

prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona

č. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací

súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením ,

zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3.1 V neposlednom rade sťažovateľka napádala postup všeobecných súdov, ktoré

nepredložili vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na konanie

o prejudiciálnej otázke. V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. ,

v ktorej bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, poukazuje na to, že

«Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je

potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné

požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor

európskej únie.».

3.3.2 V prípade veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej bola exekučným

titulom notárska zápisnica, sťažovateľka vo vzťahu k potrebe začatia konania o predbežnej

otázke dôvodila: „Tvrdíme, že... udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie

spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu

spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho

neprospech. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú

podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým

dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva.“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu tak

rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, alebo

posudzovanie notárskych zápisníc ako nespôsobilých exekučných titulov z dôvodu

nesplnenia podmienok formálnej a materiálnej platnosti notárskej zápisnice vrátane

posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv

v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe

sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,

ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých,

ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody

odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu

na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné

uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na

uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich

rozhodnutí (napr. sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 9. júna 2011, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 13. septembra 2012, sp. zn.

z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností

sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch

nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na

svoje už citované rozhodnutia.

13. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2)

ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená

Z. z., ktorým sa dopĺňa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného

poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm.

g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu

dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie

prvostupňového, nie druhostupňového súdu, (uvedené napadnuté rozhodnutia okresného

súdu boli vydané do účinnosti novelizácie Exekučného poriadku) a táto povinnosť

prvostupňového súdu neplatí v prípadoch, v ktorých prvostupňový súd rozhodol len

o zastavení exekučného konania.

14. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní v zákonom

uvedených prípadoch nariadiť pojednávanie vyplýva z . Z ďalšieho znenia

, a to , vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť

odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Navyše, zo zistení

ústavného súdu vyplýva, že obidva napadnuté rozhodnutia krajského súdu neboli vydané

počas účinnosti novelizácie Exekučného poriadku, ale v období pred účinnosťou tejto

novelizácie, v dôsledku čoho vyznieva argumentácia sťažovateľky v sťažnosti vedenej pod

sp. zn. naprázdno, resp. sa teda prima facie vecne na daný prípad

nevzťahuje. Vzhľadom na to nemohol krajský súd prihliadať na možnosť postupu v zmysle

citovanej novelizácie Exekučného poriadku, ktorá nadobudla účinnosť 9. augusta 2012.

15. Na doplnenie a podporu svojej argumentácie poukazuje ústavný súd aj na právny

názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení

sp. zn. z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri

ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú

v ustanoveniach až ) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho

založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.

16. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa

stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh

medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred

ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na

konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod

32 a tam citovaná judikatúra).

17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

18. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho

opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť

mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1

, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

písm. c) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania (m. m. ).

19. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

20. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných

prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

21. Už v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej

republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.

nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“,

ústavný súd poukázal na to, že čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého

vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o

výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o

ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý

toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel

smernice tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl.

288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990,

Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret

(C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení

smernice (za ustanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade

a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom.

22. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

23. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de

Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07).

24. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

26. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

27. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal

spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom

na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej

otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru

položí (napr. , , ), ako aj to, či sú splnené

predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. ).

28. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

29. Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd

postupoval v obidvoch veciach ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom konaní

potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne. Svoje rozhodnutia

oprel o zistenia súvisiace s preskúmaním nielen formálnych, ale aj materiálnych podmienok

tak notárskej zápisnice, spísanej na podklade vopred udeleného splnomocnenia povinným

vo formulárovo koncipovanej zmluve o úvere, keď zvolený splnomocnenec konal v rozpore

so záujmami povinného, ako aj rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc vopred

zvoleného rozhodcovského súdu na konanie, bez možnosti inej voľby, ktoré vyložil

v kontexte podmienok vnútroštátnej legislatívy so zameraním na ochranu spotrebiteľských

práv. Ústavný súd takýto postup všeobecného súdu hodnotí ako ústavne

konformný/súladný. Zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať

predmetné prípady z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem, ani opätovne

podrobiť revízii napadnuté rozhodnutia krajského súdu so zámerom vylepšiť ich

odôvodnenia, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto by

nemali takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov v nich

prijatých s (, , ).

30. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,

ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného

na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení

(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)

musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti

(m. m. , , , , ). Inými

slovami, ústavný súd favorizuje/priorizuje zváženie konkrétnych okolností posudzovaného

prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky/vplyv na právnu sféru sťažovateľa.

31. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť

sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej

úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

32. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď

na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

33. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásady

procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude

ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe

z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť

možnosť vyplývajúcu z poslednej vety a odmietnutie

sťažností neodôvodniť.

34. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013