Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 471/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel

Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júla 2014, postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. januára 2012 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014

osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením

z 29. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 26. januára 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

okresného súdu“) a jeho uznesením z 9. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe

poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal platiť

dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal platiť.

Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd

Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn.

zo 6. mája 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume 461,66 €

s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského

rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor

predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech

sťažovateľky. Okresný súd uznesením sp. zn. z 9. júna 2011 zamietol jeho

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE

112/2011 z 26. januára 2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne

potvrdil. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júla 2014

odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 26. januára

2012 ako neprípustné podľa (ďalej len „OSP“)

v spojení s .

Sťažovateľka ďalej uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal

samostatné nové dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa

sťažovateľky z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav

prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel

k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo

k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

sťažovateľky).

Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti

poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavného

súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým a ).

Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací «Napriek namietaným ústavno

procesným pochybeniam okresného a krajského súdu... napriek arbitrárnym svojvoľným

záverom okresného súdu vo veci „určenia“ neprijateľnosti podmienky, napriek

nepreskúmateľným záverom krajského súdu, NS SR nezistil prípustnosť dovolania, i keď

porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu... zakladá prípustnosť

dovolania vždy.». Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súdu vyjadrený

v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu zakladá

vadu konania v zmysle , a nie vadu konania v zmysle

písm. f) .

Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu

vo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu

č. “.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záverom

krajského súdu a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa

, a a listiny a práva podľa ods.

1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

podľa a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalo

jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a

aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci

o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

podľa a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , , IV.

ÚS 136/05, ).

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záverom

krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresného

súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta nedostatočné

odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom

dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania

podľa , hoci okresný súd v predmetnej veci podľa jej tvrdenia vykonal

dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu

nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní neoboznámil s vykonanými

dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýto postup okresného

súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti

(m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že

okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil

pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritom

nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania o

dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,

že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia

pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru

postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky

je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup

najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ,

listiny a dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade

identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu

sp. zn. z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny záver

vyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti

konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze

«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného

titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho

preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami

a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli

súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej

povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej

neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo

priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade

zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto

okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať

sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými

zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné

dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje

konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky

k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva

sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“

a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje .».

Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil

základné práva sťažovateľky podľa a , listiny,

ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne

prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce

a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013 III. senát

ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra 2013

a I. senát v uznesení sp. zn. z 30. októbra 2013 odmietli identické

sťažnosti sťažovateľky podľa , pričom v uzneseniach

sp. zn. z 13. novembra 2013, sp. zn. z 23. januára 2014

a sp. zn. z 29. januára 2014 I. senát ústavného súdu vyslovil právny názor,

podľa ktorého:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri , bod 38,

).

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vyslovenia

porušenia ňou označených základných práv podľa a listiny,

ako aj a práva podľa dohovoru podstatná odpoveď na otázku,

či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť

vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu

posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného

súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

k uplatneniu postupu podľa , v rámci ktorého

IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súdu

vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky

na posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní

o dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov

prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:

«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu“).»

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát

ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju

judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané

sťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 v spojení s , k dovolaciemu dôvodu uplatnenému

sťažovateľkou podľa uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutie

vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,

za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto

štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa

dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených

listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré

je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie

žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho

súdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva

nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je

nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi

§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov

výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,

a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok

[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,

vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči

povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie

priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo

treba povinného predvolať (pozri ), by však bolo, že by sa o exekúcii

dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec

prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho

náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za

prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadením

pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48

ods. 2 nedošlo.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej

neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,

a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení

jej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,

že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať

všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.

C 472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať

v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,

či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať

účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,

ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda

dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu

uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C 89/08). Rovnako Súdny dvor

Európskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo

účastníka konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu

a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C 450/06), ako aj to, že

je v rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza

zo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli

zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat

v. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z

pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam okresného súdu

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod

na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci

ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto

jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia

okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal

sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemu

uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu

najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho

konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušuje

sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa , listiny a dohovoru

došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jej

dovolacej námietky podľa založenej na tvrdení, že napadnuté

uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne

odôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.

, , ) opakovane uvádza, že považuje

za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)

, ale len tzv. inú vadu konania podľa . Ústavný súd nezistil

v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,

a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa , listiny

a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a nasl. , už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí)

je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámci

predbežného prerokovania sťažností sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť ich častí,

ktoré smerujú proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupom, ktoré predchádzali

ich vydaniu.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnosti

námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch, na ktorých je

založené napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj jej námietka o jeho nedostatočnom

odôvodnení.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 26. januára 2012 v rámci

odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 9. júna 2011 je potrebné ako vecne správne potvrdiť v zmysle § 219

ods. 1 a 2 , pričom uviedol:

«Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať

dokazovanie a nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že oprávnenému, ako

účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo

v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe

listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných

dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo

z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bolo exekučné konanie

zastavené. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného, že ak exekučný súd

prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplne zistil skutkový stav, lebo vykonal

dokazovanie niektorými z listín relevantných pre poistný vzťah bez toho, aby nariadil

pojednávanie a umožnil oprávnenému preukázať, že povinný mal možnosť ovplyvniť

dojednanie o rozhodcovskej doložke.“ Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým

spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje

rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna

pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva...

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že súd nemá oprávnenie preskúmať

arbitrážny rozsudok, odvolací súd uvádza, že účinky materiálnej právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku v zmysle je potrebné na účely

tohto zákona vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45

zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský, rozsudok tak, akoby

materiálne právoplatný nebol nie je ním teda viazaný v zmysle a môže ho

preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho

materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tú dôvody na zastavenie uvedené v § 57

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, či sú tu nedostatky

uvedené v alebo b) o rozhodcovskom konaní, alebo či

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie

(§ 45 zákona o rozhodcovskom konám) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie,

ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený

vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol

urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec

je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (

o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu

alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským

rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo

priečiace sa dobrým mravom...»

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského

súdu za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže obsahuje dostatok právne

relevantných argumentov, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodňujú

rozhodnutie prijaté v posudzovanej veci. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov ich „vylepšovanie“ (), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov napadnutého uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých

výkladových omylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia

krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé

súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorými

poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou

doterajšou judikatúrou (m. m. ) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,

že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno

automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je

prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii.

Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať

sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí ( ).

Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní

o iných porovnateľných sťažnostiach (, , ,

, a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 a listiny a práva podľa dohovoru, ako aj

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015