Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 1/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,

Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov o zjednotení odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal toto

s t a n o v i s k o :

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre

ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Všeobecná charakteristika sťažností obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s.

V priebehu rokov 2012 a 2013 bolo Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručených viacero sťažností (takmer 40) obchodnej spoločnosti Rapid life

životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej aj „sťažovateľka“), ktoré sú z vecného

hľadiska a z hľadiska v nich uplatnených námietok proti postupom a rozhodnutiam

všeobecných súdov porovnateľné, resp. v zásade totožné.

Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámci

svojej podnikateľskej činnosti sťažovateľka okrem iného uzatvára (spravidla) s fyzickými

osobami poistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou

doložkou zakladajúcou právomoc rozhodcovského súdu (spravidla ide o Arbitrážny súd

Košice) rozhodovať o sporoch medzi zmluvnými stranami vyplývajúcich z predmetnej

poistnej zmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle

dojednanej rozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.

Vo veciach napadnutých sťažnosťami podľa Slovenskej

republiky (ďalej aj „ústava“) rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzické osoby

(účastníkov poistných zmlúv), ktoré boli v omeškaní s platením poistného, aby v určených

lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutí lehoty na

zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanie exekúcie

na základe platných exekučných titulov (rozhodnutí rozhodcovského súdu), na základe

ktorých sťažovateľkou navrhnutí súdni exekútori podali miestne príslušným okresným

súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V sťažnosťami napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy (konajúce

spravidla vyšším súdnym úradníkom) v sťažnostiach označenými (a napadnutými)

uzneseniami žiadosti exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez

nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutým uzneseniam okresných

súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušné krajské súdy tak, že

odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Proti v sťažnostiach

označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podala následne

sťažovateľka dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd odmietol (spravidla) podľa § 243b ods. 5

v spojení s (ďalej aj „OSP“), t. j. ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľka uplatnila vo svojich dovolaniach viacero námietok, v konkrétnych

okolnostiach konania o jej sťažnostiach podľa [a tiež tohto konania

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pozn.] treba za kľúčovú

námietku považovať jej námietku založenú na dovolacom dôvode podľa § 237 písm. f)

, teda na tvrdení, že jej postupom príslušných súdov bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Sťažovateľka vo svojich dovolaniach (okrem iného) namietala, že okresné súdy

rozhodli napadnutými uzneseniami o žiadostiach súdnych exekútorov o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vo veciach, v ktorých vystupuje ako oprávnená, bez nariadenia

pojednávania a bez toho, aby sa ako oprávnená mohla k veciam vyjadriť, pričom odvolacie

súdy následne nevyhoveli jej odvolaniam, t. j. nenapravili pochybenia v postupe

a rozhodnutiach súdov prvého stupňa; tieto pochybenia majú podľa názoru sťažovateľky

ústavný rozmer (intenzitu), a teda zakladajú dôvod na vyslovenie porušenia jej základných

práv.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa v zásade vo všetkých sťažnosťami sťažovateľky

napadnutých uzneseniach vysporiadal s rozoberanou kľúčovou dovolacou námietkou na

základe právneho názoru, podľa ktorého «V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu

súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach

až 124 ) – postačujúce je totiž ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie

splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o

poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného. Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady

konania v zmysle z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia

pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom

súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.».

Následne sťažovateľka podala proti v sťažnostiach označeným uzneseniam

okresných súdov, krajských súdov a najvyššieho súdu sťažnosti podľa ,

v ktorých (najmä) namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a 2 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

II.

Prehľad doterajšieho rozhodovania senátov ústavného súdu o sťažnostiach

sťažovateľky

Sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej v časti I tohto uznesenia

boli podľa platného rozvrhu práce pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom

z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

- väčšinu z nich (15) odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri ďalej uvedené

uznesenia I., II. a III. senátu ústavného súdu),

- niektoré z nich (6) v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa

a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia

sp. zn. zo 7. novembra 2012, zo 6. februára 2013,

z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné konanie),

z 3. júla 2012 a z 8. novembra 2012], pričom vo vzťahu

k dvom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou označené práva porušené

neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. z 24. októbra 2013,

z 24. októbra 2013), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.

z 10. júla 2013) a o troch z nich dosiaľ nebolo meritórne rozhodnuté,

- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn.

z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť) a

- o 15 ďalších sťažnostiach ústavný súd dosiaľ nerozhodoval, t. j. neboli zatiaľ

predložené ani na predbežné prerokovanie (ide o sťažnosti vedené pod spisovými značkami:

Rvp 12955/2012, , , , ,

Rvp 10237/2013, , , , ,

Rvp 17964/2013, , , , ).

