Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 502/2016
PDF · 186.19 KB
No categories available
III. ÚS 502/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J. F. K., s. r. o., Pod dráhami 3, Zvolen,
zastúpenej advokátom JUDr. Emilom Vaňkom, advokátska kancelária, Tŕnie 134 (adresa
na doručovanie Sládkovičova 2, Zvolen), vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Daňového úradu Banská Bystrica v konaní o žiadosti doručenej
1. decembra 2011 o zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 7 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov a postupom Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky v konaní o žiadosti doručenej 11. januára 2012 o zaplatenie sankčného
úroku podľa § 35b ods. 7 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti J. F. K., s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2016
doručená sťažnosť spoločnosti J. F. K., s. r. o., Pod dráhami 3, Zvolen (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej len „daňový úrad“) v konaní
o žiadosti doručenej 1. decembra 2011 o zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 7
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o správe daní“) a postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len
„finančné riaditeľstvo“) v konaní o žiadosti doručenej 11. januára 2012 o zaplatenie
sankčného úroku podľa § 35b ods. 7 zákona o správe daní.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že jeho právny predchodca (
) uplatnil v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie august 1999 nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v sume 1 501 581,13 €.
Daňový úrad následne realizoval daňové kontroly, po ukončení ktorých zaplatil
sťažovateľovi nárokovaný nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty 28. novembra
2011. Podľa názoru sťažovateľa „po zaplatení istiny, bolo povinnosťou žalovaných
prostredníctvom správcu dane podľa § 35b ods. 7 zákona o správe daní poukázať
oprávnenému navrhovateľovi do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných
prostriedkov aj sankčný úrok“.
V dôsledku nečinnosti daňového úradu sťažovateľ „podaním z 01. 12. 2011 požiadal
daňový úrad o zaplatenie sankčného úroku zo sumy istiny 1 501 581,13 € za obdobie
od 25. 09. 1999 do 28. 11. 2011 s návrhom aby výšku vypočítal správca dane...
Týmto podaním účastníka konania začalo daňové konanie, ktoré doteraz nebolo skončené
podľa zákona a nebolo vydané rozhodnutie s rôznymi výhovorkami.
Napríklad listom z 22. 12. 2011 bolo žalobcovi oznámené, že právna úprava
sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky bola v zákone
č. 511/1992 Zb... zavedená s účinnosťou od 01. 01. 2004. Na základe platnej legislatívy
nie je v súčasnom období možné uplatniť postup podľa ustanovenia § 35b zákona
č. 511/1992 Zb...“.
Sťažovateľ následne „žiadosťou doručenou 11. 01. 2012 Finančnému riaditeľstvu SR
Bratislava opakovane požiadal o zaplatenie sankčného úroku nadriadený orgán, pričom
uviedol, že oznam správcu dane, uvedený v liste z 22. 12. 2011 je v absolútnom rozpore
s platnou právnou úpravou...“.
Ďalej sťažovateľ v sťažnosti informuje, že „Finančnému riaditeľstvu SR Bratislava
doručil... 05. 04. 2012 podanie..., v ktorom uvádza, že na Finančné riaditeľstvo SR podal
opätovnú žiadosť o zaplatenie sankčného úroku dňa 05. 01. 2012, o ktorej vybavení nebol
vyrozumený... Na daňový úrad bola urgencia doručená 12. 04. 2012. Daňový úrad listom
zo 17. 05. 2012 odstúpil žiadosť o zaplatenie sankčného úroku... z 11.01.2012 Finančnému
riaditeľstvu SR Banská Bystrica. Uvedené bolo 18. 05. 2012 doručené aj daňovému
úradu.“. Následne podľa tvrdenia sťažovateľa mu daňový úrad listom
č. 9600302/5/52963/2012 z 21. mája 2012 oznámil, že «podľa stanoviska Odboru právnych
služieb Finančného riaditeľstva SR žiadateľ nemá nárok na zaplatenie sankčného úroku
za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b a ani na zaplatenie úroku
podľa § 63 z. č. 511/1992 Zb... Finančné riaditeľstvo SR, sekcia daňová, Banská Bystrica
odstúpilo dňa 09. 07. 2012 na daňový úrad podanie doručené 04. 06. 2012 označené
ako „Predžalobná výzva“, ktorého obsahom je opätovná výzva žalobcu na vyplatenie
sankčného úroku. Uvedené podanie odstúpilo Finančné riaditeľstvo SR daňovému úradu
z dôvodu vecnej príslušnosti. Potom bolo na daňový úrad 24. 09. 2012 doručené podanie
ako „odvolanie proti rozhodnutiu FR SR č. 9600302/5/5296312012 z 21. 05. 2012“.». Toto
podanie podľa sťažovateľa daňový úrad odstúpil „na priame vybavenie Finančnému
riaditeľstvu SR Bansá Bystrica, ktoré ho vrátilo daňovému úradu na priame vybavenie
s tým, že odvolací orgán rozhoduje o opravných prostriedkoch v zmysle procesnoprávneho
predpisu a preto nie je v predmetnej veci oprávnený konať“.
