Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 79/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s.,

Slávičie údolie 106, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom,

Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -267 z 13. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), na rovnosť

účastníkov konania podľa a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -267

z 13. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti DSC, a. s... na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. -267 z 13. 6. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti DSC, a. s... na rovnosť účastníkov podľa

a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. -267

z 13. 6. 2013 porušené bolo.

3. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. -267

z 13. 6. 2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti DSC, a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. domáhala, aby

bola žalovanému , (ďalej len žalovaný“),

uložená povinnosť zaplatiť jej odplatu za navyše vykonané stavebné práce 299 312,37 €

s príslušenstvom, ktoré neboli súčasťou dohody o cene podľa zmluvy o dielo z 31. mája

2010 uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným (ďalej len „zmluva o dielo“).

Sťažovateľka na základe zmluvy o dielo realizovala stavebné práce a dodávky

na zhotovenie stavby Aquario Shopping Center v Štúrove (ďalej len „dielo“). Základná cena

diela bola dohodnutá v sume 2 680 000 € bez dane z pridanej hodnoty. Počas vykonávania

diela žalovaný požadoval od sťažovateľky vykonanie ďalších prác a dodávok, tieto

sťažovateľka vykonala, dielo žalovanému odovzdala (zápis o odovzdaní diela

z 10. novembra 2010) a vystavila mu za práce navyše faktúru č. 2010313 na sumu

306 421,43 €, ktorú dobropisom znížila o sumu 7 109,06 € na celkovú sumu 299 312,37 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. -194 z 24. septembra 2012 žalobu

sťažovateľky zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že zmluva o dielo obsahovala dohodu o pevnej

cene diela a podmieňovala zmenu ceny diela závažnou zmenou rozsahu zákazky (nad rámec

realizačných spresnení), pričom dojednanie a realizácia závažnej zmeny diela vyžadovali

dohodu zmluvných strán v písomnej forme, k čomu nedošlo, a preto nebola splnená ani

podmienka na zmenu ceny diela. Sťažovateľke preto z titulu zmluvy o dielo nevznikol voči

žalovanému nárok na zaplatenie žalovanej sumy. Ďalej sa okresný súd zaoberal otázkou, či

sťažovateľke nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy z iného právneho dôvodu.

Keďže však sťažovateľka v konaní nepreukázala vykonanie diela nad zmluvne dojednaný

rozsah a ani zo zápisu o odovzdaní a prevzatí diela nevyplýva špecifikácia prípadných prác

navyše, sťažovateľke nárok na zaplatenie žalovanej sumy nevznikol ani z iného právneho

dôvodu. Vykonanie prác navyše spochybňuje i konanie samotnej sťažovateľky, ktorá ich

vykonanie namietala až po odovzdaní diela. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na zmenové

protokoly, tieto okresný súd nepovažoval za písomnú dohodu o zmene rozsahu diela,

pretože boli vyhotovené sťažovateľkou po protokolárnom odovzdaní diela.

Ani sťažovateľkou predložený znalecký posudok nepreukazuje vykonanie prác navyše,

pretože z neho nie je zrejmé preukazné porovnanie (pôvodne) dohodnutého rozsahu diela

a skutočne vyhotoveného odovzdaného diela; znalecký posudok oceňoval stavebné práce

uvedené v zmenových protokoloch. Sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno

a nepreukázala konkrétne, aké práce navyše mala na diele vykonať.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -194

z 24. septembra 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -267 z 13. júna

2013 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka podala 9. októbra 2013 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , na rovnosť

účastníkov konania podľa a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -267 z 13. júna 2013.

Na podnet sťažovateľky podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) 11. júna 2014 proti rozsudku krajského súdu č. k.

-267 z 13. júna 2013 a rozsudku okresného súdu č. k. -194

z 24. septembra 2012 mimoriadne dovolanie, ktoré odôvodnil jednak tým, že okresný súd

nedoručil sťažovateľke vyjadrenie žalovaného k návrhu, a jednak tým, že krajský súd si

od žalovaného uznesením z 25. apríla 2013 vyžiadal prílohu č. 11 k zmluve o dielo, ktorá

v rámci dokazovania pred okresným súdom nebola oboznámená, dôkaz jej prečítaním

nevykonal ani krajský súd, sťažovateľka sa k nemu nemala preto možnosť vyjadriť

a krajský súd naň odkázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Týmto postupom bola

sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, na čom nič nemení ani skutočnosť, že

sťažovateľka túto prílohu mala k dispozícii.

Ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky po zistení, že proti rovnakému rozsudku

krajského súdu bolo podané i mimoriadne dovolanie, rozhodol uznesením č. k.

-20 z 25. februára 2015 tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol pre

nedostatok právomoci. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že mimoriadne dovolanie je

v podstatnej časti argumentačne zhodné s podanou sťažnosťou s tým, že v sťažnosti je

namietaná aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Za tejto situácie je v právomoci

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby v konaní

o mimoriadnom dovolaní sp. zn. preskúmal námietky sťažovateľky,

pretože právomoc najvyššieho súdu vzhľadom na princíp subsidiarity predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu.

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol uznesením

sp. zn. zo 16. júna 2015 tak, že mimoriadne dovolanie odmietol

a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že mimoriadne dovolanie nie je prípustným opravným prostriedkom, pretože generálny

prokurátor sa dovoláva preskúmania rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu výlučne

z dôvodu, pre ktorý mohla sama sťažovateľka podať dovolanie a dosiahnuť tak primeranú

nápravu súvisiacu s tvrdeným odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f)

.

Sťažovateľka (v poradí druhú) sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie jej

základných práv podľa , a a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -267 z 13. júna 2013

odôvodnila arbitrárnosťou tohto rozhodnutia a porušením princípu rovnosti účastníkov

a kontradiktórnosti konania.

Sťažovateľka s poukazom na priebeh konania pred okresným súdom uviedla, že

krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu (ktorý jej nedoručil písomné vyjadrenie

žalovaného z 11. mája 2012, ktoré bolo replikou na vyjadrenie právneho zástupcu

sťažovateľky predneseného na prvom pojednávaní a vyjadrením k znaleckému posudku

predloženému sťažovateľkou) a dopustil sa ďalšieho porušenia jej práv tým, že si od

žalovaného písomne vyžiadal prílohu č. 11 k zmluve o dielo, ktorú žalovaný predložil

2. mája 2013, sťažovateľku však krajský súd s týmto dôkazom neoboznámil a nepredložil

jej ho na vyjadrenie (naopak, úpravou v spise výslovne doručenie tejto prílohy sťažovateľke

vylúčil). Krajský súd sa s obsahom tejto ním dodatočne požadovanej listiny oboznámil bez

účastníkov a bez pojednávania (spomenul ju aj v odôvodnení svojho rozhodnutia). Tým

sťažovateľke uprel právo byť pri vykonaní tohto dôkazu prítomný a vyjadriť sa k nej.

Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť rozsudkov obidvoch súdov, keď v rozpore

s obsahom spisu uviedli, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď

nepreukázala písomnú dohodu alebo potvrdenie odporcu o zmene rozsahu diela, hoci

v priebehu konania boli do spisu založené listinné dôkazy preukazujúce opak. Krajský súd

neprihliadol ani na odstúpenie od zmluvy o dielo pre nezaplatenie žalovanej sumy.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd rozsudok č. k. -267 z 13. júna 2013 odôvodnil takto:

«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach

dôvodov odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo ( ),

prejednal vec podľa ust. bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Skutkové a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa považuje odvolací súd

za dostatočné a správne, keď prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav veci

a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom vec

posúdil po právnej stránke správne.

Podľa ust. , , zmluvou o dielo sa zaväzuje

zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.

Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž

určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo

hmotne zachytaný výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž,

údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti. Cena musí byť v zmluve dohodnutá

alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu

uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.

Podľa je objednávateľ povinný zhotoviteľovi

zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena

takto dohodnutá alebo určiteľná a zmluva je napriek tomu platná (§ 536 ods. 3), je

objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase

uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.

Podľa ak sa strany po uzavretí zmluvy dohodnú

na zmene diela a ak nedojednajú jej dôsledky na výšku ceny, je objednávateľ povinný

zaplatiť cenu zvýšenú alebo zníženú s prihliadnutím na rozdiel v rozsahu potrebnej činnosti

a v účelných nákladoch spojených so zmeneným vykonávaním diela.

