Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 40/2010
PDF · 191.76 KB
No categories available
IV. ÚS 40/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu
a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 324/2007
z 12. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2008
faxom a 30. mája 2009 v origináli poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu
prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 9 Co 324/2007 z 12. februára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok
krajského súdu“).
Sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej účastníčkou konania v spore
o ochranu osobnosti v konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 81/01, ktorý rozsudkom z 25. júna 2007 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) takto rozhodol:
„Žalobkyňa je oprávnená na náklady žalovaného zverejniť v denníku N.
ospravedlnenie v znení: Obchodná spoločnosť R., a. s, so sídlom v B. ako vydavateľ denníka
N. sa tým ospravedlňuje pani M. Č., podnikateľke, za uverejnenie nepravdivých faktov
a názorov, ktoré neoprávnene a hrubo zasiahli do zákonom chránených práv pani M. Č.,
ku ktorému došlo vo vydaniach denníka N. zo dňa 3. augusta 1999 a 9. septembra 2000,
do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 200.000,- Sk,
do troch drú od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta.“
Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým
sa domáhala jeho zrušenia v celom rozsahu a žiadala, aby ho odvolací súd zmenil tak, že
žalobu zamietne a prizná jej náhradu trov konania.
Krajský súd ako súd odvolací namietaným rozsudkom rozhodol takto:
„Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým umožnil navrhovateľke na náklady
odporcu zverejniť v denníku N. ospravedlnenie, potvrdzuje s tým, že odporcovi ukladá
povinnosť takýto postup zo strany navrhovateľky strpieť.
Vo výroku, ktorým zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľke nemajetkovú ujmu
vo výške 200.000,- Sk, ako aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania, rozsudok
okresného súdu potvrdzuje.
V ostatnej časti, pokiaľ bol návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietnutý, odvolaním
nenapadnutej, zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume
17.182,- Sk a zaplatiť ich na účet Dr. P. V., advokáta..., do troch dní.“
Zastávajúc názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu
označených práv, podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:
„a) Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9 Co 324/2007 zo dňa 12. 02. 2008
porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie garantované v čl. 26
ods. 1, 4 Ústavy SR a právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
b) Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 324/2007 zo dňa 12. 02. 2008 sa
zrušuje.
c) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
Sťažovateľka taktiež navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku vydaním dočasného opatrenia, ktorým zároveň uloží krajskému súdu zdržať sa
vykonávania tohto rozsudku. Tento návrh odôvodnila sťažovateľka bezprostrednou hrozbou
vážnej ujmy za predpokladu, že by došlo k výkonu rozhodnutia, keďže v prípade jej
úspešnosti v konaní o sťažnosti by sa musela domáhať vrátenia zaplatenej sumy, čo by bolo
vzhľadom na jej zlú ekonomickú situáciu prakticky nemožné.
Sťažovateľka podrobne odôvodňuje, prečo považuje namietaný rozsudok krajského
súdu za arbitrárny, a na základe čoho dospela k záveru o porušení svojich práv odvolávajúc
sa pritom na judikatúru ústavného súdu, ale aj Ústavného súdu Českej republiky
a Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukazuje aj na nevykonateľnosť výroku namietaného
rozsudku, nedostatok jeho náležitého odôvodnenia a neprimeranosť priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy.
Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
sťažovateľka podala 6. júna 2008 (teda takmer súčasne so sťažnosťou ústavnému súdu)
proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa
dovolanie dôvodiac, že jej bola postupom súdov oboch stupňov odňatá možnosť konať pred
súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Sťažovateľka
podala zároveň s dovolaním návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým
osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie o arbitrárnosti namietaného rozsudku
krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) vyúsťujúce do záveru
o nerešpektovaní jej základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne
konanie) a z neho vyplývajúcich (a na neho nadväzujúcich) ďalších ňou označených práv,
v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným
súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [ďalej len
„najvyšší súd“ (na v zásade rovnakom argumentačnom základe)] zrušenia druhostupňového
rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu.
Ústavný súd už zaujal názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP je nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy
prípadného porušenia práv sťažovateľky, čo zjavne sledovala aj v okolnostiach daného
prípadu podaním sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
Ústavný súd rešpektujúc právny názor sťažovateľky, že v jej prípade je prípustné
dovolanie, považoval v danej veci sa za potrebné vyčkať na rozhodnutie najvyššieho súdu,
a až následne, v nadväznosti na výsledok dovolacieho konania, prikročiť k predbežnému
prerokovaniu sťažnosti podľa § 25 zákona o ústavnom súde.
Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke
sťažovateľky založenej na argumentácii, že jej v konaní o ochranu osobnosti bola odňatá
možnosť konať súdom, uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, vzhľadom
na princíp subsidiarity zároveň vylučovala, aby vo veci konal paralelne popri najvyššom
súde aj ústavný súd. Akceptáciou sťažnostných námietok sťažovateľky by došlo k vzniku
ústavne neprijateľného stavu, keď by o rovnakej veci rozhodovali súčasne dva orgány
súdneho typu (m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom
štáte neaprobovateľný.
Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu ústavný súd uzavrel, že
sťažnosť nie je prípustná (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), a preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní. Keďže sťažnosť bola
odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnosti.
Ústavný súd napokon dodáva, že z rozsudku najvyššieho súdu (ako súdu
dovolacieho) sp. zn. 2 Cdo 154/2008 z 30. novembra 2009, ktorý si ústavný súd zadovážil,
vyplýva, že ním bolo o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
9 Co 324/2007 z 12. februára 2008 rozhodnuté tak, že ho dovolací súd zrušil (okrem
zamietajúceho výroku) a spolu s ním zrušil aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 81/01
z 25. júna 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka teda využitím
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv
poskytoval, dosiahla nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného v sťažnosťou namietaným
rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu, ktorými malo dôjsť
podľa jej názoru k porušeniu jej v sťažnosti označených práv.
V nadväznosti na to je potrebné uviesť, že sťažovateľka sa už nemôže sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v čase jej predbežného prerokovania domáhať preskúmania
a zrušenia namietaných rozhodnutí, pretože tieto rozhodnutia boli v dôsledku využitia iného
procesného prostriedku sťažovateľkou už zrušené v konaní pred všeobecnými súdmi.
Zrušené rozhodnutie všeobecného súdu už z podstaty veci vylučuje akúkoľvek spojitosť
s možným vyslovením porušenia ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľky. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu a rovnako tak
ani spolu s ním namietaný rozsudok okresného súdu už neexistujú, došlo k situácii, že
po podaní sťažnosti následne nie je splnená ani jej základná zákonom ustanovená
podmienka (§ 49 zákona o ústavnom súde), a to existencia právoplatného rozhodnutia,
ktorým mali byť podľa tvrdenia sťažovateľky porušené jej označené práva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2010