Podľa sťažovateľa v nasledujúcom období prebiehala medzi daňovým úradom
a finančným riaditeľstvom výmena podaní, po ktorej «daňový úrad 30. 10. 2012 vyzval
daňový subjekt na odstránenie nedostatkov podania z 24. 09. 2012 označeného
ako „odvolanie“ a určil na odstránenie lehotu 15 dní. Nad rámec zákona i logiky sa snažil
eliminovať snahu o zaplatenie nároku tak, že požadoval odstrániť od žalobcu ním samým
vykonštruované nedostatky podania...». Vyjadrenie k výzve doručil sťažovateľ daňovému
úradu 27. novembra 2012 a uviedol, že «na odvolaní nemieni nič meniť a dopĺňať a trvá
na tom, aby bolo predložené na rozhodnutie nadriadenému orgánu a aby bolo o ňom
bezodkladne rozhodnuté. Daňový úrad listom z 19. 12. 2012 daňovému subjektu oznámil,
že jeho podanie označené ako „odvolanie“ považuje za nepodané, nakoľko neodstránil
nedostatky podania.».
Sťažovateľ uvádza, že na základe jeho podnetu upozornil 29. októbra 2015
prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici „na nezákonný postup... spočívajúci
v nečinnosti ale ani jeden z odporcov, ktorý o upozornení rozhodoval naň adekvátne
podľa zákona nezareagoval a ani ho nerešpektoval, ale ho odmietol listom Finančného
riaditeľstva SR 1100301/1/120288/2015/498 z 13. 03. 2015“. Sťažovateľ tvrdí, že sa
na finančnom riaditeľstve 17. septembra 2014 domáhal svojich práv aj sťažnosťou,
„ktorá bola odložená listom 1300210/1/11152/2015 z 13. 01. 2015“. Sťažovateľ „podal
aj návrhy na nečinnosť žalovaných na Krajský súd v Banskej Bystrici, avšak predmetom
prieskumu boli iné akty žalovaných, ktoré nepodliehali preskúmaniu súdom, lebo išlo
o akty, ktoré sú z prieskumu vylúčené a preto ich súdy v rozhodnutiach 24 S/44/2013
a 24 S/159/2014 zamietli. Nad rámec prieskumného konania však obidva súdy konštatovali
nezákonnosť postupu žalovaných po podaní žiadosti o zaplatenie sankčného úroku a aj ich
omyly v právnom názore a nezákonnosť v postupe a rozhodovaní a jednoznačne zastali
stanovisko, že konanie bolo začaté 01. 12. 2011 a že nebolo skončené zákonným spôsobom,
ktorý si vyžaduje preskúmateľné a zákonné rozhodnutie, či už je kladné, alebo záporné.“.
Napokon sťažovateľ sumarizuje, že „postup daňového úradu v konaní o návrhu
daňového subjektu na zaplatenie sankčného úroku nebol v súlade so zákonom,
pretože v zákonnej lehote nevydal vo veci rozhodnutie, naopak zostal nečinný,
a to neúmerne dlhú dobu (viac ako 4 roky), čo je v príkrom rozpore so zmyslom a účelom
právnej úpravy a príkladným porušením právnej istoty účastníka konania. Aj podľa názoru
vyššie citovaných súdov a prokuratúry niekoľko neformálnych oznámení na opakované
žiadosti daňového subjektu, s obdobným obsahom, nemožno považovať za rozhodnutie
vo veci, nakoľko neobsahujú elementárne zákonné náležitosti, nie je možné sa voči nim
účinne brániť.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
postupom Daňového úradu Banská Bystrica, Nová 13, 974 04 Banská Bystrica
a Finančného riaditeľstva SR, Lazovná č. 63, 94 01 Banská Bystrica v konaní o žiadostiach
sťažovateľa doručenými im dňa 01. 12. 2011 a dňa 22. 01. 2012 o vyplatenie sankčného
úroku za neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky podľa § 35b ods. 6 Zákona
o správe daní porušené bolo.
Daňový úrad Banská Bystrica, Nová 13, 974 04 Banská Bystrica a Finančné
riaditeľstvo SR, Lazovná č. 63, 94 01 Banská Bystrica sú povinní konať a rozhodnúť
o žiadostiach žalobcu z 01. 12. 2011 a 11. 01. 2012 o zaplatenie sankčného úroku do 15 dní
od oznámenia nálezu.
Daňový úrad Banská Bystrica Nová 13, 974 04 Banská Bystrica a Finančné
riaditeľstvo SR, Lazovná č. 63, 94 01 Banská Bystrica sú povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne sťažovateľovi na účet... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €
do 15 dní od oznámenia nálezu.