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že pri rozhodovaní o v zásade identických

sťažnostiach sťažovateľky nie je postup jednotlivých senátov ústavného súdu jednotný,

keďže

- na jednej strane I. a III. senát ústavného súdu o im pridelených sťažnostiach

rozhodli buď tak, že im v konaní vo veci samej nevyhoveli (2), alebo ich odmietli (11) pri

predbežnom prerokovaní (k trom rozhodnutiam I. senátu ústavného súdu je priložené

odlišné stanovisko sudcu M. Ľalíka), ale

- na druhej strane II. senát ústavného súdu síce najprv 4 sťažnosti odmietol pri

predbežnom prerokovaní, avšak následne o jednej zo sťažností rozhodol tak, že nálezom

sp. zn. z 10. júla 2013 jej vyhovel, pričom o dvoch ďalších sťažnostiach

prijatých na ďalšie konanie zatiaľ meritórne nerozhodol (rovnako nie je rozhodnuté ani

o 7 ďalších sťažnostiach pridelených II. senátu ústavného súdu, ktoré neboli dosiaľ ani

predbežne prerokované),

IV. senát ústavného súdu aj vzhľadom na nejednotnosť judikatúry dosiaľ o žiadnej

zo sťažností sťažovateľky meritórne nerozhodol.

Na základe uvedeného by v zásade mohol aj IV. senát (obdobne ako I. a III. senát)

ústavného súdu označiť nález sp. zn. z 10. júla 2013 za exces z doterajšej

(v zásade stabilizovanej) judikatúry senátov ústavného súdu bez postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde a o ďalších sťažnostiach sťažovateľky rozhodnúť tak, že ich odmietne pri

predbežnom prerokovaní, resp. im nevyhovie.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že

- nález sp. zn. z 10. júla 2013 je založený na právnych názoroch,

ktoré podľa názoru IV. senátu ústavného súdu majú racionálne jadro, pričom ich nemožno

označiť za ústavne nekonformné,

- po vydaní označeného nálezu II. senátu ústavného súdu došlo k určitým zmenám aj

v odôvodneniach odmietavých, resp. nevyhovujúcich rozhodnutí I. senátu ústavného súdu,

považuje IV. senát ústavného súdu za žiaduce predložiť kľúčové právne názory

I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach na posúdenie

plénu ústavného súdu na účely zjednotenia týchto právnych názorov pri rozhodovaní

o dosiaľ nerozhodnutých (15) sťažnostiach sťažovateľky.

II.1 Rozhodovanie o sťažnostiach obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s., v období do vydania nálezu sp. zn. z 10. júla 2013

V období do vydania nálezu sp. zn. z 10. júla 2013 bolo právoplatne

skončené konanie o 8 sťažnostiach sťažovateľky, ktoré boli pri predbežnom prerokovaní

odmietnuté podľa (v časti týkajúcej sa napadnutých

uznesení najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti)

uzneseniami sp. zn. z 19. apríla 2012, sp. zn.

z 13. decembra 2012, sp. zn. z 27. júna 2012, sp. zn.

z 23. augusta 2012 a sp. zn. z 19. marca 2013 (toto uznesenie sa týkalo

4 sťažností spojených na spoločné konanie).

Z obsahu označených uznesení I., II. a III. senátu ústavného súdu možno

(zovšeobecňujúc) vyvodiť, že nimi boli predmetné sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej

sa napadnutých uznesení najvyššieho súdu odmietnuté ako zjavne neopodstatnené

uplatnením konštantnej judikatúry ústavného súdu, t. j. s poukazom na skutočnosť, že

rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu napadnuté sťažovateľkou nemožno

považovať za arbitrárne, pričom sú zároveň ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnené.

