Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
672/387941.715fa2.pdf
PDF · 133.94 KB
No categories available
5Cdo/349/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 349/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: R., a. s., so sídlom
G., IČO: X., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. D. B., s.r.o., U., IČO: X., proti
povinnej: E. L., nar. X., bytom R., o vymoženie 453,19 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 17Er 1102/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. apríla 2012 č. k. 2CoE 522/2011-74, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e:
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
453,19 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 07. mája 2009 sp. zn. 3C 99/2009.
Súdny exekútor JUDr. M. J. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný
poriadok) požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 19. januára 2011 č. k. 17Er 1102/2010-26 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na
ustanovenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica), § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, čl. 144 ods. 1, čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a tiež judikatúru Európskeho súdneho dvora (rozsudok Oceáno Grupo Editorial a
Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98 s. I-4941 a rozsudok Cofidis , C-473/00, s. I-10875).
Uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe poistnej zmluvy, ktorej súčasťou
boli aj Všeobecné poistné podmienky z 21. mája 2007 (ďalej len VPP). Uvedené VPP v časti
XV. bod 1 ustanovili, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Exekučný súd poistnú zmluvu posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu s ohľadom na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej
činnosti veriteľa a obsah zmluvy. Mal za to, že oprávnená od počiatku sledovala
koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto
vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla, za účelom
minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uviedol, že
rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká
bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho súd prvého stupňa považoval
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú
prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. apríla 2012
č. k. 2CoE 522/2011-74 napadnuté uznesenie potvrdil. Odvolací súd rozhodnutie odôvodnil
tým, že rozhodcovskú doložku koncipovanú v znení vyplývajúcom z časti XV. VPP poistnej
zmluvy exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-40/08 A., podľa ktorého vnútroštátny súd musí preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie
vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Z ustanovení
Exekučného poriadku a zákona č. 244/2004 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) vyplýva, že exekučný súd je povinný
pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne skúmať splnenie
formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok má
podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní pre účastníkov rozhodcovského konania účinky
právoplatného rozsudku. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové
spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi
účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu exekučný súd musí zisťovať, či
bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo
forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí
absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe
takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok, trpí neúčinnosťou, pretože
rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na takéto rozhodnutie. Mal za to, že rozhodcovská
doložka v časti XV. VPP predstavuje neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko táto spôsobila v danom právnom
vzťahu značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Ďalej dospel k záveru, že
rozhodcovská doložka v zmluve nie je individuálne dojednaná, pretože spotrebiteľ mal
možnosť zmluvu len prijať, alebo odmietnuť ako celok. Poukázal na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19, podľa ktorého súd
zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu
alebo rozhodcovského súdu, ktorí svoju právomoc odvodzovali z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Iba
tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice – postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé
podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri
preskúmavaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia
zamietne.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 12. júna 2012.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a tiež aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že súdy jej svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Dovolateľka
odňatie možnosti pred súdom konať videla v skutočnosti, že exekučný súd nevykonal
prieskum spisových podkladoch, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou
cestou od exekútora (nie od účastníkov konania) zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako
podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie. Exekučný súd nevychádzal z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Oprávnenej tak bolo upreté
právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich
obsahu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje jeho arbitrárnosť, ktorá zakladá dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie exekučného súdu musí
byť presvedčivé, zrozumiteľné a preskúmateľné. Ďalej dovolateľka uviedla, že zmluvná
podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú, až keď spôsobí hrubý nepomer
v neprospech spotrebiteľa. Príkaz oboznámiť sa s konkrétnymi právnymi a skutkovými
okolnosťami potrebnými za účelom zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej
doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie (C-40/08, A.). Poistník bol na
osobitnom tlačive pred podpisom poistnej zmluvy osobitne poučený a upozornený na
možnosť riešenia sporov pred rozhodcovským súdom. Toto tlačivo P. vyhotovuje na základe
zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a poradenstve a o zmene niektorých
zákonov, predtým zákon č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní
zaistenia. Tretí subjekt nezávislý od zmluvných strán poistnej zmluvy tzv. finančný agent je
povinný informovať poistníka (spotrebiteľa) o podstatných okolnostiach poistného vzťahu.
Napadnuté uznesenie právne kvalifikuje rozhodcovskú doložku za nekalú bez akejkoľvek
väzby na relevantne zistený skutkový stav. Európsky súdny dvor pritom vo vyššie označenom
prípade A. judikoval, že skutkové okolnosti prípadu sú pre záver o povahe rozhodcovskej
doložky relevantné. Možnou príčinou ich nezistenia exekučným súdom bolo aj vykonávanie
dokazovania bez účasti oprávnenej. Namietala, že oba súdy nezistili konkrétny skutkový stav.
Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia založili na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ďalej poukázala na
skutočnosť, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odvolacími námietkami,
a preto je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné.
Písomným podaním z 01. augusta 2012, doručeným súdu 08. 08. 2012, oprávnená
navrhla prerušiť dovolacie konanie. Uviedla, že jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 03. júla 2012 sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná sťažnosť,
ktorú podala vo veci sp. zn. 6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bola
prijatá na ďalšie konanie. Podľa dovolateľky môže mať konečné rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru
opodstatňuje prerušenie dovolacieho konania (§ 109 ods. 2 O. s. p.).
Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr skúmal, či je
dôvodný návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
V zmysle § 243c O. s. p., pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods.
1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade
ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie preruší. Dovolací súd
pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal z toho, že
samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie Ústavným súdom
Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom na ktorý treba dovolacie
konanie prerušiť (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára
2012 sp. zn. 3 Cdo 200/2010). Ústavný súd Slovenskej republiky môže, ale rovnako nemusí
vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti. Pritom Ústavný súd Slovenskej republiky sám zastáva
názor, že právne závery, vyplývajúce z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa týkajú v podstate len týchto sťažností a
nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia funkciu všeobecne záväzného aplikačného
pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných súdov (viď uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 22. augusta 2012 sp. zn. I. ÚS 359/2012). V tom zmysle ani
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci IV. ÚS 344/2012, ktoré bude
vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla. Navyše,
Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobnej veci tej istej oprávnenej
uznesením z 11. decembra 2012 sp. zn. III. ÚS 595/2012 (ktoré sa zmieňuje aj o prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp. zn. 6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky) odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú; obdobne
rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 19. júna 2012 sp. zn. III. ÚS
264/2012.
Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno totiž napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p.
je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie
nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení, a preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým,
že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej
účasti a v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V tejto súvislosti skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinná
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej
a povinnej.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy si zabezpečili dôkazy od súdneho exekútora a vykonali
„dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku
neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej
procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať
prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť ani jej
neplatnosť. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so
skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.
s. p. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide totiž tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to
neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde
o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto
súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi, uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2 Cdo 5/2012, sp. zn. 3
Cdo 146/2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp. zn. 5 Cdo 100/2012
a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu
za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších
stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Po preskúmaní
veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R.
T. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; H. B. c. Š. z 09. decembra 1994,
séria A, č. 303-B; G. c. G. z 29. mája 1997; H. c. F. z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj
so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej, spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom, určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení,
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto
dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Oprávnená napokon tvrdila, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania, tvrdených oprávnenou (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania, vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnej náhradu trov tohto konania,
lebo nepodala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2013
JUDr. Viera Pepelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková