Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Co-122-2024.pdf
PDF · 159.46 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/122/2024
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., A. X, zast. JUDr. Michalom Treščákom, advokátom, so sídlom Košice, Štúrova 17 proti žalovanému A. A. D., nar. X.XX.XXXX, bytom C., E. XXXX/X, zast. VOLČKO & PARTNERS, s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Košice, Mlynská 27, o určenie, že záložné právo platne nevzniklo a neexistuje, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 34C/32/2022 z 19. júla 2024
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že záložné právo v zmysle Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 20.2.2020 v prospech žalovaného ako záložného veriteľa nezaťažuje spoluvlastnícky podiel žalobcu vo veľkosti 1/2 z celku na nehnuteľnosti: byt D. X, na prízemí vo vchode D. X domu A. X, súpisné číslo XXXX a č. XXXX postavený na pozemkoch reg. „C“ č. XXXX F. D. XXXX, k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti 617/10000 z celku a spoluvlastnícky podiel na pozemkoch reg. „C“ č. 2099 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 352 m2, č. 2100 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 232 m2 a č. 2101 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 269 m2 o veľkosti 617/10000 z celku, to všetko zapísané na LV č. XXXXX pre okres C. G., obec C. - H. E., katastrálne územie H. E., nakoľko záložné právo platne nevzniklo a neexistuje a vo výroku II. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca horeuvedeného určenia domáhal dôvodiac tým, že je podielovým spoluvlastníkom predmetnej horeurčenej nehnuteľnosti, ktorú nadobudol do podielového spoluvlastníctva spolu s matkou žalovaného, E. A. D., každý vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 z celku že následne 20.2.2020 po nadobudnutí vlastníctva uzavrel so žalovaným na jeho podnet zmluvu o zriadení záložného práva, z ktorej vyplýva, že záložné právo malo byť zriadené na zabezpečenie údajnej pohľadávky žalovaného voči nemu, že podľa bodu II.1 zmluvy zabezpečenou mala byť pohľadávka vyplývajúca z Dohody o urovnaní vrátane uznania dlhu z 20.2.2020 v zmysle ktorej má ako záložca uhradiť záložnému veriteľovi sumu 55.000 eur, pričom ale on nemá vedomosť o akejkoľvek pohľadávke žalovaného, ktorú mal dohodou uznať, že dohoda bola uzatvorená na podnet žalovaného ako simulovaný, resp. fiktívny právny úkon a v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj na uznesenia NS SR z 19.10.2010, sp. zn. 5M Cdo 11/2009 a keďže nebola urobená vážne, trpí vadami vôle, a teda je absolútne neplatná, a preto keďže medzi stranami sporu nevznikol žiaden záväzok, neexistuje právny dôvod, aby bola na jeho spoluvlastníckom podiele na nehnuteľnosti ťarcha v podobe záložného práva; dôvodil, že podľa § 137 písm. c/ CSP má na požadovanom určení naliehavý právny záujem nakoľko jedine takým určením dôjde k zmene jeho postavenia .Žalovaný nárok neuznal, tvrdil, že žalobca ho požiadal o finančné spolupodieľanie sa na úprave predmetnej nehnuteľnosti, súhlasil, avšak žiadal zabezpečenie finančnej výpomoci prostredníctvom záložného práva k spoluvlastníckemu
podielu žalobcu, následne uzavreli dohodu o urovnaní a uznaní dlhu, v ktorej žalobca deklaroval svoj záväzok vrátiť mu sumu 55.000 eur; preto považuje tvrdenie žalobcu o absencii vôľovej zložky pri uzatváraní dohody za vyvrátené a účelové. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa § 34, § 37 ods. 1, § 489, § 491 ods. 1, § 558, § 585 ods. 1 – 3, § 586 ods. 1 a 2, § 151a, § 151b ods. 1 – 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 137, čl. 8, § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2, § 153 ods. 1 – 3, § 154 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 7 písm. c/, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). K procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c/ CSP súd uviedol, že je podmienená existenciou naliehavého právneho záujmu (čo podporil rozhodnutím R 17/1972), ktorý žalobca odôvodnil potrebou odstrániť existujúci právny stav, nakoľko záložné právo podľa neho platne nevzniklo, a jedine určením neexistencie záložného práva k nehnuteľnosti dôjde k zmene jeho právneho postavenia a výmazu záložného práva z listu vlastníctva. Podľa súdu, žalobca nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv a oprávnených záujmov iným procesným spôsobom, pritom existujúca rozpornosť právneho vzťahu medzi stranami sporu môže byť odstránená len žalobou s takýmto určovacím petitom, a preto žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Za spornú v konaní vymedzil súd otázku existenciu záväzku žalobcu voči žalovanému na základe Dohody o urovnaní vrátane uznania dlhu uzatvorenej 20.2.2020, podľa ktorej má žalobca uhradiť žalovanému určeným spôsobom a v určenej lehote sumu 55.000 eur titulom vydania investovaných finančných prostriedkov do nehnuteľnosti. Za sporné mal ďalej súd to, z akých finančných prostriedkov bola realizovaná rekonštrukcia bytu v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a matky žalovaného. Žalobca tvrdil, že rekonštrukcia bola financovaná z jeho výlučných finančných prostriedkov, ktoré mal z predaja nehnuteľnosti na I. XX J. C., skutočnosť ktorú preukazoval kúpnou zmluvou zo dňa 31.10.2019. Žalovaný tvrdil, že od žalobcu žiadne finančné prostriedky na rekonštrukciu nehnuteľnosti neprevzal, nakoľko žalobca v tom čase nemal finančné prostriedky na vykonanie rekonštrukcie z dôvodu dlhov, a preto rekonštrukciu financoval z vlastných peňažných prostriedkov, čo bolo preukázané predmetnou Dohodou o urovnaní a uznaní dlhu zo dňa 20.2.2020. Na základe tvrdení žalobcu o neplatnom, nevážne urobenom právnom úkone, o uzavretí zmluvy na podnet žalovaného ako simulovanej, resp. fiktívnej súd prvej inštancie podrobil skúmaniu platnosť Dohody o urovnaní vrátane uznania dlhu zo dňa 20.2.2020, ktorou sa zmluvné strany dohodli, že práva žalovaného na vydanie investovaných finančných prostriedkov do žalobcových nehnuteľností sa urovnávajú tak, že žalobca uznáva dlh vo výške 55.000 eur vyplývajúci z investovaných prostriedkov do nehnuteľnosti. Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že dlh žalobca uhradí žalovanému do 20 rokov od podpisu zmluvy a v prípade smrti žalobcu sa dlh stáva okamžite splatným, a že žalovaný má popri istine nárok na úrok vo výške 1% z dlžnej sumy a to do dohodnutého dňa splatnosti, po lehote splatnosti má žalovaný nárok na úroky z omeškania. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní a uznaní dlhu zo dňa 20.2.2020 je absolútne neplatná, pre nedostatok vážnosti vôle subjektov takúto dohodu o urovnaní a uznaní dlhu uzavrieť. Vychádzajúc zo skutkových okolností, za akých žalobca podpisoval dohodu, ako aj na skutočnosť, že žalobca v konaní preukázal, že v čase kúpy sporných nehnuteľností disponoval značnou sumou 250.000 eur z predaja svojho rodinného domu, za ktorú vedel kúpiť nehnuteľnosť a aj ju zrekonštruovať, nemal podľa názoru súdu dôvod na uznanie záväzku voči žalovanému. Súd mal za preukázane, že na osobný účet žalobcu vedený v peňažnom ústave Slovenská sporiteľňa, a.s., IBAN: H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX dňa 5.11.2019 bola prijatá suma 25.000 eur, dňa 4.12.2019 bola na účet žalobcu prijatá suma 225.000 eur, popis transakcií E. J. C. notárska úschova, vydanie z B. XXX/XXXX. Z účtu mal súd za zrejmú aj debetnú operáciu vykonanú žalobcom dňa 6.12.2019 vo výške 105.000 eur so správou pre príjemcu: Kúpa nehnuteľnosti. Z predloženého prehľadu mal súd za preukázané aj skutkové tvrdenie žalobcu o výbere sumy 45.000 eur zo dňa 12.12.2019, ktorú mal podľa svedka K. L. žalobca odovzdať žalovanému v jeho prítomnosti za účelom finančného zabezpečenia rekonštrukcie. Za rozporné mal súd tvrdenia svedkyne E. A. D., ktorá žila od 6.12.2006 do 4.12.2021 v spoločnej domácnosti so žalobcom a nadobudla nehnuteľnosť do podielového spoluvlastníctva, ktorá vo svedeckej výpovedi uviedla, že bola prítomná pri rozhovore strán sporu, kedy sa dohodli, že žalovaný finančne zabezpečí rekonštrukciu, keďže žalobca v tom čase nemal dostatok finančných prostriedkov, pretože potreboval uspokojiť svojich veriteľov, inde vo svojej výpovedi však uviedla, že sa nezúčastňovala rozhovorov o rekonštrukcii a informácie získavala len sprostredkovane. Súd uzavrel, že žalovaný vykonaným dokazovaním nijako nepreukázal, že rekonštrukcia nehnuteľnosti bola vykonaná z jeho finančných prostriedkov, v akom objeme a v akom finančnom rozsahu sa podieľal na rekonštrukcii. Žalovaný uviedol, že väčšinu rekonštrukčných práv zabezpečoval a realizoval
spoločne so známymi, svojpomocne, a okrem iného zabezpečil a vyhotovil aj kompletný dizajnérsky návrh bytu a nábytku na mieru. Tieto skutočnosti preukazoval ním vyhotovenou fotodokumentáciu priebehu rekonštrukcie bytu, žalobcom nepodpísaným a neodsúhlaseným prehľadom rozpočtových nákladov s vyčíslením jednotlivých položiek, ktoré rekonštrukcia ako celok mala zahŕňať, výpisom z účtu Tatra banka, a.s. IBAN: H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX preukazoval výbery hotovostí v sume 34.300 eur v súvislosti s rekonštrukciou, platby za materiál, či iné potreby, ktoré zakupoval bezhotovostne na realizáciu rekonštrukcie vo výške 2.2132,39 eura, pokladničnými blokmi a faktúrami, čestným prehlásením C. M. zo dňa 1.2.2024, stanoviskami prevádzkovateľa distribučnej sústavy (VSD) č. NPP/9423/2019 zo dňa 5.11.2019. Žalobca tvrdenia žalovaného o úhrade rekonštrukcie spochybňoval s poukazom na úverovú zaťaženosť žalovaného, ktorá súdu vyplynula aj z prehľadu bankových operácii na jeho účte za obdobie od 1.12.2019 do 29.2.2020. Ak aj žalovaný poukazoval vo svojej výpovedi na úspory, z ktorých mal financovať rekonštrukciu, ich existenciu a výšku súdu žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalovaný podľa jeho tvrdení vykonával rekonštrukciu svojpomocne, súd ustálil, že niektoré práce ocenil len odhadom. Pred súdom prvej inštancie neobstáli argumentya žalovaného, že na rekonštrukcii sa podieľali aj E. M. a F. I., pretože súdu žalovaný neuviedol výšku predpokladanej odmeny, resp. či im bola vôbec vyplatená akákoľvek finančná odmena za vykonané rekonštrukčné práce a za ktoré konkrétne práce a v akom časovom období. Z tých istých dôvodov pred súdom neobstáli ani tvrdenia o uvádzanej výške nákladov za vyhotovenie a namontovanie dverí na mieru C. M., ktorý v čestnom vyhlásení prehlásil, že jeho odhad za obdobné dvere je 2.500 eur až 3.000 eur, pričom od žalovaného požadoval iba úhradu materiálu, no za prácu si zaplatiť nedal. Z rekapitulácie rozpočtových nákladov predloženej žalovaným súdu vyplynulo, že za materiál za dvere vyplatil žalovaný sumu 2.087,44 eura, pričom celková cena dverí bola vo výške 3.956,59 eura, teda súdu nebolo zrejmé, za čo si žalovaný potom účtoval rozdiel vo výške 1.869,15 eura. Žalovaný ďalej súdu uviedol, že súčasťou jeho pohľadávky je suma aj za stavebný dozor, ktorý vykonával, pričom výšku odmeny za túto činnosť si vyrátal odhadom na sumu 7.650 eur za štyri mesiace práce, no žalovaný svoju odbornosť v tomto odvetní súdu nepreukázal. Z vyššie uvedeného súd prijal záver, že žalobca v konaní preukázal, že mal dostatok finančných prostriedkov, a logicky popísal časovú postupnosť od predaja svojho rodinného domu