V označených uzneseniach sa jednotlivé senáty ústavného súdu explicitne nevyjadrili

ku kľúčovej námietke sťažovateľky, podľa ktorej všeobecné súdy v exekučných konaniach,

v ktorých vystupuje ako oprávnená o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcií, rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci (podľa jej tvrdenia) pre

účely § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Tým, že boli v týchto uzneseniach odôvodnenia

napadnutých uznesení najvyššieho súdu označené z ústavného hľadiska za akceptovateľné,

sa I., II. a III. senát ústavného súdu (v zásade) konkludentne stotožnili s právnym názorom

najvyššieho súdu vysloveným vo všetkých napadnutých uzneseniach, ktorý je citovaný

v časti I. tohto uznesenia, t. j. s právnym názorom, podľa ktorého «V štádiu, pri ktorom súd

skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku)... nevykonáva dokazovanie... Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej

vady konania v zmysle z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez

nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú» (v plnom

znení je tento právny názor citovaný v časti I tohto uznesenia).

II.2 Právne názory, na ktorých je založený nález sp. zn.

z 10. júla 2013

Svoj právny záver o porušení základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu založil II. senát ústavného súdu v náleze sp. zn.

z 10. júla 2013 predovšetkým na týchto právnych názoroch:

a) II. senát ústavného súdu sa v prvom rade nestotožnil s právnym názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého súd konajúci podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

nevykonáva dokazovanie, keďže „Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že úlohou súdu je

preskúmať súlad návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti o vydanie

poverenia so zákonom. Pre tento účel sa súd predovšetkým musí oboznámiť aspoň

s obsahom návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý ako podanie nebol adresovaný jemu, ale

inému orgánu (súdnemu exekútorovi), a s obsahom exekučného titulu. Návrh sa podáva

písomne, podobne exekučný titul sa podľa aktuálnej právnej úpravy vydáva spravidla

písomne. Ak sa súd oboznamuje s ich obsahom, ide nepochybne o vykonávanie dôkazu

listinou ( )...“.

b) V nadväznosti na citovaný právny názor II. senát ústavného súdu v označenom

uznesení ďalej uviedol „Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44

ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené

v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie

poverenia), ako aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov,

alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený

exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom

a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť...“.

Vychádzajúc z citovaných právnych názorov, II. senát ústavného súdu po zistení, že

„v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného

titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho

preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami

a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz...“, konštatoval, že «Za týchto okolností bolo...

povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila

s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje,

a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto

skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania,

vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto

postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto

vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“,

ktoré jej zaručuje .».

Na tomto základe II. senát ústavného súdu, vychádzajúc z právneho názoru, podľa

ktorého najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu „treba... pričítať porušenie základných

práv nižšími súdmi okrem iného vtedy, keď najvyšší súd mal za predpokladu dodržania

príkazu ústavokonformného výkladu zákonných noriem (porov. )

možnosť tieto odstrániť alebo napraviť svojím rozhodnutím, no neurobil tak“, dospel

k záveru „o porušení základného práva sťažovateľky zaručeného v

najvyšším súdom napriek tomu, že pred najvyšším súdom v zásade neprichádza do úvahy

dokazovanie v merite veci ( )“.

II.3 Rozhodovanie o sťažnostiach obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s., v období po vydaní nálezu sp. zn. z 10. júla 2013

Z už uvedeného možno vyvodiť, že v období po vydaní nálezu sp. zn.

z 10. júla 2013 ústavný súd právoplatne skončil konanie o ďalších

9 sťažnostiach sťažovateľky, a to tak, že

a) 7 z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (v časti týkajúcej sa napadnutých uznesení najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti); ide o uznesenia sp. zn.

z 29. januára 2014, sp. zn. z 18. decembra 2013, sp. zn.

z 30. októbra 2013 (k tomuto uzneseniu bolo priložené odlišné stanovisko

sudcu M. Ľalíka), sp. zn. z 23. januára 2014, sp. zn.

zo 6. novembra 2013, sp. zn. z 11. februára 2014, sp. zn.

z 10. septembra 2013,

b) o 2 z nich rozhodol nálezmi, v ktorých vyslovil, že sťažovateľkou označené práva

porušené neboli (nálezy sp. zn. z 24. októbra 2013 a sp. zn.

z 24. októbra 2013, ku ktorým bolo priložené odlišné stanovisko sudcu M. Ľalíka).