Žalovaní sú povinní do 15 dní od nálezu nahradiť žalobcovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 271,48 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,
uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí
návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona
o ústavnom súde). Inak povedané, každý návrh bez výnimky musí spĺňať všeobecné
náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu.
Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde). To znamená, že
ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy...
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd po preštudovaní odôvodnenia predloženej sťažnosti vyhodnotil, že táto
obsahuje množstvo skutkových informácií o priebehu vybavovania žiadostí,
ktoré sťažovateľ orgánom daňovej správy doručil. Informácie sú však často prednesené
nepresne, vzájomne odporujúcim spôsobom a nepredkladajú čitateľovi dostatočne
zrozumiteľný a vnútorne logicky a harmonicky pôsobiaci obraz o skutkovej stránke kauzy.
Súčasne ústavný súd zistil, že predložená sťažnosť neobsahuje žiadne prílohy (okrem
splnomocnenia udeleného právnemu zástupcovi).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že začatie konania podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je ovládané dispozičnou zásadou, ktorá prenáša procesnú zodpovednosť
za podobu, v akej sa mu poskytne ústavno-súdna ochrana, na sťažovateľa. Práve sťažovateľ
je povinný predložiť ústavnému súdu tak formálne vybavený návrh na začatie konania
(sťažnosť), na základe ktorého bude ústavný súd pri predbežnom prerokovaní schopný
utvoriť si úsudok o (ne)splnení procesných podmienok pre ďalšie konanie o sťažnosti.
Uvedené hľadiská predstavujú východisko pre interpretáciu a uplatňovanie § 20
ods. 1 v spojení s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. To znamená, že sťažovateľ
je povinný k sťažnosti pripojiť také prílohy, ktoré by slúžili aspoň ako dôkaz existencie
zásahu, ktorý má porušovať jeho základné práva a slobody, a proti ktorému sťažnosťou
brojí.
Sťažovateľ tvrdí, že k zásahu do jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov došlo postupom daňového úradu i postupom finančného
riaditeľstva pri vybavovaní jeho podaní, ktorými sa domáhal zaplatenia sankčného úroku
z neoprávnene zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Ústavný
súd rozumie, že negatívnu skutkovú črtu (nekonanie, pasivita, nečinnosť) nemožno
dokazovať priamym dôkazom. V sťažnosti však sťažovateľ uvádza množstvo
dokázateľných faktov spôsobilých účinne poslúžiť ako nepriame dôkazy. Ide o obe podané
žiadosti, o oznámenie daňového úradu z 21. mája 2012, výzvu daňového úradu
z 30. októbra 2012, oznámenie finančného riaditeľstva z 13. januára 2015 o odložení
sťažnosti sťažovateľa a ďalšie (napr. podnet sťažovateľa adresovaný orgánom prokuratúry
a jeho vybavenie).
Všetky uvedené dôkazy by boli spôsobilé vytvoriť ústavnému súdu skutkový obraz
prejednávanej veci umožňujúci posúdiť procesné podmienky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie
konanie alebo spoľahlivo identifikovať dôvod na jej odmietnutie.
V tejto súvislosti neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ v sťažnosti
navrhol „zabezpečiť všetky príslušné zložky konania od žalovaných, ktoré sa zaoberali
podaniami žalobcu, a predložiť spisy KSBB... a upozornenie Krajského prokurátora...“.
Splnenie zákonnej požiadavky navrhnúť v sťažnosti dôkazy však nemôže nachádzať reálne
uplatnenie v takej podobe, že sťažovateľ navrhne ústavnému súdu vyžiadať si od orgánov
verejnej moci aj dôkazy, ktoré je spôsobilý predložiť sám (inak by sa z § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde stala obsolétna norma). Osobitne to platí v štádiu predbežného
prerokovania sťažnosti, ktoré sa dominantne zameriava na splnenie jej procesných
podmienok. Už konštatovaná dispozičná zásada si tu vyžaduje maximálnu procesnú aktivitu
sťažovateľa a len výnimočne procesnú aktivitu ústavného súdu vyvolanú návrhom
sťažovateľa.
Keďže sťažovateľ k sťažnosti nepripojil žiaden relevantný dôkaz svojich tvrdení,
jeho sťažnosť nespĺňa náležitosti požadované zákonom o ústavnom súde v § 20 ods. 1
(odôvodnenie návrhu v spojení s navrhovanými dôkazmi) a v § 50 ods. 2 (dôkaz o inom
zásahu).
Pri charaktere popísaných formálnych nedostatkov predloženej sťažnosti neprichádza
do úvahy eventuálny procesný postup spočívajúci vo výzve právnemu zástupcovi
sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti (§ 129 ods. 1 Civilného sporového
poriadku v spojení s § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde). Povinnosti advokáta
vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát
povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania,
ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,
ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07,
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a síce relevantné dôkazy nadväzujúce na skutkové tvrdenia sťažovateľa rozhodujúce
pre posúdenie procesných podmienok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný
súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016