za kúpnu cenu 250.000 eur, úhradu kúpnej ceny za byt na A. X J. C. dňa 6.12.2019 za sumu 105.000 eur a výber finančnej hotovosti vo výške 45.000 eur, ktorú podľa jeho skutkových tvrdení odovzdal žalovanému za účelom vykonania rekonštrukcie. Súd vyhodnotil, že žalovaný v konaní nepreukázal existenciu tvrdenej pohľadávky titulom vložených investícií do rekonštrukcie a hlavne nepreukázal okolnosti financovania predmetnej rekonštrukcie. Rovnako neoznačil a nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali platobnú neschopnosť žalobcu, existenciu dlhov, ktoré mali byť podľa žalovaného a svedkyne E. A. D. vyplatené z prostriedkov za predaj rodinného domu. Súd mal za to, že strany sporu uzavreli dohodu z dôvodu obavy o možný budúci výkon exekúcie vedenej proti žalobcovi, a teda aj vedenie exekúcie na jeho spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti. S prihliadnutím na uvedené súd dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní a uznaní dlhu z dôvodu, že nebola uzatvorená za účelom zhmotnenia vážneho prejavu zmluvných strán, je neplatná, čo súd podporil rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/11/2009 zo dňa 19.10.2010 a s poukazom na znenie dohody, podľa ktorej splatnosť dlhu bola stanovená do 20 rokov od podpisu zmluvy a s poukazom na to, že dohodu o urovnaní podpísal žalovaný len so žalobcom a záložné právo bolo zriadené len na jeho spoluvlastníckom podiele, aj keď je podielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti i jeho matka. V nadväznosti na uvedené je aj Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavretá dňa 20.2.2020 medzi žalobcom ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom, ktorou bolo zriadené záložné právo v prospech záložného veriteľa k spoluvlastníckemu podielu žalobcu vo výške 1/2 k celku k nehnuteľnostiam, evidovaným na LV č. XXXXX, okres C. G., N. C. - H. E., katastrálne územie H. E., k bytu D. X na prízemí bytového domu E. X, A. X, H. D. XXXX na zabezpečenie pohľadávky vyplývajúcej z Dohody o urovnaní vrátane uznania dlhu zo dňa 20.2.2020, ako akcesorický záväzok k tejto dohode rovnako neplatná. Pokiaľ žalovaný navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov E. L. (za účelom preukázania zapojenia elektrickej skrinky ako aj podloženia podlahového kúrenia), A. O. (ktorý okrem nábytkového vybavenia predsiene a sanity vyrobil a namontoval aj kuchynskú zostavu, pričom za práce si neúčtoval žiadnu odmenu a mal by vypovedať k skutočnostiam ohľadom rekonštrukcie bytu ako aj k vykonaným rekonštrukčným prácam), J. P. (k rekonštrukcii bytu), E. M. a F. I. (ktorí boli ochotní vykonať rekonštrukčné práce so zľavou či bez nároku na odmenu), a tiež vykonať znalecké dokazovanie (za účelom posúdenia kvality, rozsahu prác, použitých materiálov ako aj iných nákladov), a na poslednom pojednávaní 18.6.2024 navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedka A. B., syna žalobcu (ktorý
by sa mal vyjadriť k zdravotnému stavu žalobcu, aké boli vzťahy medzi žalobcom a jeho matkou, z akého dôvodu sa sťahovali, a taktiež by vedel potvrdiť, že rekonštrukciu vykonával) súd poukázal na zásadu sudcovskej a zákonnej koncentrácie. Keďže žalobca už v replike spochybňoval skutočnosť, že žalovaný vykonával rekonštrukciu nehnuteľnosti z vlastných finančných prostriedkov, mal súd za to, že žalovaný mal na túto skutočnosť reagovať najneskôr v duplike. Rovnako ani do pojednávania a na pojednávaní konanom dňa 30.1.2024 žalovaný neoznačil v spore svedkov, ktorých by mal súd predvolať. Predmetom konania nebolo zistenie, či bola vykonaná rekonštrukcia, nakoľko táto skutočnosť nebola sporná, a navyše výsluchom svedkov by nemohlo byť v konaní preukázané, že finančné prostriedky do rekonštrukcie investoval žalovaný. Z uvedených dôvodov súd nepristúpil k vykonaniu dokazovania navrhnutého žalovaným a návrhy na vykonanie dokazovania zamietol z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti. O trovách konania súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a aby súd priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, in eventum, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne, a aby súd priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Uviedol, že súd prvej inštancie porušil § 219 ods. 2 CSP, pretože dňa 18.6.2024 sa uskutočnilo v predmetnej veci pojednávanie, ktoré bolo za účelom vyhlásenia rozhodnutia odročené na deň 18.7.2024, ale sa neuskutočnilo. Dňa 26.7.2024 bolo právnemu zástupcovi žalovaného do elektronickej schránky doručené Oznámenie termínu vyhlásenia rozsudku, ktoré sa uskutočnilo 19.7.2024 o 9:00 hod. Túto zmenu vyhlásenia rozsudku ale súd žalovanému neoznámil riadne a včas, v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp zn. 3MCdo/16/2011. Zároveň súd prvej inštancie nedodržal max. 30-dňovú lehotu na vyhlásenie rozsudku od odročenia pojednávania za týmto účelom. Na základe uvedeného súd porušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Podľa žalovaného je žalobcom podaná žaloba procesne neprípustná, čím sa súd prvej inštancie nezaoberal. V konaní súd len univerzálne konštatoval preukázanie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu. Podľa žalovaného žalobcovi nehrozilo žiadne ohrozenie práv či právom chránených záujmov či už v čase začatia súdneho konania alebo v jeho priebehu, žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu, tento naliehavý právny záujem preto nebol daný. Ďalej podľa žalovaného súd opomenul aplikovať právnu úpravu urovnania uvedenú v Občianskom zákonníku. Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená Dohoda o urovnaní a o uznaní dlhu zo dňa 20.2.2020 (ďalej aj ako „dohoda o urovnaní“) ako aj Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 20.2.2020 (ďalej aj ako „záložná zmluva“), pričom podpisy žalobcu na predmetných dokumentoch boli aj úradne overené (na notárskom úrade). Žalovaný v podanom odvolaní popísal princíp dohody o urovnaní a zdôraznil, že predmetný záväzok medzi stranami sporu existoval, keďže z jeho finančných prostriedkov bola rekonštrukcia financovaná. Neplatnosť dohody o urovnaní nespôsobuje ani skutočnosť, že by v nej nebolo špecifikované, v čom spornosť vlastne spočíva, pričom existencia a platnosť dohody o urovnaní nie je závislá od existencie pôvodného právneho vzťahu, čo podporil rozhodnutiami Nejvyššího soudu České republiky, sp. zn. 33Cdo/1720/2019 zo dňa 21.11.2019 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3MCdo/13/2009 zo dňa 30.6.2011. Z toho dôvodu mal žalovaný za to, že je platná nielen dohoda o urovnaní, ale aj samotná zmluva o zriadení záložného práva či už po formálnej ako aj materiálnej stránke a tvrdenia žalobcu sú špekulatívne a ľstivé. Podľa žalovaného súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia vyslovene nekonštatoval, že na základe vykonaného dokazovania má za preukázané, že malo skutočne dôjsť k odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanému a žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tejto otázke. Žalovanému ďalej nie je zrejmé, ako mohol súd prvej inštancie nekriticky konštatovať, že žalobca s určitosťou mal dostatok finančných prostriedkov na financovanie rekonštrukcie, keďže žalobca vehementne deklaroval svoje neúspešné podnikanie. Súd považoval žalobcu za dostatočne majetného na vynaloženie finančných prostriedkov na rekonštrukciu nehnuteľností, avšak napriek tomu konštatoval účelové uzatvorenie dohody a zmluvy z dôvodu obavy z exekúcie na majetok žalobcu, čo má žalovaný za vnútorne rozporné. Nelogický je i bod 73. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd vyčítal žalovanému, že práve tento mal predložiť dôkazy, ktoré by preukazovali platobnú neschopnosť žalobcu a existenciu dlhov, sám žalobca ich existenciu ani nepopieral, pričom žalobca svoju argumentáciu opieral aj o svoj nepriaznivý psychický stav v dôsledku ukončenia jeho podnikania a vzniku dlhov. Žalovaný sa nestotožnil s postupom
súdu pri vyhodnotení dôkazov ohľadom vynaloženia finančných prostriedkov na rekonštrukciu. Z výpisu z účtu žalovaného nie je možné ustáliť záver, že predmetné finančné prostriedky, a predmetné transakcie neboli vynaložené na rekonštrukciu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Taktiež žalovaný dal do pozornosti, že z výpisu z účtu žalovaného nevyplýva, že by malo dôjsť ku akémukoľvek vkladu sumy 45.000 eur na účet žalovaného. Z výpisu z účtu žalovaného avšak vyplýva, že taktiež mal na účte nezanedbateľný obnos finančných prostriedkov, ktoré mu umožňovali financovať predmetnú rekonštrukciu, čo vyhodnotil súd nesprávne. Rovnako z výpisu z účtu predloženého žalovaným vyplýva, že tento vykonával v čase realizácie rekonštrukcie výbery vo výške cca 34.300 eur, pričom okrem iného predložil aj pokladničné bloky či doklady za úhradu materiálu a iné potreby. Podľa žalovaného v tomto konaní došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, pričom žalovaný bol neprimerane zo strany súdu zaťažený dôkazným bremenom (uvedené podporil uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19.1.2012) i dokazovaním skutočností, ktoré mal preukazovať žalobca, napr. platobnej neschopnosti žalobcu a existenciu dlhov žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že súd pripísal na ťarchu žalovanému, že nepreukázal, či realizoval rekonštrukciu z vlastných finančných prostriedkov. Rovnaké tvrdenie je možné aplikovať aj na žalobcu, ktorý taktiež v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že suma 45.000 eur nielenže mala byť odovzdaná žalobcovi ale ani skutočnosť, že tieto financie mali byť použité na rekonštrukciu a že z nich rekonštrukcia bola uhradená. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že žalovaný túto rekonštrukciu vzhľadom na výpis z účtu ako aj predložené podklady nefinancoval. Žalovaný namietal, že súd vyhovel všetkým návrhom na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu, avšak už keď sa jednalo o akékoľvek dôkazné návrhy žalovaného, tieto už pre súd podstatné neboli a tieto zamietol. Žalovaný dal do pozornosti, že v rozsudku absentuje vyhodnotenie aj svedeckých výpovedí v rámci konania či už svedkyne E. A. D., výpoveď p. L., či vyhodnotenie výpovede G. Q. R., keďže sú v rámci odôvodnenia rozhodnutia spomenuté len pri rekapitulácii súdneho konania, avšak ich samotné vyhodnotenie už v odôvodnení absentuje. Žalovaný poukázal na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré pôsobí ako celok nepresvedčivo a arbitrárne, nevyplýva z neho, že by žalovaný skutočne neinvestoval jeho finančné prostriedky do rekonštrukcie. Súd sa zároveň nevysporiadal so skutočnosťou odovzdania finančných prostriedkov žalovanému. V tomto konaní súd nepostupoval v súlade s požiadavkami, ktoré sú kľúčové k dodržaniu práva na spravodlivý proces. Podľa názoru žalovaného, dohoda o urovnaní ako aj zmluva o zriadení záložného práva sú platnými právnymi úkonmi, pričom v tomto konaní nebolo hodnoverne preukázané, že sa rekonštrukcia vykonala z finančných prostriedkov žalobcu, a nebolo ani preukázané, že malo dôjsť k odovzdaniu finančných prostriedkov. Rovnako nie je možné na základe vykonaného dokazovania ani ustáliť, že by sa v tomto prípade jednalo o simulovaný právny úkon, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke, že jeho majetok by mal byť akýmkoľvek spôsobom priamo ohrozený exekučným konaním.