Vo všetkých označených rozhodnutiach reagovali I. a III. senát ústavného súdu na to,

že II. senát ústavného súdu medzičasom nálezom sp. zn. z 10. júla 2013

rozhodol v prospech sťažovateľky (a tiež, že boli prijaté i jej ďalšie sťažnosti na ďalšie

konanie), pričom III. senát sa v tejto súvislosti obmedzil vo svojich rozhodnutiach na

konštatovanie, že označený nález nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného

aplikačného pravidla“, zatiaľ čo I. senát ústavného súdu na túto skutočnosť reagoval

obšírnejšie, keď napr. v uznesení sp. zn. (v bode 40) okrem iného uviedol:

„... senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke – okrem

toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci sp. zn. (išlo dokonca

o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej

judikatúry (napr. , , m. m , ,

, , , ), a predmetnú vec

ani nepredložil podľa plénu ústavného súdu pre účely

zjednotenia právnych názorov senátov (k odchylnému právnemu názoru dochádza aj

v súvislosti s procesnými rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti, keďže ide o kvázimeritórne rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné

rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak

konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu

je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem o stabilitu súdnych rozhodnutí. Judikatórne

zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny

spoločenských pomerov, a aj to zákonom predvídaným spôsobom (§ 6 zákona o ústavnom

súde). Pokiaľ takáto zmena nie je náležite odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou

zákonnou procedúrou, možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.“

Pokiaľ ide o odôvodnenia príslušných „odmietavých“ uznesení, možno v zásade

konštatovať, že uznesenia III. senátu (uznesenia sp. zn. z 10. septembra

2013, sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra

2013) a tiež uznesenie sp. zn. z 30. októbra 2013 sú porovnateľné

s odôvodnením „odmietavých“ uznesení uvedených v časti II.1 tohto rozhodnutia, t. j.

vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy v exekučných konaniach,

v ktorých vystupuje ako oprávnená o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcií, rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci (podľa jej tvrdenia) pre

účely § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, nie je v týchto rozhodnutiach žiadna explicitná

zmienka. Možno však z nich vyvodiť konkludentný súhlas s už spomínaným právnym

názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého „V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)...

nevykonáva dokazovanie...“.

V uzneseniach sp. zn. z 13. novembra 2013, sp. zn.

z 23. januára 2014, sp. zn. z 29. januára 2014, ako aj v nálezoch sp. zn.

z 24. októbra 2013 a sp. zn. z 24. októbra 2013 je navyše

vyslovený tento právny názor:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri , bod 38,

)

III.

Právne názory, ku ktorým dospel IV. senát ústavného súdu vo veci vedenej pod

sp. zn.

V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu bola IV. senátu ústavného súdu pridelená

sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a 2 a práva podľa dohovoru v spojení s namietaným

porušením a 3 a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. januára 2012, postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 23. februára 2011, ako aj postupom Okresného súdu Lučenec v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. decembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 28. júna 2007 uzavrela s povinnou poistnú

zmluvu, na základe ktorej sa povinná zaviazala platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore

s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestala platiť. Sťažovateľka sa v súlade

s rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd v Košiciach (ďalej len „arbitrážny

súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. z 8. marca 2010 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“) zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného vo výške

36,05 €, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy a trov rozhodcovského

konania. Keďže povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku

nezaplatila, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na

podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor 3. decembra

2010 podal okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej

pripojil návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Okresný súd konajúci

prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka postupoval tak, že 10. decembra 2010 vyzval

súdneho exekútora zabezpečiť poistnú zmluvu, ktorú mala uzavrieť sťažovateľka

s povinnou a ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, alebo predložiť rozhodcovskú zmluvu,

ak bola právomoc rozhodcovského súdu dojednaná osobitne. Súdny exekútor na výzvu

okresného súdu predložil poistnú zmluvu a poistné podmienky, ktoré boli súčasťou poistnej

zmluvy. Na základe takto zhromaždených dôkazov Okresný súd Lučenec rozhodol bez

účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn.

z 28. decembra 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon

exekúcie zamietol.

O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu Okresného súdu Lučenec

rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. -51 z 23. februára

2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. Proti

označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodov

uvedených v a , o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 25. januára 2012 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci

Okresný súd Lučenec vykonal samostatné nové dokazovanie skutkového stavu (súd podľa

tvrdenia sťažovateľky nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval

skutkový stav prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora),

na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom

konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného

titulu sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného

titulu – rozhodcovského rozsudku — prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovský

titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Uznesením ústavného súdu č. k. -30 z 3. júla 2012 bola sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru v spojení s namietaným porušením

ods. 2 a 3 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. januára 2012 prijatá na ďalšie konanie.

