Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 22/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom

Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením č. k. -38 z 9. apríla 2013

v spojení s uznesením Okresného súdu Skalica č. k. -14 z 24. januára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia

a čl. 14 dohovoru a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.

-38 z 9. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

v spojení s uznesením Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-14 z 24. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd

svojím napadnutým rozhodnutím zamietol žiadosť sťažovateľkou zvoleného súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „Exekučný poriadok“) v spojitosti s

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom

konaní“). Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím rozhodol

o potvrdení prvostupňového rozhodnutia okresného súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti

a taktiež o zamietnutí návrhov sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“). V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť

do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného

súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní pri rozhodovaní o udelení poverenia

zvolenému súdnemu exekútorovi preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu. V ďalšom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred

Súdnym dvorom Európskej únie. V ostatnom sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné

súdy postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EÚ obsiahnutou

v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti

Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv,

ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty

základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali

sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali

sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec

neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec

neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho

úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky.“. Podľa názoru sťažovateľky zásada

kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci

preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov

konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý

na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej

argumentácie poukázala aj na vybrané rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky

a Spolkového súdneho dvora Nemecka.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré v ďalšom zruší a vec vráti na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

11. Krajský súd v uznesení č. k. -38 z 9. apríla 2013 v podstatnom

uviedol:

„Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade

so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto

súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012,

sp. zn. , podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie

označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou

prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský

súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde

najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia

neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí , keď

uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať

rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde

o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov

vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má

byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný

preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom

konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok,

nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či

nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore

s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý

z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí

v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup,

kedy by exekučný súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel

o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,

a následne pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v rozpore so zásadou

hospodárnosti exekučného konania.

Ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má

povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa

v .

Rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc

prejednávať a rozhodovať túto vec, má podobu rozhodcovskej zmluvy formulárového

charakteru a podpísaná bola v deň uzatvorenia zmluvy o úvere. Stanovuje, že všetky spory,

ktoré vzniknú z tej to zmluvy, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno

povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a takto dojednaná rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu

resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť.

Rozhodcovská zmluva bola vopred, pripravená v podobe formuláru spolu s ostatnými

písomnosťami, ktoré tvoria zmluvu o úvere a tieto boli spotrebiteľovi predložené na podpis

naraz. Spotrebiteľ nemal možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť, pretože inak by mu

nebol poskytnutý úver. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo

o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Skutočnosť, že rozhodcovská doložka je na

samostatnom liste, ktorý je zmluvnými stranami podpísaný, ešte neznamená, že ide

o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto

podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu

spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať

o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť,

je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery

je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Neprijateľná rozhodcovská doložka je

v rozpore s dobrými mravmi a výkon práv a povinností z nej odporuje dobrým mravom.

Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je

v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o neprijateľnosti predmetnej

rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul

v danej veci, a to podľa z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený poukazoval v odvolaní aj na tú skutočnosť, že dôvodová správa

k ustanoveniu ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc

rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, považuje za neprijateľné, avšak to

nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd k tejto

námietke oprávneného len dodáva, že pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej

podmienky sa v prvom rade postupuje podľa , ktoré obsahuje všeobecnú

definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie obsahuje len

demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná

definícia uvedená v ods.1.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je

v zmysle neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec

nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,

preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul,

ale za nulitný právny akt.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.

b) nevyhovel a tento zamietol, pretože ustanovenia

právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s Slovenskej

republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá

exekučného poriadku s veta prvá SR.

Podľa rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona

č. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) ad).Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi

právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred

udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je

v rámci exekučného konania garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje

v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že

exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je

exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví.

Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto

dôvod na prerušenie konania. Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k.

-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,

pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že

by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej

otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval

odvolávateľ.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán

rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak

rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 ZFEÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEÚ má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie

o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov

alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia

o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno

vykladať absolútne, t. j., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností

povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh

na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na

návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len

samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného

v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo

ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie

prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú

vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ dňom 01. 05. 2004 a keďže k uzavretiu záväzkového

vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo 26. 08. 2010, z tohto hľadiska by

bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre

riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť

konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti

úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný súvis

so sporom prejedávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke

právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená

a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať

reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle,

že táto otázka nemá reálny základ v prejedávanom spore.

SD EÚ už vo veci Elisa Maria Mosta za Ciaro proti Centro Móvil Milénium SL

(0168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)

uviedol, že systém ochrany zavedený predmetnou smernicou vychádza z myšlienky, že

spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho

vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez

toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom

alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného

v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou

podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto

preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých

podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú

smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má

posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu,

ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ

v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok

v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu

rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v

zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého

vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v

zmysle čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa,

že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov SD EÚ je

zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať

nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia

všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným

následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2

Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi

nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,

že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom)

môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi,

a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane

vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej

konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne

v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky

z povinnosti predkladania predbežných otázok SD EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie

objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii

judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej.

Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré

problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté

clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založené na postuláte, že začatie

konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia

úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na

Súdny dvor ES.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje

potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na SD EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.“

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Jadrom sťažovateľkiných námietok je predovšetkým postup krajského súdu,

ktorý svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil v odvolacom konaní uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 24. januára 2012, ktorým okresný súd ako súd exekučný

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie vedenej

na podklade rozsudku rozhodcovského súdu ako právne nespôsobilého exekučného titulu

v dôsledku tej skutočnosti, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená, resp.

odvodená od neprijateľnej zmluvnej podmienky. Od tohto postupu okresného súdu

v exekučnom konaní sťažovateľka odvíjala aj svoju ďalšiu podpornú argumentáciu týkajúcu

sa a a zohľadnenia názorového stanoviska Súdneho dvora

Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013 v podobe uskutočnenia ústneho pojednávania, ktoré malo podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku predchádzať uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 24. januára 2012 vrátane uzneseniu krajského súdu sp. zn. v odvolacom

konaní.

14. Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd

preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,

do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto

lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla,

právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je

prípustné odvolanie.

15. Po preskúmaní tohto postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil,

aby napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli svojvoľné a že by tak zasahovalo

do základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu náležite odôvodnené. Inými slovami, krajský súd konal a postupoval

na podklade zákonného zmocnenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v intenciách ktorého

aj posúdil exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý vzhliadol ako

nespôsobilý exekučný titul z dôvodu, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na neprijateľnej zmluvnej podmienke v úverovej zmluve. Krajský súd v odvolacom konaní

sa teda stotožnil s právnym názorom okresného súdu, na doplnenie správnosti ktorého

predostrel ďalšie svoje dôvody a stanoviská, ktoré vychádzali z platnej legislatívy. Podľa

názoru ústavného súdu teda krajský súd konal v medziach svojho zákonného zmocnenia,

vychádzal len z platnej právnej/zákonnej úpravy, ktorú aplikoval na konkrétne podmienky

sťažovateľkinej právnej veci, a neopomenul aj náležite a podrobne odôvodniť, resp.

vysvetliť svoje právne stanoviská pri jej interpretácii, v dôsledku čoho ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným

porušením označených práv ( a dohovoru). Na základe

uvedeného preto ústavný súd pristúpil k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľky v tejto jej časti

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

16. V súvislosti so sťažovateľkou predostretým prejavom nespokojnosti

s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd pripomína, že obsahom základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ).

17. Ústavný súd taktiež po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu

dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a do práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, keďže

krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

18. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie a porušenie zákazu

diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru, ktoré odôvodňovala tým, že mala v konaní

pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne,

súd konal bez jej vedomia a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov

a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu

ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru),

ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto

nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej

ostatnej časti zjavne neopodstatnená ( ).

19. K ďalším sťažovateľkou nastoleným otázkam ústavný súd poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru, v rámci ktorej sa už mnohonásobne vyjadril k otázke preskúmania

súladu exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vrátane

posúdenia rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách,

ako aj posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských

zmlúv, a to napríklad v rozhodnutiach č. k. -19 z 22. augusta 2012,

č. k. -26 z 22. augusta 2012, č. k. -16 z 9. júna 2011,

č. k. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 24. augusta 2012, z 18. septembra 2012... K nastolenej

potrebe konania o prejudiciálnej otázke ústavný súd odkazuje napr. na tieto svoje

rozhodnutia sp. zn. zo 16. januára 2013, sp. zn. z 20. februára

2013, sp. zn. z 13. marca 2013, sp. zn. z 13. marca 2013,

sp. zn. z 13. marca 2013, sp. zn. z 13. marca 2013

a sp. zn. z 5. júna 2013... Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú

argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné

(k existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho

úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

20. K sťažovateľkou nastolenej potrebe nariadenia pojednávania podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku ústavný súd konštatuje, že táto právna úprava nebola účinná v čase

vydania ani uznesenia okresného súdu sp. zn. z 24. januára 2012 a taktiež

ani v čase vydania uznesenia krajského súdu sp. zn. z 9. apríla 2013. Ďalším

zarážajúcim faktom, resp. úmyselnou snahou sťažovateľky zavádzať ústavný súd, je

skutočnosť, že namietaná zákonná úprava sa viaže na postup všeobecného súdu

v exekučnom konaní smerujúci k zastaveniu už prebiehajúceho exekučného konania,

pričom z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 24. januára 2012 je zrejmé, že

o otázke zastavenia exekučného konania sa nerozhodovalo. Postup okresného súdu

v napadnutom rozhodnutí sa odvíjal od § 44 Exekučného poriadku, podľa ktorého

rozhodnutiu o otázke vydania/nevydania poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie súdom nepredchádza nariadenie pojednávania ako zákonom daná ani fakultatívna

možnosť. V tomto ohľade je opäť argumentácia sťažovateľky postavená mimo rámca

platnej právnej úpravy a z tohto dôvodu zjavne neopodstatnená.

21. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť

vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu

ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu

a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho

konania, ktorý je obsahom práv zaručených , dohovoru a čl.

47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

22. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody a predostretú argumentáciu ústavný

súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť námietok sťažovateľky voči napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu, v dôsledku čoho rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky

v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. -38 z 9. apríla 2013

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa . Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014