Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 810/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:

, , , , ,

Rvp 3911/2015, , a vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Humenné sp. zn.

zo 4. februára 2013 (), sp. zn. z 30. apríla 2013

(), sp. zn. z 19. februára 2013 (), sp. zn.

zo 4. mája 2012 (), sp. zn. zo 6. augusta 2012

(), sp. zn. z 19. júla 2012 (), sp. zn.

zo 4. marca 2013 (), sp. zn. zo 14. marca

2012 (), sp. zn. zo 16. februára 2012 ()

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj namietaného porušenia základných práv

podľa a a podľa Charty

základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 15. apríla 2014 (), sp. zn. z 27. decembra

2013 (), sp. zn. z 30. januára 2014 (), sp. zn.

zo 17. septembra 2014 (), sp. zn.

z 30. septembra 2014 (), sp. zn. z 21. marca 2014

(), sp. zn. z 19. februára 2014 (), sp. zn.

z 28. februára 2014 (), sp. zn.

z 20. augusta 2012 () a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , , ,

Rvp 3911/2015, , a s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára

2015, 20. januára 2015, 26. januára 2015, 12. februára 2015, 19. marca 2015 a 27. marca

2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), podľa Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru

uzneseniami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) uvedenými v záhlaví

2

tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa charty a tiež práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“)

a tiež postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola

priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade

sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len

„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili

sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,

ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene

dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného

titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,

na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných

konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade iniciovala

začatie rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom,

ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých

sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami

okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne

zastavené. Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania,

o ktorých rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami krajský súd tak, že odvolaním

napadnuté rozhodnutia potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu na základe rozsiahlej

argumentácie namieta, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené základné práva

podľa , charty, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu. K ich porušeniu malo

dôjsť predovšetkým tým, že súdy zastavili už prebiehajúce exekučné konania, na vykonanie

ktorých už predtým udelili súdnemu exekútorovi poverenia. Sťažovateľka tvrdí, že okresný

súd v jej veciach prekročil svoje právomoci ako exekučného súdu, keďže do právomoci

okresného súdu ako exekučného súdu nepatrí vecné preskúmavanie exekučného titulu.

Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu

rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom,

pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom

dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie. Sťažovateľka v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že má síce v jednotlivých prípadoch k dispozícii

exekučný titul (rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu), avšak tento je

nevykonateľný. Namietané pochybenia okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani

krajský súd.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu tiež namieta, že tak okresný

súd, ako ani krajský súd nenariadili v jej veciach pojednávania aj napriek tomu, že im to

ukladá o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd jej veci nesprávne

právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

4

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa jej

tvrdenia sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej

doložky v úverovej zmluve alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej

zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú

podmienku, pričom v tejto súvislosti nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na

účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte sťažovateľkou

namietaných vecí.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt

proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1

a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a podľa charty, ako aj práv podľa dohovoru

a podľa dodatkového protokolu a tiež porušenie a dohovoru

napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako

aj porušenie jej základných práv podľa a a podľa

charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti

na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu,

ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené práv

garantované , dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou.

6

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,

tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými

uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich práv napadnutými uzneseniami

okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; okresný súd napadnutými

uzneseniami zamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií,

resp. vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými

uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Námietky sťažovateľky proti napadnutým uzneseniami krajského súdu možno

sumarizovať do štyroch základných skupín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský

súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa jej názoru nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tieto

exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií).

Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresného súdu,

ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske

zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva.

Ďalšia námietka sťažovateľky je založená na tvrdení, že krajský súd a pred ním tiež okresný

8

súd neprerušili (hoci prerušiť mali) exekučné konania na účely podania výkladu označenej

smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa

majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností

zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie

udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu

v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Napokon sťažovateľka namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný

súd nenariadili v jej veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

Pri preskúmavaní uvedených námietok sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že

jej v sťažnostiach použitá argumentácia je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,

ktorú už použila celom rade svojich predchádzajúcich sťažností, ktorými sa ústavný súd

v uplynulom období už zaoberal, pričom námietky sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodné

a na tomto základe všetky predchádzajúce sťažnosti odmietol v častiach smerujúcich proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu ako zjavne neopodstatnené [pozri napr. uznesenia sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 18. septembra 2012, sp. zn. z 31. januára 2013

a z 30. októbra 2013 (išlo o prípady, keď bol exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo uznesenia sp. zn. zo 7. februára 2013,

sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013

a z 11. decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska

zápisnica, pozn.)].

Vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej

argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke musia byť známe dôvody, pre

ktoré ústavný súd odmietol jej predchádzajúce sťažnosti, ktoré sa týkali obdobných

prípadov, aké sú preskúmavané v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd,

uplatňujúc zásadu hospodárnosti svojho postupu, považuje za dostatočné poukázať na svoju

argumentáciu obsiahnutú v už uvedených uzneseniach a konštatovať, že aj v tomto konaní

preskúmavané sťažnosti sú nedôvodné.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2012, ktorým bolo zrušené uznesenie

prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, ústavný súd

uvádza, že Krajský súd v Bratislave takto rozhodol v dôsledku nepreskúmateľnosti

odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu ustanoveného

v , t. j. z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, nie však

z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných vecí takým spôsobom,

ako to bolo v napadnutých uzneseniach krajského súdu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej

práva na účinný prostriedok nápravy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty

a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorej porušeniu malo dôjsť

tým, že konajúci krajský súd pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky

(rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa

k týmto dôvodom (sťažovateľka tento záver odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci

Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, pozn.), ústavný súd

poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia

exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z uvádzaných dôvodov už z napadnutých

uznesení okresného súdu, proti ktorým podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom

vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou

postavenie spotrebiteľov, mali po doručení napadnutých uznesení prvostupňového súdu

možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom

zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej

podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých

uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel k záveru, že

napadnuté uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

10

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutých uznesení a postupu, ktorý predchádzal ich

vydaniu, je žiaduce, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku

(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na

každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa

názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného

orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným

postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského

súdu a jeho uzneseniami bol v posudzovaných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho

konania, ktorý je obsahom práv zaručených , dohovoru

a čl. 47 charty, dodržaný. V dôsledku toho neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by

signalizovala možnosť vysloviť porušenie v petite sťažností označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosti sťažovateľky v častiach smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského

súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, podľa

ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015