V zmluve o dielo, v jej článku 2 si účastníci konania vymedzili predmet zmluvy ako

stavebné o súvisiace práce na zhotovenie novostavby „Aquario Shopping Center“

v Štúrove, ktoré boli určené v prílohách ku zmluve, pričom súčasťou záväzku žalobcu ako

zhotoviteľa bolo aj vypracovanie projektu pre zmenu stavby pred dokončením

a vypracovanie realizačného projektu stavby. Odvolací súd má za to, že žalobca sa zaviazal

uskutočniť dielo, ktoré bolo v zmluve o dielo dostatočne určite vymedzené práve

prostredníctvom príloh označených v článku 18 zmluvy, najmä projektom pre stavebné

povolenie s technickými správami, obsahom požiadavky žalovaného na zmenu stavby pred

dokončením a s tým súvisiacimi dokladmi ako aj tendrovými podmienkami. S týmto všetkým

súviseli aj požiadavky žalovaného ako objednávateľa na zmenu stavby definované v prílohe

č. 11 zmluvy označenej ako Požiadavky odporcu na zmenu stavby pred dokončením

a súvisiace podklady. Dielo teda nebolo vymedzené len všeobecne, ale jeho predmet bol

špecificky určený práve projektmi, grafickým znázornením, technickými popismi, ponukou

zhotoviteľa ako aj podmienkami tendra a zmenami požadovanými žalovaným. V danej

zmluve o dielo bola veľmi konkrétne dojednaná v článku 7 aj cena diela, a to ako cena

pevná, neprekročiteľná a sú v nej obsiahnuté všetky náklady žalobcu na zhotovenie diela.

Účastníci sa teda dohodli o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo a platne uzatvorili

zmluvu o dielo. Ohľadom prípadných naviac prác obsahovala zmluva a dielo vo svojom

článku 4 ods. 4.3.2 dohodu, že zmenu ceny spôsobuje len závažná zmena rozsahu zákazky,

pričom sa dohodla písomná forma zmeny. Tým bol podľa ust. § 546 ods. 1 Obchodného

zákonníka dohodnutý spôsob úhrady naviac prác, pričom žalobca bol tieto oprávnený

účtovať len pri závažnej zmene rozsahu zákazky a na základe písomnej dohody o zmene

výšky ceny diela. Predmetné ustanovenie zmluvy o dielo je potrebné vykladať aj v súvislosti

s článkom 19 ods. 19.3 zmluvy o dielo, v ktorom sa účastníci dohodli, že zmluvu o dielo je

možné zmeniť len formou obojstranne odsúhlaseného písomného dodatku. Podľa uvedeného

článku zmluvy o dielo bolo potrebné zmenu rozsahu predmetu diela ako aj ceny diela

dohodnúť výlučne formou písomného dodatku ku zmluve o dielo. Žalobca však žiadnu

takúto zmenu zmluvy o dielo nepreukázal. Preto, aby súd prvého stupňa mohol postupovať v

zmysle ust. a priznať žalobcovi zvýšenú cenu s

prihliadnutím na rozdiel v rozsahu potrebnej činnosti a účelných nákladoch spojených so

zmeneným vykonávaním diela, bolo nevyhnutné, aby žalobca uniesol v konaní dôkazné

bremeno a preukázal písomnú dohodu účastníkov o zmene diela. Písomná dohoda o zmene

diela medzi medzí účastníkmi, a to či už kvantitatívna alebo kvalitatívna absentuje,

žalobcovi teda aj v prípade preukázania naviac prác nárok na zvýšenú cenu diela

zodpovedajúcu výsledku realizovaných prác nevznikol. Žalobcovi však nevznikol voči

žalovanému ani nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože ak neboli splnené v

zmluve dohodnuté podmienky pre zaplatenie realizovaných naviac prác (v tomto prípade

pre nedostatok písomnej formy), nejde v tomto prípade o plnenie bez právneho dôvodu

alebo z neplatného právneho úkonu, ale o plnenie na základe zmluvy o dielo v situácii, keď

neboli splnené v tejto zmluve dohodnuté podmienky pre takéto plnenie. Teda v tomto

prípade nemohol súd prvého stupňa žalobcovi priznať ním uplatnený nárok. Pri takomto

skutkovom stave nie je možné súdu prvého stupňa vytknúť, že by jeho záver o neunesení

dôkazného bremena žalobcom bol nesprávny.»

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či

preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal s pre vec

podstatnými okolnosťami ústavne predvídaným spôsobom. Závery krajského súdu sú

logickým pokračovaním dokazovania vykonaného okresným súdom a podradené

príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec spravuje.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, z akých dôvodov

dospel záveru, podľa ktorého nedošlo k platnej zmene zmluvy o dielo. Tieto dôvody videl

krajský súd rovnako ako okresný súd v nedodržaní samotnými zmluvnými stranami

dojednaného postupu pri zmene zmluvy o dielo. Za tejto situácie, keďže cena diela bola

dojednaná od počiatku ako cena pevná, čo ostatne nespochybňuje v sťažnosti ani

sťažovateľka, nebolo potom ani dôvodu posudzovať prípadné plnenia sťažovateľky

z hľadiska bezdôvodného obohatenia. Aj tento svoj názor krajský súd zdôvodnil v potrebnej

miere, keď uviedol, že ak neboli splnené v zmluve dohodnuté podmienky na zaplatenie

realizovaných prác navyše, nejde o plnenie bez právneho dôvodu (či z neplatného právneho

úkonu), ale o plnenie na základe zmluvy o dielo v situácii, keď neboli splnené v zmluve

dohodnuté podmienky pre takéto plnenie.

Vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania okresným súdom v otázke

unesenia dôkazného bremena na preukázanie skutočného vykonania a rozsahu prác navyše,

podľa ktorého sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla, nemôže preto z ústavného

hľadiska viesť k záveru o možnosti porušenia sťažovateľkou označených základných práv.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnosti

doručenej ústavnému súdu, v ktorej poukazuje na dostatočné nezohľadnenie niektorých ňou

predložených listinných dôkazov na otázku faktického vykonania prác navyše a ani poukaz

sťažovateľky na odstúpenie od zmluvy o dielo pre neuhradenie žalovanej sumy.

Pokiaľ sťažovateľka uvádza, že okresným súdom i krajským súdom jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom a bol porušený princíp rovnosti zbraní jednak tým, že krajský

súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý jej nedoručil písomné vyjadrenie

žalovaného z 11. mája 2012 (obsahujúce repliku na jej vyjadrenie prednesené na prvom

pojednávaní a vyjadrenie k znaleckému posudku), a jednak tým, že krajský súd si vyžiadal

od žalovaného prílohu č. 11 k zmluve o dielo, avšak dôkaz jej prečítaním na pojednávaní

v prítomnosti sťažovateľky nevykonal, tieto pochybenia vytýkané všeobecným súdom

nepovažuje ústavný súd za také, ktoré by reálne mohli zbaviť sťažovateľku možnosti využiť

jej procesné práva a viesť k porušeniu jej základných práv. Ako totiž vyplýva aj zo samotnej

sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, po doručení tohto vyjadrenia žalovaného súd vo veci

nariadil znova pojednávanie, na ktorom bol vykonávaný výsluch svedkov, a pokiaľ ide

o prílohu č. 11 zmluvy o dielo, táto bola jej súčasťou, jej obsah bol sťažovateľke známy,

a reálne jej preto nebolo zabránené na znenie tejto prílohy reagovať. Občianske súdne

konanie je nepochybne ovládané princípom rovnosti zbraní i kontradiktórnosti, to však

neznamená, že každé jednotlivé namietané pochybenie všeobecných súdov v tomto smere

odôvodňuje záver o porušení základného práva na súdnu ochranu. Spravodlivosť konania je

totiž potrebné z hľadiska konania ako celku, takže ojedinelé, menej významné porušenie

zásady rovnosti v priebehu konania (najmä ak následný procesný postup súdu umožnil

vo vzťahu k dotknutej strane konania jeho kompenzáciu) nemusí mať automaticky

za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Samotným rešpektovaním

procesnej rovnosti strán však ešte nedochádza k naplneniu konceptu spravodlivosti súdneho

konania. Jeho obsah a požiadavky z neho vyplyvajúce závisia do značnej miery od

konkrétnych okolností súdom prerokúvaného prípadu. Zo strany súdu vo vzťahu

k účastníkom konania vyžadujú poskytnutie dostatočných procesných garancií týkajúcich sa

možnosti uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania (možnosti „konať pred súdom“)

adekvátnych povahe prerokúvanej veci a zahŕňajúcich predovšetkým náležitú možnosť

predkladať alebo navrhovať dôkazy na podporu vlastných tvrdení relevantných pre

rozhodnutie vo veci, spochybniť dôkazy protistrany a prezentovať vlastné stanovisko

k predmetu sporu (). Považovať vo veci sťažovateľky namietané pochybenia

krajského súdu za porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní by znamenalo otvoriť

cestu prílišnému formalizmu, navyše v situácii, keď v konečnom dôsledku rozhodujúcimi sa

ukázali iné okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z uvedených princípov, ústavný súd preto v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti dospel k záveru, že obsah napádaného rozsudku krajského súdu

neopodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, pretože účinky výkonu právomoci

krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky sú zlučiteľné

s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Pretože sa ústavný súd

nedomnieva, že by v označenom konaní nebola zo strany krajského súdu sťažovateľke

poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom, podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016