Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 746/2013
PDF · 209.79 KB
No categories available
I. ÚS 746/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením č. k. 11 CoE 83/2013-62 z 28. marca
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 11 CoE
83/2013-62 z 28. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd
Senica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 8 Er 13/2004-39 z 19. januára 2012
exekúciu o vymoženie peňažnej sumy 66,72 € s príslušenstvom vedenú v prospech
sťažovateľky zastavil, a to na podklade § 44 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„Exekučný poriadok“). Podkladom k uvedenému postupu bolo právoplatné uznesenie
okresného súdu č. k. 8 Er/13/2004-14 z 29. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 23 CoE/87/2004-27 z 27. októbra 2004, ktorým bola žiadosť súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, a to vzhľadom na rozpor
exekučného titulu so zákonom. O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol tak, že
sťažovateľku ako oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.
3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti predovšetkým skonštatovala, že „Zásada
preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov patrí
k základným ústavným princípom spravodlivého procesu (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 195/06 zo 14. septembra 2006).“. V nadväznosti na uvedené sa
sťažovateľka domnieva, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí „... ignoroval ust. § 45
ods. 3 ZoRK a po podaní odvolania... postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci
prípustné. Konštatovanie porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že
proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť
odvolania podľa § 45 ods. 3 ZoRK je v priamom rozpore s... zákonnou úpravou.“.
V ďalšom sťažovateľka dôvodí, že „Porušovateľ tým, že svojvoľne a bez existencie
zákonných predpokladov vylúčil devolutívny a suspenzívny účinok odvolania, vec
neprejednal a nerozhodol o nej na základe argumentov a návrhov... v rámci zverenej
právomoci a vecnej pôsobnosti, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy SR, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6
ods. 1 dohovoru.“. V závere svojej argumentácie zvýraznila, že „Všetky súdy ako justičné
orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť
faktického odopretiu spravodlivosti. Jedným z dôvodov kasácie rozhodnutia všeobecného
súdu v konaní o ústavnej sťažnosti je aplikácia princípu priority ústavne konformnej
interpretácie jednoduchého práva (Nález Ústavného súdu SR. sp. zn. I. ÚS 119/07).“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 CoE 83/2013-62 z 28. marca 2013,
ktoré v ďalšom zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
8. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
9. Krajský súd v uznesením č. k. 11 CoE 83/2013-62 z 28. marca 2013 v podstatnom
uviedol:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je v časti zastavenia exekúcie prípustné a v časti trov exekúcie
je uznesenie súdu prvého stupňa vecne správne.
Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom
konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Z citovaného ustanovenia vyplýva zásada, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným
v exekučnom konaní podľa exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je
výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je.
Podľa ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť
zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto
rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak
to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa ust. § 58 ods. 5 Exekučného poriadku, proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Odvolací súd poukazuje na ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, kedy súd môže
exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zastavil exekúciu v zmysle ust. § 44 ods. 3
Exekučného poriadku, keď uznesením zo dňa 29. 7. 2004, č. k. 8 Er 13/2004-14 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 CoE 87/2004-27 zo dňa 27. 10. 2004 bola
žiadosť súdnej exekútorky o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 1. 2005.
Pretože v danom prípade odvolanie oprávneného smerovalo proti rozhodnutiu, proti
ktorému odvolanie nie je prípustné, nemohol odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti zastavenia exekúcie preskúmať a meritórne o odvolaní rozhodnúť, ale
musel odvolanie v tejto časti v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Predmetom odvolacieho konania je z dôvodu podaného odvolania oprávneného
preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov
exekúcie.
Odvolací súd sa v časti trov exekúcie v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu
prvého stupňa, ktorý o trovách exekúcie správne rozhodol, správne uložil povinnosť
k náhrade trov exekúcie oprávnenému, trovy exekúcie priznal v správnej výške, správne
krátil exekútorom uplatnenú náhradu trov konania nepriznaním paušálnej odmeny za každý
jednotlivý úkon a na základe tohto určil odmenu podľa ust. § 14 ods. 1, 2 vyhl. č. 288/95
Z. z. v spojení s ust. § 15 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom od 1.5.2008 ako aj výpočet DPH
z priznanej odmeny podľa ust. § 196 Exekučného poriadku.
V zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na
vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré je jasné,
zrozumiteľné a logické.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto v časti náhrady trov exekúcie
odvolací súd podľa § 239 ods. 1 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy nevznikli.
Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu,
že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej
otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval
odvolateľ.“
10. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
11. Jadrom sťažovateľkiných námietok je postup krajského súdu, ktorý svojím
napadnutým rozhodnutím odmietol jej odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k.
8 Er 13/2004-39 z 19. januára 2012, ktorým bola vedená exekúcia zastavená, k čomu
sťažovateľka dôvodila tým, že „Zásada preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí
vydaných v sústave všeobecných súdov patrí k základným princípom spravodlivého
procesu.“. Východiskom namietaného postupu krajského súdu je podľa sťažovateľky to, že
krajský súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva“, v dôsledku čoho „... ignoroval
ust. § 45 ods. 3 ZoRK a po podaní odvolania sťažovateľom postupoval tak, ako by
odvolanie nebolo vo veci prípustné“. Inými slovami, sťažovateľka sa domnieva, že krajský
súd mal vo svojej rozhodovacej činnosti aplikovať § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v platnom znení, aplikácia ktorých by zakladala prípustnosť
odvolania ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu č. k.
8 Er 13/2004-39 z 19. januára 2012.
12. Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho
o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd
preskúma žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,
do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto
lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla,
právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je
prípustné odvolanie. Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je
prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento
osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych
pohľadávok podľa osobitného zákona.
13. V danej veci ústavný súd zistil, že okresný súd rozhodol uznesením
č. k. 8 Er/13/2004-14 z 29. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 23 CoE/87/2004-27 z 27. októbra 2004 o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to vzhľadom na rozpor exekučného titulu so
zákonom. V ďalšom okresný súd uznesením č. k. 8 Er 13/2004-39 z 19. januára 2012
rozhodol podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku o zastavení už začatého exekučného
konania a krajský súd sťažovateľkou podané odvolanie odmietol z dôvodu jeho
neprípustnosti postupujúc tak podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s § 202
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Po preskúmaní tohto postupu krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli
svojvoľné a aby tak zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté
rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, postup krajského súdu
bol iba zákonným dôsledkom aplikácie zákonných noriem, a to § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku a § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku správnej aplikácie
ktorých nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať skutkové a právne závery krajského
súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv
(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
14. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namietala aj postup krajského súdu podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Uvedenú argumentáciu sťažovateľky
v tomto konaní vnímal ústavný súd ako súčasť jej širšej argumentácie vo vzťahu k – v petite
sťažnosti označenému napadnutému rozhodnutiu krajského súdu a predovšetkým jeho
postupu v odvolacom konaní, pričom sa plne stotožňuje s názorovým postojom krajského
súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí „V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora
vo veci ESD-C-302/2004, ale Európsky súdny dvor nemá právomoc na zodpovedanie
prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú
vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EU dňom 1. 5. 2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 25. 3. 2003, teda
pred vstupom Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD
na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.“.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013