4. Žalobca vo vyjadrení na odvolanie uviedol, že k vyhláseniu rozsudku došlo 19.7.2024, t.j. jeden deň po zákonom stanovenej procesnej lehote, čo je výsledkom vopred nepredvídateľných a ospravedlniteľných okolností, ktoré nastali na strane súdu. Oznámenie o zmene termínu vyhlásenia rozsudku (ďalej len „Oznámenie“) bolo sporovým stranám oznámené ešte dňa 11.7.2024, kedy bolo aj zaslané ich právnym zástupcom i na ich oficiálne e-mailové adresy, ktoré v konaní označili a používali, zo strany žalovaného išlo o úmyselné obštrukcie, ktoré mali poslúžiť v prípade nepriaznivého rozhodnutia súdu. Nevedomosť žalovaného o zmene termínu verejného vyhlásenia rozsudku je nepostačujúca na naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Žalobca považoval za nedôvodnú námietku o neexistencii naliehavého právneho záujmu na určení neexistencie záložného práva s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/249/2021 z 28.3.2023. Žalobca si je vedomý, že vzhľadom na uznanie záväzku v Dohode o urovnaní a uznaní dlhu zo dňa 20.2.2020 došlo k prenosu dôkazného bremena na neho, keďže uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú domnienku o existencii záväzku. Nakoľko však v tomto prípade ide o preukazovanie negatívnej skutočnosti, t.j. neexistencie záväzku je potrebné aplikovať princípy negatívnej dôkaznej teórie. Žalobca objektívne nevie priamo preukázať to, že niečo neexistuje, teda že nikdy nemal žiaden záväzok voči žalovanému v sume 55.000 eur, avšak súdu poskytol niekoľko nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť jeho závery. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11.04.2017. sp. zn. 3Cdo/2/2016: „V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti
bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena“. Teda bolo povinnosťou žalovaného k argumentom a dôkazom žalobcu o neexistencii záväzku poskytnúť dostatočné vysvetlenie, prečo sa tieto nemajú zakladať na pravde a poskytnúť o tom súdu aj dôkazy. Žalovaný si však túto vysvetľovaciu povinnosť nesplnil. Žalovaný v čase kúpy bytu a začatia rekonštrukcie v žiadnom prípade nemal na účte finančné prostriedky potrebné na úhradu celej ceny rekonštrukcie. Z výpisu z účtu predloženého v konaní totiž vyplýva, že k 1.1.2019 mal žalovaný na svojom bankovom účte finančné prostriedky len vo výške 5.414,30 eura. Okrem toho žalovaný v relevantnom období čerpal aj hypotekárne úvery, preto je nepochopiteľné, že by mal hradiť celú rekonštrukciu cudzej nehnuteľnosti zo svojich prostriedkov, a to bez záujmu o ich vrátenie skôr ako o 20 rokov. Naopak žalobca preukázal aj dôkazmi (listinné dôkazy, výsluch svedka K. L.) svoje tvrdenia, že po kúpe nehnuteľnosti na žiadosť žalovaného vybral zo svojho účtu sumu 45.000 eur a potom 5.000 eur a túto poskytol žalovanému na úhradu potrebných výdavkov rekonštrukcie. V konaní bolo teda preukázané, že pri Dohode išlo o fiktívny a teda neplatný právny úkon bez existencie vážnej vôle na strane žalobcu pri jej uzatváraní. Podľa žalobcu súd sa riadne, dostatočne a zrozumiteľne vysporiadal v odôvodnení rozsudku so všetkými podstatnými skutočnosťami, s tvrdeniami strán, riadne a dostatočne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich spojitosti a svoje úvahy logicky zdôvodnil. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
5. V odvolacej replike sa žalovaný nestotožnil s dôvodením žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu. Trval na tom, že doručovanie najmä zo strany súdu prostredníctvom e-mailu nezodpovedá spôsobu zákonného doručovania v zmysle § 105 a nasl. CSP a takémuto spôsobu doručovania zo strany súdu nemožno pripísať ani relevantne´ právne účinky. Žalovaný nepovažuje verejné vyhlásenie rozsudku len za formálny úkon. Žalovaný opätovne dal do pozornosti, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu posúdeniu inštitútu dohody o urovnaní ako takej, pričom žalovaný opakovane poukazoval aj na právny názor vyjadrený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, vo veci vedenej pod sp. zn. 3MCdo/13/2009. Žalovaný mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, resp. nedokázal, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov v prospech žalovaného. Na druhej strane už súd nevzal do úvahy, že sám žalobca uviedol, že sa mu nedarilo v jeho podnikaní, hrozili mu exekúcie a z toho mal upadnúť do depresie. Rovnako nie je možné opomenúť ani nerešpektovanie autonómie vôle zmluvných strán zo strany súdu prvej inštancie. Žalovaný niekoľkokrát uvádzal, že predmetná žaloba je účelovo podaná a to z dôvodu rozchodu žalobcu a matky žalovaného, pričom na predmetnom zotrval. V ostatnom žalovaný zotrval na podanom odvolaní.
6. V odvolacej duplike žalobca zotrval na vyjadreniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu, opätovne zdôraznil, že o zmene termínu mal žalovaný vedomosť a tak nemožno uvažovať o odňatí akéhokoľvek práva, ale jeho neúčasť na vyhlásení rozsudku bola dobrovoľným rozhodnutím. Žalobcovi nebolo zrejmé, z akých dôvodov by súd prvej inštancie mal v odôvodnení napádaného rozhodnutia venovať pozornosť rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/13/2009, keď tento sa nevzťahuje po právnej stránke k prejednávanej veci.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalovaným ako oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože odôvodnenie rozhodnutia je nepreskúmateľné a rozhodnutie vo veci je predčasné (§ 220 ods. 2 CSP).
8. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.
9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,
právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces.
10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a pod.).
