Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 120/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava, zastúpenej advokátom

Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. z 13. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), na rovnosť účastníkov

konania podľa a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 13. júna 2013

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala, aby bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť jej odplatu za vykonané stavebné práce navyše v sume 299 312,37 €

s príslušenstvom, ktoré neboli súčasťou dohody o cene podľa zmluvy o dielo

z 31. mája 2010 uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným.

Sťažovateľka s poukazom na priebeh konania pred okresným súdom uvádza,

že žalovaný predložil jediné písomné vyjadrenie (z 11. mája 2012) k predmetu konania,

ktoré bolo súčasne replikou na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky predneseného

na prvom pojednávaní a vyjadrením k znaleckému posudku predloženému sťažovateľkou.

Toto vyjadrenie nebolo sťažovateľke doručené a nebola s ním oboznámená ani

na nasledujúcom pojednávaní, na ktorom bol vykonaný len výsluch svedkov a vyhlásený

rozsudok, ktorým bol návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietnutý. Namietaným

postupom bolo sťažovateľke znemožnené oboznámiť sa s jeho obsahom a vyjadriť

sa k argumentácii protistrany. Sťažovateľka uvádza, že o existencii písomného vyjadrenia

žalovaného sa dozvedela až po právoplatnom skončení konania z uznesenia okresného súdu

z 19. augusta 2013 o priznaní náhrady trov konania, a preto nemohla namietať túto

skutočnosť v odvolacom konaní.

V odvolacom konaní nedošlo k náprave namietaného postupu okresného súdu.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd sa dopustil ďalšieho porušenia jej práv tým,

že si od žalovaného písomne vyžiadal prílohu č. 11 k zmluve o dielo, ktorú žalovaný

predložil 2. mája 2013, sťažovateľku však krajský súd s týmto dôkazom neoboznámil

a nepredložil jej ho na vyjadrenie. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že „Krajský súd

sa s obsahom tejto ním dodatočne požadovanej listiny určite oboznámil, titulom čoho došlo

logicky k jej vykonaniu ako dôkazu – bez účastníkov a bez pojednávania... Vykonanie

dokazovania touto listinou dokazuje nakoniec aj samotný odvolací rozsudok, keď na jeho

5. strana uvádza...“. Sťažovateľka preto namieta, že krajský súd jej uprel „právo byť pri

jej vykonávaní osobne prítomný a na neuskutočnenom pojednávaní sa k nej aj vyjadriť“.

Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť rozsudkov obidvoch súdov, keď v rozpore

s obsahom spisu uviedli, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení,

keď nepreukázala písomnú dohodu alebo potvrdenie odporcu o zmene rozsahu diela.

Sťažovateľka s poukazom na predložené dôkazy namieta: „... tieto v spise založené listinné

dôkazy evidentne na ťarchu sťažovateľa hrubo opomenuli (nie že ich zamietli, či vyhodnotili

inak, ale na ne pozabudli). Predmetné listiny boli súdu predložené samotným žalovaným

v rámci jeho odvolania voči Predbežnému opatreniu a to ako dôkazy č. 1 a 3 a uvádzané

na str. 4 jeho odvolania.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti DSC, a. s..., na súdnu ochranu podľa

v spojení s právom na rovnosť účastníkov podľa

a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 267

z 13. 6. 2013 porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 267

z 13. 6. 2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti DSC, a.s., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľka tvrdí, že „ako postupom Okresného súdu Bratislava I, tak aj postupom

Krajského súdu v Bratislave, ktorý v tejto sťažnosti namietané nedostatky konania

na prvostupňovom súde ani neodstránil, ale ich dokonca ďalšími rovnakými porušeniami

zopakoval), nepochybne k porušeniu základných náležitostí spravodlivého procesu,

konkrétne k porušeniu princípu rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania“.

Podľa zistenia ústavného súdu na podnet sťažovateľky podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky 11. júna 2014 mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu

č. k. 194 z 24. septembra 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. z 13. júna 2013, v ktorom navrhol zrušiť uvedené rozhodnutia

a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia mimoriadneho dovolania

vyplýva, že generálny prokurátor Slovenskej republiky ho podal s poukazom na § 237

písm. f) . K porušeniu zákona došlo podľa jeho názoru tým,

že sťažovateľke nebolo v konaní pred súdom prvého stupňa doručené vyjadrenie žalovaného

k jej návrhu, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a reagovať na predmetné

vyjadrenie. Namietal tiež vady v postupe odvolacieho súdu spočívajúce v tom, že rozsudok

krajského súdu sa opiera o dôkaz, ktorý v súdnom konaní nebol vykonaný (príloha č. 11

k zmluve o dielo), sťažovateľka nemala možnosť sa k nemu vyjadriť a predniesť svoju

argumentáciu.

Mimoriadne dovolanie je tak v podstatnej časti argumentačne zhodné s podanou

sťažnosťou s tým, že v sťažnosti je namietaná aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o mimoriadnom dovolaní dosiaľ

nerozhodol, konanie je vedené pod sp. zn. .

V súčasnosti je teda v právomoci najvyššieho súdu, aby v rámci dovolacieho konania

preskúmal námietky sťažovateľky. Právomoc najvyššieho súdu vzhľadom na princíp

subsidiarity predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, ktorý tak v súčasnom štádiu

konania o veci sťažovateľky nemôže rozhodovať o jej sťažnosti. Prijatím sťažnosti na ďalšie

konanie a rozhodovaním o nej by totiž vznikol ústavne neakceptovateľný stav,

keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (,

tiež , atď.), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci ().

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007

vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Podľa názoru ústavného súdu možno tento

právny názor aplikovať na vec sťažovateľky.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol

podľa o jej odmietnutí pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015