V nadväznosti na právne názory vyslovené v doterajších rozhodnutiach

I., II. a III. senátu ústavného súdu o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky

považoval IV. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jej sťažnosti vedenej pod

sp. zn. za potrebné zaujať ústavne konformné stanovisko k dvom právnym

problémom vyplývajúcim z posudzovanej veci:

a) akú právnu povahu má postup exekučného súdu pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku a aké dôsledky z neho vyplývajú z hľadiska požiadaviek na ochranu základného

práva podľa ,

b) či je z hľadiska požiadaviek na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postačujúce, aby mal oprávnený možnosť vyjadriť sa k výsledkom preskúmania

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom, ktoré spochybňujú

exekučný titul len v rámci odvolacieho konania (príp. dovolacieho konania).

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa

§ 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Ústavný súd vo svojej judikatúre rešpektuje ustálenú prax všeobecných súdov,

v zmysle ktorej sa pri preskúmavaní splnenia zákonných predpokladov pre poverenie

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či

k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho

vykonateľnosti, či bol vydaný orgánom, ktorý je na to oprávnený, a či je exekučný titul

vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. V rámci tohto skúmania nie je

exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery)

exekučného titulu, môže však žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietnuť.

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd oprávnený a aj

povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 ods. 1

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rozhodcovskom konaní“). Z dikcie označeného ustanovenia zákona

o rozhodcovskom konaní zjavne vyplýva oprávnenie exekučného súdu preskúmať aj

materiálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Ak exekučný súd zistí naplnenie

niektorého z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je povinný

exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu (fáze) sa exekučné konanie

nachádza (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra

2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 47/2012).

Rozsah preskúmavania žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie vyplýva z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má

exekučný súd preskúmať súlad exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu na

vykonanie exekúcie so zákonom. Z takto vymedzeného rozsahu preskúmavania vyplýva, že

ide o preskúmavanie listín, ku ktorých obsahu sa už oprávnený buď mal možnosť vyjadriť,

alebo ich sám koncipoval. Exekučný titul bol totiž vydaný na podklade konania, na ktorom

sa oprávnený zúčastnil, kde mohol prednášať svoje argumenty, navrhovať dôkazy

a vyjadrovať sa k nim, návrh na vykonanie exekúcie spísal a podal sám oprávnený (§ 38

Exekučného poriadku) a obsah žiadosti o udelenie poverenia, ktorá vychádza spravidla len

z podkladov predložených oprávneným v návrhu na vykonanie exekúcie, môže oprávnený

čiastočne taktiež ovplyvniť výberom súdneho exekútora a s jej obsahom sa zoznámiť

nahliadnutím do spisu (§ 205 a § 206 Exekučného poriadku).

Zo sťažnosti sťažovateľky vo veci vedenej pod sp. zn. , ako aj jej

ďalších sťažností, o ktorých už rozhodovali (resp. by mali rozhodovať) iné senáty ústavného

súdu, vyplýva, že exekučný súd sa pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

neobmedzil len na preskúmavanie v tomto ustanovení uvedených listín (žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul), ale

vychádzal aj z ďalších listín, konkrétne poistnej zmluvy a všeobecných poistných

podmienok.

V analogickej právnej situácii II. senát ústavného súdu v náleze sp. zn.

z 10. júla 2013 formuloval právny názor, podľa ktorého „Ak exekučný súd

pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné

dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na

vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch, keď exekučný stav

(či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje

skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť

sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí

bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní,

pretože nové posudzovanie týchto otázok exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený

spravidla nemôže legitímne očakávať opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok.

Pri ich novom otvorení musí mať účastník opätovne možnosť navrhnúť jednak dôkazy na

vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd, jednak prípadné dôkazy na

podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule.“.

II. senát ústavného súdu v označenom náleze zároveň uviedol že «v prerokúvanej

veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu

na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj

obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel

nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy

k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti.

Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané

exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú

s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto

okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať

sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal,

a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne

navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne

nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie

sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu

práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“

a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje .».