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
12. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
14. Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie a procesného postupu, ktoré konaniu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že tvrdené odvolacie dôvody boli naplnené, keď súd prvej inštancie vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorých dôvodov sú jeho závery predčasné. Dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
15. Žalovaný urobil predmetom odvolacieho prieskumu posúdenie porušenia práva na spravodlivý proces súdom prvej inštancie ako dôsledok nedodržania § 219 ods. 2 a § 105 ods. 1 Civilného sporového poriadku, posúdenie prípustnosti žaloby a s tým spojené preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcom a platnosť Dohody o urovnaní a o uznaní dlhu zo dňa 20.2.2020 a existenciu s ňou akcesoricky spojeného záložného práva.
16. Odvolací súd zo súdneho spisu zistil, že 18.6.2024 sa uskutočnilo v predmetnej veci pojednávanie, ktoré súd uznesením, ktoré vyhlásil odročil v súlade s § 219 ods. 2 CSP na deň 18.7.2024 o 13:00 hod za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Dňa 11.7.2024 súd zaslal právnym zástupcom strán „Oznámenie o zmene termínu vyhlásenia rozsudku“ na deň 19.7.2024 do elektronických schránok
právnych zástupcov, ale aj na ich oficiálne e-mailové adresy, ktoré v konaní používajú. Právny zástupca žalovaného si predmetné oznámenie prebral v elektronickej schránke dňa 26.7.2024, t.j. po verejnom vyhlásení rozsudku, ktoré sa konalo 19.7.2024. Podľa § 105 ods. 1 CSP, súd doručuje písomnosť na pojednávaní alebo pri inom úkone súdu; tým nie je dotknutá povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu. Z uvedeného vyplýva, že žalovanému bol oznámený termín verejného vyhlásenia rozsudku dňa 26.7.2024, t.j. po verejnom vyhlásení rozsudku, a teda je potrebné uzavrieť, že zo strany súdu prvej inštancie nebol žalovanému riadne a včas oznámený termín verejného vyhlásenia rozsudku a tým došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t.j. súd znemožnil žalovanému realizáciu jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
17. K otázke prípustnosti žaloby a s tým spätou otázkou danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení poukazuje odvolací súd na to, že už žalobca v žalobe dôvodil: „Záložné právo na nehnuteľnosti vzhľadom na absenciu zabezpečovanej pohľadávky nemohlo platne vzniknúť a preto ani nemôže existovať. Z vyššie uvedeného je zároveň zrejmé, že žalobca má v súlade s ustanovením § 137 písm. c/ CSP existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom a jedine určením neexistencie daného záložného práva k nehnuteľnosti dôjde k zmene postavenia žalobcu a Okresný úrad Košice, katastrálny odbor bude môcť vykonať výmaz záložného práva z LV č. XXXXX, k.ú. H. E..“ Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v 1/2 podiele a má ako vlastník záujem na tom, aby záložné právo v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva vyznačené nebolo, pretože zapísané záložné právo ho môže obmedzovať pri nakladaní s predmetnou nehnuteľnosťou. Záložný dlžník sa môže brániť proti právu záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu nielen obranou proti návrhu záložného veriteľa na speňaženie zálohu, ale tiež prostredníctvom žaloby o určenie, že tu záložné právo nie je (že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom). Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobca domáha predmetnou žalobou negatívneho určenia neexistencie práva, keďže rozhodnutím sa odstráni stav právnej neistoty, či nehnuteľnosť je (nie je) zaťažená záložným právom. Rozhodnutie súdu v danom prípade predstavuje spôsobilý právny prostriedok ochrany práv žalobcu ako vlastníka založenej nehnuteľnosti, uvedené vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2022 sp. zn. 4Cdo/169/2021. Odvolací súd je totožný s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca dostatočne preukázal danosť naliehavého právneho záujmu v tomto spore, preto je ním podaná žaloba prípustná podľa § 137 psím. c/ CSP. Odvolacia námietku žalovaného v tomto smere nie je preto opodstatnená.
18. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
19. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
20. Právny úkon nie je vykonaný vážne, pokiaľ podľa objektívnych okolností daného prípadu konajúci nechcel vyvolať následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú. Nedostatok vážnosti vôle sa prejavuje tým, že sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje alebo vôľa, ktorá síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Medzi poruchy vážnosti prejavu vôle sa zaraďujú prípady vnútornej výhrady, predstieraných právnych úkonov (simulácie) a právnych úkonoch vykonaných žartom alebo v prípade inej situácie, z ktorej má byť adresátovi zrejmé, že vôľa konajúceho nie je vážna. Tieto vady vážnosti vôle sa označujú aj ako vedomé vady vážnosti vôle. Od tohto je potrebné odlišovať nevedomé vady vážnosti vôle, kedy konajúca strana (alebo aj obe strany) nevie o nezhode medzi vôľou a jej prejavom, napríklad omyl – § 49a. Vnútorná výhrada (reservatio mentalis) je prejav vôle vykonaný s vnútorným presvedčením, aby nenastali právne následky právneho úkonu s nádejou, že jeho následky nenastanú. Vnútorná výhrada spočíva v obmedzení alebo podmienení vôle, ktoré nie je prejavené, prejav sa tak s vôľou čiastočne prekrýva. V súlade s teóriou ochrany dôvery v takýchto prípadoch nepôjde o neplatný právny úkon. Pokiaľ však o vnútornej výhrade vedel konajúci aj adresát, pôjde o prípad spoločnej simulácie a právny úkon bude neplatný z tohto dôvodu. Prípad simulácie tiež nie je osobitne upravený právnym poriadkom, v prípade simulácie však ide jednu z vád vôle. Simulovaný, predstieraný právny úkon je taký, kedy prejav vôle má pôsobiť ako vážny, ale ktorým konajúci nechce vyvolať navonok prejavený alebo žiaden prejav vôle. Tým sa simulácia líši od
