Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 152/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn.

z 12. septembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho

uznesením sp. zn. z 19. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva vlastniť majetok podľa , práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2

a dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a

jeho uznesením sp. zn. z 12. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Spišská

Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. júla 2011 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento

povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky

a v nadväznosti na rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté

rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s.,

B., ktorého rozsudok mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní

vedenom okresným súdom. Okresný súd ako súd exekučný rozhodol napadnutým

rozhodnutím (pozri bod 1) o prebiehajúcom exekučnom konaní/exekúcii tak, že exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo

druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne, a to

predovšetkým z dôvodu, že oba súdy vyhodnotili rozhodcovskú doložku zakladajúcu

právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá

v spojení s ďalšími nekalými podmienkami obsiahnutými v zmluve o úvere ako

spotrebiteľskej zmluve spôsobovala značnú nerovnováhu v právnom postavení dlžníka ako

spotrebiteľa a sťažovateľky ako silnejšej zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem

spotrebiteľskej legislatívy.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podanej sťažnosti možno zhrnúť do niekoľkých

rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu

exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol

povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu

bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené

tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,

Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo

využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému

všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má

rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten

dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom

všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,

ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).“.

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného

a krajského súdu, ktoré tieto oba súdy mali postupovať v rozpore s § 57 ods. 5 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), k čomu argumentovala, že „Prvostupňový súd...

nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného

poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne

pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo

pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované

ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou ),

na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa

prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č.

aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd

rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením ,

zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3 V ďalšom sťažovateľka namieta v postupe napadnutých všeobecných súdov, že

nepredložili vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na konanie

o prejudiciálnej otázke, keď poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej

aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských

doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv

o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu

problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou

použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.

-19 z 22. augusta 2012, č. k. -26 z 22. augusta 2012,

-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich

sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných

prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach

odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

11. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2)

ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená

Z. z., ktorým sa dopĺňa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného

poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm.

g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu

dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie

prvostupňového, nie druhostupňového súdu, pričom napadnuté rozhodnutie okresného súdu

bolo vydané 19. júla 2011, teda v čase pred účinnosťou sťažovateľkou namietanej

novelizácie Exekučného poriadku.

12. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní v zákonom

uvedených prípadoch nariadiť pojednávanie vyplýva z § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). Z ďalšieho znenia , a to , vyplýva

fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu aj za

podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v

kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu

odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako

rozhodnutia správneho, či nariadi alebo nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania.

V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil

porušenia základného práva podľa a ani práva podľa

dohovoru.

13. Na doplnenie a podporu svojej argumentácie ústavný súd poukazuje aj na právny

názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení

sp. zn. z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri

ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú

v ustanoveniach až ) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho

založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za

akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.

14. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa

stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh

medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred

ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na

konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05,

bod 32 a tam citovaná judikatúra).

15. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

16. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho

opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť

mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1

, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

písm. c) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania (m. m. ).

17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

18. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných

prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

19. Už v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej

republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.

nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“,

ústavný súd poukázal na to, že z čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ vyplýva, že smernica je

záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má

dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté

skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak

robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol

výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ

[rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod

8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek

nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za ustanovených podmienok) majú

ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym

súdnym orgánom.

20. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

21. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de

Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07).

22. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

24. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

25. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal

spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na

konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke

na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.

, , ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za

ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru (m. m. ).

26. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

27. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že „Odvolaciu námietku týkajúcu

sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 považuje odvolací súd za

neopodstatnenú. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku

smernice a ani neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie. Článok

249 ZBS (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho prameňa

komunitárneho práva. Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom

na výsledok, ktorého dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento

výsledok dosiahnuť spôsobom, ktorý si sami zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia,

ktorou zásadne rozumieme aj prebratie smernice prijatím vnútroštátneho všeobecne

záväzného právneho predpisu. (MAZÁK, J. - JÁNOŠÍKOVA, M: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Jura Edition, 2009). V Slovenskej

republike sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení

o spotrebiteľskom práve (ust. až 54) v súvislosti so vstupom

Slovenskej republiky do Európskej únie (dňa 01. 05. 2004), Odvolacia námietka

oprávneného preto bola aj v tejto časti neopodstatnená.“.

28. Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd

postupoval v predmetnej veci ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom konaní

potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. Svoje rozhodnutie

oprel o zistenia súvisiace s preskúmaním rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc

vopred zvoleného rozhodcovského súdu na konanie, ktoré vyložil v kontexte podmienok

vnútroštátnej legislatívy so zameraním k ochrane spotrebiteľských práv. Ústavný súd takýto

postup všeobecného súdu hodnotí ako ústavne konformný/súladný. Zároveň dodáva, že nie

je jeho úlohou do detailov preskúmať predmetný prípad z pozície v danom prípade

aplikovaných právnych noriem, ani opätovne podrobiť revízii napadnuté rozhodnutie

krajského súdu so zámerom vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení krajského súdu, ak tieto by nemali takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť

ústavnú konformitu záverov v nich prijatých s (, ,

).

29. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,

ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na

interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení

(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)

musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti

(m. m. , , , , ). Inými

slovami, ústavný súd favorizuje/priorizuje zváženie konkrétnych okolností posudzovaného

prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky/vplyv na právnu sféru sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažovateľkou podanú sťažnosť v tejto jej časti

odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

30. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť

sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej

úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

31. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na

rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

32. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásadu

procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude

ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe

z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť

možnosť vyplývajúcu z poslednej vety a odmietnutie

sťažností neodôvodniť.

33. Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013