Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 196/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom

Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením sp. zn. z 31. mája 2013

v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. z 19. marca

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie a

dohovoru a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn.

z 31. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 19. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd

svojím napadnutým rozhodnutím zamietol žiadosť sťažovateľkou zvoleného súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

v spojitosti s o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“). Krajský súd na odvolanie

sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím rozhodol o potvrdení prvostupňového

rozhodnutia okresného súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti a taktiež o zamietnutí návrhov

sťažovateľky na prerušenie konania podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V ostatnom

podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podanej sťažnosti možno zhrnúť do niekoľkých

rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu

exekučného v exekučnom konaní pri rozhodovaní o udelení poverenia zvolenému súdnemu

exekútorovi preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu.

V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných

súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj nezačatie konania

o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Sťažovateľka výslovne poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom

rozpore so záväznou interpretáciou práva EÚ obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ

z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai

a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva

právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie“,

a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej

povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne

vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť

sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho

majetkové právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej

podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na vybrané

rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej

republiky.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré v ďalšom zruší a vec vráti na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je

totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,

ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne

závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek

ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere

koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu

problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou

použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných

a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto

a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto

v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc

na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu

vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11.

2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry

všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (m. m. , , ).

11. K námietkam sťažovateľky vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie ústavný súd

konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.

sp. zn. zo 16. januára 2013, sp. zn. z 20. februára 2013,

z 13. marca 2013, sp. zn. z 13. marca 2013,

sp. zn. z 19. júna 2013, sp. zn. z 26. júna 2013...), ktoré

skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný

súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené

v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že

svoje už vyslovené právne názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za

ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou

predostretú argumentáciu za neopodstatnenú. Navyše, ústavný súd upriamuje pozornosť

sťažovateľky aj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010

vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho

dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-

76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke

notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára

2014 vo veci C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.),

v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu

podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku

stanoveného v článku 6 smernice Rady 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby bol

jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa

stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci

účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so

spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod

25)“.

12. K sťažovateľkou nastolenej potrebe nariadenia pojednávania podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že namietaná zákonná úprava

sa viaže na postup všeobecného súdu v exekučnom konaní smerujúci k zastaveniu už

prebiehajúceho exekučného konania, pričom z uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 19. marca 2012 je zrejmé, že o otázke zastavenia exekučného konania sa

nerozhodovalo. Postup okresného súdu v napadnutom rozhodnutí sa odvíjal od § 44

Exekučného poriadku, podľa ktorého rozhodnutiu o otázke vydania/nevydania poverenia

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie súdom nepredchádza nariadenie pojednávania

ako zákonom daná ani fakultatívna možnosť. V tomto ohľade je opäť argumentácia

sťažovateľky postavená mimo rámca platnej právnej úpravy a z tohto dôvodu zjavne

neopodstatnená. Ústavný súd zároveň dodáva, že postup všeobecných súdov v exekučnom

konaní podľa § 44 Exekučného poriadku bol už predmetom ústavného prieskumu ústavným

súdom, a to predovšetkým v jeho uznesení sp. zn. z 22. januára 2014

(doručenom sťažovateľke 13. februára 2014, pozn.), ktorým bola ňou podaná sťažnosť

odmietnutá v rovnakej časti ako zjavne neopodstatnená, ako aj v uznesení sp. zn.

z 11. decembra 2013 (doručenom sťažovateľke 17. januára 2014, pozn.),

ktorým bola sťažnosť taktiež odmietnutá aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, na ktoré

tam predostreté závery ústavný súd odkazuje aj v prípade tejto sťažnosti.

13. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť

vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu

ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutí

všeobecných súdov z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na

základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho

napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý

je obsahom práv zaručených , dohovoru a charty,

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

14. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody a predostretú argumentáciu ústavný súd

konštatuje zjavnú neopodstatnenosť námietok sťažovateľky voči napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu, v dôsledku čoho rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto jej

časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie podľa . Vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu

ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody ( prvej vety ).

15. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.

Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich

konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu

má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny

orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

16. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď

na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014