vnútornej výhrady, lebo pri vnútornej výhrade konajúci úkon navonok vykonať chce. Simulácia môže byť jednostranná alebo spoločná. Pri jednostranne simulovaných právnych úkonoch sa postupuje v súlade s teóriou ochrany dôvery. Pri spoločnej simulácii musia byť splnené predpoklady, ktorými sú uzrozumenie oboch strán (t. j. vedomosť oboch účastníkov o simulácii) a chýbajúca vôľa byť právnym úkonom viazaný. Za prípady simulácie nemožno považovať antidatovanie zmluvy, nesprávne označenie právneho úkonu (platí tu zásada falsa demonstratio non nocet). Súčasťou predpokladov simulácie nie je jej motív. O simuláciu teda pôjde aj v prípade, ak zmluvné strany chcú vzbudiť zdanie právneho úkonu navonok u tretích osôb (absolútna simulácia) alebo chcú zakryť iný právny úkon (relatívna simulácia, dissimulácia). Od simulácie je potrebné odlíšiť konanie in fraudem legis, kedy sa konajúci snažia vyhnúť právnym prekážkam tým, že ich následky chcú dosiahnuť iným spôsobom – keďže v tomto prípade sa strany chcú viazať. V prípade simulácie vôbec nejde o právny úkon a zákon s ním viaže za následok absolútnu neplatnosť. Neplatnosť môže namietať aj tretia osoba. V tomto prípade je však potrebné rozlišovať, či simulovaný právny úkon bol vykonaný na ťarchu tretej osoby (napr. predstierané zmenšenie majetku dlžníka), kedy vyslovená neplatnosť pôsobí na prospech tretej osoby prípadne neplatnosť môže pôsobiť aj na ťarchu tretej osoby, a v takom prípade jej je poskytnutá ochrana tak, že simulovaný právny úkon aj tak spôsobí právne následky voči tretej osobe, ktorá konala v dobrej viere (napr. ak tretia osoba splnila dlh osobe, ktorá s veriteľom predstierala postúpenie pohľadávky – aj v takom prípade dôjde k zániku pohľadávky). Pri úkonoch, ktoré sú vykonané pri hre, vyučovaní, v divadle by mala byť nevážnosť prejavu vôle vzhľadom na okolnosti, za ktorých k prejavu vôle došlo, všeobecne zrejmá. Takýto právny úkon je Občianskym zákonníkom považovaný za absolútne neplatný. Na rozdiel od predošlých prípadov konajúci adresáta alebo tretiu osobu nechce uviesť do omylu. V niektorých prípadoch však môžu vzniknúť o vážnosti vôle pochybnosti – a to predovšetkým vtedy, ak nevážnosť vôle vzhľadom na okolnosti celkom zrejmá nebola (napr. ak jedna strana nepochopila a vzhľadom na okolnosti nemohla pochopiť, že ide o žart). V takomto prípade by konajúca osoba mala vykonať všetky úkony smerujúce k tomu, aby adresáta oboznámila s tým, že nejde o vážnu vôľu. Ak to však neurobí a ide podľa konkrétnych okolností prípadu o situáciu, kedy druhej strane nebolo a ani objektívne nemohlo byť známe, že prejav konajúceho nie je vážny, je potrebné v záujme ochrany právnej istoty a dobrej viery druhej strany považovať právny úkon za platný a pochybnosti o tom, či išlo o žart, pripočítať osobe, ktorá ich vyvolala a právny úkon je potrebné považovať za platný. Napriek tomu, že vôľa konajúceho v tomto prípade chýba, právny úkon je spôsobilý vyvolať následky, ktoré s ním právo spája. Takýto prístup zodpovedá požiadavkám princípu právnej istoty v súkromnom práve, ako aj ochrane dôvery jeho účastníkov – ide o tzv. poňatie prejavu vôle. (MITTERPACHOVÁ, Jana. § 37 [Náležitosti a neplatnosť právneho úkonu]. In: S., E., DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, E. a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 260, marg. č. 3.)
21. Súd prijal záver o absolútnej neplatnosti Dohody o urovnaní a uznaní dlhu pre nedostatok vážnosti vôle vychádzajúc zo skutkových okolností za akých žalobca podpisoval dohodu, a to z preukázanej skutočnosti, že žalobca v danom čase mal dostatok finančných prostriedkov, že logicky popísal časovú postupnosť od predaja svojho rodinného domu za kúpnu cenu 250.000 eur, úhradu kúpnej ceny za byt na A. X J. C. dňa 6.12.2019 za sumu 105.000 eur a výber finančnej hotovosti vo výške 45.000 eur, ktorú podľa vlastných tvrdení odovzdal žalovanému za účelom vykonania rekonštrukcie. S poukazom na vyššieuvedené a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.10.2010, sp. zn. 5MCdo/11/2009 tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní a uznaní dlhu z dôvodu, že nebola uzatvorená za účelom zhmotnenia vážneho prejavu zmluvných strán, je neplatná. Odvolací súd sa uvedeným záverom nestotožňuje a závery súdu prvej inštancie o neplatnosti Dohody o urovnaní a uznaní dlhu z dôvodu nedostatku vážnosti vôle oboch sporových strán považuje za nedostatočné, nepresvedčivé a predčasné.
22. Súd tiež prijal záver, že strany sporu uzavreli dohodu z dôvodu obavy o možný budúci výkon exekúcie vedenej proti žalobcovi, a teda dôvodu obáv aj vedenia exekúcie na jeho spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti. Tento súdom prijatý záver je však v logickom rozpore s ďalšími súdom prijatými závermi, ku ktorým dospel zaoberajúc sa otázkou, z akých finančných prostriedkov bola rekonštrukcia financovaná, ktorú otázku vymedzil za spornú, a pri ktorej vyhodnotení dospel k záveru, že žalobca preukázal, že mal dostatok finančných prostriedkov.
23. Za ďalšiu v konaní spornú otázku súd vymedzil otázku (ne)existenciu záväzku žalobcu voči žalovanému titulom medzi nimi uzavretej Dohody o urovnaní vrátane uznania dlhu z 20.2.2020 a to z dôvodu jej neplatnosti pre nedostatok žalobcom tvrdenej vážnosti vôle takú dohodu uzavrieť. S poukazom na to, že medzi poruchy vážnosti prejavu vôle sa zaraďujú jednak prípady vnútornej výhrady, tiež prípady predstieraných právnych úkonov (simulácie: spoločnej alebo jednostrannej) ale i prípady právnych úkonoch vykonaných žartom alebo v prípade inej situácie, z ktorej má byť adresátovi zrejmé, že vôľa konajúceho nie je vážna, no následky týchto porúch nespôsobujú vždy absolútnu neplatnosť právneho úkonu, malo by byť i v posudzovanom prípade zrejmé o ktorú z definovaných porúch vážnosti vôle, zistil súd prvej inštancie, že ide, resp. išlo.