Citované závery II. senátu vyjadrené v označenom náleze v zásade zodpovedajú aj

právnym názorom IV. senátu ústavného súdu, ku ktorým dospel pri rozhodovaní o veci

vedenej pod sp. zn. . Tieto právne názory IV. senátu ústavného súdu

možno koncentrovane vyjadriť touto právnou vetou:

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa primerane uplatňujú ustanovenia

vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri

preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť

o vydanie poverenia), a na tomto základe na ťarchu oprávneného reviduje skutkový

stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá

jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Z § 44 ods. 2 tretej a štvrtej vety Exekučného poriadku vyplýva, že ak exekučný súd

žiadosť o uvedenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, má oprávnený

právo podať proti tomuto uzneseniu odvolanie, t. j. riadny opravný prostriedok.

Vzhľadom na skutočnosť, že výsledkom konania exekučného súdu môže byť aj

zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda

rozhodnutie s priamym právnym účinkom proti oprávnenému, právna úprava dáva

oprávnenému možnosť podať opravný prostriedok a v jeho rámci nepochybne aj možnosť

namietať nerešpektovanie požiadaviek na jednotlivé zložky základného práva podľa čl. 48

ods. 2 (predovšetkým práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a tiež

práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti) a žiadať odvolací súd o nápravu. Rovnako

môže oprávnený v odvolaní proti zamietavému rozhodnutiu súdu prvého stupňa uplatniť

obranu proti jeho prípadným nesprávnym skutkovým zisteniam alebo nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci a navrhnúť dôkazy na preukázanie vád, ktoré mohli spôsobiť, že

súd prvého stupňa rozhodol nesprávne.

V exekučným súdom konajúcim podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (rozumej

prvostupňovým exekučným súdom) novo vytvorenej procesnej situácii, ktorá v konečnom

dôsledku fakticky znemožňuje vykonanie exekučného titulu, má oprávnený (a teda aj

sťažovateľka, pozn.) možnosť realizovať, resp. domáhať sa realizácie svojho základného

práva vyplývajúceho z (resp. jeho jednotlivých zložiek — práva

vyjadriť sa k novej procesnej situácii na podporu skutkového stavu zisteného v exekučnom

titule a práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti), a to využitím opravného prostriedku

proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, teda podaním odvolania, a to okrem iných aj z

dôvodov uvedených v , a , t. j. z dôvodu, že

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

[§ 205 ods. 2 písm. b)],

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d)],

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

[§ 205 ods. 2 písm. f)].

Podľa skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred

súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej

odvolacím dôvodom len vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám,

ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Ako už bolo uvedené v konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky popísaných v jej

sťažnostiach, je podľa názoru IV. senátu ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia

porušenia ňou označených základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu

prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim

skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré

zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci

žiadosť exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),

konvalidovať v odvolacom konaní.

V náleze sp. zn. nie je vo vzťahu k tejto otázke explicitne vyslovený

žiadny záver. Na druhej strane zo skutočnosti, že II. senát ústavného súdu v označenom

náleze vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

(ktoré zároveň zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie), možno v spojení

s príslušnou časťou jeho odôvodnenia (podľa ktorej treba dovolaciemu súdu „... pričítať

porušenie základných práv nižšími súdmi okrem iného vtedy, keď najvyšší súd mal...

možnosť tieto odstrániť alebo napraviť svojím rozhodnutím, no neurobil tak“) implicitne

vyvodiť záver, podľa ktorého nemožno toto pochybenie v odvolacom konaní odstrániť bez

toho, aby bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

K uvedenej otázke, ktorú považuje IV. senát ústavného súdu za zásadnú, nemožno

nájsť explicitnú odpoveď ani vo väčšine „odmietavých“ rozhodnutí jednotlivých senátov

ústavného súdu, s výnimkou rozhodnutí vo veciach , bod 38,

, v ktorých sa uvádza:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd)...»

