Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 22/2014
PDF · 333.59 KB
No categories available
I. ÚS 22/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom
Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením č. k. 9 CoE 91/2012-38 z 9. apríla 2013
v spojení s uznesením Okresného súdu Skalica č. k. 2 Er 1291/2011-14 z 24. januára 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.
9 CoE 91/2012-38 z 9. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
v spojení s uznesením Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k.
2 Er 1291/2011-14 z 24. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd
svojím napadnutým rozhodnutím zamietol žiadosť sťažovateľkou zvoleného súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Exekučný poriadok“) v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom
konaní“). Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím rozhodol
o potvrdení prvostupňového rozhodnutia okresného súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti
a taktiež o zamietnutí návrhov sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b) a c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“). V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť
do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného
súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní pri rozhodovaní o udelení poverenia
zvolenému súdnemu exekútorovi preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok
rozhodcovského súdu. V ďalšom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred
Súdnym dvorom Európskej únie. V ostatnom sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné
súdy postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EÚ obsiahnutou
v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti
Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv,
ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty
základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali
sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali
sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec
neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec
neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho
úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky.“. Podľa názoru sťažovateľky zásada
kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý
na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej
argumentácie poukázala aj na vybrané rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky
a Spolkového súdneho dvora Nemecka.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré v ďalšom zruší a vec vráti na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím okresného súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím krajského súdu
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
11. Krajský súd v uznesení č. k. 9 CoE 91/2012-38 z 9. apríla 2013 v podstatnom
uviedol:
„Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade
so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012,
sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou
prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia
neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď
uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde
o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov
vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má
byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc.
V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný
preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok,
nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či
nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore
s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý
z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí
v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup,
kedy by exekučný súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel
o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,
a následne pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v rozpore so zásadou
hospodárnosti exekučného konania.
Ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má
povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa
v OZ.
Rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc
prejednávať a rozhodovať túto vec, má podobu rozhodcovskej zmluvy formulárového
charakteru a podpísaná bola v deň uzatvorenia zmluvy o úvere. Stanovuje, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tej to zmluvy, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno
povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a takto dojednaná rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu
resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť.
Rozhodcovská zmluva bola vopred, pripravená v podobe formuláru spolu s ostatnými
písomnosťami, ktoré tvoria zmluvu o úvere a tieto boli spotrebiteľovi predložené na podpis
naraz. Spotrebiteľ nemal možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť, pretože inak by mu
nebol poskytnutý úver. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo
o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Skutočnosť, že rozhodcovská doložka je na
samostatnom liste, ktorý je zmluvnými stranami podpísaný, ešte neznamená, že ide
o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto
podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu
spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať
o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť,
je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery
je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Neprijateľná rozhodcovská doložka je
v rozpore s dobrými mravmi a výkon práv a povinností z nej odporuje dobrým mravom.
Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je
v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o neprijateľnosti predmetnej
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul
v danej veci, a to podľa § 53 ods. 1 OZ z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Oprávnený poukazoval v odvolaní aj na tú skutočnosť, že dôvodová správa
k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc
rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, považuje za neprijateľné, avšak to
nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd k tejto
námietke oprávneného len dodáva, že pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej
podmienky sa v prvom rade postupuje podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú
definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje len
demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná
definícia uvedená v ods.1.
V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je
v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec
nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul,
ale za nulitný právny akt.
Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b) Občianskeho súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, pretože ustanovenia
právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) ad).Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi
právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred
udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je
v rámci exekučného konania garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje
v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že
exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je
exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto
dôvod na prerušenie konania. Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k.
II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval
odvolávateľ.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 ZFEÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie
o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov
alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia
OSP nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh
na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len
samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie
prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú
vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ dňom 01. 05. 2004 a keďže k uzavretiu záväzkového
vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo 26. 08. 2010, z tohto hľadiska by
bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre
riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti
úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný súvis
so sporom prejedávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle,
že táto otázka nemá reálny základ v prejedávanom spore.
SD EÚ už vo veci Elisa Maria Mosta za Ciaro proti Centro Móvil Milénium SL
(0168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)
uviedol, že systém ochrany zavedený predmetnou smernicou vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho
vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného
v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou
podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú
smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má
posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu,
ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ
v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok
v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v
zmysle čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa,
že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov SD EÚ je
zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať
nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia
všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným
následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2
Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi
nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom)
môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi,
a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane
vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej
konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne
v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky
z povinnosti predkladania predbežných otázok SD EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie
objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii
judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej.
Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré
problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté
clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založené na postuláte, že začatie
konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na
Súdny dvor ES.
Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na SD EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.“
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Jadrom sťažovateľkiných námietok je predovšetkým postup krajského súdu,
ktorý svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil v odvolacom konaní uznesenie okresného
súdu sp. zn. 2 Er 1291/2011 z 24. januára 2012, ktorým okresný súd ako súd exekučný
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie vedenej
na podklade rozsudku rozhodcovského súdu ako právne nespôsobilého exekučného titulu
v dôsledku tej skutočnosti, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená, resp.
odvodená od neprijateľnej zmluvnej podmienky. Od tohto postupu okresného súdu
v exekučnom konaní sťažovateľka odvíjala aj svoju ďalšiu podpornú argumentáciu týkajúcu
sa § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP a zohľadnenia názorového stanoviska Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013 v podobe uskutočnenia ústneho pojednávania, ktoré malo podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku predchádzať uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Er 1291/2011
z 24. januára 2012 vrátane uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 91/2012 v odvolacom
konaní.
14. Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,
do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto
lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla,
právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je
prípustné odvolanie.
15. Po preskúmaní tohto postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil,
aby napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli svojvoľné a že by tak zasahovalo
do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej právomoci,
keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
krajského súdu náležite odôvodnené. Inými slovami, krajský súd konal a postupoval
na podklade zákonného zmocnenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v intenciách ktorého
aj posúdil exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý vzhliadol ako
nespôsobilý exekučný titul z dôvodu, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na neprijateľnej zmluvnej podmienke v úverovej zmluve. Krajský súd v odvolacom konaní
sa teda stotožnil s právnym názorom okresného súdu, na doplnenie správnosti ktorého
predostrel ďalšie svoje dôvody a stanoviská, ktoré vychádzali z platnej legislatívy. Podľa
názoru ústavného súdu teda krajský súd konal v medziach svojho zákonného zmocnenia,
vychádzal len z platnej právnej/zákonnej úpravy, ktorú aplikoval na konkrétne podmienky
sťažovateľkinej právnej veci, a neopomenul aj náležite a podrobne odôvodniť, resp.
vysvetliť svoje právne stanoviská pri jej interpretácii, v dôsledku čoho ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným
porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Na základe
uvedeného preto ústavný súd pristúpil k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľky v tejto jej časti
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. V súvislosti so sťažovateľkou predostretým prejavom nespokojnosti
s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd pripomína, že obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
17. Ústavný súd taktiež po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu
dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by
mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
18. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu
diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru, ktoré odôvodňovala tým, že mala v konaní
pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne,
súd konal bez jej vedomia a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov
ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru),
ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto
nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej
ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
19. K ďalším sťažovateľkou nastoleným otázkam ústavný súd poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru, v rámci ktorej sa už mnohonásobne vyjadril k otázke preskúmania
súladu exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vrátane
posúdenia rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
ako aj posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských
zmlúv, a to napríklad v rozhodnutiach č. k. I. ÚS 379/2012-19 z 22. augusta 2012,
č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011,
č. k. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn.
II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012... K nastolenej
potrebe konania o prejudiciálnej otázke ústavný súd odkazuje napr. na tieto svoje
rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára
2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013,
sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013 z 13. marca 2013
a sp. zn. I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013... Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú
argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu
v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné
(k existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho
úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
20. K sťažovateľkou nastolenej potrebe nariadenia pojednávania podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku ústavný súd konštatuje, že táto právna úprava nebola účinná v čase
vydania ani uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Er 1291/2011 z 24. januára 2012 a taktiež
ani v čase vydania uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 CoE 91/2012 z 9. apríla 2013. Ďalším
zarážajúcim faktom, resp. úmyselnou snahou sťažovateľky zavádzať ústavný súd, je
skutočnosť, že namietaná zákonná úprava sa viaže na postup všeobecného súdu
v exekučnom konaní smerujúci k zastaveniu už prebiehajúceho exekučného konania,
pričom z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Er 1291/2011 z 24. januára 2012 je zrejmé, že
o otázke zastavenia exekučného konania sa nerozhodovalo. Postup okresného súdu
v napadnutom rozhodnutí sa odvíjal od § 44 Exekučného poriadku, podľa ktorého
rozhodnutiu o otázke vydania/nevydania poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie súdom nepredchádza nariadenie pojednávania ako zákonom daná ani fakultatívna
možnosť. V tomto ohľade je opäť argumentácia sťažovateľky postavená mimo rámca
platnej právnej úpravy a z tohto dôvodu zjavne neopodstatnená.
21. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady
kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej
podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť
vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu
ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.
Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu
a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl.
47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
22. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody a predostretú argumentáciu ústavný
súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť námietok sťažovateľky voči napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu, v dôsledku čoho rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky
v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 9 CoE 91/2012-38 z 9. apríla 2013
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014