24. Pokiaľ sa týka vážnosti vôle ako jednej náležitostí právneho úkonu, ide o zameranie/smerovanie vôle na vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností konajúceho subjektu. Ak konajúci nezamýšľal svojím konaním spôsobiť právne dôsledky, jeho vôľa nespĺňa predpoklady pre vznik právneho úkonu ako právnej skutočnosti. Či je vôľa konajúcej osoby vážna alebo nie, tak vychádza spravidla z konkrétnej situácie, pri ktorej ku konaniu došlo. Ak sa konajúci dovolá neplatnosti tohto právneho úkonu s odôvodnením, že svoje konanie nemyslel vážne, je nevyhnutné vychádzať z objektívnych okolností prípadu, ktoré nastali v danej chvíli, a rovnako z toho, či osoba s ktorou bol právny úkon uzatváraný bola v dobrej viere alebo nie. Najskôr sa tak/teda skúmajú/zisťujú subjektívne znalosti a okolnosti druhej zmluvnej strany (v praxi spravidla výsluchom účastníka), následne sa skúmajú/zisťujú objektívne okolnosti prípadu, ktoré majú dokresliť, či akákoľvek iná osoba, odlišná od druhej zmluvnej strany, by konanie konajúceho považovala za konanie urobené/uskutočnené na základe vážnej vôle. V prípade, ak súd v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu alebo v inom konaní, v ktorom bude ako prejudiciálna otázka posudzovaná otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu, dospeje k záveru, že tu skutočne bola dobrá viera druhej zmluvnej strany, potom rozhodne v prospech tejto zmluvnej strany, a to s odkazom na zásadu dobrej viery zakotvenú v § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka (In:. T. O., Vady právních úkonů v soukromnoprávních vztazích a jejich důsledky, Wolters Kluwer, 2011, s.61).
25. V posudzovanej veci. zdá sa, že súd zameral svoju pozornosť len na skúmanie situácie a to za akých okolností k uzavretiu dohody medzi žalobcom a žalovaným došlo, zameral sa na zisťovanie z akých finančných prostriedkov bola realizovaná rekonštrukcia bytu, posudzoval spôsobilosť strán sporu financovať rekonštrukciu bytu, t.j skúmal objektívne okolnosti prípadu, avšak vôbec sa nezaoberal a nevyhodnotil otázku za akých okolností konal pri uzatváraní dohody žalovaný, aká bola jeho vôľa, či pri uzatváraní dohody konal v dobrej viere alebo nie. Súd síce v rozhodnutí konštatoval na viacerých miestach nedostatok vážnosti vôle u obidvoch sporových strán (teda aj na strane žalovaného), ale bez akéhokoľvek zdôvodnenia či vysvetlenia na základe akých skutočností k takémuto záveru dospel. Odôvodnenie tak v dôsledku absencie takéhoto posúdenia neposkytuje, ako už bolo vyššie uvedené, potrebnú odpoveď ani na to, o ktorú z porúch vážnosti vôle v danom prípade išlo.
26. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak nedáva odpoveď na všetky tie otázky, len z odpovedí na ktoré je možné vyvodiť záver o absolútnej neplatnosti Dohody o urovnaní vrátane uznania dlhu, titulom nedostatku vážnosti vôle. Odvolací súd na základe uvedeného uzatvára, že súd prvej inštancie neskúmal vážnosť prejavu vôle zmluvných strán dostatočne.
27. Odvolací súd zároveň poukazuje na to to, že súd prvej inštancie síce uzavrel, že strany sporu uzavreli Dohodu o urovnaní a uznaní dlhu z dôvodu obavy o možný budúci výkon exekúcie vedenej proti žalobcovi, a teda aj vedenia exekúcie na jeho spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti, no tento záver je predčasný, odvolací súd ho nepovažuje za dostatočne preukázaný a odôvodnený.
28. Poukážuc na vyššieuvedené sú závery súdu prvej inštancie predčasné, odôvodnenie rozsudku nespĺňa požiadavku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež i prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Rozhodnutie musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa § 365 ods. 1
písm. b/ CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci odvolania.
29. Odvolaciemu súdu teda neostávalo iné, len napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a vec v rozsahu zrušenia mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutia (§ 391 ods. 1 CSP).
30. Po vrátení veci súd prvej inštancie, viazaný právnymi názormi odvolacieho súdu, vec opätovne prejedná a rozhodne. Dôkladne posúdi všetky relevantné skutočnosti potrebné pre zistenie dôvodnosti uplatneného nároku, zabezpečí si pre svoje závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv sporových strán, vysporiada sa s listinnými dôkazmi aj ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci procesne predpísaným spôsobom, umožní stranám uplatniť prípadné ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. V zmysle už vyššieuvedeného bude úlohou súdu zaoberať sa otázkou (ne)platnosti Dohody o urovnaní vrátane uznania dlhu zo dňa 20.2.2020 a existenciou s ňou akcesoricky spojeného záložného práva. Súd opätovne preskúma vážnosť prejavu vôle zmluvných strán a posúdi prípadne následky vedomých vád vážnosti vôle, t.j. simuláciu spoločnú, jednostrannú, prípadnú vnútornú výhradu právneho úkonu, či nešlo o právny úkon vykonaný zo žartu alebo inú situáciu, z ktorej má byť adresátovi zrejmé, že vôľa konajúceho nie je vážna. Súd prvej inštancie sa zároveň vysporiada s všetkými odvolacími námietkami odvolateľa. Súd rozhodnutie následne odôvodní tak, aby sa dôsledne, presvedčivo a logicky vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán, s námietkami uvedenými v odvolaní a zároveň aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
31. V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).