V nadväznosti na uvedené IV. senát ústavného súdu konštatuje, že citovaný právny

názor vyjadrený v označených rozhodnutiach I. senátu ústavného súdu zodpovedá doterajšej

ustálenej judikatúre ústavného súdu v obdobných veciach (pozri najmä rozhodnutia

o sťažnostiach obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.), v rámci ktorých považoval

za ústavne konformné, ak mala dotknutá obchodná spoločnosť možnosť vyjadriť sa

ku skutočnostiam, ktoré založili dôvody na rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí

udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v rámci odvolacieho (príp. dovolacieho) konania

(z ostatných rozhodnutí porovnaj napr. , , ,

, , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojich rozhodnutiach spravidla uvádza túto právnu vetu: „Presadzovanie názoru, že na

každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada (zásada kontradiktórnosti a z nej

vyplývajúca požiadavka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom či iným

skutočnostiam dôležitým pre rozhodnutie, pozn.) dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.“

Podstatné však je, aby bola účastníkovi skutočne daná možnosť vyjadriť sa k podkladom

rozhodnutia (jednotlivým dôkazom), nielen ku skutkovým zisteniam, ktoré z nich súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia vyvodil.

Vychádzajúc z uvedeného, IV. senát ústavného súdu aj pri zdôraznení skutočnosti, že

v zásade všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie by mal vykonať súd prvého

stupňa (a len celkom výnimočne odvolací súd), dospel k záveru, že aj na veci sťažovateľky

možno vzťahovať už spomínaný ustálený právny názor ústavného súdu, ktorý bol primerane

premietnutý aj do uznesení o niektorých sťažnostiach sťažovateľky (,

bod 38, ). Pre účely rozhodovania o sťažnosti sťažovateľky

vedenej pod sp. zn. považuje IV. senát ústavného súdu za vhodné vyjadriť

uvedený právny názor touto právnou vetou:

Z ústavného hľadiska nie je nevyhnutné ani účelné poskytovať ochranu

všetkým zložkám základného práva podľa vrátane práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonaným dôkazom každému účastníkovi v každom jednotlivom

stupni súdneho konania. Ak súd prvého stupňa pri rozhodovaní o žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

pochybí tým, že nedá oprávnenému možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania, ktoré spochybňujú exekučný titul, postačuje pre ústavnú konformnosť

konania ako celku, ak je oprávnenému reálne táto možnosť poskytnutá v odvolacom

konaní.

IV.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už

v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že IV. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. ,

pozn.) dospel k právnym názorom, ktoré sú (čiastočne) odchylné od právnych názorov, na

ktorých sú založené doterajšie rozhodnutia iných senátov ústavného súdu, predkladá pred

rozhodnutím vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych

názorov podľa .

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa IV. senátu ústavného súdu je pri rozhodovaní

o veci vedenej pod sp. zn. (ako aj pri rozhodovaní o ďalších dosiaľ

nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky) potrebné vychádzať z týchto právnych názorov:

1. Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa primerane uplatňujú ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný

titul, je povinný dať oprávnenému možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania;

ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia

základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 .

2. Z ústavného hľadiska nie je nevyhnutné ani účelné poskytovať ochranu všetkým

zložkám základného práva podľa vrátane práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom každému účastníkovi v každom jednotlivom stupni súdneho konania.

Ak súd prvého stupňa pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pochybí tým, že nedá

oprávnenému možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania, ktoré spochybňujú

exekučný titul, postačuje pre ústavnú konformnosť konania ako celku, ak je oprávnenému

reálne táto možnosť poskytnutá v odvolacom dovolacom konaní.

Citované právne názory sú odchylné od (niektorých) právnych názorov vyslovených

v náleze II. senátu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013 a zároveň

spresňujú a dopĺňajú právne názory I. a III. senátu ústavného súdu vyslovené

v rozhodnutiach o sťažnostiach sťažovateľky uvedených v časti II tohto uznesenia.

Vzhľadom na uvedené IV. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu

rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov senátov tak, že si osvojí jeho už

uvedené právne názory a premietne ich do výroku tohto uznesenia.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory IV. senátu ústavného súdu

k právnym problémom vyplývajúcim zo sťažností sťažovateľky a v zásade sa stotožnilo

s jeho argumentáciou vyjadrenou v časti III tohto uznesenia. Na základe diskusie v pléne

ústavného súdu bol predložený na hlasovanie návrh stanoviska na zjednotenie odchylných

právnych názorov senátov ústavného súdu v tomto znení:

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia

vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri

preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť

o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech

oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na

vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú

konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní.

Plénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných

právnych názorov schválilo, a preto je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle poslednej vety pri

rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014