Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 40/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu

a na informácie podľa a 4 a základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 12. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2008

faxom a 30. mája 2009 v origináli poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu

prejavu a na informácie podľa a 4 (ďalej len

„ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 12. februára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok

krajského súdu“).

Sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej účastníčkou konania v spore

o ochranu osobnosti v konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , ktorý rozsudkom z 25. júna 2007 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) takto rozhodol:

„Žalobkyňa je oprávnená na náklady žalovaného zverejniť v denníku N.

ospravedlnenie v znení: Obchodná spoločnosť R., a. s, so sídlom v B. ako vydavateľ denníka

N. sa tým ospravedlňuje pani M. Č., podnikateľke, za uverejnenie nepravdivých faktov

a názorov, ktoré neoprávnene a hrubo zasiahli do zákonom chránených práv pani M. Č.,

ku ktorému došlo vo vydaniach denníka N. zo dňa 3. augusta 1999 a 9. septembra 2000,

do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 200.000,- Sk,

do troch drú od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta.“

Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým

sa domáhala jeho zrušenia v celom rozsahu a žiadala, aby ho odvolací súd zmenil tak, že

žalobu zamietne a prizná jej náhradu trov konania.

Krajský súd ako súd odvolací namietaným rozsudkom rozhodol takto:

„Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým umožnil navrhovateľke na náklady

odporcu zverejniť v denníku N. ospravedlnenie, potvrdzuje s tým, že odporcovi ukladá

povinnosť takýto postup zo strany navrhovateľky strpieť.

Vo výroku, ktorým zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľke nemajetkovú ujmu

vo výške 200.000,- Sk, ako aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania, rozsudok

okresného súdu potvrdzuje.

V ostatnej časti, pokiaľ bol návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietnutý, odvolaním

nenapadnutej, zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume

17.182,- Sk a zaplatiť ich na účet Dr. P. V., advokáta..., do troch dní.“

Zastávajúc názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

označených práv, podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:

„a) Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. zo dňa 12. 02. 2008

porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie garantované v čl. 26

ods. 1, 4 SR a právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované

SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

b) Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 12. 02. 2008 sa

zrušuje.

c) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Sťažovateľka taktiež navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku vydaním dočasného opatrenia, ktorým zároveň uloží krajskému súdu zdržať sa

vykonávania tohto rozsudku. Tento návrh odôvodnila sťažovateľka bezprostrednou hrozbou

vážnej ujmy za predpokladu, že by došlo k výkonu rozhodnutia, keďže v prípade jej

úspešnosti v konaní o sťažnosti by sa musela domáhať vrátenia zaplatenej sumy, čo by bolo

vzhľadom na jej zlú ekonomickú situáciu prakticky nemožné.

Sťažovateľka podrobne odôvodňuje, prečo považuje namietaný rozsudok krajského

súdu za arbitrárny, a na základe čoho dospela k záveru o porušení svojich práv odvolávajúc

sa pritom na judikatúru ústavného súdu, ale aj Ústavného súdu Českej republiky

a Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukazuje aj na nevykonateľnosť výroku namietaného

rozsudku, nedostatok jeho náležitého odôvodnenia a neprimeranosť priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

sťažovateľka podala 6. júna 2008 (teda takmer súčasne so sťažnosťou ústavnému súdu)

proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa

dovolanie dôvodiac, že jej bola postupom súdov oboch stupňov odňatá možnosť konať pred

súdom [ (ďalej len „OSP“)]. Sťažovateľka

podala zároveň s dovolaním návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým

osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie o arbitrárnosti namietaného rozsudku

krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) vyúsťujúce do záveru

o nerešpektovaní jej základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne

konanie) a z neho vyplývajúcich (a na neho nadväzujúcich) ďalších ňou označených práv,

v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným

súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [ďalej len

„najvyšší súd“ (na v zásade rovnakom argumentačnom základe)] zrušenia druhostupňového

rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu.

Ústavný súd už zaujal názor (napr. , ), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Dovolanie podľa je nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy

prípadného porušenia práv sťažovateľky, čo zjavne sledovala aj v okolnostiach daného

prípadu podaním sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Ústavný súd rešpektujúc právny názor sťažovateľky, že v jej prípade je prípustné

dovolanie, považoval v danej veci sa za potrebné vyčkať na rozhodnutie najvyššieho súdu,

a až následne, v nadväznosti na výsledok dovolacieho konania, prikročiť k predbežnému

prerokovaniu sťažnosti podľa .

Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke

sťažovateľky založenej na argumentácii, že jej v konaní o ochranu osobnosti bola odňatá

možnosť konať súdom, uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, vzhľadom

na princíp subsidiarity zároveň vylučovala, aby vo veci konal paralelne popri najvyššom

súde aj ústavný súd. Akceptáciou sťažnostných námietok sťažovateľky by došlo k vzniku

ústavne neprijateľného stavu, keď by o rovnakej veci rozhodovali súčasne dva orgány

súdneho typu (m. m. , ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom

štáte neaprobovateľný.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu ústavný súd uzavrel, že

sťažnosť nie je prípustná ( v spojení zákona o ústavnom

súde), a preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní. Keďže sťažnosť bola

odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnosti.

Ústavný súd napokon dodáva, že z rozsudku najvyššieho súdu (ako súdu

dovolacieho) sp. zn. z 30. novembra 2009, ktorý si ústavný súd zadovážil,

vyplýva, že ním bolo o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 12. februára 2008 rozhodnuté tak, že ho dovolací súd zrušil (okrem

zamietajúceho výroku) a spolu s ním zrušil aj rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 25. júna 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka teda využitím

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv

poskytoval, dosiahla nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného v sťažnosťou namietaným

rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu, ktorými malo dôjsť

podľa jej názoru k porušeniu jej v sťažnosti označených práv.

V nadväznosti na to je potrebné uviesť, že sťažovateľka sa už nemôže sťažnosťou

podľa v čase jej predbežného prerokovania domáhať preskúmania

a zrušenia namietaných rozhodnutí, pretože tieto rozhodnutia boli v dôsledku využitia iného

procesného prostriedku sťažovateľkou už zrušené v konaní pred všeobecnými súdmi.

Zrušené rozhodnutie všeobecného súdu už z podstaty veci vylučuje akúkoľvek spojitosť

s možným vyslovením porušenia alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľky. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu a rovnako tak

ani spolu s ním namietaný rozsudok okresného súdu už neexistujú, došlo k situácii, že

po podaní sťažnosti následne nie je splnená ani jej základná zákonom ustanovená

podmienka ( ), a to existencia právoplatného rozhodnutia,

ktorým mali byť podľa tvrdenia sťažovateľky porušené jej označené práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010