Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 743/2013
PDF · 245.95 KB
No categories available
I. ÚS 743/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 20070/2013 – sp. zn. Rvp 20081/2013
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom
Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. 8 CoE 8/2013 z 28. mája 2013, sp.
zn. 3 CoE 114/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. 4 CoE 252/2012 z 30. apríla 2013 v spojení
s uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1 Er 1008/2008 z 23. apríla
2012, sp. zn. 7 Er 244/2009 z 20. februára 2013, sp. zn. 1 Er 182/2008 z 23. apríla 2012
a zároveň postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 74/2013
z 29. mája 2013, sp. zn. 23 CoE 103/2013 z 27. mája 2013, sp. zn. 6 CoE 130/2013 z 15.
mája 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Prievidza sp. zn. 15 Er 2240/2009 z 13.
septembra 2012, sp. zn. 15 Er 204/2005 z 18. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 925/2009 z 24.
januára 2013 a zároveň postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn.
19 CoE 288/2012 z 28. mája 2013, sp. zn. 23 CoE 69/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.
16 CoE 103/2013 z 29. mája 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trenčín sp. zn.
59 Er 2026/2006 z 22. mája 2012, sp. zn. 62 Er 47/2007 z 24. júla 2012, sp. zn.
59 Er 1689/2007 z 12. júla 2012 a napokon postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho
uznesením zo 7. mája 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn.
4 Er 1397/2008 z 22. mája 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 20070/2013 –
sp. zn. Rvp 20081/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. augusta
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy
a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami
sp. zn. 8 CoE 8/2013 z 28. mája 2013, sp. zn. 3 CoE 114/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. 4
CoE 252/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)
v spojení s uzneseniami Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1 Er 1008/2008
z 23. apríla 2012, sp. zn. 7 Er 244/2009 z 20. februára 2013, sp. zn. 1 Er 182/2008
z 23. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom“) a zároveň postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 74/2013
z 29. mája 2013 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 20073/2013 a sp. zn. Rvp 20077/2013),
sp. zn. 23 CoE 103/2013 z 27. mája 2013 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 20074/2013
a sp. zn. Rvp 20076/2013), sp. zn. 6 CoE 130/2013 z 15. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Prievidza sp. zn. 15
Er 2240/2009 z 13. septembra 2012 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 20073/2013 a sp. zn.
Rvp 20077/2013), sp. zn. 15 Er 204/2005 z 18. októbra 2011 (sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 20074/2013 a sp. zn. Rvp 20076/2013), sp. zn. 9 Er 925/2009 z 24. januára 2013 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Prievidza“) a zároveň postupom krajského súdu
a jeho uzneseniami sp. zn. 19 CoE 288/2012 z 28. mája 2013, sp. zn. 23 CoE 69/2013 z 29.
mája 2013, sp. zn. 16 CoE 103/2013 z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia
krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er 2026/2006
z 22. mája 2012, sp. zn. 62 Er 47/2007 z 24. júla 2012, sp. zn. 59 Er 1689/2007 z 12. júla
2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Trenčín“) a napokon postupom
krajského súdu a jeho uznesením zo 7. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn. 4 Er 1397/2008
z 22. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Partizánske“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv
úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti
na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi
v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola
na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných
konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných titulov Okresný súd Nové
Mesto nad Váhom, Okresný súd Prievidza, Okresný súd Trenčín a Okresný súd Partizánske
rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) v spojení s § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
o rozhodcovskom konaní“) zastavili, resp. vyhlásili za neprípustnú a následne zastavili
postupujúc podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Rozhodnutia Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom, Okresného súdu Prievidza, Okresného súdu Trenčín a Okresného
súdu Partizánske boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako
vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť do
niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných súdov
ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým
bola notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka
poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57
ods. 5 Exekučného poriadku, alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta
nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V ostatnom
sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore so
záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013
sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak
požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako
je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho,
že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej
podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej
povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom
ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové
právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej
podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na vybrané
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej
republiky.
4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv
postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej
zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 20070/2013 – sp. zn. Rvp 20081/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na
už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako
riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti
v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc
ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových
zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako
spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom
na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii
a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj
v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke
sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.
I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn.
III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich
sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných
prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach
odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú
doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia
Krajského súdu v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje
za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie
je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
13. K námietkam sťažovateľky týkajúcich sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcich sa na prejudiciálne
konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn.
I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013
z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013
z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých
sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá
dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach,
na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne
názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné
a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu
za neopodstatnenú. V súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2
Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od
1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného
súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako
s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
14. K námietke sťažovateľky k postupu krajského súdu v odvolacom konaní
(sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) konštatuje, že podľa svojej
konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania
bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.
Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému
právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich
právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať
mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako
sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní
(v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo
stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného
konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako
súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.
15. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady
kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej
podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť
vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu
ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na
základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho
napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý
je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
16. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti
odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
17. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
18. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013