Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 472/2015
PDF · 560.95 KB
No categories available
II. ÚS 472/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel
Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 ECdo 202/2013 a jeho uznesením z 11. augusta 2014, postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 252/2012 a jeho
uznesením z 11. decembra 2012 a postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Er 1016/2011 a jeho uznesením z 30. marca 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. októbra 2014 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 ECdo 202/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a
jeho uznesením z 11. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“),
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 CoE 252/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho
uznesením z 11. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Er 1016/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho
uznesením z 30. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe
poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal platiť
dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal platiť.
Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd
Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 165/2010
z 21. septembra 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume 27,08 €
s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského
rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor
predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech
sťažovateľky. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 Er 1016/2011 z 30. marca 2012 zamietol
jeho žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE
252/2012 z 11. decembra 2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne
potvrdil. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 ECdo 202/2013 z 11. augusta 2014
odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 CoE 252/2012 z 11. decembra
2012 ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal
samostatné nové dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa
sťažovateľky z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav
prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel
k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo
k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
sťažovateľky).
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti
poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavného
súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014 a II. ÚS 499/2012).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací «Napriek namietaným ústavno
procesným pochybeniam okresného a krajského súdu... napriek arbitrárnym svojvoľným
záverom okresného súdu vo veci „určenia“ neprijateľnosti podmienky, napriek
nepreskúmateľným záverom krajského súdu, NS SR nezistil prípustnosť dovolania, i keď
porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu... zakladá prípustnosť
dovolania vždy.». Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súdu vyjadrený
v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu zakladá
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a nie vadu konania v zmysle § 237
písm. f) OSP.
Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu
vo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu
č. II. ÚS 499/2012“.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záverom
krajského súdu a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresného
súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a
aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci
o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom
krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záverom
krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresného
súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta nedostatočné
odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej odvolacími dôvodmi.
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom
dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdenia
vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek
tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní
neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd
takýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, že
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.
čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti
(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
II.2.1 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že
okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil
pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne
navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritom
nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania o
dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,
že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia
pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru
postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky je
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup
najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,
listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnej
rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade
identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny záver
vyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti
konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze
«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného
titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho
preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami
a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli
súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej
povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho
o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo
priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto
okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať
sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými
zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné
dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje
konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky
k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva
sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“
a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».
Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil
základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne
prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce
a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát
ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013
a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach
sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014
a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát ústavného súdu vyslovil právny názor,
podľa ktorého:
«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu
„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných
opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto
jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu
materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy
v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou
v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným
súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,
V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vyslovenia
porušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku,
či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť
vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu
posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného
súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktorého
IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súdu
vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky
na posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní
o dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov
prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:
«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť
reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu“).»
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát
ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna
ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju
judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané
sťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b
ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutie
vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,
za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto
štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa
dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených
listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré
je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie
žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho
súdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva
nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých
veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je
nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi
§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov
výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,
a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok
[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,
vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“
voči povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie
priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo
treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii
dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec
prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem
v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob
a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho
náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci
v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi
možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za
prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade
s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadením
pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nedošlo.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy
jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,
a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení
jej označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,
že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať
všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C 472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,
či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať
účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda
dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu
uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C 89/08). Rovnako Súdny dvor
Európskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo
účastníka konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu
a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C 450/06), ako aj to, že
je v rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza
zo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli
zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat
v. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z
pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci
ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto
jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom
prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia
okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal
sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemu
uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu
najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho
konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušuje
sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou
jej dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté
uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne
odôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza,
že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd
nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej
judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne
neopodstatnená.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel
k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je
lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť jej častí,
ktoré smerujú proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu.
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnosti
námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch, na ktorých je
založené napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj jej námietka o jeho nedostatočnom
odôvodnení.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 13 CoE 252/2012 z 11. decembra 2012 v rámci
odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu sp. zn.
10 Er 1016/2011 z 30. marca 2012 je potrebné ako vecne správne potvrdiť v zmysle § 219
ods. 1 a 2 OSP, pričom uviedol:
«Odvolací súd dodáva, že v súdenej veci je rozhodcovská doložka ako neprijateľná
zmluvná podmienka (§ 53 ods. 1 OZ) neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred
spotrebiteľom (§ 53 ods. 5 OZ), a preto rozhodcovský rozsudok (č. l. 3 4 spisu) nie je
exekučným titulom (§ 41 ods. 2 písm. i) zák. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Rozhodcovská doložka (bod 3 Osobitného zmluvného dojednania č. 02/2008 k Poistnej
zmluve č. 4475200015) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcom v prospech
veriteľa keď uvádza „... v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že
sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. častí týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné
strany ako rozhodcovskú doložku“ (č. l. 38 spisu). Ide potom o neprijateľnú zmluvnú
podmienku, teda neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť
dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor so spotrebiteľskej
zmluvy. Vychádzajúc z obsahu rozhodcovskej doložky, je zrejmé, že oprávnený od počiatku
sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy
boli tieto riešené výlučne na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia
uplatňovania práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok potom nemôže byť exekučným
titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je
od počiatku neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových
zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na
jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa
preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť
požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal
(výslovne si ho želal). Predmetná rozhodcovská doložka, ale nenapĺňa tento záujem na
ochrane spotrebiteľa.
Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne
zistil skutkový stav, keď bez akéhokoľvek dokazovania dospel k záveru, že oprávnený
od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov
zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla
za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatňovania práv spotrebiteľa.
V exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie skutkového stavu nevykonáva. Overuje
sa len existencia exekučného titulu.
Rozhodcovská doložka nie je dojednaná individuálne, čo vyplýva z jej zaradenia
do Všeobecných poistných podmienok, ako súčasti formulárovej poistnej zmluvy, pričom
takto dohodnutá rozhodcovská doložka tak, ako je dojednaná odporuje zneniu ust. § 53
ods. 4 písm. r) OZ. Dôsledkom takto dojednanej rozhodcovskej doložky je, že oprávnený si
ju dohodol sám pre seba, čím uvedené ustanovenie obchádza. Z uvedeného vyplýva, že takto
dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými
stranami a to v neprospech spotrebiteľa.
Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi
zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, si plní
prostredníctvom viacerých zákonov, medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v ust. § 53
ods. 5 OZ zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné, ako aj Zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom ukladá exekučnému súdu aj
v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. A po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má,
exekúciu zastaviť. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum
právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je
rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným
titulom.»
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského
súdu za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže obsahuje dostatok právne
relevantných argumentov, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodňujú
rozhodnutie prijaté v posudzovanej veci. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov napadnutého uznesenia krajského
súdu dospel k záveru, že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých
výkladových omylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia
krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé
súdne konanie.
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorými
poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní
o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou
doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa
§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,
že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno
automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je
prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii.
Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať
sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní
o iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012,
IV. ÚS 366/2014, II. ÚS 389/2014 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto aj túto časti sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. augusta 2015