Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 746/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením č. k. -62 z 28. marca

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 11 CoE

83/2013-62 z 28. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd

Senica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -39 z 19. januára 2012

exekúciu o vymoženie peňažnej sumy 66,72 € s príslušenstvom vedenú v prospech

sťažovateľky zastavil, a to na podklade § 44 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„Exekučný poriadok“). Podkladom k uvedenému postupu bolo právoplatné uznesenie

okresného súdu č. k. -14 z 29. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -27 z 27. októbra 2004, ktorým bola žiadosť súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, a to vzhľadom na rozpor

exekučného titulu so zákonom. O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol tak, že

sťažovateľku ako oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti predovšetkým skonštatovala, že „Zásada

preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov patrí

k základným ústavným princípom spravodlivého procesu (Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. septembra 2006).“. V nadväznosti na uvedené sa

sťažovateľka domnieva, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí „... ignoroval ust. § 45

ods. 3 ZoRK a po podaní odvolania... postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci

prípustné. Konštatovanie porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že

proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť

odvolania podľa § 45 ods. 3 ZoRK je v priamom rozpore s... zákonnou úpravou.“.

V ďalšom sťažovateľka dôvodí, že „Porušovateľ tým, že svojvoľne a bez existencie

zákonných predpokladov vylúčil devolutívny a suspenzívny účinok odvolania, vec

neprejednal a nerozhodol o nej na základe argumentov a návrhov... v rámci zverenej

právomoci a vecnej pôsobnosti, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

v SR, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené v

ods. 1 dohovoru.“. V závere svojej argumentácie zvýraznila, že „Všetky súdy ako justičné

orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť

faktického odopretiu spravodlivosti. Jedným z dôvodov kasácie rozhodnutia všeobecného

súdu v konaní o ústavnej sťažnosti je aplikácia princípu priority ústavne konformnej

interpretácie jednoduchého práva (Nález Ústavného súdu SR. sp. zn. ).“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -62 z 28. marca 2013,

ktoré v ďalšom zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

8. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

9. Krajský súd v uznesením č. k. -62 z 28. marca 2013 v podstatnom

uviedol:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnená osoba - účastník konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa , preskúmal napadnuté uznesenie v medziach

daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa a dospel k záveru, že

odvolanie oprávneného nie je v časti zastavenia exekúcie prípustné a v časti trov exekúcie

je uznesenie súdu prvého stupňa vecne správne.

Podľa odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Z citovaného ustanovenia vyplýva zásada, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným

v exekučnom konaní podľa exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je

výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je.

Podľa ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť

zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto

rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak

to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa ust. § 58 ods. 5 Exekučného poriadku, proti výroku o náhrade trov konania

v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Odvolací súd poukazuje na ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, kedy súd môže

exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zastavil exekúciu v zmysle ust. § 44 ods. 3

Exekučného poriadku, keď uznesením zo dňa 29. 7. 2004, č. k. -14 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -27 zo dňa 27. 10. 2004 bola

žiadosť súdnej exekútorky o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 1. 2005.

Pretože v danom prípade odvolanie oprávneného smerovalo proti rozhodnutiu, proti

ktorému odvolanie nie je prípustné, nemohol odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

v napadnutej časti zastavenia exekúcie preskúmať a meritórne o odvolaní rozhodnúť, ale

musel odvolanie v tejto časti v súlade s ust. odmietnuť.

Predmetom odvolacieho konania je z dôvodu podaného odvolania oprávneného

preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov

exekúcie.

Odvolací súd sa v časti trov exekúcie v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu

prvého stupňa, ktorý o trovách exekúcie správne rozhodol, správne uložil povinnosť

k náhrade trov exekúcie oprávnenému, trovy exekúcie priznal v správnej výške, správne

krátil exekútorom uplatnenú náhradu trov konania nepriznaním paušálnej odmeny za každý

jednotlivý úkon a na základe tohto určil odmenu podľa ust. § 14 ods. 1, 2 vyhl. č. 288/95

Z. z. v spojení s ust. § 15 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom od 1.5.2008 ako aj výpočet DPH

z priznanej odmeny podľa ust. § 196 Exekučného poriadku.

V zmysle odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na

vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré je jasné,

zrozumiteľné a logické.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto v časti náhrady trov exekúcie

odvolací súd podľa napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu

jeho vecnej správnosti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s a a povinnému náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy nevznikli.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu,

že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej

otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval

odvolateľ.“

10. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

11. Jadrom sťažovateľkiných námietok je postup krajského súdu, ktorý svojím

napadnutým rozhodnutím odmietol jej odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-39 z 19. januára 2012, ktorým bola vedená exekúcia zastavená, k čomu

sťažovateľka dôvodila tým, že „Zásada preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí

vydaných v sústave všeobecných súdov patrí k základným princípom spravodlivého

procesu.“. Východiskom namietaného postupu krajského súdu je podľa sťažovateľky to, že

krajský súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva“, v dôsledku čoho „... ignoroval

ust. § 45 ods. 3 ZoRK a po podaní odvolania sťažovateľom postupoval tak, ako by

odvolanie nebolo vo veci prípustné“. Inými slovami, sťažovateľka sa domnieva, že krajský

súd mal vo svojej rozhodovacej činnosti aplikovať až 3

o rozhodcovskom konaní v platnom znení, aplikácia ktorých by zakladala prípustnosť

odvolania ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-39 z 19. januára 2012.

12. Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho

o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd

preskúma žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,

do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto

lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla,

právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je

prípustné odvolanie. Podľa odvolanie nie je

prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento

osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych

pohľadávok podľa osobitného zákona.

13. V danej veci ústavný súd zistil, že okresný súd rozhodol uznesením

č. k. -14 z 29. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -27 z 27. októbra 2004 o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to vzhľadom na rozpor exekučného titulu so

zákonom. V ďalšom okresný súd uznesením č. k. -39 z 19. januára 2012

rozhodol podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku o zastavení už začatého exekučného

konania a krajský súd sťažovateľkou podané odvolanie odmietol z dôvodu jeho

neprípustnosti postupujúc tak podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s § 202

ods. 2 . Po preskúmaní tohto postupu krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli

svojvoľné a aby tak zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, postup krajského súdu

bol iba zákonným dôsledkom aplikácie zákonných noriem, a to § 44 ods. 3 Exekučného

poriadku a , v dôsledku správnej aplikácie

ktorých nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať skutkové a právne závery krajského

súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv

( a dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

14. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namietala aj postup krajského súdu podľa

. Uvedenú argumentáciu sťažovateľky

v tomto konaní vnímal ústavný súd ako súčasť jej širšej argumentácie vo vzťahu k – v petite

sťažnosti označenému napadnutému rozhodnutiu krajského súdu a predovšetkým jeho

postupu v odvolacom konaní, pričom sa plne stotožňuje s názorovým postojom krajského

súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí „V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora

vo veci ESD-C-302/2004, ale Európsky súdny dvor nemá právomoc na zodpovedanie

prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú

vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EU dňom 1. 5. 2004 a keďže k uzavretiu

záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 25. 3. 2003, teda

pred vstupom Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD

na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.“.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013