Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23CoE-103-2013.pdf
PDF · 105.74 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/103/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36864421, proti povinnej: B. L., bytom U. XXX/XX, J., t. č. Ul. M. cesta XXX/XX, J., o vymoženie 189,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 15Er/204/2005-26 zo dňa 18. októbra 2011, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .
V časti výroku o trovách exekúcie uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Ex.por., § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 15.02.2005 navrhol vykonať exekúciu voči povinnej pre vymoženie istiny vo výške 189,21 eur, na podklade notárskej zápisnice č. N 3750/2004, NZ 77634/2004 zo dňa 23.10.2004, podľa ktorej prítomný účastník Mgr. Tomáš Kušnír, advokát, vyhlásil za osobu povinnú na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere zo dňa 21.05.2004, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 369,02 eur, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 246,96 eur a zvyšok príslušenstvo (úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, poplatok z úveru, trovy právneho zastúpenia a trovy za spísanie notárskej zápisnice), ktorý v celosti splatí najneskôr do 02.11.2004. K notárskej zápisnici je pripojená aj zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinnou, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 199,16 eur s príslušným poplatkom, ktorý sa zaviazala povinná splácať v splátkach. Súčasťou zmluvy je aj splnomocnenie povinnej udelené advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jej mene uznal záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom podľa § 41 ods. 2 Ex.por. na celý jej majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. zostatku v prípade čiastočného splnenia dlhu a jeho príslušenstva. Zmluva o úvere je uzavretá dňa 21.05.2004 a v ten istý deň udelila povinná aj splnomocnenie advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi. Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávneného na základe splnomocnenia zo dňa 02.01.2003 až do 31.10.2003, kedy nadobudla účinnosť výpoveď uvedeného plnomocenstva. Notárska zápisnica je spísaná dňa 23.10.2004. Z časového hľadiska a v súlade s § 21 písm. a/ zákona č. 586/2003 Z.z. bolo povinnosťou Mgr. Tomáša Kušníra odmietnuť poskytnutie právnych služieb oprávnenému a neprijať splnomocnenie povinnej na úkony, okrem iného i na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu a súhlase s jej vykonateľnosťou. Podľa názoru súdu prvého stupňa, takýto prejav vôle je v rozpore so záujmami zastúpeného (povinnej), keďže Mgr. Tomáš Kušnír dlhodobo a opakovane poskytoval oprávnenému právne služby vo veciach súvisiacich s vecou povinnej. Ide o nespôsobilé zastúpenie a
právne úkony urobené takýmto zástupcom sú v rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a následne podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Notárska zápisnica je preto nespôsobilým exekučným titulom, pretože za povinnú vyhlásila vôľu osoba, ktorej záujmy vzhľadom na to, že zastupovala v relatívne krátkom čase pred týmto úkonom dlhodobo v obdobných veciach aj osobu oprávneného, sú v rozpore so záujmami zastúpeného, povinnej. Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil § 203 ods. 1 Ex.por., ako aj vyhl. č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie v celkovej výške 169,73 eur, a to časovú odmenu za výkon exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl. vo výške 26,56 eur za 4 začaté hodiny exekučnej činnosti á 6,64 eur, paušálnu odmenu podľa § 15 cit. vyhl. vo výške 56,44 eur za 17 úkonov exekučnej činnosti á 3,32 eur (za získanie poverenia, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, 2x doručenie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie, 5x zisťovanie bydliska povinnej, 5x zisťovanie platiteľa mzdy povinnej, 2x zisťovanie majetku povinnej), hotové výdavky podľa § 22 cit. vyhl. vo výške 52,50 eur (za poštovné vo výške 32,30 eur a cestovné vo výške 20,20 eur), náhradu za stratu času podľa § 23 cit. vyhl. vo výške 5,94 eur (9x 0,66 eur) a 20% DPH vo výške 28,29 eur (za odmenu, hotové výdavky a náhradu za stratu času). K náhrade nevyhnutných trov exekúcie zaviazal súd prvého stupňa oprávneného v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Ex.por., pretože zavinil zastavenie exekúcie, pričom pri podávaní návrhu podľa Ex.por. musel predpokladať, že súdnej exekútorke vzniknú trovy.
Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o zastavení exekúcie a v časti výroku o trovách exekúcie podal včas odvolanie oprávnený, ktorý sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa. Mal za to, že súd v tomto prípade posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnej exekútorke. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie. Predmetné plnomocenstvo preskúmala notárka JUDr. Jarmila Kováčová pri spísaní notárskej zápisnice a rovnako sa ním zaoberal aj súd prvého stupňa pri posudzovaní súladu exekučného titulu so zákonom pre účely vydania poverenia súdnej exekútorke. Povinná ako dlžník mohla kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2004 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka v platnom znení odvolať, pričom tak neurobila. Udelením plnomocenstva sa nevzdala svojich práv na uznanie záväzku, iba rozšírila možnosť uznania záväzku za jej osobu aj na osobu splnomocniteľa, v danom prípade advokáta. Platné právne predpisy povinnej nebránili v tom, aby dobrovoľne sama uznala záväzok zo zmluvy o úvere, pričom výška záväzku jej bola známa. Oprávnený sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v čase uzatvorenia zmluvy dlh neexistoval a nebola známa ani jeho výška, a preto v tom čase povinná nemohla realizovať svoje právo dlh uznať a taktiež nemohla na takéto právo splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra. Následne dôvodil, že žiadny zákon nepredpisuje povinnú účasť pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice, čo vyplýva aj zo samotného znenia ustanovenia § 41 ods. 2 Ex.por. Hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Ex.por. je rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Pokiaľ sa zákonodarca rozhodol zaviesť do právneho poriadku notársku zápisnicu ako exekučný titul, nepochybne tým prejavil svoj záujem o posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov predovšetkým mimosúdnym spôsobom. Inými slovami, zákon účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Ak by mal exekučný súd vykonať takéto preskúmanie veci v rámci exekučného konania, muselo by to byť v zákone výslovne uvedené, pretože takéto preskúmanie, ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Oprávnený uviedol, že predmetným uznesením súdu prvého stupňa, ktorým sa predmetná exekúcia (prebiehajúca od roku 2005) vyhlásila za neprípustnú, hoci nedošlo počas celého trvania exekučného konania (od okamihu udelenia poverenia až doteraz) k zmene skutkového ani právneho stavu, nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti a následného zastavenia exekúcie situácia, kedy si oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude premlčaná. Nestotožnil sa ani s priznanou výškou trov exekúcie. Mal za to, že súd prvého stupňa predmetné uznesenie v časti časovej špecifikácie jednotlivých úkonov neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keďže neuviedol, akým spôsobom posúdil účelnosť počtu hodín vynaložených súdnou exekútorkou na exekúciu. V odôvodnení sa uvádza len to, že súdna exekútorka si vyúčtovala 4 hodiny exekučnej činnosti. Oprávnený má značné pochybnosti o účelnosti 4 hodín. Z odôvodnenia nevyplýva, že by sa súd prvého stupňa aj reálne oboznámil s príslušným exekútorským spisom, aby sa presvedčil, či všetky úkony vykonané súdnou exekútorkou vo vyúčtovaní
boli aj skutočne vykonané. Navyše za úkony uvedené pod písm. g/ až j/ patrí súdnej exekútorke odmena za každý takýto úkon, pri úkonoch uvedených pod písm. a/ až f/ jej patrí odmena len raz, bez ohľadu na to, koľkokrát takýto úkon vykoná. Oprávnený preto namietol priznanie duplicitnej odmeny za úkon doručenie upovedomenia o začatí exekúcie - 2x, za ktoré boli súdnej exekútorke priznané odmeny vo výške 6,64 eur, resp. 56,44 eur. Pokiaľ ide DPH, poukázal na § 28 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a § 196 Ex.por. Nemožno preto priznať DPH z náhrady hotových výdavkov ani z náhrady za stratu času. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
Po podaní odvolania, oprávnený podaním zo dňa 03.09.2012, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 10.09.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012. Uviedol, že exekučný súd vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Podľa ustanovenia článku 3 ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS možno použiť jej prílohu, ako indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi týmito podmienkami sa splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu výslovne nenachádza. Nemožno preto zistiť, prečo súd odkazuje na smernicu Rady 93/13/EHS, ako ju aplikoval v konkrétnom prípade a ako sa riadil jej ustanoveniami pri výklade pojmu neprijateľná podmienka a ako ho následne aplikoval na konkrétny skutkový stav. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, resp. účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. V každom prípade však platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Je nepochybné, že v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ súd aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie aj nadradená. Navrhol, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či je za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Súdna exekútorka k odvolaniu oprávneného s poukazom na ustanovenia § 200 ods. 2, § 196 Ex.por. a § 22 ods. 1 vyhl. č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov uviedla, že trvá na odmene spolu vo výške 169,73 eur, teda tak, ako rozhodol súd prvého stupňa v napadnutom uznesení.
Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 36 ods. 5 Ex.por., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Citované ustanovenie § 36 ods. 5 Ex.por. reaguje na výnimku z pravidla o neprerušiteľnosti exekučného konania, ktorá je obsahom právnej úpravy v § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa citovaného ustanovenia začatie konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú. To sú aj účinky začatia reštrukturalizačného konania podľa § 114 zákona č. 7/2005 Z.z. Z toho vyplýva, že na súdnu exekúciu netreba aplikovať § 47 cit. zákona, ktorý prerušenie konaní spája s vyhlásením konkurzu. Dôsledkom vyhlásenia konkurzu je aj to, že už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa dňom vyhlásenia konkurzu zastavujú. Ak v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej pohľadávky, výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, akoby konkurz nebol vyhlásený.
Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex.por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti svojho rozhodnutia v časti výroku, ktorým návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol, napriek ustanoveniu § 36 ods. 5 Ex.por., videl za nevyhnutné zaoberať sa otázkami, ktoré oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu považoval za prejudiciálne.
Prvá otázka je, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Odvolací súd uvádza, že exekúciu je možné vykonať aj na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Ex.por.). Vyhlásenie povinnej o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici (exekučnom titule v preskúmavanej veci), bolo však za povinnú vykonané jej zástupcom, ktorého plná moc bola udelená v zmluve o úvere zo dňa 21.05.2004. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinná nemohla ovplyvniť, z čoho vyplýva, že samotného splnomocnenca si nevybrala slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinnej v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a každý jeho právny úkon urobený za povinnú, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a notárska zápisnica zo dňa 23.10.2004 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Tento právny názor vychádza z ustálenej praxe odvolacieho súdu vysloveného vo viacerých svojich rozhodnutiach, ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Cdo 263/2010 zo dňa 21.12.2011. Nakoľko je uvedená
otázka doložená viacerými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj predmetným uznesením Najvyššieho súdu, nemá základ v prejednávanom spore.
Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Ex.por. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex.por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire, ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie je potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami), týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd následne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o zastavení exekúcie je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Ex.por.). Ustanovenie § 41 ods. 2 Ex.por. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Ex.por.). Formálna
stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Ex.por.
Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinnej o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N 3750/2004, NZ 77634/2004 zo dňa 23.10.2004, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinnú vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, advokátom, ktorý konal na základe plnej moci udelenej povinnou v zmluve o úvere zo dňa 21.05.2004. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinná nemohla ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybrala slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného zástupcu povinnej sú v rozpore s jej záujmami, analogicky ako to predpokladá ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Každý právny úkon urobený touto osobou za povinnú, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex.por. ju zastavil.
Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti výroku súdu prvého stupňa, týkajúceho sa trov exekúcie, toto odvolací súd preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Dospel k záveru, že uznesenie je potrebné vo výroku o trovách exekúcie zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia.
Vyhláška č. 288/1995 Z.z. v § 14 ods. 2 veta druhá platná do 30.04.2008 ukladá exekútorke predložiť súdu časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, čo však neznamená, že súd je povinný prevziať bez ďalšieho výpočet trov, resp. stotožniť sa s rozsahom času účelne vynaloženým na exekúciu podľa exekútorky. Počet hodín účelne vynaložených na exekúciu je exekútorka povinná odôvodniť časovou špecifikáciou jednotlivých úkonov, čo aj v danej veci vykonala. Pri rozhodovaní súdu o výške odmeny je potom najvýznamnejším pojmom počet účelne vynaložených hodín. Účelnosť sa pritom posudzuje podľa spôsobu exekúcie, podľa jednotlivých procesných a faktických prekážok vzniknutých pri vykonávaní exekúcie, ako aj podľa rozsahu exekúcie, ktorý je daný výškou a druhom vynucovaného plnenia.
Odvolací súd mal za preukázané, že súd prvého stupňa súdnej exekútorke priznal časovú odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl. vo výške 26,56 eur za 4 začaté hodiny exekučnej činnosti á 6,64 eur, bez konkrétneho určenia úkonov, za ktoré jej táto odmena patrí. Predmetnú výšku časovej odmeny tak priznal v sume, ako si ju vyúčtovala súdna exekútorka, bez jej bližšieho preskúmania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia preto nie je zrejmé, akým spôsobom súd prvého stupňa dospel záveru, že súdnej exekútorke patrí takáto odmena za exekučnú činnosť.
Z týchto dôvodov nie je možné vecne preskúmať správnosť výpočtu trov exekúcie súdom prvého stupňa, a preto musel odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie v zmysle ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia. V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne preskúma vyúčtovanie trov exekúcie, predložených súdnou exekútorkou a rozhodne o trovách exekúcie tak, aby z jeho rozhodnutia bolo zrejmé, za aké konkrétne úkony a činnosti súdnej exekútorke prizná odmenu a príslušné náhrady, za aké ich neprizná, a to takým spôsobom, aby jeho rozhodnutie bolo jasné a výstižné tak, ako to predpokladá § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.