Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 196/2014
PDF · 223.65 KB
No categories available
I. ÚS 196/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom
Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením sp. zn. 15 CoE 83/2012 z 31. mája 2013
v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 15 Er 3707/2011 z 19. marca
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn.
15 CoE 83/2012 z 31. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
15 Er 3707/2011 z 19. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd
svojím napadnutým rozhodnutím zamietol žiadosť sťažovateľkou zvoleného súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“). Krajský súd na odvolanie
sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím rozhodol o potvrdení prvostupňového
rozhodnutia okresného súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti a taktiež o zamietnutí návrhov
sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V ostatnom
podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podanej sťažnosti možno zhrnúť do niekoľkých
rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu
exekučného v exekučnom konaní pri rozhodovaní o udelení poverenia zvolenému súdnemu
exekútorovi preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu.
V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných
súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj nezačatie konania
o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
Sťažovateľka výslovne poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom
rozpore so záväznou interpretáciou práva EÚ obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ
z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai
a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva
právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie“,
a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej
povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne
vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť
sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho
majetkové právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej
podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na vybrané
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej
republiky.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré v ďalšom zruší a vec vráti na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím okresného súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím krajského súdu
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,
ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne
závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek
ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere
koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností
v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.
sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných
a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc
na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu
vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11.
2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry
všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
11. K námietkam sťažovateľky vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie ústavný súd
konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.
sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013,
I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013,
sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013...), ktoré
skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný
súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené
v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že
svoje už vyslovené právne názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za
ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou
predostretú argumentáciu za neopodstatnenú. Navyše, ústavný súd upriamuje pozornosť
sťažovateľky aj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010
vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho
dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-
76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára
2014 vo veci C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.),
v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu
podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku
stanoveného v článku 6 smernice Rady 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby bol
jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa
stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci
účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod
25)“.
12. K sťažovateľkou nastolenej potrebe nariadenia pojednávania podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že namietaná zákonná úprava
sa viaže na postup všeobecného súdu v exekučnom konaní smerujúci k zastaveniu už
prebiehajúceho exekučného konania, pričom z uznesenia okresného súdu sp. zn.
15 Er 3707/2011 z 19. marca 2012 je zrejmé, že o otázke zastavenia exekučného konania sa
nerozhodovalo. Postup okresného súdu v napadnutom rozhodnutí sa odvíjal od § 44
Exekučného poriadku, podľa ktorého rozhodnutiu o otázke vydania/nevydania poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie súdom nepredchádza nariadenie pojednávania
ako zákonom daná ani fakultatívna možnosť. V tomto ohľade je opäť argumentácia
sťažovateľky postavená mimo rámca platnej právnej úpravy a z tohto dôvodu zjavne
neopodstatnená. Ústavný súd zároveň dodáva, že postup všeobecných súdov v exekučnom
konaní podľa § 44 Exekučného poriadku bol už predmetom ústavného prieskumu ústavným
súdom, a to predovšetkým v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 22/2014 z 22. januára 2014
(doručenom sťažovateľke 13. februára 2014, pozn.), ktorým bola ňou podaná sťažnosť
odmietnutá v rovnakej časti ako zjavne neopodstatnená, ako aj v uznesení sp. zn.
I. ÚS 746/2013 z 11. decembra 2013 (doručenom sťažovateľke 17. januára 2014, pozn.),
ktorým bola sťažnosť taktiež odmietnutá aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, na ktoré
tam predostreté závery ústavný súd odkazuje aj v prípade tejto sťažnosti.
13. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady
kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej
podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť
vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu
ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutí
všeobecných súdov z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na
základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho
napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý
je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
14. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody a predostretú argumentáciu ústavný súd
konštatuje zjavnú neopodstatnenosť námietok sťažovateľky voči napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu, v dôsledku čoho rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto jej
časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie
sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu
ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
15. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.
Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich
konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny
orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
16. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014