Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 40/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel

Blyšťan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi

a uzneseniami Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 19. januára 2011,

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. apríla 2012 a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného , základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami Okresného súdu

Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. januára 2011, Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2012

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom

bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice zo 7. mája 2009 v konaní

sp. zn. .

Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel,

keď „bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie)

exekučné konanie zamietol“.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom

a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala

možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je

podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti

poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu Českej republiky,

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou

súvisia (napr. , , zo 7. novembra 2012

a ), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal

na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv. Podľa sťažovateľky je jej prípad

z pohľadu zásad dokazovania v princípe analogický aj s prípadom sp. zn. .

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“

a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu,

keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil

odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom

dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa

s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom

zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo

Európskej únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali

riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel 122 a nasl.

), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom.

Namiesto tohto procesne správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti

účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym

úradníkom, t.j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine

na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník. Okolnosť, že takto

Okresný súd Lučenec konal, znamená porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu.

Porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa je teda

dôsledkom porušenia ostatných namietaných základných práv sťažovateľa.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva zaručené v a a 2 a listiny

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia.

Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka doplnila sťažnosť 26. novembra 2013

doručením fotokópií napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich v jej veci.

Sťažovateľka doručila 23. decembra 2013 ústavnému súdu „doplnenie právnej

argumentácie sťažovateľa k sp. zn. “. V uvedenom podaní sťažovateľka

opätovne poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. , a to v relácii

k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území Slovenskej

republiky. Sťažovateľka totiž tvrdí, že recitál smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „stanovuje

výnimku pre jednu zo spotrebiteľských zmlúv, a to poistnú zmluvu a tá je predmetom

skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie Smernice

93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“. Práve uvedená skutočnosť determinuje

podľa sťažovateľky možnosť jednotlivca dovolávať sa priameho účinku smernice

č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.

Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) normujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve,

ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS, čo je dôsledkom chyby pri jej

preklade do slovenského jazyka. Smernica č. 93/13/EHS totiž neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky v spotrebiteľských zmluvách podmieňuje skutočnosťou, že doložkou je založená

právomoc rozhodcovského súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.

Podľa sťažovateľky potom, „keďže je v právnom poriadku Slovenskej republiky

rozhodcovské konanie upravené v zákone – – tak nie je ani možná

aplikácia prílohy čl. I bodu q) Smernice 93/13/EHS v tom zmysle, že samotné dojednanie

rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských vzťahoch“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné

súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44

ods. 2 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej

odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

A. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 19. januára 2011

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia

okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského

súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti

sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením

okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2012

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti

proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

(obdobne napr. , ).

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred

zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky

vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie

a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv (poukázala na nález ústavného súdu

sp. zn. ), ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňa nenariadi

pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť, zaťažuje svoj

procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základe podaného

odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa § 237 písm. f)

, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom

[ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť

aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný

súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej

námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd

dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo

v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,

keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto

časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 453,19 € s príslušenstvom na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vyzval súdneho

exekútora na doplnenie návrhov na začatie exekúcií o poistné zmluvy. Súdny exekútor

následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor

tieto predložil okresnému súdu, ktorý uznesením č. k. -26

z 19. januára 2011 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Mariána Jurinu o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej

uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle

účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia

zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť

exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde,

v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie

dôvody oprela o ustanovenia , d) a .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresného súdu

bez nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že „tvrdenie odvolateľa

o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe

platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je v súlade

s... ustanoveniami Exekučného poriadku a ZRK. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je

povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne

skúmať splnenie formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie. Exekučný

súd predovšetkým musí skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41

Exekučného poriadku...“. Ďalej krajský súd podotkol, že „rozhodcovskému súdu jeho

kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd

ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto

dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou

súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe

rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej

zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon,

ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský

rozsudok trpí neúčinnosťou, pretože rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie

takéhoto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolania, podľa ktorých exekučný súd

nepostupoval v súlade so zákonom tým, že preskúmaval splnenie podmienok na exekúciu,

a to súlad predloženého exekučného titulu so zákonom, nie je právnym názorom

vychádzajúcim z platnej právnej úpravy.“.

Krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že sťažovateľ „svoj návrh

poistnej zmluvy pokiaľ sa týka rozhodcovskej doložky nekoncipoval alternatívne,

t. j. neupravil ho takým spôsobom, pri ktorom by bol viazaný svojím návrhom tak

v alternatíve s rozhodcovskou doložkou, ako aj v alternatíve bez nej. V takom prípade by

mohol preukazovať osobitné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, nakoľko

spotrebiteľ by mal možnosť uzavrieť poistnú zmluvu podľa svojho uváženia, a to či už

s rozhodcovskou doložkou alebo bez nej. Pokiaľ spotrebiteľ takúto možnosť nemal

a formulár dával mu možnosť zmluvu len prijať, alebo odmietnuť ako celok, nie je možné

konštatovať, že ide o dojednanie individuálne dohodnuté.“.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým

Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje

ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v podaní doručenom ústavnému súdu

23. decembra 2013 sťažovateľka doplnila ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však

v exekučnom konaní v podaných opravných prostriedkoch nepredniesla. O takýchto

námietkach potom ústavný súd nemá právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity

podľa mu v tom bráni.

Sťažovateľka v sťažnostnom petite taktiež navrhla vyslovenie porušenia svojho

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že v tejto

časti je sťažnosť neprípustná (obdobne čiastočné odmietnutie sťažnosti sťažovateľky

sp. zn. z 8. novembra 2012).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka síce podala proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu

konal a rozhodoval vyšší súdny úradník, neuplatnila. Formálne využila účinný právny

prostriedok poskytnutý zákonom, avšak z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobila, lebo

uvedenú námietku v odvolaní neuplatnila.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by k nesplneniu

podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného

súdu v zmysle .

C. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2013

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné. Okrem toho zamietol aj jej návrh

na prerušenie konania z 1. augusta 2012, ktorý odôvodnila tým, že ústavný súd 3. júla 2012

pod sp. zn. v obdobnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné a zamietol jej návrh na prerušenie konania,

a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho súdu

a jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko

k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie

základného práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd

považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

Vo vzťahu k námietke nenariadenia pojednávania pri posudzovaní žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie najvyšší súd formuloval názor,

podľa ktorého vo fáze exekučného konania reglementovanom § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku „súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané

na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávnenej a povinnej... Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej

znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.“. Citovaný právny názor najvyšší súd

náležite vysvetlil, keď uviedol, že „v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu“. Ústavný súd

preto nezdieľa názor sťažovateľky, podľa ktorého najvyšší súd nevysvetlil, prečo sa

v spornom štádiu exekučného konania nevykonáva dokazovanie.

Nález ústavného súdu vo veci sp. zn. využitý sťažovateľkou ako

argumentačná podpora je podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nepoužiteľný.

Vychádza totiž z prvotného predpokladu, že exekučný súd vykonáva v určitých prípadoch

dokazovanie (čo ústavný súd vôbec nespochybňuje), a vtedy je potrebné nariadiť

pojednávanie. Vo veci sťažovateľky však ide o to, či pri posudzovaní žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd vykonáva

dokazovanie. V sťažovateľkinej kauze je teda sporným samotný predpoklad, z ktorého

ústavný súd vo veci sp. zn. ako z daného vychádzal. To neumožňuje použiť

tam formulované právne závery na posudzovaný prípad.

Ďalej ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom

úpravy úniového práva a rozsudkov Súdneho dvora, ktorá sa zaoberá jeho viacerými

aspektmi. Na podporu svojho tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých dochádza

ku skúmaniu súdnej či arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd povinný

nariadiť aj pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 10. júla 2013 skutočne rozhodol

v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto

skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na strane 5 svojho

odôvodnenia nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“,

ak navyše v konaní vedenom pod sp. zn. a pod sp. zn.

boli sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito

dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.

Ústavný súd sa okrem toho stotožnil aj s názorom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o návrhu sťažovateľky na prerušenie dovolacieho konania, že „samo podanie ústavnej

sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie Ústavným súdom... na ďalšie konanie

nie je dôvodom, so zreteľom na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti

porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2012

sp. zn. )“.

Argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť

opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo

odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade

súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [ ], že krajský súd vec

nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

Čo sa týka námietky sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v označenom konaní

nerešpektoval jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1

, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná.

Ústavný súd v tejto časti odkazuje na už uvedené dôvody formulované k námietke

porušenia základného práva podľa vo vzťahu k napadnutému postupu

a uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho. Sťažovateľka totiž námietku

nesprávneho obsadenia okresného súdu neuplatnila ani v podanom dovolaní. Formálne

využila účinný právny prostriedok poskytnutý zákonom, avšak z materiálneho hľadiska

vzaté tak neurobila, lebo uvedenú námietku v dovolaní neuplatnila.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014