Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 395/2016
PDF · 156.61 KB
No categories available
III. ÚS 395/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – západ v konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS:SKIS-75/BKOK-V-2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie
jeho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru
inšpekčnej služby – západ (ďalej len „ministerstvo vnútra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS:SKIS-75/BKOK-V-2015 (ďalej len „konanie ministerstva vnútra“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od 22. decembra 2014 trestne
stíhaný na základe uznesenia ministerstva vnútra sp. zn. ČVS:SKIS-75/BKOK-V-2015
z 24. novembra 2015, ktoré bolo podľa jeho názoru vydané nezákonným, neoprávneným
a neústavným štátnym orgánom Slovenskej republiky – konkrétne „odborom inšpekčnej
služby západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti uvádza, že „inšpekčná služba bola
bez zákonného zmocnenia vyčlenená z organizačnej štruktúry Policajného zboru....
Preto, podľa môjho názoru, je až druhoradé sa zaoberať otázkou, či vyšetrovateľ inšpekčnej
služby je orgánom činným v trestnom konaní alebo nie. Vo vzťahu k nastolenej otázke
nezákonnosti štátneho orgánu (inšpekčnej službe) je bezvýznamné sa zaoberať otázkou,
či policajti inšpekčnej služby boli zákonom predpísaným spôsobom určení za vyšetrovateľov
Policajného zboru. ... Z logiky veci vyplýva, že nelegitímny a neústavný štátny orgán
nemôže mať zákonných vyšetrovateľov. Pri nelegitímnom a nezákonnom štátnom orgáne sa
nemožno zaoberať otázkou nezávislosti. Tieto otázky by pripadali do úvahy len vtedy, ak by
ústavný súd rozhodol, že inšpekčná služba Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
je legitímnym a ústavným štátnym orgánom. ... ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.
z. nemožno vyložiť ani tak, že o riadení určitej služby v rámci Policajného zboru rozhodne
podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky tak, že ju bude riadiť on. ...
Výklad, že citované ustanovenie umožňuje podpredsedovi vlády a ministrovi vnútra
Slovenskej republiky vyňať z organizačnej štruktúry Policajného zboru vyšetrovací orgán
(inšpekčnú službu) považujem za extrémne nenáležitý, svojvoľný, teda nezákonný.“.
Odmieta pritom právny výklad vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015, ktoré však nebolo
vydané v sťažovateľovej trestnej veci, ako aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, pričom sa, naopak, dovoláva
aplikácie právnych názorov uvedených v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 1/2015
z 29. mája 2015.
Na základe uvedených skutočností navrhuje sťažovateľ ústavnému súdu, aby vo veci
vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1. ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 50 ods. 3 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3, čl. 8
ods. 1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby
západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky... sp. zn. ČVS:SKIS-75/BKOK-V-2015 z dôvodu, že trestné stíhanie
proti sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán, porušené
bolo.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000
€ ..., ktoré sú povinní Okresný súd Trenčín a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických alebo právnických osôb namietajúcich porušenie základných práv a slobôd
v prípadoch, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci. Pokiaľ
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospeje ústavný súd k čiastkovému záveru,
že ochrany označeného základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sťažovateľ
namieta, je možné domôcť prostredníctvom dostupných a účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným orgánom verejnej moci, sťažnosť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie odmietne (napr. I. ÚS 103/02). V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva
alebo slobody sťažovateľa prislúcha len za predpokladu, že právna úprava sťažovateľovi
neposkytuje inú účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec
proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií
pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno
na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného
trestného konania.
Ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že trestná vec, ktorej
sa námietky sťažovateľa týkajú, sa nachádza v štádiu prípravného konania.
Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti
v prípravnom konaní vykonáva prokurátor, ktorý je pri výkone dozoru okrem iného
oprávnený vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania
vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné
stíhanie a riadne v ňom postupuje [§ 230 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku]. Previerku
môže prokurátor vykonať nielen na základe podnetu oprávnenej osoby, ale aj z vlastnej
iniciatívy.
Úlohou prokurátora pri výkone dozoru v prípravnom konaní je dozerať na to,
aby orgány činné v trestnom konaní dodržiavali všetky ustanovenia Trestného poriadku,
aby postupovali v zhode s účelom trestného konania a základnými zásadami trestného
konania, medzi ktoré patria aj zásada zdržanlivosti a primeranosti a na ňu nadväzujúca
zásada súdnej ochrany zásahov do základných práv a slobôd (§ 2 ods. 2 a 3 Trestného
poriadku). Tieto zásady sa netýkajú len osoby obvineného, ale aj ostatných osôb
zúčastnených na trestnom konaní.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
k záveru, že platná právna úprava trestného konania zakotvuje účinný spôsob ochrany
základných práv a slobôd garantovaných ústavou a listinou, ako aj práv zaručených
dohovorom v priebehu prípravného konania, ktorú zveruje do rúk prokurátora
vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním zákonnosti prípravného konania ako primárneho
ochrancu práv a slobôd všetkých osôb zúčastnených na trestnom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že v rámci prípravného konania existujú účinné právne
prostriedky na dosiahnutie ochrany práv zúčastnených osôb. Za týchto okolností nie je
dôvod, aby ústavný súd v danej fáze prebiehajúceho trestného konania doň vstupoval
a predchádzal, resp. suploval právomoc orgánov prípravného konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Pokiaľ sťažovateľ chcel svojou sťažnosťou iniciovať konanie o súlade právnych
predpisov, ústavný súd pripomína, že podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má síce právomoc
v osobitnom konaní rozhodovať aj o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi
a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, avšak
ústavná a zákonná úprava v konaní pred ústavným súdom koncipuje toto konanie
ako osobitné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo ako súčasť iného druhu
konania (konaní) pred ústavným súdom (teda ani v rámci konania o sťažnosti). Z tohto
dôvodu takéto sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná
neopodstatnenosť spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý
sťažovateľ zvolil, a obsahom sťažnosti (m. m. IV. ÚS 253/08, tiež II. ÚS 40/00,
II. ÚS 19/01, IV. ÚS 446/2012). Na toto konanie je podľa čl. 131 ods. 1 ústavy daná
právomoc pléna ústavného súdu a možno ho začať len na návrh aktívne procesne
legitimovaných subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až písm. f) ústavy a v § 18
ods. 1 písm. a) až písm. f) zákona o ústavom súde [týmito subjektmi sú najmenej pätina
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda
Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny
prokurátor Slovenskej republiky a za splnenia ústavou ustanovených podmienok aj verejný
ochranca práv]. Tento výpočet aktívne legitimovaných subjektov (medzi ktoré nie sú
zaradené fyzické osoby – občania) je, ako už bolo uvedené, taxatívny a neumožňuje žiaden
rozširujúci výklad. Sťažovateľ teda ani nie je oprávnený podať návrh na konanie o súlade
právnych predpisov.
Ďalej ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou podanou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáhal vo svojej podstate aj konania o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ústavy, a preto jeho sťažnosť v súlade so svojou stabilizovanou
judikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016